Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (13)Uznesenie_2Co-33-2018.pdf
PDF · 91.98 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/33/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanému H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. S. M., V. G. Č.. XXX/XX, o zaplatenie 588 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 16C/650/2016-30 z 24.4.2017 Okresného súdu Košice-okolie
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 588 € s prísl. tvrdiac, že s ním dňa 26.1.2011 uzavrel zmluvu o úvere, na podklade ktorej mu poskytol ako dlžníkovi úver v sume 300 €, pričom žalovaný svoj záväzok riadne a včas nesplnil, kvôli čomu bolo na neho podané i trestné oznámenie a žalovaný bol uznaný rozsudkom 5T/181/2012 zo dňa 31.10.2012 vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a veriteľ ako poškodený bol odkázaný so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Uviedol, že vychádzajúc z § 177 ods. 2 a § 297 CSP spotrebiteľský spor bol rozhodnutý bez nariadenia pojednávania. Z predložených listinných dôkazov mu vyplynulo, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 26.1.2011 poskytol žalobca žalovanému úver v sume 300 €, ktorý sa tento zaviazal vrátiť v 12 mesačných splátkach po 49 €. Z rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 5T/181/2012 zo dňa 31.10.2012 mu vyplynulo, že súd uznal žalovaného za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu na tom skutkovom základe, že veriteľa uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie a splácanie úveru a spôsobil mu škodu 300 €. Citoval § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 52 ods. 1,2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1,2, § 106 ods. 1,2, § 112 a § 420 ods. 1,3 Obč.zákonníka a za nepochybné pokladal, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou a je na ňu potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, že vychádzajúc z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je povinný z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Mal tiež za to, že v danej veci má nárok na náhradu škody základ v spotrebiteľskej zmluve a uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľa nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam priznaným Občianskym zákonníkom. Z pripojeného trestného spisu 5T/181/2012 zistil, že žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody dňa 31.8.2011 a odsudzujúci rozsudok mu bol doručený 5.12.2012. Po skončení trestného konania odkázaním poškodeného na občianskoprávne konanie tak pokračovalo plynutie premlčacej doby, pričom 2-ročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr 5.12.2012 a uplynula dňa 5.12.2014 a keďže žaloba na súde bola podaná až 23.6.2016, stalo sa tak až po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené nárok ako premlčaný v celom rozsahu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a žalobe vyhovieť uplatniac pritom odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Upozornil, že zmluva uzavretá medzi sporovými stranami podliehala Obchodnému zákonníku. Bolo podľa neho nutné akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval, pričom ako dodávateľ konal v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľom. Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba a on ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi. Požiadal preto odvolací súd, aby nepoužil extenzívny výklad, t.j., aby spor nepovažoval za spotrebiteľský. Nepochyboval, že konanie žalovaného malo charakter úmyslu, čo bolo potvrdené aj trestným rozkazom, ktorým žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu úverového podvodu. S odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bol toho názoru, že konajúci súd v danom prípade vec nesprávne právne posúdil, pretože nebol oprávnený prihliadnuť na premlčania ex offo v zmysle predmetného ustanovenia.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s výškou uplatňovanej pohľadávky, keďže po počiatočnom uhradení troch splátok zvyšnú sumu osobne uhradil na pobočke žalobcu v Moldave nad Bodvou v roku 2011, pričom medzičasom pobočka bola už zrušená.
5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
6. Žalobca vymedzením odvolacieho dôvodu proti zamietavému výroku napadnutého rozsudku učinil predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým správnosť aplikácie ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v predmetnom spore, teda správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie a v súvislosti s tým aj vady pri odôvodnení predmetného rozsudku.
7. Dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07. februára 2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu vyššie uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu SR, okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky), predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
9. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2006, sp. zn. PL. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu
hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
10. Zároveň však pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na návrh zákona, ktorý predložilo do medzirezortného pripomienkového konania Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Cieľom predkladaného materiálu je zavedenie osobitnej úpravy uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia. Úprava je reakciou na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. februára 2018, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný návrh zákona obsahuje len jeden novelizačný bod, v zmysle ktorého za § 54 sa vkladá § 54a, ktorý znie: „Premlčané právo (dodávateľa) zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.“ Tento zákon by mal v prípade jeho schválenia nadobudnúť účinnosť dňom vyhlásenia. Ministerstvo na odôvodnenie zmeny uvádza: „Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné, že je prípustné aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Takýto koncept nie je pritom súkromnému právu cudzí, keďže sa uplatňuje napr. pri stávke a hre (porovnaj § 845 Občianskeho zákonníka). Predkladateľ je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, v ktorom spotrebné produkty strácajú takmer akúkoľvek hodnotu po uplynutí veľmi krátkeho obdobia, niet v zásade z pohľadu štátnej moci ochrany - hodného záujmu na podpore vynucovania plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku, ale vytvorenie priestoru na to, aby dlžník nebol povinný zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Dobrovoľné splnenie dlhu je naďalej možné. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a tak bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskoršie. Navrhovaná právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, na spotrebiteľa aj na dodávateľa.“ (pozri <http://www.najpravo.sk/clanky/ministerstvo-predklada-novelu-obcianskeho-zakonnika.html>).
11. Z vyššie uvedených dôvodov a to pre protiústavnosť ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré aplikoval súd prvej inštancie nemohol odvolací súd potvrdiť rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). Bol preto daný dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom sa prvoinštančný súd vyporiada aj s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu a opätovne posúdi, či daný vzťah je možné vnímať ako spotrebiteľský, a to hlavne v nadväznosti na rozhodnutie v trestnom konaní, v ktorom žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania prečinu úverového podvodu a tvrdenie žalobcu, že v konaní si uplatňuje nárok na náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru (R 22/1979), v zmysle ktorej rozsah viazanosti civilného súdu rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal je daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň okolnosťami významnými pre rozhodnutie o náhrade škody. Znaky trestného činu sú uvedené jednak vo všeobecnej časti trestného zákona a jednak v jeho osobitnej časti. Znakmi skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu sú spôsobenie škody poškodenému (žalobcovi) páchateľom trestného činu (žalovaným) trestným činom, či prečinom, a teda civilný súd je viazaný aj závermi trestného súdu o tom, kto škodu spôsobil, komu bola spôsobená a že škoda bola spôsobená v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom majúcim znaky prečinu. Odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/41/2011 zo dňa 17.5.2012, v ktorom sa okrem iného uvádza, že v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 269/2011-55 zo dňa 23.11.2011 ústavne súladný výklad ust. § 135 ods. 1 O.s.p. ( v súčasnosti § 193 CSP) si vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o veci náhrady škody boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia a trestným
súdom zistené, čo platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. Nerešpektovanie záverov právoplatného trestného rozsudku je v rozpore s princípom právnej istoty. Z uvedeného NS SR vyvodil záver, že žalovaný nielenže môže, ale v zásade musí byť zaviazaný v občianskoprávnom konaní na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ak existuje právoplatný rozsudok vydaný v trestnom konaní, ktorým bol žalovaný odsúdený za trestný čin, ktorého znakom skutkovej podstaty je „spôsobenie škody inému“ a poškodený bol so svojím riadne uplatneným nárokom odkázaný na občianskoprávne konanie. Ak by procesná situácia opätovne viedla prvoinštančný súd k posudzovaniu prípadného premlčania nároku je potrebné uviesť, že objektívna premlčacia doba pri práve na náhradu škody je 3-ročná, prípadne 10-ročná, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.
12. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a/ CSP), odvolací súd súčasne so zrušením rozsudku, zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).
13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).