Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/181/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: C. proti žalovanej: X., o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 05.júna 2018, č.k. 17C/110/2016-79, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovanej proti žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že všeobecne platí, že súd v civilnom sporovom konaní rozhoduje okrem iného aj o splnení povinnosti žalovaného, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Pre takéto rozhodnutie súdu musí byť v konaní preukázané, že existuje právna povinnosť žalovaného v čase rozhodnutia súdu. Takýto záväzok vyplýva podľa citovaného § 489 Občianskeho zákonníka buď z právneho úkonu, napríklad zo zmluvy, ďalej zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo iných skutočností uvedených v zákone. V prípade, že sa nejedná o takto vzniknutý záväzok, nie je možné domáhať sa práva na plnenie, a teda nie je možné rozhodnúť o splnení povinnosti žalovaného. Na základe vykonaného dokazovania nemal súd prvej inštancie za preukázanú povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 62.000 eur. Konštatoval, že povinnosť žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy nevyplýva zo zákona, z právneho vzťahu, z porušenia práva alebo iných skutočností uvedených v zákone. Uviedol, že podaná žaloba žalobcu nemá žiadny právny základ. Podstatou žaloby je konštatovanie žalobcu o nemorálnosti a nesprávnosti zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, ktorú musí súd skonštatovať. Boli opísané dôvody jeho nespokojnosti so zákonom a príčina tohto legislatívneho stavu (v stručnosti a súhrne je ňou zle spravovaný štát, chyba demokracie, činnosť vládnej strany). Od tohto záveru potom žalobca odvíja svoj nárok na nemajetkovú ujmu. Konštatoval, že takéto okolnosti však nezakladajú povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 62.000 eur, z ktorého dôvodu žalobu zamietol. Poukázal na to, že podľa článku 144 ods.1 Ústavy SR sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Teda súd nemôže posudzovať zákony z hľadiska ich nemorálnosti alebo nesprávnosti. Možný nesúlad zákona s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, posudzuje iba Ústavný súd SR, ako orgán ochrany ústavnosti. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL.ÚS 8/2014 zo dňa 27.05.2015 rozhodol, že návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 10 ods.3 až 11 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi s dotknutými článkami Ústavy Slovenskej republiky, zamietol.

Preto možno konštatovať, že zákon, ktorý považuje žalobca za amorálny a nesprávny, bol posúdený príslušným orgánom verejnej moci a bolo zistené, že v namietanom rozsahu je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval ust. § 488 a § 489 Obč. zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 262 ods. 1, 2 tak, že žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že v spise sú doložené dôkazy o porušení zákona č. 417/2013 Z.z. Namietal, že súd musí preskúmať dôkazy, posúdiť nemorálnosť zákona, aj rozhodnúť o výške nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na okolnosti. Vyjadril presvedčenie, že nie je možné, aby pri priestupku, hoci aj v doprave, dostal (za nedodržanie stopky) trest, pokutu, ktorú si nechá štát a pri porušení zákonnej povinnosti štátu by nebol odškodnený. Žiadal, aby bola do života uvedená morálnosť, odškodnenia a vydobyteľnosť práva.

3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý nárok odôvodňuje nemorálnosťou a nesprávnosťou zák. č. 417/2013 Z.z. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere, že nemá za preukázanú povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 62.000 eur. Dôvodil, že povinnosť žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy nevyplýva zo zákona, z právneho vzťahu, z porušenia práva alebo iných skutočností uvedených v zákone. Podaná žaloba žalobcu podľa súdu prvej inštancie nemá žiadny právny základ.

6. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobca namieta skutkové vady rozhodnutia, vytýka súdu prvej inštancie nesprávne vytvorený skutkový základ z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov.

7. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli sudcu. Preto na účel zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 220 ods. 2 CSP, aby súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

8. Súd prvej inštancie sa uvedeným zákonným príkazom riadil, v odôvodnení napadnutého rozsudku popísal svoj myšlienkový pochod a úvahy, ktoré ho viedli ku skutkovým záverom. Odvolací súd nezistil v jeho úvahách žiaden nedostatok. Súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku vyporiadal s rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Nakoľko neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre vyhovenie žaloby, túto ako bezzákladnú správne súd prvej inštancie zamietol.

9. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

10. Odvolací súd zároveň k bodu 10.2 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje na to, že v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nevyslovil žiaden právny názor na posúdenie pasívnej legitimácie žalovanej v spore. Vo svojom zrušujúcom uznesení len konštatoval, že z podania žalobcu je zrejmé, čo žalobca požaduje, z akých dôvodov, proti komu žaloba smeruje. Posúdiť otázku pasívnej legitimácie v spore bolo na rozhodnutí súdu prvej inštancie, čo však v danom spore nemalo pri zamietnutí žaloby vplyv na správnosť rozhodnutia.

11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

12. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .