Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-40-2018.pdf
PDF · 143.45 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/40/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu W. G. L., Q. W. G. L., Q. V. Z. E., G.. XX.XX.XXXX, Q. XX.XX.XXXX, Q. XX.XX.XXXX, Š. O. Z. A. P., trvale bytom Z. V. M., V. M., V. L., číslo cestovného dokladu: LAISSEZ-PASSER č. 002600, t. č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, za ktorú koná kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice proti žalovanému Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Pavlínska 13, o správnej žalobe vo veci predĺženia lehoty zaistenia zo dňa 08.08.2018, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA9-10-081/2018-AV zo dňa 26.07.2018 takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca správnou žalobou zo dňa 08.08.2018 (doručenou Krajskému súdu v Košiciach 20.08.2018) podanou prostredníctvom právneho zástupcu Centra právnej pomoci, kancelária Košice navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BA9-10-081/2018-AV zo dňa 26.07.2018 a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil.
2. V správnej žalobe ďalej uviedol, že dňa 26.07.2018 mu bolo doručené označené rozhodnutie žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia do 31.01.2019 na účel zabezpečenia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia SR, s tým, že naďalej zostane umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Zo žaloby ďalej vyplýva, že žalobca rozhodnutím č.p.: PPZ-HCV- BA9-10-044/2018-AV zo dňa 31.01.2018 zaistil žalobcu podľa § 88 ods.1 písm.b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“), a to dňom 31.01.2018 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 31.07.2018 na účel výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR vydaného žalovaným pod č.: PPZ- HCP-BA-9-160-017/2017. Dňa 26.07.2018 začal žalovaný voči žalobcovi konanie vo veci predĺženia lehoty jeho zaistenia, pretože dospel k záveru o nedostatočnej spolupráci žalobcu, ako aj z dôvodu, že žalobcovi zastupiteľský úrad jeho domovskej krajiny do 31.07.2018 nevydal náhradný cestovný doklad. Konštatoval trvanie dôvodu zaistenia žalobcu, ktoré naďalej považoval za účelné, pretože je potrebné pokračovať v realizácii výkonu administratívneho vyhostenia.
3. Ďalej žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako ja Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t.j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. V tej súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod sp.zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že : „ limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou.“ Poukázal na to, že priamo Dohovor : „v texte článku 5 ods.1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je tak viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravený v Ústave a Dohovore.“ Upriamil pozornosť aj na Nález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva: „Pokiaľ sú príslušným orgánom známe prekážky vyhostenia, nemôže byť zaistenie naďalej považované za zaistenie v rámci konania o vyhostenie v zmysle článku 5 ods.1 písm. f/ dohovoru (...) V zhodne s už citovanou judikatúrov ESĽP (porov. Chchal proti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods.66) i ústavný súd vychádza z toho, že takéto zaistenie musí byť vždy zbavené arbitrárnosti. Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa podľa kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP. Podľa uvedenej judikatúry (porovnaj Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods.67 a nasl. ) sa za arbitrárne na účely článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru považuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To podľa názoru ústavného súdu znamená, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúceho sa daného prípadu žiadateľa a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v zákone o pobyte cudzincov. To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V takej situácii je v zmysle § 40 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potenciálne možný (porov. zhodne i uznesenie Českého najvyššieho správneho súdu č.k. 7As 79/2010-150 z 23.11.2011). Osobitne táto povinnosť zaťažuje správne orgány i súdy v prípadoch, keď sa rozhoduje o zaistení osoby, ktorá je súčasne žiadateľom o azyl.“ Žalobca vyslovil názor, že podľa článku 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (tzv. návratová smernica) zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v ods. 1.
4. Žalobca v správnej žalobe nesúhlasil so skutkovým záverom žalovaného o jeho nespolupráci v konaní. Tvrdil, že počas celej doby svojho zaistenia poskytoval útvaru všetky potrebné informácie, zúčastňoval sa procesných úkonov a podľa svojich možností dokonca vyplnil aj dotazník, ktorý mu bol predložený. Mal za to, že v preskúmavanej veci nie je predpoklad naplnenia účelu zaistenia, a preto z tohto dôvodu považoval za neúčelné aj predĺženie lehoty jeho zaistenia. Zdôraznil, že vo veci po dobu niekoľkých mesiacov od 31.01.2018 nedošlo k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu náhradného cestovného dokladu zo strany zastupiteľského úradu Vietnamu. V prípade, že vo veci existujú faktické prekážky jeho vyhostenia, uvedené spôsobuje zánik účelu zaistenia, a teda má za následok aj nemožnosť predĺženia lehoty zaistenia. V danej súvislosti sa odvolal na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp.zn. 1Sza/9/2016, podľa ktorého: „Vyššie uvádzané kritérium reálneho predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch prípadoch. Sú to jednak prípady, kedy štátny príslušník tretej krajiny (je) de facto je nevyhostiteľný, napr. nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a jednak prípady, kedy vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. Pokiaľ odporca poukazoval na nutnosť zaistenia navrhovateľa, nakoľko je to v záujme verejného poriadku a bezpečnosti, odvolací súd aj v súvislosti s vyššie prezentovanou požiadavkou eurokonformného výkladu návratovej smernice uvádza, že v tejto sa nenachádza možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku a členské štáty nemôžu použiť zaistenie prisťahovalcov na účely odsunu ako formu ľahkého trestu odňatia slobody. Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom článku 15 nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Uvedenou problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie), teda nemôže sama o sebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“ V závere žaloby žalobca zhrnul, že napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje z vyššie uvedených dôvodov za neúčelné a neefektívne a v rozpore s článkom 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru, a preto aj za nezákonné, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať jeho vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Zároveň poukázal aj na obsah svojho vyjadrenia zo dňa 20.07.2018 pripojeného v administratívnom spise žalovaného.
5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.p.: PPZ-HCP-BA9-10-081/2018-Av zo dňa 26.07.201/ podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcu (ďalej žalovaným v rozhodnutí označovaného ako účastník konania), a to z dôvodu dostatočnej nespolupráce účastníka konania, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote. Dĺžku doby zaistenia stanovil do 31.01.2019 s tým, že doba predĺženia zaistenia začína plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej doby zaistenia a podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov účastník konania zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj“ „ÚPZC Sečovce“). Konštatoval, že žalobca bol pôvodne zaistený na základe právoplatného rozhodnutia č. PPZ- HCP-BA9-10-044/2018-AV zo dňa 31.01.2018 podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.
6. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že dňa 17.10.2017 bol účastník konania prevzatý od polície Českej republiky, v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 (ďalej aj: „Dublinské nariadenie“) a následne bol eskortovaný na správny orgán z dôvodu vzniknutého podozrenia zo spáchania priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov tým, že na území SR a na území všetkých členských štátov EÚ má neoprávnený pobyt. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru SR bolo zistené, že účastník konania nemá na území SR žiaden druh pobytu. Ďalej bolo zistené, že účastník konania 08.03.2005 požiadal o udelenie azylu na území SR pod menom W. G. L., G.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Vietnam. Jeho totožnosť sa nedala overiť z dôvodu, že nebol držiteľom žiadneho platného cestovného dokladu. Azyl ani doplnková ochrana mu udelená nebola (rozhodnutie Migračného úradu pod č. MÚ - 532/PO-Ž/2005 zo dňa 30.05.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.03.2006). Do doby právoplatnosti rozhodnutia bol účastník konania umiestnený v záchytnom tábore Adamov - Gbely, ktorý svojvoľne opustil. Dňa 30.03.2011 bol účastník konania vrátený prvýkrát na území SR z územia Českej republiky v zmysle príslušných ustanovení Dublinského nariadenia pod inou totožnosťou, a to V. Z. E., G..XX.XX.XXXX, štátny príslušník Vietnamu (stotožnený na základe odtlačkov prstov v informačnom systéme Eurodac),opakovane požiadal o udelenie azylu na území SR pod pôvodným menom W. G. L., G.. XX.XX.XXXX. Účastníkovi konania azyl ani doplnková ochrana udelené neboli (rozhodnutie č. MÚ 128/PO-Ž/2011 zo dňa 20.05.2011, právoplatné dňa 27.06.2011). Do doby právoplatnosti rozhodnutia bol účastník konania umiestnený v záchytnom tábore Humenné a od 19.04.2011 v pobytovom tábore Rohovce, odkiaľ dňa 16.05.2011 opätovne svojvoľne odišiel. Z uvedených dôvodov bolo voči účastníkovi konania dňom 17.10.2017 začaté správne konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia, a to za prítomnosti tlmočníka do vietnamského jazyka. Účastník konania opätovne požiadal o azyl na území SR, konanie o administratívnom vyhostení bolo prerušené do doby rozhodnutia o azyle. V zápisnici zo dňa 17.10.2017 v zmysle § 22 ods.1 Správneho poriadku o podaní vyjadrenia účastník konania čestne vyhlásil, že sa volá W. G. L., G.. XX.XX.XXXX a má štátnu príslušnosť Vietnamskej socialistickej republiky. Iné mená uvádzal len z dôvodu, že sa nechcel vrátiť späť do Vietnamu. Vyhlásil, že nikdy nebol držiteľom žiadneho cestovného dokladu a nemá pri sebe ani žiadne finančné prostriedky a tieto si ani nevie zaobstarať. K okolnostiam príchodu na územie SR uviedol, že z Vietnamu odišiel koncom roka 2002 pretože v domovskej krajine bolo po ňom vyhlásené pátranie. Bol členom skupiny s názvom Nový Vietnam, ktorá bojovala za kresťanské vierovyznanie v oblasti vysočiny na strednom Vietname, organizovala rôzne mítingy a podujatia, počas ktorých došlo k stretu s orgánmi štátnej moci. V tejto skupine pôsobil celkovo dva roky. V Kambodži sa zdržiaval asi 6 mesiacov a odišiel neskôr do Číny, kde po asi 10 mesiacoch odišiel do Ruskej federácie. Z Ruska prešiel cez Ukrajinu na územie SR v roku 2004, a bol zadržaný políciou. Po umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove požiadal na Slovensku o azyl. Odtiaľ odišiel do Nemecka kde chcel požiadať o azyl, no bolo zistené, že o jeho udelenie už žiadal na Slovensku. Po navrátení pracoval ako pomocná sila pri predaji u Vietnamcov a po niekoľkých rokoch opustil Slovensko a odišiel do Čiech. Po tom, čo ho zaistila česká polícia sa v roku 2012 opäť vrátil na Slovensko, kde pracoval ako pomocná sila v reštaurácii až do januára 2017. Začiatkom roku 2017 odišiel do Českej republiky a v júni 2017 ho polícia vrátila späť na Slovensko. Do domovskej krajiny sa nemôže vrátiť, pretože po návrate by bol isto vzatý do väzby. Jeho cieľovou krajinou je Spolková republika Nemecko. Na Slovensku nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a ani tu nepodniká, nemá nadviazané žiadne spoločenské a kultúrne väzby, ani žiadnych rodinných príslušníkov, všetci žijú vo Vietname. Konanie vo veci azylu účastníka konania bolo vedené na Migračnom úrade MV SR pod č. MÚ PO-138/2017-Ž. Dňa 29.01.2018 účastníkovi konania bolo vyhlásené rozhodnutie o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť tým istým dňom. Voči rozhodnutiu o neudelení azylu podal účastník konania správnu žalobu, ktorá rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach bola zamietnutá a rozhodnutie o neudelení azylu bolo potvrdené. Bolo pokračované vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania, správny orgán vydal dňa 31.01.2018 rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu štyroch rokov. Účastník konania bol následne zaistený na čas nevyhnutne potrebný pre účely jeho administratívneho vyhostenia a dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 31.07.2018. Proti tomuto rozhodnutiu podal účastník konania prostredníctvom Centra právnej pomoci dňa 26.02.2018 správnu žalobu, Krajský súd v Košiciach rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.04.2018 žalobu zamietol. Z dôvodu dostatočnej nespolupráce, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote do 31.07.2018 bol žalobca naďalej umiestnený v zaistení, pričom do konca lehoty zaistenia sa situácia nezmenila, a preto účel jeho zaistenia naďalej trvá. Správny orgán dospel k záveru, že je potrebné predĺžiť lehotu zaistenia, počas ktorej útvar príslušný na zabezpečenie realizácie výkonu administratívneho vyhostenia prostredníctvom autorít Vietnamu a za spolupráce účastníka konania bude pokračovať v zabezpečení náhradného cestovného dokladu a opätovne sa pokúšať vykonať výkon administratívneho vyhostenia. Za týmto účelom je potrebné, aby bol účastník konania naďalej zaistený. Správny orgán zdôraznil, že voči rozhodnutiu o neudelení azylu podal účastník konania správnu žalobu, ktorú Krajský súd v Košiciach zamietol a rozhodnutie o neudelení azylu potvrdil s tým, že rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť dňom 12.06.2018.
7. Žalovaný v rozhodnutí ďalej konštatoval, že počas zaistenia účastníka konania správny orgán postupoval v zmysle ustanovenia § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov a skúmal, či trvá naďalej účasť zaistenia a za tým účelom sa dopytoval ÚPZC Sečovce k úkonom, ktoré sa počas uvedenej doby realizovali a vykonali. Zo správy ÚPZC Sečovce zaslanej dňa 01.03.2018 boli zistené tieto relevantné úkony : - 01.02.2018 bol v priestoroch ÚPZC Sečovce vykonaný pohovor s účastníkom konania za prítomnosti tlmočníka, kde účastník konania uviedol, že do Vietnamu sa odmieta vrátiť,
- 01.02.2018 bola na Kriminalistický expertízny ústav Policajného zboru Bratislava zaslaná žiadosť o lustráciu daktyloskopického materiálu účastníka konania na základe Prűmskej zmluvy, - 08.02.2018 bola na NÚ Interpol Bratislava zaslaná žiadosť o vykonanie lustrácie a potvrdenie totožnosti účastníka konania v domovskej krajine a vykonanie lustrácie na základe fotografie tváre a daktyloskopických otlačkov v Ruskej federácii a na Ukrajine, - 08.02.2018 bola ÚPZC Medveďov zaslaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, v prílohe bola zaslaná žiadosť, ktorú účastník konania odmietol vyplniť iba podpísal, - 22.02.2018 bola do ÚPZC Sečovce doručená písomná informácia, v ktorej ÚPZC Medveďov oznamuje, že na základe telefonického dohovoru ohľadom vystavenia náhradného cestovného dokladu pracovník veľvyslanectva oznámil že nakoľko účastník konania odmietol vyplniť dotazník, potrebný na vystavenie náhradného cestovného dokladu, bude potrebné vykonať osobný pohovor s účastníkom konania v priestoroch veľvyslanectva Vietnamskej socialistickej republiky, z uvedeného dôvodu ÚPZC Medveďov žiadalo o zabezpečenie účastníka konania v priestoroch ÚPZC Medveďov, - 26.02.2018 ÚPZC Sečovce vydal príkaz na odovzdanie účastníka konania mimo útvar policajného zaistenia podľa článku 7 ods.6 NMV SR č. 26/2007, - 27.02.2018 bol účastník konania odovzdaný pracovníkovi ÚPZC Medveďov na vykonanie potrebných úkonov. Zo správy ÚPZC Sečovce zo dňa 25.04.2018 vyplýva, že naďalej boli vykonávané všetky dostupné a oprávnené úkony smerujúce k vystaveniu náhradného cestovného dokladu u účastníka konania. Policajný orgán po 01.03.2018 vykonal nasledovné úkony: - 13.03.2018 bol účastník konania vrátený z ÚPZC Medveďov a umiestnený v ÚPZC Sečovce, - 25.04.2018 bola do ÚPZC Medveďov zaslaná urgencia ohľadom žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania,
- 25.04.2018 bola do ÚPZC Sečovce doručená informácia, v ktorej ÚPZC Medveďov oznamuje, že do dňa 25.04.2018 nebola potvrdená totožnosť účastníka konania, teda nebolo možné náhradný cestovný doklad vystaviť. Dňa 24.04.2018 bol vykonaný pohovor pracovníka ÚPZC Medveďov s pracovníkom veľvyslanectva Vietnamu, kde bolo oznámené, že samotná lustrácia potvrdenie totožnosti účastníka konania má v tomto prípade zdĺhavý priebeh, kvôli absencii podporných materiálov, ktoré by potvrdzovali jeho totožnosť. V správe zo dňa 15.06.2018 ÚPZC Sečovce oznámil, že dňa 30.05.2018 bol vykonaný pohovor s účastníkom konania za prítomnosti tlmočníka, kde účastník konania opätovne uviedol, že sa odmieta dobrovoľne vrátiť do Vietnamu, opätovne mu bol predložený dotazník potrebný k vybaveniu náhradného cestovného dokladu, ktorý čiastočne vyplnil a podpísal, - 11.06.2018 bola do ÚPZC Medveďov zaslaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu - urgencia, - 14.0.62018 bola doručená odpoveď, v ktorej ÚPZC Medveďov uvádza, že 05.06.2018 bolo vykonané stretnutie s pracovníkmi veľvyslanectva Vietnamu za účelom doplnenia pôvodnej žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu vyplneným dotazníkom, ktorý bol doručený do ÚPZC Medveďov dňa 04.06.2018 s tým, že od tohto dátumu ÚPZC medveďov neeviduje odpoveď pracovníkov veľvyslanectva Vietnamu.
8. Z obsahu žiadosti ÚPZC Sečovce o predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania tak vyplýva, že od doby zaistenia vykonal viacero úkonov smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu a k výkonu administratívneho vyhostenia účastníka konania, s tým, že dňa 09.07.2018 bolo z ÚPZC Medveďov telefonicky oznámené, že od 04.06.2018 neevidujú odpoveď a nemajú žiadne nové informácie týkajúce sa účastníka konania. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, a to aj napriek vykonaným úkonom a z dôvodu, že účastník konania dostatočne nespolupracuje a zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad, bol správny orgán požiadaný o predĺženie lehoty zaistenia účastníka konania.
9. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zaujal názor, že účel zaistenia účastníka konania naďalej trvá, pretože doposiaľ nebolo možné napriek všetkým úkonom zo strany policajného zboru zrealizovať výkon administratívneho vyhostenia z dôvodu, že veľvyslanectvo Vietnamu nevystavilo účastníkovi konania náhradný cestovný doklad a účastník konania dostatočne nespolupracuje pri jeho vystavení a naďalej existuje aj riziko úteku a skrývania sa účastníka konania v prípade jeho prepustenia. Je preto žiaduce, aby bol účastník konania naďalej zaistený tak, aby svojim špekulatívnym správaním neznemožnil realizáciu administratívneho vyhostenia z územia SR. Žalovaný ďalej uviedol, že na základe správnej úvahy má za to, že v prípade účastníka konania možno konať, že nespolupráca z jeho strany je motivovaná tým, aby mu nebol vystavený náhradný cestovný doklad, čím sa snaží neustále dosiahnuť prepustenie zo zaistenia a aby sa mohol následne nezákonne pohybovať aj v iných krajinách EÚ a ukrývať sa na neznámych miestach. Za takejto situácie je potrebné, aby bol účastník konania naďalej k dispozícii správnemu orgánu, ktorý bude naďalej pokračovať vo vykonávaní všetkých úkonov k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia zo schengenského priestoru. U účastníka konania, a to aj vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie sa, existuje značné riziko úteku. Správny orgán prijal názor, že u účastníka konania nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia, keď účastník konania aj sám do zápisnice pred správnym orgánom uviedol, že nevie preukázať žiadne finančné prostriedky, pretože žiadne nemá a nevie si zabezpečiť ani žiadne ubytovanie. Naviac nemá ani žiadne príbuzenské väzby na Slovenskú republiku.
10. Pokiaľ sa týka časového úseku predĺženia lehoty zaistenia uviedol, že v zmysle § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov v súlade s druhou vetou uvedeného ustanovenia predĺžil lehotu zaistenia do 31.01.2019, ktorá doba je podľa správneho orgánu naďalej nevyhnutná a potrebná, pretože účastník konania nie je držiteľom cestovného dokladu, nespolupracuje pri jeho vystavení, nemá žiadne finančné prostriedky, nemá zabezpečené ubytovanie, a zo strany príslušných útvarov policajného zboru je naďalej vyvíjaná neustála činnosť, aby mohol byť vystavený náhradný cestovný doklad a realizovaný výkon administratívneho vyhostenia. Poukázal na administratívnu náročnosť zabezpečenia celého procesu (vrátane prekladu do vietnamského jazyka), pričom zo strany orgánov SR tento proces nemožno urýchliť a ani žiadnym spôsobom ovplyvniť. V celom procese sa taktiež môžu vyskytnúť rôzne nepredvídané okolnosti majúce za následok predĺženie lehoty vystavenia náhradného cestovného dokladu. Vydané rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia pritom nie je na základe formálneho a všeobecného zhodnotenia, ale vychádza z konkrétnych poznatkov správneho orgánu, pričom tento sa individuálne zaoberal všetkými podpornými podkladmi, vykonal vlastné dokazovanie tak, aby bolo možné jednoznačne vyvodiť záver o potrebe pokračovania v zaistení. Výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania je pritom možný zo zaistenia zákonne zrealizovať a tým dosiahnuť, aby bol naplnený jeho účel.
11. V závere preskúmavaného rozhodnutia správny orgán uviedol, že sa opätovne zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a konštatoval, že tieto neupiera a plne ich rešpektuje. Účastník konania nemá na území SR žiadnu blízku rodinu a ani žiadne záväzky. Správny orgán konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená žiadna ujma.
12. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.08.2018 navrhol správnu žalobu zamietnuť. Zopakoval skutkovú a právnu argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, na ktorej trval v celom rozsahu. Zdôraznil, že žalobca pôvodne uvádzal iné mená pretože nechcel, aby bolo vypátrané jeho pôvodné meno a bol vrátený do domovskej krajiny. Z obsahu informácií poskytnutých žalobcom v jednotlivých zápisniciach spísaných pred správnym orgánom vyplýva, že v krajine pôvodu mal žalobca ekonomické problémy, ktoré boli prvotnou príčinou jeho odchodu z krajiny a nie politické dôvody tak, ako to neskôr tvrdil pred správnym orgánom.
13. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentáciu žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná, preto žalobu podľa § 229 SSP zamietol.
14. Podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
16. Podľa § 89 ods.1 písm.a/ a písm.b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
17. Podľa § 90 ods.1 písm.d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
18. Podľa článku 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
19. Podľa článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom; zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Označené ustanovenie dohovoru má v zmysle článku 7 ods.5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi SR, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
20. Podľa článku 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa článku 16 ods.2 ústavy SR, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
22. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, že aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
24. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
27. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
28. Z ustanovenia § 206 ods.3 SSP vyplýva, že správny súd posúdil správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými dôvodmi.
29. V posudzovanom prípade nie je bez významu ani aplikácia ustanovenia § 206 ods.4 SSP, v zmysle ktorého pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
30. Predmetom konania v tejto veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný v zmysle ustanovenia § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia žalobcu (zaisteného podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu jeho dostatočnej nespolupráce ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote a zároveň žalobcu ponechal v ÚPZC Sečovce.
31. Predpokladom zaistenia účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým je realizácia administratívneho vyhostenia žalobcu nariadeného rozhodnutím žalovaného č.p.: PPZ-HCP-BA9-10-041/2018-AV zo dňa 31.01.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 16.05.2018. O predĺžení lehoty zaistenia rozhodoval správny orgán na základe žiadosti Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce zo dňa 09.07.2018, v ktorej boli chronologicky zhrnuté a špecifikované jednotlivé úkony za účelom vybavenia náhradného cestovného dokladu pre štátneho príslušníka Vietnamu, t.j. žalobcu so záverom, že aj napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia žalobcu sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje a zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad.
32. Z vyššie uvedených ustanovení zákona vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený iba na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že tento dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia. Policajný útvar je oprávnený v prípade potreby predĺžiť zaistenie opakovane, za predpokladu, že celková doba predĺženia lehoty zaistenia nepresiahne dvanásť mesiacov. Zaistenie sa pritom počíta odo dňa vydania rozhodnutia o zaistení. Vďaka transpozícii návratovej smernice 2018/115/ES sa maximálna lehota zaistenia, ktorá bola podľa predchádzajúcej právnej úpravy 180 dní, predĺžila na najviac 18 mesiacov. Je potrebné zdôrazniť, že zaistenie je zákonné iba za tej situácie, keď účel zaistenia trvá po celý čas zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov zároveň upravuje povinnosť zaisťujúceho policajného útvaru, ako aj útvaru zaistenia, kde je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený skúmať po celý čas zaistenia, či jeho účel trvá. Ak účel zaistenia zanikol, správny orgán nariadi okamžité prepustenie osoby zo zaistenia.
33. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11.11.2015, sp.zn. 10Sza/17/2015 pritom vyplýva právny názor : „Pokiaľ zastupiteľský úrad napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon trestu vyhostenia nevydá v lehote zaistenia cudzincovi náhradný cestovný doklad a správny orgán za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu rozhodne o predĺžení doby zaistenia, pričom táto doba neprekročí po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, žalovaný s poukazom na okolnosti prípadu, ktoré spočívajú v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu a tieto okolnosti uprednostní pri kolízii dvoch práv a náležite ich odôvodní, rozhodnutie správneho orgánu o predĺžení doby zaistenia je potrebné považovať za vydané v súlade so zákonom.“
34. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného o predĺžení lehoty zaistenia zaujal stanovisko, že právny názor najvyššej súdnej inštancie vyslovený vo vyššie označenej veci je použiteľný aj na preskúmavanú vec, a to za situácie, že správny orgán v správnej úvahe obsiahnutej v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia podrobne odôvodnil potrebu predĺženia lehoty zaistenia z dôvodu dostatočnej nespolupráce účastníka konania, ako aj z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote.
35. Ako nedôvodnú hodnotí súd námietku žalobcu vyslovenú v správnej žalobe o tom, že správny orgán dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o jeho nespolupráci pri vydávaní náhradného cestovného dokladu, pretože z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že dňa 08.02.2018 bola ÚPZC Medveďov zaslaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, s pripojenou žiadosťou, ktorú účastník konania odmietol vyplniť, iba ju podpísal. Žalobca nespolupracoval so správnym orgánom opakovane aj dňa 30.05.2018, kedy s ním bol za prítomnosti tlmočníka vykonaný pohovor, na ktorom oznámil, že odmieta sa dobrovoľne vrátiť do Vietnamu a po predložení dotazníka potrebného k vybaveniu náhradného cestovného dokladu tento vyplnil iba čiastočne a podpísal. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že aj napriek rozsiahlej komunikácii správnych orgánov s príslušným zastupiteľským úradom Vietnamskej socialistickej republiky (bod 7 odôvodnenia tohto rozsudku) žalobcovi ku dňu uplynutia pôvodnej lehoty zaistenia nebol vydaný náhradný cestovný doklad potrebný pre účely jeho administratívneho vyhostenia z územia SR pretože potvrdenie totožnosti žalobcu má zdĺhavý priebeh a to z dôvodu absencie podporných materiálov, ktoré by potvrdzovali jeho totožnosť. V tej súvislosti súd poukazuje aj na predchádzajúce správanie sa žalobcu, ktorý účelovo uvádzal nesprávne identifikačné údaje, tak aby bolo sťažené potvrdenie jeho totožnosti a tým aj prípadný návrat do domovskej krajiny. Naviac, riziko úteku žalobcu indikuje jeho predchádzajúce správanie sa, keď napriek povinnosti zotrvať na území Slovenskej republiky túto opakovane neoprávnene opustil.
36. Ako nedôvodnú hodnotí správny súd aj námietku žalobcu o neúčelnosti jeho zaistenia vzhľadom na existenciu faktických prekážok spočívajúcich v nevydaní náhradného cestovného dokladu, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány dostatočným spôsobom komunikujú so zastupiteľským úradom domovskej krajiny žalobcu, vykonali a vykonávajú všetky potrebné úkony, no napriek týmto skutočnostiam žalobcovi doteraz nebol vydaný náhradný cestovný doklad.
37. Vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu je potrebné uviesť, že touto skutočnosťou sa správny súd podrobne zaoberal už v rozsudku vo veci sp. zn. 2Sa/18/2018 zo dňa 15.03.2018, ktorým zamietol správnu žalobu vo veci preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA9-10-044/2018-AV zo dňa 31.01.2018 o jeho zaistení dňom 31.01.2018 podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu, a preto bude nevyhnutné vyvíjať zo strany príslušných policajných orgánov činnosť k vystaveniu náhradného cestovného dokladu tak, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok a s elimináciou rizika úteku žalobcu. Zároveň konštatoval, že proces jeho vystavenia je časovo a administratívne náročný, a preto bola určená dĺžka zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a možno ju skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba sa nedá konkrétne zistiť a taxatívne vymedziť, a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých potrebných náležitostí k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia. Za účelom vystavenia náhradného dokladu je potrebné komunikovať s príslušným veľvyslanectvom Vietnamu, čo si vyžaduje určitý čas, následne zistené a zaslané podklady je potrebné spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nastanú komplikácie alebo prekážky, až následne je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov vyhostenia. Súd zdôrazňuje, že v preskúmavanej veci z obsahu administratívneho spisu nevyplýva tá skutočnosť, že štát, do ktorého má byť žalobca vyhostený, mu odmieta vydať náhradný cestovný doklad, čo by tvorilo reálnu prekážku jeho vyhostiteľnosti, ale obsah administratívneho spisu potvrdzuje pokračujúci proces zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, ktorý je veľmi komplikovaný a tento cestovný doklad zatiaľ žalobcovi vydaný nebol. V tej súvislosti správny súd poukazuje na povinnosť žalovaného vyplývajúcu z príslušných zákonných ustanovení skúmať počas celej doby zaistenia jeho účelnosť a v prípade, ak táto zanikne, okamžite rozhodnúť o prepustení žalobcu zo zaistenia.
38. Správny súd uvádza, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti predĺženia lehoty zaistenia a to do 31.01.2019 je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.
39. K obsahu písomného podania žalobcu datovaného dňom 20.07.2018 pripojeného k správnej žalobe, v ktorej naliehavo prosí súd o pomoc a žiada, aby bol prepustený zo zaistenia, pričom poukazuje na možnú rasovú diskrimináciu, pretože u príslušníkov iných krajín (napr. z Indie, Maroka, Alžírska) správne orgány postupujú iným spôsobom, súd poukazuje na to, že v tejto veci bol žalobca nesporne administratívne vyhostený právoplatným rozhodnutím a v konaní o realizáciu tohto rozhodnutia správne orgány postupujú striktne podľa zákona, keď je ich povinnosťou zabezpečiť žalobcovi náhradný cestovný doklad, ktorý však doteraz žalobcovi vydaný nebol a to aj napriek rozsiahlej komunikácii správneho orgánu so zastupiteľským úradom domovskej krajiny žalobcu. Žalobca v žiadosti iba všeobecne poukázal na možnú diskrimináciu pri postupe v jeho veci a odvolal sa na iné nešpecifikované konania štátnych príslušníkov iných krajín bez toho, aby boli súdu známe podrobnosti týchto konaní, preto ani nie je možné z tohto pohľadu tvrdenia žalobcu akokoľvek preveriť a zhodnotiť. V prípade žalobcu správne orgány postupovali a aj postupujú podľa zákona, s tým, že predĺženie lehoty zaistenia do 31.01.2019 nepresahuje celkovú dobu predĺženia lehoty zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov. 40. Z vyššie uvedených skutočností správny súd uzatvára, že správna úvaha žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia týkajúca sa naplnenia účelnosti a efektívnosti predĺženia lehoty zaistenia u žalobcu je náležite zo strany správneho orgánu popísaná a nevybočuje z medzí logického uváženia a zákonných atribútov.
41. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia č.p.: PPZ-HCP- BA9-10-081/2018-AV zo dňa 26.07.2018 dospel k záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní boli aplikované ustanovenia správneho právneho predpisu a rozhodnutie tak bolo vydané v súlade so zákonom. Z týchto podstatných dôvodov preto správnu žalobu podanú prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 08.08.2018 podľa § 229 SSP ako nedôvodnú zamietol.
42. Správny súd zároveň konštatuje, že správnu žalobu vo veci zaistenia posudzoval aj v zmysle hľadísk § 206 ods.3 SSP, pričom nezistil dôvody, ktoré by viedli správny súd k prijatiu iného záveru.
43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal, pretože žalobca v konaní úspešný nebol a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia Krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.