Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/158/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu K.. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX W., zastúpeného AKMK, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Farská 30, 949 01 Nitra, IČO: 36 859 061, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 811 09 Bratislava, o zaplatenie sumy 3.400 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 19C/648/2015-95 zo dňa 04.05.2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.200 eur p o t v r d z u j e .

V časti týkajúcej sa príslušenstva - úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.200 eur od 05.08.2014 do zaplatenia - odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

Žalobcovi priznáva voči žalovanému náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 29,42 % a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.200 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 05.08.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 29,42 %. Rozsudok vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 - 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu“), § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 10.09.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.400 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody pozostávajúcej z majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v priamej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Okresného a Krajského dopravného inšpektorátu. Žalobcovi bola rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Nitra Č.p. ORPZ-NR-OD12-Pr-135/2012 zo dňa 14.05.2012 uložená pokuta 300 eur a bol mu uložený aj zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 12 mesiacov. Dôvodom

bolo nekontaktovanie polície po náraze osobného motorového vozidla do sklobetónovej výplne na budove Press Centrum Agrokomplex, ktoré viedol žalobca, čím došlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g) zákona č. 8/2009 Z.z. o priestupkoch. O odvolaní žalobcu rozhodovalo Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre dňa 21.06.2012 pod č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012, ktoré rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Nitra potvrdilo. Rozhodnutie č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012 bolo napadnuté protestom prokurátora zo dňa 18.03.2013, ktorý ho navrhol zrušiť pre jeho nezákonnosť. Na základe protestu prokurátora Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre dňa 22.04.2013 vydalo rozhodnutie č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012, ktorým protestu prokurátora vyhovelo a rozhodnutie č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012 zo dňa 21.06.2012 bolo formou autoremedúry zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti. Rozhodnutím o odvolaní bolo Krajským riaditeľstvom PZ v Nitre dňa 22.04.2013 zrušené rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Nitra Č. p. ORPZ-NR-OD12- Pr-135/2012 zo dňa 14.05.2012 a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne Okresný dopravný inšpektorát Nitra rozhodnutím zo dňa 08.08.2013 zastavil konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g) zákona č. 8/2009 Z. z. o priestupkoch, zo spáchania ktorého bol žalobca obvinený.

3. Medzi stranami nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sporný bol vznik škody na strane žalobcu a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Žalobca si uplatnil škodu 3.400 eur, ktorá pozostáva z majetkovej ujmy 1.200 eur a nemajetkovej ujmy 2.200 eur. Žalobcovi bol zadržaný vodičský preukaz v mesiaci júl 2012 a vrátený mu bol v júli 2013. Majetková ujma 1.200 eur predstavovala ušlý zisk 600 eur za odobratie mzdového príplatku za pracovnú pohotovosť, ktorú žalobca nemohol vykonávať počas obdobia, kedy mu bol zadržaný vodičský preukaz, a ušlý zisk 600 eur za jeho vylúčenie z realizácie projektu, ktorý mal vykonávať jeho zamestnávateľ v období od januára do júna 2013. Žalobca však v tejto časti žaloby neuniesol dôkazné bremeno, a tak pre nepreukázanie vzniku škody v sume 1.200 eur súd žalobu v tejto časti zamietol.

4. Podľa záveru súdu ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Súd pri priznaní nároku na nemajetkovú ujmu prihliadol na osobu žalobcu a aj na okolnosti, za akých bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz. Z predmetných rozhodnutí a z protestu prokurátora vyplýva, že žalobca viedol dňa 30.12.2011 motorové vozidlo, ktorým pri cúvaní na parkovisku narazil do sklobetónovej výplne na budove Press Centrum Agrokomplex, po čom sa následne snažil skontaktovať so zodpovednou osobou Agrokomplexu, avšak to sa mu nepodarilo pre čerpanie celozávodnej dovolenky. Poškodenie preto nahlásil Agrokomplexu elektronickou poštou zo dňa 30.12.2011, kde uviedol svoje osobné údaje. Snažil sa skontaktovať s Agrokomplexom aj telefonicky. Z protestu prokurátora vyplýva, že správne orgány vyhodnotili danú udalosť ako dopravnú nehodu, na základe čoho následne aplikovali nesprávne ustanovenia zákona o cestnej premávke upravujúce povinnosti pre účastníka dopravnej nehody, ktorých porušenia sa mal žalobca dopustiť. Tento nesprávny postup správnych orgánov mal za následok nesprávne posúdenie konania žalobcu ako priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Vzhľadom na charakter miesta, na ktorom došlo ku škodovej udalosti (súkromné parkovisko štátneho podniku), bolo potrebné zabezpečiť dôkaz, z ktorého by vyplývala právomoc správnych orgánov na konanie vo veci. Tiež prihliadol na jeho doterajší život a závažnosť následkov, ktoré mu boli spôsobené zadržaním vodičského preukazu. Žalobca bol a aj je zamestnaný ako programátor, motorové vozidlo používal denne na dochádzanie do práce, na zabezpečovanie bežného fungovania rodiny (nákupy, rozvoz jednotlivých členov rodiny, ak to bolo potrebné), ako aj za účelom športového a kultúrneho vyžitia sa s rodinou alebo sám (športoval 3x do týždňa, výlety s rodinou, turistika, záhradka). Nezákonným rozhodnutím bolo zasiahnuté do jeho súkromného života, v ktorom musel prispôsobiť svoj zabehnutý spôsob života s dennodenným využívaním motorového vozidla skutočnosti, že sa zrazu ocitol bez vodičského preukazu. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, kedy žalobca neporušil žiadne ustanovenia zákona a sám sa snažil nakontaktovať na subjekt, ktorému spôsobil škodu, a oznámil mu svoje osobné údaje, nie je postačujúce samotné konštatovanie o nezákonnom rozhodnutí. Prihliadnuc na to, za akých okolností mu bol zadržaný vodičský preukaz, ako aj na dobu trvania nepriaznivých následkov (časovo náročnejšie fungovanie pri bežných činnostiach), ktoré sa spájajú s nemožnosťou používania motorového vozidla, pokladal súd nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu v sume 2.200 eur za opodstatnený. Súd prijal záver, že žalovaný sa v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. dostal s plnením do omeškania dňom, ktorým oznámil žalobcovi, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody. Žalobca uviedol, že táto skutočnosť mu bola

oznámená 05.08.2014, a od tohto dňa mu súd priznal aj úrok z omeškania vo výške 5,15 %, t.j. o päť percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v čase omeškania.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a to v I. výroku, ktorým sa žalobe vyhovelo, a v súvisiacom výroku o trovách konania. Podané odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je možný len v prípade, ak bola do značnej miery znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v súvislosti s neoprávneným zásahom (nezákonným rozhodnutím). Táto skutočnosť však nebola v konaní preukázaná nad všetky pochybnosti. V súvislosti s vyčíslovaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležité zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v ešte závažnejších prípadoch, napr. za utrpenie bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd nezdôvodnil, ako dospel k záveru, že žalobcovi má byť priznaná výška nemajetkovej ujmy 2.200 eur. Žalobca nebol väzobne stíhaný, jeho meno ani podobizeň neboli zverejnené v médiách a taktiež sa nepreukázalo, že by rozhodnutie významným spôsobom zasiahlo do jeho rodinnej situácie. Rozhodne nešlo o zásah do osobnostnej sféry takej intenzity, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca vzniknutú nemajetkovú ujmu ničím nepreukázal, neoznačil a ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik a existenciu akejkoľvek nemajetkovej ujmy. V súvislosti s úrokom z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012, v zmysle ktorého žalobca nemá nárok na úroky z omeškania. Súd riadne nezdôvodnil priznanú výšku nemajetkovej ujmy, čo je možné hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Pri priznaní nemajetkovej ujmy neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, čo zakladá aj jeho nepreskúmateľnosť.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalovaný účelovo opomenul hlavné dôvody uplatňovania nemajetkovej ujmy, na ktoré on poukazoval na súde prvej inštancie v priebehu konania. Jemu bolo zasiahnuté do ústavne garantovaného práva na súkromie a vlastníckeho práva. Dispozícia s časom je jedným z prejavov a súčasťou práva na súkromie. On v domnienke, že došlo ku škodovej udalosti, splnil všetky povinnosti vyplývajúce zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, no jeho konanie bolo posúdené ako dopravná nehoda a následne mu bola z dôvodu takéhoto posúdenia uložená sankcia v podobe odobratia vodičského preukazu. Konanie správneho orgánu tak výrazne zasiahlo do jeho osobnostnej sféry. Pokiaľ žalovaný namietal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je možný len v prípade, ak bola do značnej miery znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v súvislosti s neoprávneným zásahom (nezákonným rozhodnutím), čo v tomto prípade nebolo riadne preukázané, tak takéto jeho tvrdenie nemá oporu v žiadnom právnom predpise, pretože tu sa aplikuje ustanovenie § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, a priznanie peňažného nároku nie je podmienené doslovne znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti. K námietke žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania samotnej existencie, následkov nemajetkovej ujmy, jej výšku a príčinnú súvislosti s priestupkovým konaním, žalobca poukázal na ustanovenie § 186 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého sa skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti nedokazujú. Tieto tzv. notorické skutočnosti sú známe pomerne širokému okruhu ľudí a vedomosť o nich možno u bežného, priemerne vzdelaného človeka žijúceho v danom mieste a čase predpokladať, pričom nie je podmienkou, aby boli známe každému. Následky, resp. zásah do osobnostných práv z dôvodu nezákonného odobratia vodičského preukazu pre osobu, ktorá dennodenne používa osobné vozidlo a je jediným šoférom v rodine, sú známe každému, kto v bežnom živote používa motorové vozidlo. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, tá je ponechaná na úvahe súdu, ktorý prihliada na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení, pričom tieto faktory nemusia byť naplnené súčasne.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , prejednal vec v napadnutej časti bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c), § 219 ods. 3 a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.200 eur je vecne správny, a

teda odvolanie je dôvodné len čo do priznaného príslušenstva. Rozsudok v jeho zamietajúcom II. výroku v dôsledku absencie odvolania žalobcu nadobudol právoplatnosť.

8. Podľa obsahu spisu sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody pozostávajúcej z náhrady majetkovej ujmy vo výške 1.200 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2.200 eur, ktoré mu mali vzniknúť v priamej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Nitra Č.p. ORPZ-NR-OD12-Pr-135/2012 zo dňa 14.05.2012, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 300 eur a zákaz viesť motorové vozidlo na dobu 12 mesiacov za spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Toto rozhodnutie v dôsledku zamietnutia odvolania žalobcu Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Nitre dňa 21.06.2012 pod č. KRPZ-NR-KDI- SK-65/2012 nadobudlo právoplatnosť, avšak na základe protestu prokurátora bolo následne Krajským riaditeľstvom PZ v Nitre dňa 22.04.2013 vydané rozhodnutie č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012, ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora a rozhodnutie č. KRPZ-NR-KDI-SK-65/2012 zo dňa 21.06.2012 bolo formou autoremedúry pre nezákonnosť zrušené. Rozhodnutím o odvolaní Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre dňa 22.04.2013 zrušilo rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Nitra Č. p. ORPZ-NR- OD12-Pr-135/2012 zo dňa 14.05.2012 a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom Okresný dopravný inšpektorát Nitra rozhodnutím zo dňa 08.08.2013 zastavil konanie o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. b), g) zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch, zo spáchania ktorého bol žalobca obvinený.

9. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným. Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody, a samotnou škodou, existovala príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok vždy znáša žalobca a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má totiž charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody vyjadriteľná v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo sa právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu).

10. Súd prvej inštancie skúmal existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu uplatňovanú žalobcom a pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania. Na základe toho správne konštatoval, že žalobca sa oprávnene voči štátu domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, pričom boli splnené všetky podmienky ustanovené zákonom o zodpovednosti za škodu na priznanie náhrady vzniknutej nemajetkovej ujmy. Základnou podmienkou je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikoval všeobecne záväzné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad, a rozhodol tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podmienkou je aj to, aby právoplatné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené, a tiež, že následkom takéhoto nezákonného rozhodnutia došlo ku vzniku škody; nezákonné rozhodnutie a škoda musia byť vo vzájomnom pomere príčiny a následku tak, že ak by nebolo nezákonného rozhodnutia, ku škode by nebolo bývalo došlo.

11. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o priznaní nemajetkovej ujmy v sume 2.200 eur vzniknutej žalobcovi počas doby, kedy mu bol odobratý vodičský preukaz. Jej priznanie sa opiera o ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval a na ktoré aj odvolací súd poukazuje. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu poškodeného, jeho život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na iné okolnosti, za ktorých k nej došlo, ako aj na závažnosť následkov, ktoré poškodenému vznikli

v súkromnom živote i v spoločenskom uplatnení. Z dôvodu vzniknutej ujmy tak, ako to odôvodňoval žalobca v žalobe a aj vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu nebolo postačujúce len konštatovanie porušenia práva a následné zrušenie takéhoto rozhodnutia, ale bolo správne a v súlade so zákonom aj priznanie zadosťučinenia povinnosťou úhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi bolo totiž nezákonným rozhodnutím s následkom odobratia vodičského preukazu výrazným spôsobom negatívne zasiahnuté do jeho bežného spôsobu života, pričom tento zásah trval od júla 2012 od júla 2013. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je možný len v prípade, ak bola do značnej miery znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, v súvislosti s neoprávneným zásahom (nezákonným rozhodnutím). Tento jeho názor však nekorešponduje so zákonným znením ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný vyňal len časť tohto ustanovenia; toto ustanovenie totiž spadá pod inštitút Občianskeho zákonníka - inštitút ochrany osobnosti, zakotvený v § 11 - 16 Občianskeho zákonníka. Aplikácia tohto ustanovenia by v predmetnom spore o náhradu škody za vydanie nezákonného rozhodnutia orgánom verejnej moci bola nesprávna, keďže na podklade prednostne aplikovateľnej osobitnej právnej úpravy zákonom o zodpovednosti za škodu priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla vydaním nezákonného rozhodnutia, nie je podmienené spôsobením negatívneho zásahu do dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby.

12. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku uvedenej žalovaným v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, a to aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

13. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd musí uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd v odôvodnení musí jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a to tak, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s odkazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho dochádza porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom sporovom konaní. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia bráni jeho vecnému preskúmaniu a konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy, najmä pri zachovaní zásady dvojinštančnosti súdneho konania.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia zhodnotil, že námietka nepreskúmateľnosti predmetného rozhodnutia zo strany žalovaného nie je dôvodná. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade odvolací súd hodnotil ako jasné a zrozumiteľné so správnou aplikáciou príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu, Občianskeho zákonníka a iných právnych predpisov týkajúcich sa predmetného sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nenesie znaky ľubovôle a vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania predstavuje zachovanie princípu primeranosti k iným odškodneniam (napr. obetí trestných činov a osôb s poškodením na zdraví), ako aj prihliadnutie na osobitosť daného prípadu. Napadnutý rozsudok

nevytvára priestor na obohatenie sa žalobcu, ale znamená preňho spravodlivé zadosťučinenie, ktoré je primerané ujme žalobcovi vzniknutej intenzitou a dĺžkou trvania zásahu v oblasti profesijnej, rodinnej a spoločenskej. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal tiež priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v uvedenej výške, s čím sa aj odvolací súd stotožnil. Skutkové a právne závery odôvodnenia rozsudku nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 . Na základe toho odvolací súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy v sume 2.200 eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

15. Po preskúmaní tej časti napadnutého výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi okrem istiny titulom nemajetkovej ujmy aj úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.200 eur od 05.08.2014 do zaplatenia, odvolací súd konštatoval opodstatnenosť odvolania žalovaného. V súlade s ustálenou judikatúrou, na ktorú poukázal aj žalovaný vo svojom odvolaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012), konštatoval, že povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vzniká až na základe právoplatného súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie a ktorej prípadným márnym uplynutím sa dlžník (žalovaný) dostáva do omeškania. Odvolací súd nezistil dôvod pre odchýlenie sa od záveru Najvyššieho súdu SR, ktorý bol publikovaný aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR (rozhodnutie č. k. 1Cdo 15/1997, zošit 3, por. č. 45/2000), a to bez ohľadu na to, že bol prijatý v súvislosti s vtedy účinným zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na to odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti podľa § 388 zmenil a žalobu v uvedenej časti priznaného príslušenstva zamietol.

16. V súlade s ustanovením § 396 ods. 2 odvolací súd nanovo rozhodol o trovách prvoinštančného konania s prihliadnutím na celkový výsledok konania, vrátane výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v zamietajúcej časti nadobudol právoplatnosť. Pre rozhodovanie o trovách konania je podstatná žalovaná istina, bez prihliadnutia na príslušenstvo žalované v nadväznosti na požadovanú istinu. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 3.400 eur (100%), súd mu priznal 2.200 eur (64,71 % zo žalovanej sumy) a vo zvyšku 1.200 eur (35,29 % zo žalovanej sumy) žalobu zamietol. Miera úspechu žalobcu teda predstavuje 29,42 % (64,71 % - 35,29 %) a v takomto rozsahu na podklade ustanovenia § 255 ods. 2 mu odvolací súd priznal voči žalovanému aj uplatnenú náhradu trov konania.

17. V odvolacom konaní bol žalobca čo do istiny vo výške 2.200 eur plne úspešný, pričom na zamietnutie žaloby v časti príslušenstva (nežalovaného samostatne) sa pri rozhodovaní o trovách konania neprihliada. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .