Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cob/271/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu Mesto Trenčín, so sídlom Mierové námestie 2, 911 64 Trenčín, IČO: 00 312 037, právne zastúpený: GARANT PARTNER legal s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, proti žalovanému: "SLOVAKIA okolo sveta s.r.o.", so sídlom Komenského 3, 911 01 Trenčín, IČO: 31 319 599, právne zastúpený: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka so sídlom Podbrezovská 34, 831 06 Bratislava, o zaplatenie 295.696,85 Eur na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/121/2014-68 zo dňa 30. mája 2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 295 696,85 Eur zamietol a výrokom II. žalovanému priznal nárok proti žalobcovi na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 295.696,85 Eur. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že povinnosť žalovaného spočíva v peňažnom plnení vo výške 295.696,85 Eur s príslušenstvom, ktoré žalovaný odmieta riadne splniť. Dňa 19.06.2001 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o zabezpečí prevádzky a vysielania mestskej televízie, ktorej predmetom bola úprava podmienok pri zabezpečovaní prevádzky a vysielania mestskej televízie so sídlom v F. pod názvom F. F., ako aj úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami pri zabezpečovaní úhrad za služby a vysielanie tejto televízie (ďalej len „Zmluva“). Na základe zmluvy žalobca uhradil v období od 15.01.2009 do 18.01.2010 sumu v celkovej výške 295.696,85 Eur. Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 16Cob/203/2010, v rozsudku zo dňa 30.11.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2011 ako prejudiciálnu otázku posudzoval platnosť Zmluvy, pričom v jeho odôvodnení uvádza: „V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že Zmluva o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom a nič na tom nemení skutočnosť, že účastníci zmluvy si podľa tejto zmluvy poskytovali plnenie. Takýmto plnením nie je možné konvalidovať absolútne neplatný právny úkon. Vzhľadom na skutočnosť, že účelom zabezpečenia prevádzky a vysielania mestskej televízie bolo uspokojovanie verejných potrieb občanov Mesta v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 písm. h) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je úlohou žalobcu okrem iného vytvárať podmienky na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť a umeleckú činnosť a druhou zmluvnou stranou bol podnikateľ pri jeho podnikateľskej činnosti, je potrebné na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným použiť ustanovenia Obchodného zákonníka. Podľa § 4 ods. 2 písmeno b) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o súdnych poplatkoch“) „Od poplatku sú oslobodené obce a vyššie územné celky v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu. Základnou úlohou mesta Trenčín ako žalovaného pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj územia a potreby jej obyvateľov. Žalobca pri výkone samosprávy v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 písm. h) zákona o obecnom zriadení utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport. Povinnosti obce pri hospodárení s majetkom bližšie upravuje § 7 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci. Vychádzajúc z takto definovaných úloh obce a jej orgánov ich celá činnosť, vrátane hospodárenia s majetkom, musí smerovať k naplneniu úloh obce, teda k rozvoju obce a k blahu jej obyvateľov. Vzhľadom k povahe žalobcom uplatňovaného nároku zo zmluvy, ktorej predmetom bolo zabezpečenie televízneho vysielania na území Mesta F. vo verejnom záujme, je potrebné na poplatkovú povinnosť žalovaného aplikovať ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) zákona o súdnych poplatkoch. Televízne vysielanie na území mesta F. malo významný dopad na informovanosť obyvateľov, spoločenský a kultúrny život v meste F., a preto konanie na Okresnom súde Trenčín je potrebné považovať za konanie vo veci verejného a spoločensky prospešného záujmu. Žalobca na preukázanie ním tvrdených skutočností navrhol vykonať dokazovanie listinnými dôkazmi. Verejný záujem možno označiť ako aj verejný prospech, verejné blaho, verejné potreby, všeobecné dobro a blaho. O verejný záujem ide, ak obec v konaní pred súdom chráni obecný majetok a práva k nemu sa vzťahujúce, pričom tieto práva sa vykonávajú a povinnosti sa plnia na území, ak ide o výkon samosprávy. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že zmluva bola uzatvorená vo verejnom záujme s cieľom uspokojiť verejné potreby obyvateľov mesta F.. Úmyslom žalovaného pri uzatváraní zmluvy v žiadnom prípade nebolo sledovanie svojich vlastných záujmov ako ani dosiahnutie zisku z prevádzky mestskej televízie, o čom svedčí aj nutnosť jej dotovania počas celej doby prevádzky. Vzhľadom k právnemu názoru žalobcu, že na vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné použiť ustanovenia obchodného zákonníka, sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie 4 roky spätne od podania tohto návrhu na súde. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. M Obdo 2/2000, v ktorom Najvyšší súd SR vyjadril nasledovný právny názor: „Právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo.

2. Súd prvej inštancie vydal vo veci dňa 29.04.2013 platobný rozkaz č. k. 39Rob/9/2013-22. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor, ktorý odôvodnil tým, platobný rozkaz je nezákonný a nespravodlivý, pretože neakceptoval skutkový a právny stav po vydaní v žalobe spomínaného právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30.11.2011, sp. zn. 16Cob/203/2011, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR z 30.11.2012, sp. zn. 4 Obdo 10/2012 a účastníkom bol doručovaný 30.01.2013, takže neexistuje rozhodnutie o určení neplatnosti zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie. Ak na jej základe žalovaný plnil, čo v konaní nie je sporné, je skutočne len voluntaristickým tvrdením žalobcu, že ním plnená - to dobrovoľne za dlhé obdobie - finančná protihodnota za odvysielané televízne programy, by mala byť posudzovaná ako bezdôvodné obohatenie. Žaloba totiž nemá žiadnu logickú úvahu - okrem viacerých zmätočností v bode III., kde sa žalobca sám označuje za „odporcu“, teda žalovaného vo vzťahu k inštitútu bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku plnenia podľa „neplatnej zmluvy“, pretože opomína § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „ak je zmluva neplatná... je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal“. Dôsledkom plnenia z neplatnej zmluvy je povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si navzájom všetko, čo plnením z takejto zmluvy získali, ide teda o vzájomnú reštitučnú povinnosť obidvoch zmluvných strán v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k neplatnej zmluve. Jeho účelom je obnovenie pôvodného stavu medzi účastníkmi neplatnej zmluvy, preto sa účastník môže úspešne domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy /§ 560 Občianskeho zákonníka/. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, ak nie je dobre možné vrátenie plnenia v pôvodnej forme (§ 458 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka). Súd môže vyhovieť takejto žalobe iba vtedy, ak v samotnom žalobnom návrhu je vyjadrená uvedená vzájomná viazanosť plnenia obidvoch účastníkov zmluvy, ktorá by bola v zmysle § 43 ods. 1 Exekučného poriadku rešpektovaná v prípade exekúcie. Ako vyplýva zo žaloby, žalobca v petite nežiada vysloviť uvedenú synalagmatickú povinnosť a ani neuvažuje o vrátení plnenia, ktoré mu žalovaný poskytol údajne na základe neplatnej zmluvy - z tohto dôvodu je žaloba aj predčasná ent bloc - preto už z tohto formálneho dôvodu mal okresný súd žalobu zamietnuť. Žaloba neobstojí ani z materiálnych či spravodlivých dôvodov, pretože žalobca dobrovoľne plnil za žalovaným vyrobené a odvysielané programy v jeho prospech - týmto okamihom zanikol tzv. fixný záväzok žalovaného - taktiež z povahy veci absolútne neprichádza do úvahy obnoviť stav medzi účastníkmi z obdobia pred vznikom „neplatnej zmluvy“, preto v danom prípade o bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu vôbec nejde. Žalovaný za vyrobený a odvysielaný televízny program pre žalobcu dostal peňažné protiplnenie v hodnote, na ktorej sa s ním dobrovoľne dohodli a ktorú dohodu aj po dlhé obdobie rešpektovali obidve zmluvné strany. Po rokoch realizácie dohody tvrdiť opak, treba považovať len za špekuláciu žalobcu - za pozornosť stojí aj skutočnosť, že najskôr uplatnil odstúpenie od dohody /odstúpiť možno len od platnej dohody, čiže ju uznával za platnú/ - za ktorú platí nielen svojmu právneho zástupcovi, ale aj protistrane, tak tvrdenie o ochrane majetku mesta týmto postupom je skutočne nemiestne. Žalovaný si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/70/2010 súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 36Cb/70/2010-59 zo dňa 27.08.2010 rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.260,20 Eur a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie. Na odvolanie Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 16Cob/203/2010-103 zo dňa 30.11.2011 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca dovolanie, na ktoré Najvyšší súd SR uznesením č. k. 4Obdo 10/2012-126 zo dňa 30.12.2012 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 16Cob/12/2013-222 zo dňa 27.05.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca dovolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom 4Obdo 49/2014-276 zo dňa 25.08.2015 dovolanie žalobcu zamietol. Dovolací súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom odvolacie súdu, podľa ktorého Zmluva o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie, uzatvorená medzi účastníkmi dňa 19.06.2001, na základe ktorej žalobca uplatnil právo na zmluvnú pokutu, je neplatná, a to z dôvodu, že predmetný úkon nebol schválený mestským zastupiteľstvom v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu dočasne prenechaným do hospodárenia obce, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001 je jedným z najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa mesta F., ktorá skutočnosť znamená, že k jej platnému uzatvoreniu bol nevyhnutný súhlas mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý v príslušnom uznesení mestského zastupiteľstva, spĺňajúc tak formálne, ako aj meritórne náležitosti. Keďže v danom prípade takýto súhlas ako prejav vôle Mestského zastupiteľstva Mesta F. absentuje, má táto skutočnosť za následok absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy pre jej rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle Mestského zastupiteľstva v F. uzatvoriť zmluvu o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie nemožno ani vyvodiť z uznesení č. 136 z 31.08.2000, č. 106 z 19.06.2001 a č. 32 zo dňa 21.02.2002, na ktorých (okrem iného) založil svoju obranu žalobca. Neplatnosť zmluvy nemôže zmeniť ani ďalším žalobcom zdôrazňovaný fakt, že účastníci namietanej zmluvy si podľa nej poskytovali vzájomné plnenia 10 rokov, pretože ako správne konštatoval aj odvolací súd, ani uvedené plnenia nemôžu konvalidovať právny úkon, ktorý je absolútne neplatný.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom do spisu predložených listinných dôkazov, pričom v súlade s § 204 C.s.p. neoboznamoval čítaním ani oboznamovaním obsahu: faktúra č. 74/2008, príloha k faktúre č. 74/2008, výpis z účtu z 15.01.2009, faktúra č. 2/2009, príloha k faktúre č. 2/2009, výpis z účtu z 20.02.2009, faktúra č. 34/2009, faktúra č. 7/2009, príloha k faktúre č. 7/2009, výpis z účtu z 25.08.2009, výpis z účtu z 29.09.2009, faktúra č. 67/2009, príloha k faktúre č. 67/2009, výpis z účtu z 18.01.2010, uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 17Ú/14/2010-32, oznámenie z 13.02.2011, opätovné vrátenie faktúry z 07.03.2011, publikovaný príspevok v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2013, prehľad výnosov z výroby a vysielania, nakoľko ide o listiny, ktorých odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a listina ani jej obsah neboli protistranou spochybnené. Podľa § 204 C.s.p. súd na pojednávaní oboznámil obsah: výpis z obchodného registra na žalovaného z 02.05.2017, výpis z registra organizácii na žalobcu z 02.05.2017, zmluva o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie, dodatok č. 1 k zmluve o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie, dodatok č. 2 k zmluve o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie.

5. Na základe zisteného skutkového stavu a po aplikácii príslušných právnych predpisov, súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán takto: Žalobca sa v konaní podanou žalobou domáhal rozhodnutia o splnení povinnosti žalovaného z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú odôvodňoval poskytnutím plnenia žalovanému na základe neplatnej Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie (ďalej len „Zmluva“) t. j. bezdôvodným obohatením žalovaného. Neplatnosť zmluvy bola v priebehu sporu judikovaná rozhodnutiami Krajského súdu v Trenčíne a to rozsudkom č. k. 16Cob/12/2013-222 zo dňa 27.05.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4Obdo 49/2014-276 zo dňa 25.08.2015. V rámci uvedených rozhodnutí bola vyriešená otázka, ktorú ako predbežnú musel posudzovať súd aj v tomto konaní a to platnosť resp. neplatnosť Zmluvy. Súd prvej inštancie v otázke neplatnosti Zmluvy v plnom rozsahu odkazuje na vyššie uvedené rozhodnutia. Súd prvej inštancie uviedol, že Zmluva, uzatvorená medzi stranami sporu dňa 19.06.2001, je neplatná, a to z dôvodu, že predmetný právny úkon nebol schválený mestským zastupiteľstvom v zmysle § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce. Uzatvorenie Zmluvy zo dňa 19.06.2001 je jedným z najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa mesta F., ktorá skutočnosť znamená, že k jej platnému uzatvoreniu bol nevyhnutný súhlas mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý v príslušnom uznesení mestského zastupiteľstva, spĺňajúc tak formálne, ako aj meritórne náležitosti. Keďže v danom prípade takýto súhlas ako prejav vôle Mestského zastupiteľstva Mesta F. absentuje, má táto skutočnosť za následok absolútnu neplatnosť predmetnej Zmluvy pre jej rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k uvedenému, súd prvej inštancie v rámci vyriešenia predbežnej otázky platnosti resp. neplatnosti Zmluvy uzavrel, že stranami uzatvorená Zmluva, je neplatná.

6. V zmysle § 451 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu. Na toto ustanovenie nadväzuje následne aj § 457 Občianskeho zákonníka v zmysle ktorého, ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, je pri neplatnosti zmluvy vrátenie plnenia podmienené vzájomným vrátením plnenia druhej strany. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením, pričom ak to nie je možné, najmä ak plnenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Z povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia vyplýva, že ide o synalagmatický záväzok, vyplývajúci priamo zo zákona. Tento vzájomný záväzok musí byť vyjadrený aj v petite žaloby, v opačnom prípade žalobca so svojou žalobou úspešný byť nemôže. Súd prvej inštancie v tomto smere poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 2325/2013 z ktorého vyplýva, že v prípade povinnosti vrátiť si obojstranné plnenie ide v režime § 457 Občianskeho zákonníka o tzv. synalagmatický (vzájomne podmienený) záväzok, kedy požiadavka jednej zmluvnej strany aby jej bolo druhou stranou vrátené plnenie, ktoré poskytla, môže uspieť, len ak je žiadateľom navonok deklarovaná pripravenosť vrátiť to, čo na základe takejto zmluvy obdržal od druhej zmluvnej strany on sám. Ak ide o žalobu, musí sa tento záväzok premietnuť aj do znenia žalobného petitu. Rovnako Najvyšší súd ČR v rozsudku z 30.06.2004 pod sp. zn. 29Obo 52/2002 formuloval záver, podľa ktorého v prípade povinnosti vrátiť si vzájomné plnenie ide v režime § 457 Občianskeho zákonníka o tzv. synalagmatický (vzájomne podmienený) záväzok, kedy požiadavka jednej zmluvnej strany, aby jej bolo druhou stranou vrátené plnenie, ktoré jej poskytla, môže uspieť, len ak je žiadateľom navonok deklarovaná aj pripravenosť vrátiť to, čo na základe takejto zmluvy obdržal od druhej zmluvnej strany sám. Ak ide o žalobu, musí sa tento záväzok premietnuť aj do znenia žalobného návrhu (petitu). Ak žalobný návrh sám neumožňuje súdu, aby vzájomnú viazanosť nárokov mohol vyjadriť vo výroku rozsudku, nemôže žaloba uspieť. S uvedenými závermi sa súd prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil.

7. Žalobca v rámci uvedeného sporu tvrdil, že k žiadnemu vzájomnému plneniu nedošlo. Poukázal na to, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný v súlade s § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca od žalovaného žiaden majetkový prospech nezískal, preto mu nemá čo vrátiť. Súd prvej inštancie mal za to, že o majetkový prospech ide vtedy, kedy sa plnením dostalo majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené. Žalobca

v uvedenom prípade ďalej tvrdil, že žiadnej majetkovej hodnoty plnením žalovaného sa mu nedostalo, nakoľko sa majetok žalobcu nijak nezmenil, plnenie realizované žalovaným nebolo priamo poskytnuté ani prebraté žalobcom, žiadne majetkové práva v súvislosti s vyrobenými reláciami žalobcovi neboli odovzdané. Súd prvej inštancie k týmto tvrdeniam žalobcu uviedol, že majetkový prospech v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je možné, vykladať iba tak „zjednodušujúco“ ako to uskutočňuje žalobca v tejto časti jeho tvrdení. Je pravdou, že majetok žalobcu sa nezmenil v ponímaní majetku iba ako určitých konkrétnych aktív, teda konkrétnej zložky majetku, v rámci ktorej by plnením žalovaného, bol uskutočnený akýkoľvek pohyb. Avšak súd prvej inštancie poukázal na to, že majetkovým prospechom môže byť aj poskytnutie výkonov, ktoré priamo sa v žiadnej majetkovej sfére nezobrazí. Za takéto výkony možno príkladom uviesť poskytnutie právnych služieb, ktorých poskytnutím dôjde k poskytnutiu majetkovej hodnoty, ktorá sa nijak v majetku ako takom nepremietne, ale služba, ocenená hodnotou služieb poskytnutá je. V uvedenom prípade boli poskytnuté služby v podobe prevádzky a vysielania mestskej televízie. K zriadeniu televízneho štúdia v Meste Trenčín došlo uznesením Mestského zastupiteľstva v Trenčíne. Zmluvou boli medzi stranami sporu dohodnuté podmienky prevádzky a vysielania mestskej televízie a úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami a tiež zabezpečovanie úhrad za služby a vysielanie mestskej televízie. Žalobca sa predmetnou zmluvou v článku IV odsek 3 zaviazal uhradiť služby za vysielanie mestskej televízie žalovanému a to s rozpisom za jednotlivé roky a jednotlivé vyrobené a odvysielané relácie. Žalovaný sa uvedenou zmluvou zaviazal zabezpečiť vysielanie a výrobu jednotlivých relácií. Medzi stranami nebolo sporné, že k zabezpečeniu vysielania a teda aj k výrobe a vysielaniu jednotlivých relácií v rámci mestskej televízie F. skutočne došlo, pričom rovnako nebolo sporné medzi stranami, že po odvysielaní jednotlivých relácií bolo poskytnuté plnenie zo strany žalobcu. Žalovaný realizáciou vysielania poskytol výkony. Súd prvej inštancie vzhľadom k všetkým okolnostiam uvedeného prípadu mal za to, že tieto výkony boli poskytované žalobcovi. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že samotný projekt mestskej televízie vznikol zriadením televízneho štúdia, ktoré bolo schválené uznesením Mestského zastupiteľstva v F. č. 136 zo dňa 31.08.2000. Žalovaný televíznu štruktúru realizoval v súlade s dohodou so žalobcom, prispôsoboval ju potrebám a úlohám, ktoré v rámci zákona o obecnom zriadení, plní žalobca. Vysielanie prispelo k zvýšeniu kvality života občanov mesta F.. Prostredníctvom vysielania realizovaného žalovaným žalobca informoval občanov mesta o aktivitách mesta a cez toto vysielanie sa realizoval aj spoločenský a kultúrny život v meste resp. občania boli o ňom informovaný. Uvedené pripustil aj sám žalobca. Súd prvej inštancie ustálil, že plnenie v podobe poskytnutých služieb a to zabezpečením vysielania, tvorbou relácií poskytol žalovaný žalobcovi. Toto plnenie, túto službu, nie je možné vrátiť inak, ako poskytnutím za ňu náhrady v podobe peňažného plnenia. Čo vlastne žalobca aj poskytnutím úhrad za vysielanie uskutočňoval. Poskytnutím vysielania žalobca získal od žalovaného majetkový prospech, a to už len realizáciou predmetného vysielania pre občanov mesta, nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca nemá k odvysielaním reláciám majetkové práva, na ktoré v rámci svojich tvrdení poukázal. Žalobca ďalej tvrdil, že poskytnuté plnenie malo charakter dotácie a samotná Zmluva bola uzatvorená ako dotačná zmluva, čo malo vyplývať aj z toho, že v zmysle článku 4 odsek 6 bolo dohodnuté, že úhrada služieb a vysielania bude realizovaná po schválení rozpočtu obce v príslušnom roku a spresnená dodatkami k zmluve. Poukázal na to, že žalobca nemal žiadne príjmy z reklám, ktoré boli odvysielané v rámci prevádzkovania televízie, žalovaný sa so žalobcom so ziskom nedelil. K týmto tvrdeniam žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že dotácie predstavujú peňažné prostriedky, ktoré majú charakter platby, ktorú jednotlivec alebo inštitúcia poskytuje inému jednotlivcovi alebo inštitúcii bez toho, že by očakával nejakú protihodnotu. Avšak v uvedenom prípade to tak nebolo. Žalobca so žalovaným v roku 2001 aj keď neplatne, uzatvorili Zmluvu, na základe ktorej bolo medzi stranami dohodnuté, že žalovaný bude zabezpečovať vysielanie a žalobca uhradí za služby a vysielanie ceny služieb. Protihodnotou za žalobcom poskytnuté finančné plnenie bolo zabezpečenie vysielania pre občanov mesta. Sám žalobca v podanej žalobe poukázal na to, že úlohou žalobcu je aj vytvárať podmienky na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť. Rovnako poukázal na to, že základnou úlohou žalobcu je starostlivosť o všestranný rozvoj územia a o potreby jeho obyvateľov. Ak preto žalobca vstúpil do právneho vzťahu so žalovaným, na základe ktorého až vstupom, žalovaný začal uskutočňovať určitú činnosť, a to vysielanie mestskej televízie, súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že činnosť žalovaného nebola poskytovaná žalobcovi. Súd prvej inštancie opakovane poukázal na Zmluvu, aj keď si bol vedomý toho, že ide o zmluvu neplatnú, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu, z ktorej plynuli pre obe zmluvné strany určité práva a povinnosti. Nešlo teda iba o akúsi jednostranú zmluvu, ako sa snaží teraz žalobca v rámci svojich vyjadrení presadzovať.

Povinnosti z uvedenej zmluvy vyplývali ako pre stranu žalobcu, tak aj pre stranu žalovaného. Žalobca tvrdil samostatnú podnikateľskú činnosť žalovaného, na ktorej nemal participáciu, avšak súd prvej inštancie mal za to, že uskutočnenie tejto podnikateľskej aktivity bolo výrazne pod vplyvom aj žalobcu, nakoľko žalovaný bol viazaný napríklad s jej začatím na zmluvne dohodnuté obdobie, bol viazaný určitou štruktúrou programov zmluvne dohodnutou medzi stranami. Preto tvrdenie žalobcu o jednostrannosti plnenia, teda plnenia iba žalobcom žalovanému formou dotácie, sa súdu prvej inštancie javil ako účelové a v rozpore s reálnym fungovaním v rámci vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Rovnako súd prvej inštancie mal za to, že to, že žalobca neparticipoval na zisku žalovaného, je v tejto veci bez právneho významu. Žalobca poukazoval na spôsob nakladania s finančnými prostriedkami v zmysle zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Mal za to, že vzhľadom na dojednanie článku IV odsek 6 Zmluvy, jednoznačne z tohto dojednania vyplýva že ide o zmluvu dotačnú. Poukázal na to, že dotácie sa poskytujú podnikateľom v súlade s § 7 odsek 6 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a na spôsob hospodárenia mesta. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s uvedeným tvrdením žalobcu. Z článku IV. odsek 6 Zmluvy iba vyplýva, že úhrada služieb a vysielania uvedená v Zmluve pod písmeno c), d), e) bodu 3 uvedeného článku bude realizovaná po schválení v rozpočte mesta a spresnená dodatkami. Z uvedeného dojednania podľa názoru súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, že by malo ísť o tzv. dotačnú zmluvu a výdavky spojené s poskytnutím odmeny za realizáciu vysielania by mali patriť pod dotácie v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v uvedenej Zmluve sa strany dohodli, že žalobca uhradí cenu služieb a cenu vysielania, t. zn. bolo medzi stranami jasne deklarované, že žalobca preberá na seba tento záväzok, ktorý sa týkal viacerých období (rok 2000 až 2004 až ďalšie roky), čiže išlo dlhodobý záväzok. Súd prvej inštancie mal za to, že dotácie v zmysle § 7 odsek 6 zákona č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy predstavujú určitú možnosť poskytnúť podporu vybraným subjektom na ročnej báze t. zn. plnenie, ktoré sa nemôže viazať na niekoľko rokov dopredu. Vzhľadom aj tomuto nastaveniu zmluvy, predpokladanému dlhodobému trvaniu zmluvného vzťahu, ktorý fakticky aj medzi stranami trval, súd prvej inštancie nemal za to, že v uvedenom prípade by išlo o poskytnutie dotácie, tak ako to tvrdil žalobca. Žalobca v rámci svojich tvrdení poukázal aj na to, že činnosť žalovaného je podobná činnosti futbalového klubu AS F., ktorému rovnako poskytuje dotácie, pričom zisk z predaja lístkov, vstupného, nemá. Žalobca vynaložil v prospech žalovaného určité prostriedky a prospech pre žalobcu je zásadne sekundárneho charakteru. K tomuto tvrdeniu žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v rámci zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení plní funkcie v rámci výkonu samosprávy. Medzi týmito funkciami je aj zabezpečovanie podmienok pre kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že sám žalobca v rámci podanej žaloby uviedol, že televízne vysielanie t. zn. činnosť vykonávaná žalovaným, mala významný dopad na informovanosť obyvateľov, spoločenský a kultúrny život v meste. Rovnako súd prvej inštancie mal za to, že zabezpečenie vysielania mestskej televízie bolo zo strany žalobcu zabezpečované za účelom plnenia úloh žalobcu v rámci zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a to zabezpečovania zvyšovania informovanosti, kultúrnosti, prípadne osvety obyvateľov mesta. Mesto uvedené úlohy sa rozhodlo plniť aj prostredníctvom televízneho vysielania, pričom toto televízne vysielanie bolo realizované žalovaným. Realizáciou vysielania bola žalobcovi poskytnutá služba, ktorou žalobca si plnil svoje úlohy voči svojim obyvateľom. K odvysielaniu predmetných relácií skutočne došlo a medzi stranami toto sporné nebolo. Rozhodujúcou skutočnosťou je len poskytnutie plnenia, zabezpečenia vysielania. Týmto zabezpečením vysielania boli žalobcovi poskytnuté výkony, za ktoré žalobca pri konštatovaní absolútnej neplatnosti zmluvy, musí poskytnúť žalovanému úhradu, ktorá plnením, ktoré žalobca podanou žalobou žiada vrátiť poskytnutá bola.

8. Vykonaným dokazovaním žalobcom tvrdená skutočnosti poskytnutého plnenia iba v prospech jednej strany preukázaná nebola a na základe vykonaného dokazovania ustálil, že v uvedenom prípade išlo o poskytnutie vzájomných plnení, strany sporu po vyhlásení neplatnosti zmluvy sú povinné si vzájomné plnenia vrátiť, táto vzájomnosť v petite žaloby absentovala, preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie spôsobom stranami navrhnutým a to listinným dôkazmi. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom zrealizovaných vysielaní na CD nosičoch tak ako to navrhol žalovaný, nakoľko skutočnosť, ktorá mala byť týmto dokazovaním preukázaná, medzi stranami sporu nebola sporná. Vykonanie dokazovania na nespornú skutočnosť súd prvej inštancie považoval za v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, a preto tento dôkaz nevykonal. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami citovanými pod bodom 12.1 až 12.11.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p, § 262 ods. 1 C.s.p., a to tak že, žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol tento rozsudok v celom rozsahu z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že podanou žalobou sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia v celkovej sume 295 696,85 Eur, ktorú žalobca zaplatil žalovanému na základe zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001. Dal do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Trenčín v konaní, v ktorom sa riešil otázka platnosti či neplatnosti zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001, a to rozsudok sp. zn. 36Cb/70/2010 zo dňa 27.08.2010, ktorý bol Krajským súdom v Trenčíne zmenený, a to rozhodnutím č.k. 16Cob/12/2013-222 zo dňa 27.05.2014. Najvyšší súd SR v dovolacom konaní sp. zn. 4Obdo 49/2014 zamietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/12/2013-222 zo dňa 27.05.2014 a Ústavný súd uznesením II. ÚS 922/2016-13 zo dňa 15.12.2016 sťažnosť obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s.r.o.“ proti rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní 4Obdo 49/2014 zo dňa 25.08.2015 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vychádzajúc z vyššie uvedených rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, ktoré jednoznačne potvrdili správnosť právneho záveru Mesta F. ohľadom zákonom vyžadovaného postupu pri nakladaní s majetkom mesta, ako i ohľadom správneho zákonom požadovaného postupu pri tvorbe právnych úkonov mesta, čo malo za následok absolútnu neplatnosť Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001 pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka. Ďalej v odvolaní uviedol, že ak vôbec neexistuje prejav vôle, potom nemôže ísť o právny úkon. Ide o tzv. neexistentný právny úkon. Tam, kde vôbec neexistuje vôľa v niektorej z deklarovaných zmluvných strán, nie je možné bez ďalšieho bližšieho skúmania slepo a automaticky tvrdiť, že v prípade aplikácie bezdôvodného obohatenia pôjde o vrátenie plnenia z neplatného právneho úkonu. Žalobca je toho názoru, že na účely posúdenia aplikácie ustanovení o bezdôvodnom obohatení by malo ísť o plnenie bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie takto nepostupoval a nesprávne aplikoval právo a opätovne zdôraznil, že Mesto F. nikdy zmluvne nedeklarovalo vôľu dať žalovanému akékoľvek plnenie a nedeklarovalo ani vôľu prijať nejaké plnenie od žalovaného. V predmetnej zmluve nejde o vôľu Mesta F. žalobca je toho názoru, že súd nemá právomoc nahrádzať v tomto prípade chýbajúci prejav vôle a z neho pri rozhodovaní vychádzať.

11. Žalobca preukázal zaplatenie žalovanej sumy žalovanému a vzhľadom k tomu, že žalobca nikdy nebol so žalovaným v zmluvnom vzťahu a po celý čas od žalovaného nič neobdržal. To, že žalovaný odvysielal ním tvrdené relácie žalobca nespochybňuje, nemá k tomu dôvod, ide o podnikateľskú činnosť žalovaného, žalobca do tohto vysielania nezasahoval a výkony žalovaného boli adresované širokej verejnosti a nie žalobcovi. Z toho mal aj žalovaný nepochybne svoje príjmy, majetkové práva k reláciám a podobne.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, navrhuje odvolaciemu súdu tento rozsudok potvrdiť a priznať žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na to, že žalobca sa snaží zahmlievať podstatu sporu, keď sa neustále vracia k začiatkom vzniku zmluvy, na základe ktorej žalovaná spoločnosť začala vyrábať a vysielať programy týkajúce sa činnosti Mesta vo vzťahu k verejnosti, a to len za účelom predlžovať celé konanie. Pokiaľ žalobca v odvolaní sa opätovne vracia ku konaniu ohľadne platnosti či neplatnosti zmluvy, tak poukázal na to, že starosta obce nemôže sám vytvárať vôľu obce, ale pokiaľ však bola vôľa obce zastupiteľstvom obce v zásadných bodoch vytvorená, je starosta oprávnený konať samostatne. V zmysle týchto pravidiel vznikol a aj určitý čas fungoval právny vzťah medzi účastníkmi konania pokiaľ nedošli formalisti.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že predmetom tohto konania je nárok žalobcu uplatnený podľa § 457 Obč. zák., ktorý bol veľmi správne súdom prvej inštancie zamietnutý, pričom zo žiadnej rozumnej interperetácie citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť vrátenie plnenia poskytnutého Mestom žalovanému za už odvysielané televízne relácie na základe hoci aj neplatnej zmluvy, ktorá mala charakter tzv. fixnej zmluvy, ktorú nemožno ex post reštituovať. To by malo žalujúce Mesto poznať pri dodržaní zásady, že iba bdelým patrí právo.

14. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len , ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

15. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 aj náležitosti podľa § 363 s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

19. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

20. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach a o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil strane uskutočniť jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21. V súlade s § 387 ods. 3 odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy.

22. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

23. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal jej náhradu v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 120 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 .

24. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

25. Dôležitý verejný záujem zákon ďalej nedefinuje a ani nešpecifikuje. Je vecou súdu posúdiť, či vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ide v danej veci o dôležitý verejný záujem alebo nie. Dôležitý verejný záujem nie je daný iba tým, že stranou sporu je verejnoprávna inštitúcia. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, pričom rozhodnutie by malo dopad aj na fyzické a právnické osoby, ktoré nie sú stranami sporu. V danej veci sa odvolaním napadnuté rozhodnutie týka posúdenia náhrady škody a ušlého zisku vyplývajúceho zo zmluvného vzťahu - investičného zámeru spočívajúceho vo vybudovaní podzemných garáží a nadzemného objektu na C. ulici v F., čo odvolací súd neposúdil ako dôležitý verejný záujem. Otázku dôležitého verejného záujmu riešil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení IV.ÚS 2/2014 z 23.01.2014.

26. K odvolacej námietke ohľadne platnosti resp. neplatnosti Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001 odvolací súd uvádza, že táto otázka, tak ako to aj sám žalobca uvádza v odvolaní, bola právoplatne vyriešená v inom konaní a prejednávaného sporu sa týka len veľmi okrajovo. Z tohto dôvodu túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

27. K podstatnej hmotnoprávnej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že je neopodstatnená z tohto dôvodu: Bezdôvodné obohatenie je právny inštitút, ktorý vznik obohatenia viaže na to, že na takéto obohatenie nie je právny dôvod, žiadna zmluva resp. dohoda alebo zákonné ustanovenie, čiže ide o obohatenie neoprávnené. Za tejto situácie ide o tzv. reštitučnú povinnosť obidvoch zmluvných strán, vrátiť si navzájom svoje plnenie. Bezdôvodným obohatením nie je každé obohatenie. Musí ísť o situáciu, kedy účastníci sú schopní vrátiť si vzájomné plnenie. V prejednávanom prípade sa najedná o takúto situáciu. Súd môže vyhovieť iba takej žalobe, v ktorej je vyjadrená vzájomná viazanosť plnenia. Zo žaloby synalagmatická povinnosť nevyplýva. Je neprípustné, aby sa niekto obohacoval na úkor druhého bez toho, aby na to mal nejaký právny dôvod, preto je nevyhnutné, aby ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musel obohatenie vydať. Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Bezdôvodným obohatením je predovšetkým majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu; plnením z neplatného právneho úkonu; plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol; z nepoctivých zdrojov a bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, či podľa práva mal plniť sám. Tak, ako bolo konštatované, Zmluva o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19.06.2001 je neplatná. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, ktorou je spravidla zmluva, právna skutočnosť síce nastala, ale tento právny úkon je postihnutý neplatnosťou. Pri posudzovaní vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia treba uvedené skutkové podstaty dôsledne rozlišovať. V prípade vzniku bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy ust. § 457 upravuje dôsledky tak, že stanovuje vzájomnú povinnosť účastníkov zmluvy vrátiť si poskytnuté plnenie. Žalobca prijímal plnenie zo strany žalovaného a dobrovoľne žalovanému plnil. Odvysielaný televízny program bol určený obyvateľom F. a okoliu, bol odvysielaný a nie je možné vrátenie tohto plnenia. Nie je pravdou teda tvrdenie žalobcu, že z právneho vzťahu mal majetkový prospech žalovaný, keď preukázateľne televízny program bol v určitom časovom období vysielaný v regionálnej televízii. Bolo preukázané a nikým nepopreté, že žalovaným vyrobené a odvysielané programy žalobca prijal a žalovanému dobrovoľne plnil. Z vyššie uvedených dôvodov, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti § 220 ods. 2 a je presvedčivé, bolo odvolacím súdom ako vecne správne p o t v r d e n é s tým, že v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na jeho odôvodnenie. Odvolací súd potvrdil aj výrok o nároku na náhradu trov konania z dôvodu, že jej návrh bol priznaný úspešnej strane.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 . Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .