Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/195/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobkyne: R. L., nar.XX.X.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpenému: WERNER & CO s.r.o., IČO: 36869643, so sídlom Stromová 54/A, 831 01 Bratislava, v spotrebiteľskom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia a o ochranu práv spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 5C/100/2013-251 zo dňa 27.03.2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu v časti výroku napadnutého odvolaním, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť vydať žalobkyni zo zmluvy o úvere č. 5580522 zo dňa 30.04.2008 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.280,81 Eur do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku a o náhrade trov konania, potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku nenapadnutého odvolaním ponecháva nedotknutý.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalobe žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia a ochranu práv spotrebiteľa rozhodol nasledovne: Žalovaný je povinný vydať žalobkyni zo zmluvy o úvere č.5580522 zo dňa 30.04.2008 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.280,81 eur, do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. V ostatnej časti súd žalobu zamieta. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia s poukazom na vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové a právne závery: V prejednávanej veci sa žalobkyňa voči žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.280,81 eur, ako aj primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur. Vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobkyňa domáha v nadväznosti na tvrdenie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalovanou, z dôvodu neuvedenia nevyhnutných náležitostí v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č.258/2001 z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy , t.j. ku dňu 30.04.2008. Súd sa vzhľadom na tvrdenia žalovaného, v zmysle ktorého tvrdenia sa nejedná o spotrebiteľský právny vzťah ale o obchodnoprávny vzťah, keď žalobca v zmluve o úvere prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, súd sa zoberal existenciou právneho vzťahu medzi stranami sporu. Na základe vykonaného dokazovania a to oboznámením sa so zmluvou o úvere č. 5580522 zo dňa 30.04.2008 ako aj oboznámením sa so žiadosťou o poskytnutie

úveru a s dohodou o zrážkach zo mzdy vrátane potvrdenia o výške príjmu žalobkyne súd dospel k záveru, že právny vzťah medzi stranami sporu je založený zmluvou č.5580522 zo dňa 30.04.2018, ktorá svojim typom je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je svojím charakterom typovou zmluvou na predtlačenom formulári, obsahujúcou zmluvné podmienky, ktorých obsah žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohol pri jej uzavretí ovplyvniť. Pokiaľ ide o postavenie žalobkyne ako spotrebiteľ, súd vychádzal z toho, že samotná žalobkyňa je v predmetnej zmluve označená identifikačnými údajmi fyzickej osoby, keď je identifikovaná miestom trvalého bydliska a rodným číslom. Pri posúdení platnosti predmetného zmluvného vzťahu súd potom obsah tohto zmluvného vzťahu skúmal z hľadiska ustanovenia právnych predpisov obsahujúcich ochranu spotrebiteľa. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v § 52. O vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy sa jedná vtedy, keď v rámci zmluvného vzťahu na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pre zistenie, či v danom prípade ide o spotrebiteľa alebo nie, nie je rozhodujúce iba formálne postavenie ale skutočný účel konania. Spotrebiteľom je predovšetkým osoba, ktorá koná mimo profesijnej či obchodnej činnosti, spotrebiteľom bude preto ten, kto koná na účely osobnej potreby v zmysle spotreby, a to najmä svojej, ale nevyhnutne sa vzťahuje aj na spotrebu iných osôb, napr. detí, manžela, rodiny (Uznesenie NS ČR 30Cdo 1022/2013). Zo žiadneho ustanovenia predloženej zmluvy o úvere, žiadosti o úver nevyplýva, že úver žalovaný poskytol žalobkyni na výkon povolania. Pokiaľ žalobkyňa v žiadosti o úver uviedla na predpísanom tlačive žalovaného, že je zamestnaná, s uvedením údajov o zamestnávateľovi a pripojením potvrdenia o výške mzdy, uvedená skutočnosť nesvedčí o tom, že predmetný úver bol poskytnutý žalobkyni na výkon povolania, prostredníctvom týchto údajov si veriteľ overoval bonitu klienta, a na zabezpečenie svojho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.5580522 požadoval uzavretie dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov medzi žalobkyňou a jej zamestnávateľom. Na základe vyššie uvedeného súd má jednoznačne za preukázané, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský právny vzťah, pričom súd podrobil predmetnú zmluvu kontrole v súvislosti s náležitosťami zmlúv o spotrebiteľskom úvere vyžadovaných právnou úpravou. V priebehu celého konania žalovaný namietal prekážku konania, v dôsledku existencie ktorej malo byť konanie zastavené a to prekážku rozsúdenej veci (res judicata), keď vo vzťahu k nároku zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu už právoplatne rozhodol rozhodcovský súd. Žalovaný namietal, že spor medzi stranami sporu vyplývajúci zo zmluvy o úvere č.5580522 bol právoplatne rozsúdený, a to rozsudkom stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR05883/09 zo dňa 10.06.2009, a teda prejednaniu žaloby žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenia bráni prekážka právoplatne rozsúdenej veci. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov Slovenskej republiky. Súd námietku žalovaného ohľadne prekážky rozsúdenej veci neuznal, a to s ohľadom na aktuálnu judikatúru, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v Uznesení sp.zn. I. US25/2014-11 sa zaoberal aj otázkou prekážky rozsúdenej veci, kde sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu, ktorý uviedol "žalovanému treba uznať aj tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v konaní o určenie. Nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke". Súd má teda za to, že otázka prelomenia materiálnej právoplatnosti je vyriešená v rámci konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Uznesenie NSSR 3Cdo27/011 zo dňa 29.01.2015). Súd má za to, že v danom prípade nejde o prekážku res judicata, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka bola obsahovou súčasťou všeobecne zmluvných podmienok k zmluve o poskytnutí úveru, nebola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou, a teda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je zo zákona neplatnou zmluvnou podmienkou, rozhodnutie rozhodcovského súdu má teda nulitný právny charakter. Iba platná rozhodcovská doložka, alebo rozhodcovská zmluva zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. K právnemu posúdeniu rozhodcovskej doložky s obdobným obsahom než je dojednaná vo všeobecných obchodných podmienkach už Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal množstvo rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, neplatná rozhodcovská doložka nemohla v danom prípade založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním

vydaný rozhodcovský rozsudok, nemohol založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej. (Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 14Co 15/2016 z 20.12.2016). Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením § 4 ods. 2 písm. g) zákona č.258/2001 z. z., a to neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov. Ide o nedostatok, ktorý právna úprava sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Je nesporné, že v predmetnej zmluve o úvere chýba akýkoľvek údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pričom tento údaj predstavuje jednu z náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č.258/2001 z. z.. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov sa nespája neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zákon č.258/2001 z. z. poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom, že v prípade neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalobkyni bol nesporne poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 398,33 eur, žalovaný má nárok na vrátenie výšky poskytnutého úveru bez akýchkoľvek ďalších poplatkov. Prijatím ďalších plnení nad sumu 398,33 eur bez právneho dôvodu, vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania súd mal nepochybne za preukázané, že žalobkyni bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 398,33 eur, pričom žalovaná titulom plnenia zmluvy o úvere č. 5580522 uhradila celkove čiastku 1.656,55 eur, ako to vyplýva z potvrdenia žalovaného zo dňa 30.01.2013. Týmto oznámením samotný žalovaný potvrdil, že na základe zmluvy o úvere č.5580522 zo dňa 30.04.2008 žalobkyňa uhradila ku dňu 30.01.2013 celkove sumu 1.656,55 eur. Ku dňa 30.01.2013 nedoplatok predstavoval 22,59 eur, ktorý žalobkyňa preukázateľne uhradila na účet žalovaného dňa 21.02.2013. Celkove teda žalobkyňa plnila vo výške 1.679,15 eur. Pokiaľ žalovaný spochybňoval platby poukázané žalobkyňou na účet spoločnosti Platiť sa oplatí s.r.o., teda že žalobkyňa plnila inému subjektu než mala, súd už v tejto súvislosti dokazovanie nevykonal, vzhľadom k tomu, že predložením oznámením spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zo dňa 30.01.2013 bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa uhradila sumu 1.679,14 eur. V zmysle § 541 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je (okrem iného) majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Charakteristickým znakom pre plnenia bez právneho dôvodu je skutočnosť, že niekomu bolo niečo dané, touto činnosťou došlo k nadobudnutiu majetkových hodnôt, ku ktorému by však nedošlo. Žalovaný teda prijal plnenie, na ktoré nemal právny nárok. V súvislosti s uplatneným nárokom žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Môže sa premlčať tak v subjektívnej lehote (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ako aj v objektívnej lehote (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. (rozsudok KS Žilina 6Co/104/2016). Ako už bolo vyššie konštatované, a ako sa konštatuje v odkazoch na judikatúru predloženú žalobkyňou a žalovaným, oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých

môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. S argumentáciou žalovaného, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatku úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov vzniká okamihom prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny, sa súd nestotožňuje. Žalobkyňa poukazovala plnenia i nad rámec istiny na základe výziev žalovaného, až do úplného zaplatenia, pričom až oznámením zo dňa 30.01.2013 nadobudla žalobkyňa vedomosť, že poskytnutý úver preplatila o čiastku 1.280,81 eur. Pokiaľ teda bola podaná žaloba na súde dňom 11.09.2013, táto bola podaná v stanovenej subjektívnej premlčacej lehote, a preto súd námietku premlčania vznesenú žalovaným neuznal za dôvodnú. Z uvedených dôvodov súd potom žalobe v časti, ktorou sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.280,81 eur vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni uvedenú sumu, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. V ostatnej časti, pokiaľ si uplatnila žalobkyňa nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur súd jej žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď žalobkyňa nepreukázala, na základe čoho si uplatňuje finančné zadosťučinenie práve vo výške 500,- eur, aká jej vznikla ujma, v tejto časti je jej nárok nepreukázaný a preto súd žalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 2 tak, že žiadnej zo strán sporu právo na ich náhradu nepriznal, keď strany sporu mali vo veci úspech čiastočný.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu v časti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a v časti výroku o náhrade trov konania, podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu v rozsahu napadnutom odvolaním zmeniť tak, že sa žaloba zamieta, resp. aby odvolací súd v rozsahu napadnutom odvolaním rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že súd mu nedoručil dôkazy predložené žalobkyňou a uvedenú skutočnosť ani v svojom rozhodnutí neodôvodnil. Zo súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nebol opakovane dôsledný pri doručovaní dôkazov predložených žalobkyňou, žalovanému najprv nedoručil prílohy k žalobe, následne síce boli doručené, avšak žalovanému neboli doručené ani predložené k nahliadnutiu originály poštových ústrižkov ani výpis z banky zo dňa 21.11.2012 vyplývajúce zo zápisnice z pojednávania zo dňa 24.03.2015 a zo dňa 27.02.2018. Súd prvej inštancie tieto dôkazy žalovanému nedoručil napriek tomu, že ho žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.02.2018 o to žiadal a nedoručenie týchto dôkazov napokon namietal aj na pojednávaní dňa 24.03.2015. Týmto procesným postupom súd prvej inštancie nepochybne porušil princíp rovnosti strán sporu, princíp rovnosti zbraní a v širšom ponímaní právo žalovaného na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k jeho námietke ohľadom výšky bezdôvodného obohatenia spočívajúcej v tom, že niektoré z platieb žalobkyne boli poukazované na účet tretej osoby. Súd prvej inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z nepodložených tvrdení žalobkyne, že bola žalovaným správami vyzývaná na plnenie na účet spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o. a z oznámenia žalovaného o úhrade zo dňa 30.01.2013. Stalo sa tak napriek tomu, že žalovaný rozporoval a učinil sporným informácie jeho oznámení a vykonané dokazovanie skutočne preukázalo, že podstatnú časť platieb žalobkyňa neuhradila žalovanému, ale spoločnosti Platiť sa oplatí, s.r.o.. Súd prvej inštancie založil povinnosť žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie z dôvodu absencie RPMN v príslušnej zmluve o úvere a s tým spojeným následkom, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, k čomu uvádza, že dňa 24.02.2010 mala žalobkyňa vrátiť istinu a celý dohodnutý poplatok zahŕňajúci v sebe aj úrok v rozsahu 1/3 dohodnutého poplatku. A teda je zrejmé, že platby žalobkyne, ktoré nasledovali po 24.02.2010 neboli ani platbou istiny ani úroku, ani poplatkov, čo teda samo o sebe vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia. Právny záver súdu prvej inštancie je teda predčasný, pretože nevykonal dokazovanie k zisteniu právneho dôvodu týchto platieb. Podľa jeho názoru je nevykonateľný výrok rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého je žalovaný povinný vydať žalobkyni zo Zmluvy o úvere č. 5580522 zo dňa 30.04.2008 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.280,81 eur do 3 dní od právoplatnosti výroku rozsudku. V odôvodnení rozsudku však súd prvej inštancie uvádza, že právnym dôvodov povinnosti žalovaného je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Nejde teda o vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere, ale o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe plnení žalobkyne bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie nevyhovel námietke premlčania, ktorú vzniesol žalovaný proti nároku uplatňovanému žalobkyňou. Namietal uplynutie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 vo vzťahu

k platbe žalobkyne zo dňa 24.02.2010 po odpočte sumy pripadajúcej na istinu pohľadávky, resp. jej časť. Nestotožňuje sa s tým, že začatie plynutia tejto doby vylučuje skutočnosť, že žalobkyňa plnila žalovanému na základe neidentifikovaných výziev žalovaného a že sa až na základe oznámenia žalovaného zo dňa 30.01.2013 dozvedela, o koľko preplatila istinu úveru, čím súd prvej inštancie vlastne ad absurdum tvrdí, že žalobkyňa sa dozvedela o preplatení istiny vlastne až vtedy, keď jej to oznámil žalobca. Súd prvej inštancie naviac úplne rezignoval na uplynutie objektívnej 3-ročne premlčacej doby. Rozsudok v tomto smere neodôvodnil, pričom ide o pochybenie takej intenzity, čo činí právne posúdenie veci a odôvodnenie rozsudku v tejto časti arbitrárnym. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov. Považoval za dôležitú skutočnosť, že žalobkyňa sama už pri podpise zmluvy o úvere vedela, s kým zmluvu uzatvorila a že ju uzatvárala ako spotrebiteľ a vedela aj to, kedy, komu a čo plnila a že a kedy plnila viac ako istina poskytnutého úveru. K nepriznaniu náhrady trov konania uvádzal, že odôvodnenie rozsudku je nezrozumiteľné, arbitrárne a nepreskúmateľné.

3. K odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podala písomné vyjadrenie žalobkyňa. Navrhovala odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako zákonné a vecne správne v celom rozsahu potvrdiť a podanému odvolaniu nevyhovieť. Vo svojom vyjadrení uviedla, že okresný súd správne posúdil celú vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa, správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver v zmysle čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Námietku premlčania uplatnenú žalovaným považuje za nedôvodnú a za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov. Uviedla, že zákon pre začiatok plynutia od subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, aby sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal, nie teda čas, odkedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Ak by si súd osvojil začiatok subjektívnej premlčacej doby tak, ako to uvádza žalovaný, tak by ustanovenie § 107 ods. 2 bolo absolútne neaplikovateľné a v zákone nadbytočné, nakoľko by vždy podľa výkladu žalobcu uplynula 2-ročná subjektívna premlčacia doba a nikdy by sa nemohla uplatňovať 3-ročná, resp. pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení 10-ročná premlčacia doba. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR.

4. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyňa prvýkrát v konaní uvádza, že vznesenú námietku premlčania považuje za rozpornú s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ, pričom tieto skutočnosti v prvoinštančnom konaní netvrdila, ani nepreukazovala. Rovnako žalobkyňa prvýkrát uviedla v konaní v štádiu odvolacieho konania rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých bolo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného úmyselné. V tejto súvislosti poukázal na citáciu ustanovenia § 296 CSP. Čo sa týka žalobkyňou vzneseného rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi, žalovaný uviedol, že podľa konštantnej súdnej judikatúry takýto rozpor prichádza do úvahy len výnimočne. V tejto súvislosti taktiež poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, avšak nepreukazuje, že žalovaný založil svoje podnikanie na porušovaní práva, zneužívaní spotrebiteľov, dal do pozornosti odvolacieho súdu, že súdená zmluva o úvere bola uzavretá v prvej polovici roku 2008, t.j. v čase, keď neexistovala takmer žiadna judikatúra týkajúca sa spotrebiteľských úverov, neexistovala žiadna limitácia výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov a všoebecné súdy, ako aj rozhodcovské súdy, hromadne priznávali žalovanému práva na plnenie zo zmlúv žalovaného, naviac, v exekučných konaniach boli žalovanému hromadne exekučnými súdmi vydávané poverenia na vykonanie exekúcie.

5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalovaného je tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) . Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo 7/2010 zo dňa 27. júla 2011).

13. Zo spisového materiálu z rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu, je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže ide o formulárovú zmluvu, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Z obsahu spisu možno vyvodiť záver, že v prípade namietanej zmluvy ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobca ovplyvniť nemohol. Za typovú zmluvu, ktorá sa používa vo viacerých prípadoch (štandardná formulárová), treba považovať nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenie rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Z uvedeného dôvodu zmluvné dojednania podliehajú prieskumu v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu sa zároveň vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z.z.) - zákon platný v čase uzatvorenia právneho úkonu. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch mal vo vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka.

16. V zmysle ust. § 4 ods. 3 zák. č. 258/2001 Z.z. veta druhá, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa ods. 2 písm. a), b), d) až j), k), l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

17. V zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. g) citovaného zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje náležitosti, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov. Ide o taký nedostatok, ktorý právna úprava sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Následkov absencie vyššie uvedeného je tak v zmysle ust. § 4 ods. 3 citovaného zákona úver bezúročný a bez poplatkov. Pri takejto právnej úprave, ak takéto údaje zmluva neobsahovala, žalovanému nemohol vzniknúť zákonný nárok na zaplatenie dohodnutých poplatkov. Prijatím takéhoto plnenia bez právneho dôvodu preto vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré žalovaný musí vydať v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka.

19. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta nedoručenie listinných dôkazov súdom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu princípu rovnosti strán sporu, princípu rovnosti zbraní a práva žalovaného na spravodlivý proces, tak odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu konštatuje, že nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces na strane žalovaného. Žalovanému doručená žaloba aj s dôkazmi bola a žalovaný v zmysle Civilného sporového poriadku má právo zúčastňovať sa pojednávaní, ako aj právo nahliadať do spisového materiálu.

20. K námietke premlčania a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd konštatuje, že s uvedenou námietkou premlčania, vznesenou zo strany žalovaného, sa okresný súd vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom správne konštatoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným žalobkyni nie je premlčaný.

21. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

22. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti rozsudku okresného súdu poukazovala na skutočnosť, že vznesenú námietku premlčania považuje za rozpornú s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na uvedené skutočnosti odvolací súd nemohol prihliadať s poukazom na ustanovanie § 296 CSP, v zmysle ktorého spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

23. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácií odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacieho dôvody, a preto rozsudok okresného súdu v časti napadnutého odvolaním potvrdil ako vecne správny. Rozsudok okresného súdu v časti nenapadnutého odvolaním ponechal nedotknutý.

24. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

25. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430