Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17Co-410-2017.pdf
PDF · 76.72 KB
Case nature
Subarea
17Co/410/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v spore žalobcu W. I., a.s., so sídlom v W., Q. XXX/A, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Q. O., PhD., so sídlom v W., P. XX, proti žalovanému: F., o zaplatenie 313,16 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 02. augusta 2017, č. k. 6Csp/50/2017-113, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V rozhodnutí konštatoval, že právny predchodca žalobcu F. sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 313,16 eur, s úrokom 216,21 eur, s úrokom 25,5% p.a. zo sumy 313,16 eur od 08.02.2017 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 5,25% ročne zo sumy 313,16 eur, od 08.02.2017 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že ako banka poskytol žalovanému úver na podklade zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý žalovaný dohodnutých splátkach riadne a včas nesplatil a dostal sa do omeškania. Preto úver predčasne zosplatnil. Napriek tomu žalovaný pohľadávku nezaplatil. Súd uviedol, že žalovaný sa v súdom určenej lehote k žalobe nevyjadril a žiadne prostriedky procesnej obrany nevyužil. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti úver vo výške 1.500 eur, splatný v 30 mesačných splátkach po 71,62 eur, pričom prvá splátka bola splatná 11.07.2011 a konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 11.12.2013. Celková výška nákladov bola 578,76 eur, úroková sadzba 25,5% p.a., PRMN 32,35%, priemerná RPMN 46,56%, splatnosť splátok bola dohodnutá k 11. dňu v mesiaci. Právny vzťah medzi zmluvnými stranami súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský vzťah a uzavretú zmluvu ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Citoval ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1 - 4 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., § 100 ods. 1, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. povinný z úradnej povinnosti skúmať či nedošlo k premlčaniu uplatneného nároku, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, pričom súd prihliada na oslabenie nároku dodávateľa voči spotrebiteľovi, vrátane premlčania práva aj bez toho, aby sa spotrebiteľ premlčania dovolával (§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z). V danej veci v zmluve bola dohodnutá končená splatnosť na 11.12.2013; premlčacia doba v právnom vzťahu medzi účastníkmi zmluvy teda začala plynúť najneskôr 11.12.2013. Jej dĺžka je všeobecná - trojročná a uplynula najneskôr 11.12.2016. Právny predchodca žalobcu podal žalobu na súde dňa 07.02.2017, kedy bol žalovaný nárok už nepochybne premlčaný. Preto žalobu žalobcu zamietol. Dodal, že na skutočnosť, že žalovaný nárok je premlčaný, nemá vplyv ani posúdenie, či došlo alebo nedošlo k platnému zosplatneniu celého dlhu ešte pred uplynutím končenej splatnosti, pretože je nepochybné, že aj ak by k skoršiemu predčasnému zosplatneniu nedošlo, žalovaný nárok v čase podania žaloby už musel byť premlčaný (v prípade platného skoršieho zosplatnenia by k premlčaniu došlo ešte skôr). Skúmanie, či došlo alebo nedošlo k platnému skoršiemu zosplatneniu, preto už pre rozhodnutie vo veci význam nemá a na rozhodnutí vo veci nič zmeniť nemôže. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby žalobe v celom rozsahu vyhovel. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Vyslovil názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, ktorý je jedným zo základných práv jednotlivca, ktoré mu zaručuje Ústava SR. Ide najmä o právo jednotlivca na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, a to za takých podmienok, aby zo strany súdu nedochádzalo k bezdôvodnému zvýhodňovaniu jednej zo strán konania, teda na nediskriminačný prístup k súdu, a to tak, aby bola zachovaná rovnosť strán. Nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie videl v tom, že z neho nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď dospel k záveru, že premlčacia doba začala plynúť najneskôr konečnou splatnosťou úveru. Vyslovil názor, že súdom ustálená premlčacia doba nezačala plynúť dňa 11.12.2013, ale až dňom 28.02.2014, keď predčasná splatnosť úveru síce nastala dňa 30.01.2014, avšak žalovaný si predmetnú výzvu na zaplatenie dlžnej istiny s príslušenstvom podľa poštovej obálky neprevzal a táto sa vrátila späť pôvodnému veriteľovi až dňa 27.02.2014. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súde až dňa 28.02.2014, teda deň nasledujúci po dni vrátenia sa výzvy na splatenie úveru späť k pôvodnému veriteľovi a nie dňa 11.12.2013, ako to nesprávne ustálil súd prvej inštancie. Nakoľko si žalobca svoj nárok uplatnil žalobou na súde dňa 07.02.2017, nárok žalobcu tak nemôže byť premlčaný. Poukázal na judikatúru, napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 23Cdo/1201/2009, v zmysle ktorých ochrana spotrebiteľa má svoje limity, pričom ochranu spotrebiteľa nemožno ponímať ako obranu proti ľahkovážnosti a nezodpovednosti. Vyslovil názor, že ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu. V tejto súvislosti poukázal aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. P. S. v spotrebiteľskej veci.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
5. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, na ktorú súd prvej inštancie prihliadal ex offo, podľa v tom čase účinného ust. § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd SR vo veci PL.ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s článkom 56 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov SR (článok 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).
6. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ust. § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa účinné. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, nech ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanovenia ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil § 5b zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ust. čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona), predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR z 11.10.2006, sp. zn. PLz.ÚS 1/06, kde bola riešená otázka vzniku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu, a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.
8. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. súdom prvej inštancie v danej veci preto predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyvodí z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v podanom odvolaní.
10. V novom rozhodnutí vo veci súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania § 396 ods. 3 CSP.
11. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)