Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16CoE-151-2018.pdf
PDF · 107.28 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoE/151/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov senátu JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Pavla Tkáča, v exekučnej právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advoccate, s.r.o., AK so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej: K. D., nar.: XX. XX. XXXX, bytom E. XXX/X, K. G. Y., pre vymoženie istiny 1 610,92 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, Bratislava pod EX 14389/2010, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie spis. zn. 12Er/3929/2010-12 zo dňa 12. 02. 2018, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.
II. Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, zastavil. Zároveň uviedol, že povinnej sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodol, že súdny exekútor má voči oprávnenému právo na náhradu trov exekúcie.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že poverením č. 5806 052698 zo dňa 20. 12. 2010 poveril Okresný súd Košice - okolie súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie oprávneného proti povinnému, na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, spísaného do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 20. 09. 2010.
3. Exekučným titulom v danej veci je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., spis. zn. SR 05508/10 zo dňa 08. 07. 2010.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 36 ods. 2, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243b ods. 1 až 3, § 243h ods. 1, § 243f ods. 1 až 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), čl. 2 písm. a), čl. 3, prílohu bodu 1 písm. q) smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len "smernica").
5. Konštatoval, že v danom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 20. 09. 2010, súd teda postupoval pri svojom rozhodovaní podľa Exekučného poriadku v znení platnom do 31. 10. 2013 a v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 až 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 23. 12. 2015, keďže z citovaných prechodných ustanovení § 243f Exekučného poriadku v platnom znení vyplýva, že ustanovenia účinné od 23. 12. 2015 sa použijú aj na exekučné konania začaté pred nadobudnutím zákona č. 438/2015 Z. z., ktorým bol Exekučný poriadok s účinnosťou od 23. 12. 2015 novelizovaný, pokiaľ ide o konania, v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa ustanovenia § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
6. Ďalej uviedol, že predmetom rozhodcovského konania bol nárok oprávneného zo zmenky vystavenej dňa 16. 06. 2009 povinnou na zabezpečenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere č. 9420037. Keďže povinná si svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnila, jej dlh sa stal v zmysle dohodnutých podmienok dňa 25. 10. 2009 splatným. Oprávnený tak pristúpil k vyplneniu zmenky v zmysle Dohody o vyplnení zmenky a zmenku predložil povinnej dňa 08. 01. 2010 na zaplatenie.
7. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že oprávnený s povinnou uzavreli Zmluvu o úvere č. 9420037, na základe ktorej sa oprávnený ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnej úver v sume 500 eur a dlžník (povinná) sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 484 eur, t. j. celkovo sumu vo výške 984 eur, a to v 12 mesačných splátkach po 82 eur, počnúc dňom 20. 07. 2009. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len "VPPÚ").
8. Súd ďalej zistil, že v čl. 18 VPPÚ bola dohodnutá "rozhodcovská doložka", z ktorej vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú zo Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené : a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
9. Uviedol, že v predmetnej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Tento bol vydaný na základe záväzkového vzťahu, ktorý bol založený Zmluvou o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ustanovenia § 52 OZ, keďže ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinná mala postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Pokiaľ ide o Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), tieto boli oprávneným vyhotovené vopred pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období. Povinná pri podpise zmluvy nemala možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s oprávneným, mohla len celú zmluvu prijať alebo odmietnuť.
10. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, exekučný súd mal za to, že táto nebola dojednaná individuálne. Táto síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo rozhodcovský súd, a v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ tomuto konaniu podrobiť. Súd mal za to, že toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinnej. Oprávnený podal žalobu na rozhodcovský súd a tým povinná stratila možnosť vybrať si, ktorý súd bude vec rozhodovať a bola nútená podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom. V uvedenom obmedzení možnosti výberu súdu, ktorý bude rozhodovať spor vzniknutý zo zmluvy, videl exekučný súd nerovnováhu v právach zmluvných strán v neprospech povinnej. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka uvedená v čl. 18 VPPÚ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže nebola s povinnou dohodnutá individuálne a nútila ju riešiť spory výhradne v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené je toto ustanovenie Zmluvy o úvere zo zákona neplatné.
11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že exekučný titul, ktorý bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy, bol vydaný v rozpore so zákonom. Ide teda o nulitný právny akt, ktorý nie je možné vykonať. Preto nebola naplnená podmienka vykonateľnosti exekučného titulu. Na tento nedostatok súd musí prihliadať z úradnej moci.
12. Uzavrel, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v zmluve, posúdil súd ako spotrebiteľskú zmluvu, pričom táto je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv a s ustanoveniami smernice. Dojednanie rozhodcovskej doložky je neplatné a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Exekučný titul bol teda vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, a teda bol vydaný v rozpore so zákonom.
13. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade boli zistené dôvody podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a to skutočnosť, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu nebolo prihliadnuté na neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, preto rozhodol tak, že predmetnú exekúciu zastavuje.
14. Na súde prvej inštancie konal a rozhodoval sudca.
15. Proti citovanému uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) odvolanie oprávnený.
16. Oprávnený podal odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, keďže bol toho názoru, že exekučný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Oprávnený dôrazne nesúhlasil s postavením povinnej ako spotrebiteľa s poukazom na Zmluvu o úvere zo dňa 16. 06. 2009 č. 9420037, z ktorej vyplýva, že úver bol poskytnutý povinnej na účel povolania a tento údaj povinná aj osobitne podpísala. Oprávnený zastával názor, že je potrebné chrániť dobrú vieru veriteľa, lebo v zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinná podpisom zmluvy potvrdila, že informácie, ktoré poskytla oprávnenému, sú pravdivé. Tvrdil s odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Trebišov zo dňa 25. 11. 2010 č. k. 6Er/699/2009-113, že zákon č. 258/2001 Z. z. ani zákon č. 129/2010 Z. z. nestanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnancom, preto podľa oprávneného pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru je úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. Oprávnený ďalej tvrdil, že zmluvu o úvere účastníkov konania nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch keďže je podstatné, na aký účel bol úver povinnej poskytnutý a nie na aký účel ho v skutočnosti použila. Uviedol, že povinná nepreukázala, že v čase podpisu zmluvy o úvere mala postavenie spotrebiteľa. Zdôraznil, že pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany a poukázal na rozhodnutie ESD C-464/01, podľa ktorého ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom je (podľa rozhodnutia nemeckého súdu z roku 2004) takúto obligáciu potrebné charakterizovať ako obchod a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, lebo dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Oprávnený s poukazom na znenie zmluvy o úvere uviedol, že povinnej bol úver poskytnutý na účel povolania, čo potvrdila osobitne svojim podpisom, preto zmluva účastníkov konania nie je zmluvou spotrebiteľskou.
18. V tejto súvislosti oprávnený ďalej uviedol, že dôležité je v tejto spojitosti, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinná finančné prostriedky naozaj použila. Uviedol, že nemá povinnosť preukazovať, na aký účel povinná prostriedky naozaj použila, pretože táto sa sama zaviazala svojim podpisom, že poskytnuté finančné prostriedky budú použité na poskytnutý účel. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. 02. 2017 spis. zn. 14Co/975/2015, ako aj rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 05. 02. 2016 spis. zn. 10Er/422/2014-41.
19. V závere odvolania oprávnený uviedol, že zo zákonnej definície spotrebiteľa jasne vyplýva, že z hľadiska určenia jeho statusu je rozhodujúce, na aký účel bol spotrebiteľský úver poskytnutý, a nie na aký účel boli poskytnuté peňažné prostriedky dlžníkom následne použité. Ak bol teda úver výlučne na základe vyhlásenia dlžníka poskytnutý na účel zamestnania, nejde o spotrebiteľský úver. Ďalej uviedol, že v prípade postavenia oprávneného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je teda potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Poukázal na skutočnosť, že ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Analogicky, ak povinná v Zmluve o úvere uviedla a aj podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho povolania, treba chrániť dobrú vieru oprávneného a povinnej nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 08. 2013 spis. zn. 7Co/208/2013, ako aj na rozhodnutie zo dňa 06. 03. 2013 spis. zn. 5C/159/2012.
20. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti oprávnený navrhol, aby odvolací súd podľa ustanovenia § 389 CSP napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
21. Súdny exekútor a ani povinná sa v zákonnej lehote k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý dňom svojej účinnosti v zmysle § 473 CSP zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov bol Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP povinný pri rozhodovaní o odvolaní aplikovať CSP ako nový procesný predpis.
22. Krajský súd v Košiciach príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovení § 378 - 384 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie po vecnej stránke a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Odvolací súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého uznesenia a pretože sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje podľa § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné.
25. V prejednávanej veci je exekučným titulom Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, spis. zn. SR 05508/10 zo dňa 08. 07. 2010, vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02. 08. 2010 a vykonateľnosť dňa 05. 08. 2010. Tento rozhodcovský rozsudok zaväzoval povinnú (dlžníka) zaplatiť oprávnenému (veriteľovi) dlžnú sumu vo výške 1 693,92 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 242 eur od 10. 03. 2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 1 242 eur od 10. 03. 2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 381,86 eur, a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodcovského rozsudku.
26. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
27. Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje úpravu, podstatou ktorej je preskúmanie, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, naopak, nesúlad i len jednej z nich so zákonom udelenie poverenia vylučuje.
28. Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na základe takéhoto exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, pretože exekučnému titulu chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.
29. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.
30. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 09. 12. 2010, spis. zn. II. ÚS 545/2010-15.
31. V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, preto súd prvej inštancie správne skúmal, či bol vydaný orgánom na to oprávneným, teda či účastníci konania si v zmluve alebo v inom dokumente dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli rozhodcovskú zmluvu.
32. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
33. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3 (§ 4 ods. 1 až 3 zákona o rozhodcovskom konaní).
34. V čl. 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je zakotvené, že veriteľ, dlžník a ručiteľ (zmluvné strany) prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere a zaviazali sa pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom využiť mediáciu. Preto sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, budú riešené pred Mediačným centrom, registrovaným na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, zriadenom a vedenom spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava.
35. Podľa Štatútu Mediačné centrum, zriadené a vedené o spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, je centrom pre výkon činnosti mediátorov zapísaných v zozname mediátorov vedenom Mediačným centrom podľa zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii a Štatútu mediačného centra. Cieľom Mediačného centra je riešiť existujúci spor medzi jeho stranami, ktorý vznikol alebo vznikne z ich zmluvného alebo iného právneho vzťahu, majúci základ v občianskom, rodinnom, pracovnom alebo obchodnom práve, a tak predchádzať konaniu na všeobecnom súde.
36. Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava zriadila aj Stály rozhodcovský súd ako rozhodcovský súd pre rozhodovanie majetkových sporov podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorého sídlom je Karloveské rameno 8, Bratislava. Podľa Štatútu tohto Stáleho rozhodcovského súdu rozhodcovský súd na základe písomnej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve, rozhoduje majetkové spory vzniknuté z tuzemských a z medzinárodných občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike. Rozhodcovský súd rozhoduje len majetkové spory, ktoré by v konaní pred všeobecným súdom mohli skončiť súdnym zmierom.
37. Z uvedeného vyplýva, že len rozhodcovský súd mal v rozhodnom čase právo rozhodovať veci podľa zákona č. 244/2002 Z. z.
38. V predmetnej veci rozhodcovská doložka nie je súčasťou zmluvy o úvere účastníkov konania, nie je zakotvená ani vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a oprávnený nepredložil ani písomnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú s povinnou. Za rozhodcovskú doložku nemožno považovať dohodu strán, že prípadné spory zo zmluvy o úvere budú riešiť pred Mediačným centrom, ktorého cieľom je predchádzať súdnym konaniam, nie vo veci rozhodnúť vykonateľným rozhodnutím. To znamená, že neexistuje písomná dohoda účastníkov konania, podľa ktorej na prejednanie a rozhodnutie ich sporu zo zmluvy o úvere je oprávnený rozhodcovský súd.
39. Za rozhodcovskú doložku nemožno považovať ani znenie dohody zmluvných strán v druhej vete článku 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ) - "pred rozhodnutím sporu v konaní pred rozhodcovským súdom", pretože takáto dohoda je len súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, rozhodcovská doložka teda nebola individuálne dojednaná a v podstate splynula s ďalšími obchodnými podmienkami oprávneného. Predpokladom platnosti rozhodcovskej doložky je, že bola dojednaná v písomnej forme. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. V posudzovanej veci však všeobecné podmienky poskytovania úveru neboli zmluvnými stranami podpísané, preto z nich nemožno vyvodiť záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že s rozhodcovskou doložkou sú oboznámení a súhlasia s ňou.
40. Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva, potom bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Pre vykonanie exekúcie v danej veci teda chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul, preto súd prvého stupňa dôvodne exekúciu zastavil.
41. Nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou oprávneného, že povinná nepreukázala, že v čase uzavretia zmluvy mala postavenie spotrebiteľa. Je to práve oprávnený, na ktorom je dôkazné bremeno preukázať spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti nespotrebiteľský charakter zmluvy. K odkazu oprávneného na rozhodnutie ESD C 464/01 odvolací súd uvádza, že citované rozhodnutie ponecháva na príslušnom vnútroštátnom súde rozhodnúť, či bola zmluva uzavretá na krytie potrieb dotknutej osoby týkajúcich sa podnikania alebo povolania alebo či naopak nemá podnikateľský účel len nevýznamnú úlohu. Na tento účel musí vnútroštátny súd posúdiť všetky skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu, o ktorých mohol mať druhý účastník zmluvy znalosť pri uzatváraní zmluvy s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala zjavne tak, že mohla vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.
42. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nesie dôkazné bremeno veriteľ (oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie. Ani podpis povinnej pod prvou polovicou formulárovej zmluvy o úvere, kde je aj prehlásenie dlžníka o poskytnutí úveru na účel povolania, podľa názoru odvolacieho súdu nesvedčí o tom, že povinná potvrdila práve zaškrtnutý účel úveru, keďže nad týmto údajom sú ďalšie údaje - meno, dátum narodenia, bydlisko dlžníka, výška úveru a výška odmeny celkovej splátky, počet splátok a výška mesačnej splátky. Z uvedeného vyplýva, že podpis povinnej sa vzťahoval k týmto všetkým údajom a nebol výlučne potvrdením účelu úveru, ako to prezentoval oprávnený. Pretože oprávnený v tomto smere dôkaznú povinnosť nesplnil, súd prvého stupňa správne pri posudzovaní súladu exekučného titulu so zákonom ako podmienky na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádzal z toho, že úver poskytnutý povinnej zabezpečený zmenkou je spotrebiteľským úverom.
43. Oprávnený v odvolaní tvrdil, že rozhodcovský súd nemohol prihliadať na nemožnosť zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Je pravdou, že ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom, platilo od 01. 01. 2011 do 30. 04. 2014. V čase od 01. 01. 2008 do 31. 12. 2010 však platilo ustanovenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. (prechodné ustanovenia § 25 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z. z.).
44. Podľa citovaného ustanovenia v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
45. Z uvedeného vyplýva, že ani podľa ustanovenia § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. účinného do 31. 12. 2010 (zmluvu o úvere uzavreli účastníci konania 16. 06. 2009) nebolo možné splniť dlh zmenkou. Zmenka v tomto období mohla slúžiť len na zabezpečenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, a to len v prípade, ak bola vystavená v súlade s citovaným ustanovením, t. j. v čase vyplnenia maximálne vo výške zostatku úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny úveru. V predmetnej veci, ak by povinná v čase vyplnenia zmenky nezaplatila úver ani sčasti, by bol zostatok úveru v plnej poskytnutej výške 300 eur + príslušenstvo. Zmenka však bola vystavená na sumu 1 308,00 eur, teda v rozpore s citovaným ustanovením, preto takúto zmenku oprávnený ako veriteľ nemohol prijať a teda z nej nemohol ani uplatňovať práva. Na túto okolnosť mal rozhodcovský súd prihliadať a nepriznať oprávnenému ako žalobcovi nároky z takejto zmenky, ktorá bola síce formálne platná, ale nespôsobilá na zabezpečenie pohľadávky oprávneného zo spotrebiteľského úveru.
46. Posúdenie platnosti, resp. existencie rozhodcovskej doložky a následne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu malo v tejto veci prvoradý význam, a to bez ohľadu na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere účastníkov konania, keďže zákon o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. platil na všetky rozhodcovské konania vrátane spotrebiteľských vecí až do 01. 01. 2015, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
47. Ďalšími odvolacími námietkami oprávneného sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nezaoberal.
48. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správne, preto podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil.
49. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia a ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.
50. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).