Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-174-2018.pdf
PDF · 101.56 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/174/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: D. R., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX/XX, XXX XX U., proti žalovanému: OMIKRON TRADING LIMITED, so sídlom Nerine Chambers, P.O.BOX 905, Road Town, Tortola, British Virgin Islands, zapísaná v Registri spoločnosti British Virgin Islands pod č. 1503447, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava - Ružinov, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 2C/96/2014-97 zo dňa 29.11.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil Rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014/3040 zo dňa 12.9. 2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Liščie nivy 17, Bratislava (výrok I.), zrušil Rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014/3039 zo dňa 9.9.2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Liščie nivy 17, Bratislava (výrok II.), odložil vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2014/3040 zo dňa 12.9.2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Liščie nivy 17, Bratislava (výrok III.), odložil vykonateľnosť Rozhodcovského rozsudku sp. zn. II/2014/3039 zo dňa 9.9.2014 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Liščie nivy 17, Bratislava. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 20.11.2008 a dňa 20.6.2008 žalobkyňa uzavrela s právnym predchodcom žalovaného - VÚB, a.s. dve zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru: č. 007450011191108 dňa 20.11.2008 - úver vo výške 697,07 Eur, č. 003052611090608 dna 20.06.2008 - úver vo výške 1.360,95 Eur, ktoré zmluvy majú charakter spotrebiteľskej zmluvy. V súvislosti s tým si žalovaný voči žalobkyni uplatnil peňažnú pohľadávku z týchto úverových zmlúv a vo veci boli vydané dva rozhodcovské rozsudky, ktorých zrušenia sa žalobca domáha v tomto súdom konaní. Z obidvoch zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru súd prvej inštancie zistil, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá priamo v zmluvách o poskytnutí spotrebného úveru, a to v čl. II bod 5, keď samotný obsah zmlúv - text je formulovaný malými písmenami. Zmluva o úvere obsahuje rozhodcovskú doložku v bode 5. čl. II. Zmluvy o úvere, a to: "Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o
platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom." Súd prvej inštancie poukázal na právne závery Najvyššieho súdu SR - konkrétne z rozhodnutia sp. zn. 6MCdo/9/2012, z ktorého vyplýva, že: "Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená." Vychádzajúc z týchto záverov, súd prvej inštancie dospel k názoru, že uvedené požiadavky pri dojednaní rozhodcovskej doložky neboli splnené, pretože tá bola dohodnutá už podpisom zmluvy o spotrebnom úvere, ktorá bola ako predtlačený formulár a bola obsiahnutá priamo v čl. II. bod 5 zmluvy a žalobkyňa nemohla ovplyvniť obsah týchto zmluvných dojednaní a preto rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú. Rozhodcovská doložka, ktorá bola dojednaná v spotrebiteľskej zmluve, nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami účastníkov. Rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva nebola uzavretá, pretože rozhodcovská doložka je neprijateľná, a teda neplatná. Súd prvej inštancie preto v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. c/ cit. zákona zrušil rozhodcovský rozsudok. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 2 cit. zákona, pretože právoplatný rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a v prípade exekúcie na majetok žalobkyne by mohlo dôjsť k nenapraviteľnej ujme na jej právach, pretože, ako uviedla žalobkyňa, v exekučnom konaní nie je možné navrátenie do predošlého stavu.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP, s tým, že žalobkyňa mala plný úspech v konaní, a teda má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.
4. Voči citovanému rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhoval, aby súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo konanie zastavil. Poukázal na to, že Zmluvy o úvere obsahujú rozhodcovskú doložku v bode 7 čl. 3 Zmluvy o úvere a záverečných ustanovení a to, Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad sa budú rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. Podľa čl. 10.2 Riešenie sporov Všeobecných obchodných podmienok: 10.2.1 Banka a Klient sa budú snažiť o urovnanie všetkých sporov, ktoré vzniknú z Bankových obchodov rokovaním vedeným v dobrom úmysle a v snahe vyhnúť sa súdnemu riešeniu sporov. 10.2.2 Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b] pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecného súdu. 10.2.3 Ak Klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Ďalej dal odvolateľ do pozornosti súdu rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré sa zaoberali rozhodcovskou doložkou a poukázal na znenie ust. § 93b z. č. 483/2011 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a v znení po novele účinnej od 1.12.2009, ako aj na ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 3 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia, účinné v čase uzavretia Zmlúv o úvere, ako aj v zmysle ustanovení Všeobecných obchodných podmienok a Obchodných podmienok pre úvery, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere, mal odvolateľ za to, že rozhodcovské doložky boli účastníkmi platne dohodnuté v predmetnej zmluve. V ustanovení § 93b ods. 1zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinnom v čase uzavretia zmluvy, nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedená zmena Zákona o bankách, resp. uložená povinnosť bankám „preukázateľne poučiť klienta o rozhodcovskej doložke“ vložená posledná veta do odseku 1 § 93b bola do zákona doplnená zákonnom č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom táto zmena nadobudla účinnosť 1.12.2009.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozhodcovskú doložku zakomponovanú do spodnej časti zmluvy malým ťažšie čitateľným písmom treba jednoznačne považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Tento právny názor je potvrdený rozhodnutiami krajských súdov a Najvyššieho súdu SR. Táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje hrubú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je ako neprijateľná zmluvná podmienka neplantá. Zastávala názor, že nebola daná právomoc rozhodcovského súdu viesť rozhodcovské konanie a vydať rozsudok na základe rozhodcovskej doložky uvedenej ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
6. Žalovaný v odvolacej replike dal do pozornosti § 243d ods. 1 z. č. 233/1995 Z. z., na základe ktorého mal za to, že pohľadávku na základe rozhodcovského rozsudku už nemožno vykonať, nakoľko nedošlo k začatiu exekučného konania, a z toho dôvodu nemôže byť daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe.
7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
8. Odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
9. Niet pochybností a nespochybňuje to ani jedna zo strán sporu, že predmetný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania je vzťahom spotrebiteľským, keďže právny predchodca žalovaného ako dodávateľ pri uzatváraní zmlúv o spotrebnom úvere zo dňa 20.11.2008 a 20.6.2008 konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalobkyňou, ktorá je fyzickou osobou.
10. V článku II. bod 5 Zmlúv o poskytnutí spotrebného úveru uzatvorených medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného dňa 20.11.2008 a dňa 20.6.2011 sa uvádza, že banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle z. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešení sporov Stálym rozhodcovským súdom.
11. V článku IX. bod 3 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré by v budúcnosti medzi nimi vznikli z tejto zmluvy, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk podľa z. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku.
12. Z citovaných ustanovení zmlúv a všeobecných obchodných podmienok je zrejmé, že takéto dojednania sú jednostranne formulované bankou ako dodávateľom bez možnosti spotrebiteľa - žalobkyne sa s týmito obchodnými podmienkami vopred oboznámiť tak, aby im aj ako spotrebiteľ porozumela. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc vo veci konať a rozhodnúť, je ukrytá v predtlačených ustanoveniach formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, nemá osobitnú formu, resp. presné označenie, že ide o rozhodcovskú doložku, pričom celá zmluva a obchodné podmienky sú písané drobným, ťažko čitateľným písmom.
13. Navyše z uvedených zmluvných dojednaní priamo nevyplýva, že by žalobkyni umožňovali ako spotrebiteľovi rozhodcovskú doložku odmietnuť, a teda nemala na výber buď ju prijať alebo ju odmietnuť. Naopak, z ich znenia možno vyvodiť záver, že žalobkyňa mohla odmietnuť len celú zmluvu, resp. nepodpísať ju a na tom ako spotrebiteľ nemala záujem, lebo chcela získať úver. Spotrebiteľovi tak bola
vnútená povinnosť podrobiť sa v prípade vzniku sporu rozhodcovskému konaniu bez akejkoľvek inej alternatívy, okrem odmietnutia zmluvy ako celku. Podľa názoru súdu preto neplatnosť rozhodcovskej doložky možno usudzovať už z charakteru výlučnej rozhodcovskej doložky, ktorá núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, keďže znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si iný spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, čím sa mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom.
14. Okrem toho žalobkyňa ako spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednávala, len jednostranne pristúpila k zmluvným podmienkam, ktorých obsah nemohla ovplyvniť. Za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Práve na strane žalovaného bolo dôkazné bremeno a mal preukázať, že žalobkyňa ako spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených požiadaviek (nielen formálne) individuálne vyjednala rozhodcovské konanie. V tomto smere neboli zo strany žalovaného doložené žiadne relevantné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu dojednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne dojednanie. Dôvodne teda možno konštatovať, že žalovaný si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy nesplnil.
15. Aby rozhodcovská doložka uzatvorená so spotrebiteľom bola akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6M Cdo 9/2012).
16. Žalovaný v odvolaní namietal, že podľa § 93b ods. l zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, účinného v čase uzatvorenia zmluvy, nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej doložky na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Uvedená povinnosť bola bankám uložená až s účinnosťou od 1.12.2009. Táto námietka odvolateľa nie je dôvodná.
17. V zmysle ust. § 93b ods. 1 z. č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.12.2008 (v čase uzatvorenia zmlúv), banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (z. č. 510/2002 Z. z.).
18. Podľa § 93b ods. 2 druhá veta cit. zákona, klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa ods. 1, ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy podľa ods. 1 tak, prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
19. Návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa citovaných ustanovení Zákona o bankách je návrh, ktorý umožňuje spotrebiteľovi jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy. O takýto návrh nejde, ak ho dodávateľ „ukryje" do článku II bod 5 zmluvy, ktorý nie je zvlášť označený tak, aby si ho spotrebiteľ všimol, keď je navyše písaný drobným, ťažko čitateľným spôsobom. Navyše ak z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že spotrebiteľ nemohol vedieť a nevedel, že má možnosť takúto doložku aj odmietnuť a teda splnenie podmienky, že spotrebiteľ mohol aj rozhodcovskú doložku odmietnuť preukázané nebolo. Taktiež vklinenie rozhodcovskej doložky do článku IX bod 3 VOP je neplatné, bolo jednostanne stanovené predchodcom žalovaného ako dodávateľom bez možnosti toto ustanovenie ovplyvniť a oboznámiť sa s ním, resp. porozumieť jeho obsahu. Toto nedôsledné naplnenie zámeru vyvoditeľného z ust. § 93b bod ods. l a 2 Zákona o bankách viedlo k neskoršej právnej úprave účinnej od 1.12.2009 doplnením povinnosti poskytnúť klientovi možnosť voľby a tiež zodpovedajúceho poučenia.
20. Pokiaľ žalovaný s poukazom na znenie § 243d ods. 1 z. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, namietal, že pohľadávku na základe rozhodcovského rozsudku už nemožno vykonať, nakoľko nedošlo k začatiu exekučného konania a z toho dôvodu nemôže byť daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe a z toho dôvodu navrhoval konanie zastaviť, táto námietka je
neopodstatnená, keďže zrušením rozhodcovského rozsudku nedochádza k zániku pohľadávky, o ktorej bolo v rozhodcovskom konaní rozhodované.
21. Odvolací súd uzatvára, že rozhodcovská doložka v podobe, v akej bola zakotvená v čl. II bod 5 zmlúv o úvere a v článku IX. bod 3 VOP je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a tým - s poukazom na § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka - absolútne neplatnou, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
22. V dôsledku neplatného dojednania rozhodcovskej doložky rozhodcovské rozsudky vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď predmetné rozhodcovské rozsudky zrušil a zároveň rozhodol o odklade ich vykonateľnosti.
23. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalobkyni ako úspešnej strane odvolacieho konania vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
26. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)