Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Co-19-2018.pdf
PDF · 86.93 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/19/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne P. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX W. 1, právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom Sov. hrdinov 163/66, Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: JUDr. Andrea Cviková so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, v konaní o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.10.2017, č. k. 14C/93/2016 -40, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
II. Mení rozsudok vo výroku v časti priznávajúcej úrok z omeškania tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
III. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %
odôvodnenie:
Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 300 eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 08.04.2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 3 ods. 5, § 7 ods. 1 až 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka.
3. V odôvodnení uviedol, že na základe dokazovania mal za nepochybne, že žalobkyňa si v konaní vedenom tamojším súdom pod sp. zn. 17C/316/2014 úspešne uplatnila porušenie povinností žalovaného ako veriteľa vo vzťahu k nej ako k dlžníčke tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala všetky zákonné náležitosti, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práv žalobkyne tým, že táto zaplatila žalovanému celé ním požadované plnenie, aj keď v zmysle zákona bola povinná vrátiť iba poskytnutú istinu. Z tohto dôvodu má preto žalobkyňa právo žiadať od žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti, primerané finančné zadosťučinenie. Súd v pôvodnom konaní konštatoval, že úroková sadzba vo výške 79,48 % ročne niekoľkonásobne prevyšuje odplatu požadovanú obvykle na finančnom trhu a
z tohto hľadiska je preto táto zmluvná podmienka neprijateľná a neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Zároveň skutočnosť, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol zákonné obligatórne náležitosti, súd považoval za nekalú praktiku, ktorá je zakázaná, keďže je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Súd prvej inštancie považoval výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia (300 eur) v pomere k povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie 1.286,36 eur za primeranú a pre žalobkyňu adekvátnu. Podľa názoru súdu je naplnený účel predmetného zákonného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobkyne z titulu jej zadosťučinenia a zároveň je naplnená jej výchovná funkcia priznaného nároku, ktorý má na žalovaného vplývať tak, aby v budúcnosti vypracovával perfektné zmluvy, ktoré budú samozrejme obsahovať všetky obligatórne náležitostí, resp. aj primeraný úrok. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti príslušenstva z uplatneného nároku vo výške 8,5 % ročne a priznal vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému tak ako počiatok plynutia omeškania navrhla žalobkyňa v žalobe.
4. O trovách strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Obsah odvolania
5. Proti tomuto rozsudku, proti jeho I. a III. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnym procesným postupom súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal nepreskumatelnosť záverov súdu o výške primeraného zadosťučinenia. Z rozsudku nevyplýva, z akých konkrétnych okolnosti súd ustálil jej výšku. Podľa jeho názoru zo zákonného pojmu ,,primeranosť“ možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť postupovať individuálne, hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritéria pre posúdenie každého prípadu. Tvrdil, že v konaní nebola preukázaná žiadna oprávnená skutočnosť, ktorá by zdôvodňovala výšku priznaného nároku. Žalovaný taktiež namietal priznanie nároku na zaplatenie nároku z omeškania, ktoré nemá oporu ani vo vykonávanom dokazovaní, ani v právnych predpisoch. Súd prvej inštancie neuviedol v rozsudku žiadnu skutočnosť v spojení s ktorou by malo nastať omeškanie s úhradou žalovanej sumy dňa 07.04.2016. Mal za to, že uplatňovaný nárok je z hľadiska právnej povahy porovnateľný náhrade nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Co/15/97 zo dňa 24.06.1998 a 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti, tak že žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia.
Hodnotenie odvolacieho súdu
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
8. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovné.
9. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
10. Z hypotézy citovanej právnej normy v časti, v ktorej priznáva spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom (zákonom č. 250/2007 Z. z.) a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanoveného zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.
11. Rozsudkom Okresného súdu Humenné zo dňa 22.12.2014 č.k. 17C/316/2014-36, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.10.2015 č.k. 3Co/103/2015-74 bolo uložené žalovanému zaplatiť žalobkyni bezdôvodne obohatenie o výške 1.286,36 eur. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2015. Žalobkyňa si teda v inom súdnom konaní úspešne uplatnila porušenie svojho práva v aj dôsledku neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru a chýbajúcich obligatórnych náležitosti v zmysle zákona 258/2001 Z.z. v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa má preto právo v dôsledku porušenia jej práv ustanovených Zákonom o ochrane spotrebiteľa, ako aj osobitnými predpismi zo strany žalovaného na primerané finančné zadosťučinenie. Základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je tak nepochybne daný.
12. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktoré sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj s prihliadnutím na postoj žalovaného vo veci Okresného súdu Prešov 17C/316/2014, v ktorom spochybňoval dôvodnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa bola dlhodobo nedôvodne vystavená psychickému vypätiu a stavu právnej neistoty až do doby právoplatného skončenia konania vo veci 17C/316/2014 Okresného súdu Prešov. Pritom je zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý sa na úkor žalobkyne snažil bezdôvodne obohatiť o sumu 1.286,36 eur.
13. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Za primerané v prejednávanej veci je potrebné považovať finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobkyne ako spotrebiteľa, pričom v danom prípade ide o sumu niekoľkonásobné nižšiu ako bola suma na ktorú podľa právoplatného rozsudku súdu vydanom v konaní Okresného súdu Prešov 17C/316/2014 žalovaný nemal zákonný nárok. Keby by si žalobkyňa neuplatnila svoje spotrebiteľské práva v konaní 17C/316/2014, žalovaný by sa bezdôvodne obohatil voči žalobkyni o sumu predstavujúcu viac ako 4 násobok požadovaného finančného zadosťučinia (1.286,36 eur). Takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť, a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. Spotrebiteľ, teda žalobca, nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia.
14. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti odôvodnil. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
15. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 C.s.p.. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
16. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. ods. 1 a 2 rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku ako vecne správny potvrdil.
17. Odvolací súd však vyhovel odvolacej námietke odvolateľa vo výroku v časti priznávajúcej žalobkyni úrok z omeškania a v zmysle § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti tak, že žalobu zamietol majúc za to, že povinnosť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Žalovaný sa nemohol dostať do omeškania, lebo právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nie je záväzkovým právnym vzťahom. Právo na primerané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za právo veriteľa na plnenie a žalobkyňa preto nemôže v prípade úspechu požadovať v konaní úroky z omeškania s odkazom na ust. § 517 Občianskeho zákonníka predtým, ako by uplynula lehota na plnenie stanovená právoplatným rozhodnutím.
18. Odvolací súd vychádzal z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom z 24. júna 1998, sp.zn. 1Co 15/97, ktorý bol uverejnený Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000, už judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (čiže právo porovnateľné právu na primerané zadosťučinenie) vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Rovnaký právny názor prezentoval Najvyšší súd SR aj v rozsudku zo 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011.
19. O trovách konania (prvoinstančného aj odvolacieho) bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1a 2 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).