Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/122/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: ESA LOGISTIKA, s.r.o., Diaľničná cesta 12, 903 01 Senec, IČO: 35 751 622, právne zastúpeného: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6-8, 811 03 Bratislava, IČO: 36 854 972, proti žalovanému: X. B., nar. X.X.XXXX, s trvalým pobytom obec XXX XX O. B., právne zastúpeného: JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka, Hrnčírikova 1/B, 958 01 Partizánske, o zaplatenie 4.954,75 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. -112 zo dňa 1.4.2020, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -112 zo dňa 1.4.2020 v napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.954,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 3.3.2018 až do zaplatenia, ako i v napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi jednorazovú paušálnu náhradu vo výške 40 eur p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -112 zo dňa 1.4.2020 v napadnutej časti o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v 1. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.954,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 3.3.2018 až do zaplatenia ako aj jednorazovú paušálnu náhradu vo výške 40 vo výroku 2., a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň v poradí 3. výroku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 9.11.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.954,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 3.3.2018 až do zaplatenia z dôvodu, že dňa 14.12.2016 uzatvoril žalovaný so žalobcom zmluvu o poskytovaní služieb, na základe ktorej žalobca o.i. zabezpečoval žalovanému možnosť čerpania pohonných hmôt v čerpacej stanici v areáli distribučného centra DC Beckov 550. Na základe zmluvy o poskytovaní služieb žalobca vystavil žalovanému za poskytnuté služby - čerpanie pohonných hmôt v DC Beckov faktúru č. 1700100924 zo dňa 12.2.2018, splatnú dňa 2.3.2018, vystavenú na sumu vo výške 4.954,75 eur. Faktúra bola vystavená v súlade so zmluvou o poskytovaní služieb a na základe podkladov k faktúre, ktorej prílohou podľa článku 4 bod 6 zmluvy o poskytovaní služieb bol aj výpis z evidencie

uskutočneného čerpania pohonných hmôt, vedených spoločnosťou TESCO. Aj napriek skutočnosti, že splatnosť uvedenej faktúry už uplynula, žalovaný túto žalobcovi aj napriek výzve na úhradu zo dňa 26.6.2018, prevzatej dňa 17.7.2018, neuhradil.

3. Súd prvej inštancie poukázal na , , , a , , , , , , , , , a , (Prechodné ustanovenie účinné od 15. januára 2009), (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2013), , , a Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (po 1.1.2015), Nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (po 1.1.2015) (Prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 1. januára 2015), , , a , (ďalej len „“), pričom uviedol, že civilné sporové konanie, ktoré sa spravuje prejednacím princípom a s ním spojenou primárnou zodpovednosťou strán sporu za výsledok konania, kladie pri dokazovaní dôraz na aktivitu strán sporu, a zároveň eliminuje aktivitu súdu pri zisťovaní, zhromažďovaní alebo zabezpečovaní dôkazov z vlastnej iniciatívy. Súd prvej inštancie tak vykonal dokazovanie v rozsahu, v akom navrhli vykonanie dôkazov strany konania.

4. Za nespornú považoval súd prvej inštancie skutočnosť, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní služieb, na základe ktorej žalobca o.i. zabezpečoval žalovanému možnosť čerpania pohonných hmôt v čerpacej stanici v areáli distribučného centra DC Beckov 550 a žalovaný sa za uvedené služby zaviazal zaplatiť žalobcovi odplatu, pričom na predmetný záväzkový vzťah strán sporu sa vzťahujú ustanovenia podľa a , nakoľko uvedené zmluvy boli uzatvorené medzi podnikateľmi v súvislosti s výkonom ich podnikateľskej činnosti (v čase uzavretia tejto zmluvy bol žalovaný živnostníkom podľa ). Súd prvej inštancie posúdil predmetnú zmluvu ako nepomenovanú zmluvu (inominátny kontrakt) podľa . Za nesporné súd tiež považoval, že na základe predmetnej zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 14.12.2016 žalobca vystavil žalovanému za služby - čerpanie pohonných hmôt (ďalej aj „PHM“) v DC Beckov faktúru č. 1700100924 zo dňa 12.2.2018 na sumu 4.954,75 eur, splatnú dňa 2.3.2018, čo mal súd za preukázané nielen z predložených listinných dôkazov, ale aj zo zhodných tvrdení strán sporu. Ako nespornú vyhodnotil súd prvej inštancie i skutočnosť, že možnosť čerpania PHM žalobca žalovanému zabezpečil v súlade s dohodnutými podmienkami odovzdaním magnetickej tankovacej karty číslo 0DE9BE91 do užívania, pričom túto tankovaciu kartu si žalovaný prevzal podpisom protokolu o odovzdaní a prevzatí tankovacej karty dňa 14.12.2016, kedy sa táto stala aktívnou v súlade s čl. 3 bod. 1 zmluvy o poskytovaní služieb výlučne len k jednému motorovému vozidlu identifikovanému prostredníctvom evidenčného čísla vozidla, a to k motorovému vozidlu žalovaného pod EČV: Q. XXXDT. Zo zmluvy o poskytovaní služieb vyplývalo, že každá tankovacia karta bola priradená vždy len ku konkrétnemu motorovému vozidlu identifikovanému podľa EČV, a preto akákoľvek zámena pri čerpaní PHM nebola na základe uvedeného možná. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné, aby konkrétnu tankovaciu kartu bez vedomia žalovaného používal niekto iný ako samotný žalovaný. Čerpanie PHM v distribučných centrách prepravcami prebiehala spôsobom uvedeným v procedúrach pre odber motorovej nafty z tankomatov tak, že vodič priložil tankovaciu kartu, zadal osobné identifikačné číslo (PIN kód) a čerpal PHM (max. do 2 min. od zadania PIN kódu). V prehľade o čerpaní, ktorý tvoril prílohu faktúry, údaj o stave tachometra na motorovom vozidle s príslušným EČV a údaj o vodičovi, ktorý mal PHM čerpať, nie sú povinne uvádzanými údajmi vzhľadom na skutočnosť, že tankovacia karta môže byť priradená len k jednému motorovému vozidlu a čerpanie PHM sa zúčtováva práve vo vzťahu k motorovému vozidlu a nie vodičovi motorového vozidla. Súd prvej inštancie dodal, že z predložených listinných dôvodov nevyplývala žalobcovi povinnosť takéto údaje explicitne uvádzať. Uvedené skutočnosti mal súd preukázané zo zmluvy o poskytovaní služieb zo dňa 14.12.2016, z protokolu o odovzdaní a prevzatí tankovacej karty dňa 14.12.2016 a písomnej procedúry pre odber motorovej nafty z tankomatov. Ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, že z predložených listinných dôkazov, ktorými boli tabuľky čerpaní pohonných hmôt, výpis z evidencie uskutočneného čerpania PHM vedenej spoločnosťou TESCO, faktúra žalobcu č. 1700100924 spolu s prílohami a písomná procedúra pre odber motorovej nafty z tankomatov mal za preukázané, že v súlade s čl. 4 bod. 6 zmluvy o poskytovaní služieb prílohou faktúry žalobcu č. 1700100924 bola priložená evidencia uskutočneného čerpania PHM žalovaného za obdobie od decembra 2016 do februára 2017, ktorú žalobca na účely refakturácie plnenia vyhotovil v súlade s evidenciou čerpania PHM, vedenou a žalobcovi zaslanou zo strany spoločnosti TESCO STORES

SR, a.s., IČO: 31 321 828. Na účel refakturácie čerpania PHM žalobca vo svojom internom systéme pridelil žalovanému osobné identifikačné číslo ID 19706, ktoré spolu s príslušným EČV motorového vozidla žalovaného uvádzal na príslušných faktúrach a jej prílohách, čo mal súd preukázané aj z faktúr žalobcu č. 1600100597 a č. 1700100045, ktoré mali rovnaký režim vystavenia ako žalovaná faktúra č. 1700100924, pričom súd uvádza, že tieto faktúry (č. 1600100597 a č. 1700100045) boli žalobcovi žalovaným zaplatené bez toho, že by ich správnosť žalovaný sporoval.

5. Obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že nemá vedomosť o tom, že by mal v danom období čerpať PHM, pričom príloha k faktúre nebola podľa neho relevantným podkladom, keďže prehľad čerpania PHM bol bez datovania či potvrdenia podpisom akéhokoľvek subjektu a chýba v ňom údaj o stave tachometra na motorovom vozidle s daným EČV a údaj o vodičovi, ktorý mal PHM čerpať, súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú, keďže fakturácia čerpania PHM na čerpacích staniciach prevádzkovaných spoločnosťou TESCO vo vzťahu k prepravcom prebiehala na základe podkladov zasielaných spoločnosťou TESCO ako prehľad čerpania PHM s uvedením motorových vozidiel identifikovaných podľa EČV, dátumu čerpania PHM a identifikáciou čerpacej stanice - distribučného centra, na základe ktorých žalobca v súlade so zmluvou o poskytovaní služieb uzatvorenej so žalovaným ako prepravcom následne vystavil faktúru za čerpané PHM, v danom prípade faktúru č. 1700100924, ku ktorej pripojil ako prílohu prehľad čerpania PHM. Z výpisu z evidencie uskutočneného čerpania PHM vedenej spoločnosťou TESCO doručeného žalobcovi vyplývalo, že motorové vozidlo žalovaného s EČV: Q. XXXDT v období od decembra 2016 do februára 2017 čerpalo PHM v DC Beckov, a preto vznikla žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi za takéto čerpanie PHM odplatu podľa zmluvy o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca mal podľa zmluvy o poskytovaní služieb nárok na odplatu za poskytované služby, nakoľko nielen že prišlo k odčerpaniu PHM v období od decembra 2016 do februára 2017, ale stalo sa tak použitím tankovacej karty vo vlastníctve žalovaného, pridelenej k motorovému vozidlu s EČV Q. XXXDT. Žalovaného nemohlo vyviniť ani to, či v danom období ukončil podnikateľskú činnosť alebo či predmetné PHM boli čerpané do motorového vozidla s EČV: Q. XXXDT alebo s iným EČV. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný zodpovedal za používanie predmetnej tankovacej karty ako jej jediný vlastník a držiteľ, pričom tejto zodpovednosti sa nemohol zbaviť poukazovaním buď na ukončenie svojej podnikateľskej činnosti, alebo na neúplnosť prílohy k predmetnej faktúre, pričom pri skorších faktúrach sa takejto neúplnosti príloh k daným faktúram nedovolával. Uvedené súd konštatoval z toho dôvodu, že podpisom predávacieho protokolu prešlo na žalovaného podľa čl. 3 bod. 4 a 5 zmluvy o poskytovaní služieb nebezpečenstvo zneužitia, odcudzenia alebo poškodenia tankovacej karty, čo žalobca súčasne potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom na zmluve o poskytovaní služieb. V prípade, ak by žalovaný tankovaciu kartu nepoužíval v rozhodnom období od decembra 2016 do februára 2017, spoločnosť TESCO by žalobcovi evidenciu čerpania PHM vo vzťahu k tankovacej karte, ktorá bola priradená k jedinému motorovému vozidlu žalovaného, za obdobie od decembra 2016 do februára 2017 nedoručila. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vystavenie faktúry zo strany žalobcu dňa 12.2.2018, teda s odstupom niekoľkých mesiacov nepredstavuje žiadne porušenie súkromnoprávneho vzťahu, ktoré by malo za následok vylúčenie nároku žalobcu na úhradu odplaty za poskytnuté služby - uskutočnené čerpanie PHM zo strany žalovaného, nakoľko faktúru v zmysle treba považovať za výzvu veriteľa na splnenie peňažného záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby. Súd dodal, že v komparácii s nedostatočne preukázanými skutkovými tvrdeniami žalovaného pôsobia skutkové tvrdenia žalobcu v spojení s predloženými listinnými dôkazmi dôveryhodne, pričom v prejednávanej veci malo nedostatočné splnenie si dôkaznej povinnosti za následok neúspech v spore na strane žalovaného.

6. Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že nesplnením si svojho peňažného záväzku sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho dlhu, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi okrem nároku na uhradenie sumy za vopred dohodnuté a poskytnuté plnenie aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa . Žalobca si v konaní uplatnil úroky z omeškania vo výške 14% ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 3.3.2018 (deň nasledujúci po dni splatnosti faktúry č. 1700100924) do zaplatenia. Strany sporu mali výšku úroku z omeškania žalovaného s platením jeho peňažného dlhu dohodnutí v čl. 4. bod 9 predmetnej zmluvy na 0,05% denne, čo sa rovná 18,25% ročne. Nakoľko si žalobca uplatnil výšku úroku z omeškania nižšiu, ako mu podľa patrila, súd mu nemohol podľa priznať viac, ako si uplatnil, takže priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznanej sumy v uplatnenej výške, a to až do dňa reálneho zaplatenia tejto sumy žalovaným žalobcovi. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj právo na náhradu

jednorazovej paušálnej náhrady vo výške 40 eur podľa a Nariadenia vlády SR č.

7. Vo vzťahu k trovám konania súd prvej inštancie s poukazom na a , uviedol, že žalobca mal plný úspech vo veci, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania, o výške ktorej súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom mal za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný namietal, že údaje vo faktúre, ktorú s odstupom viac ako jedného roka po tvrdených odberoch vystavil žalobca, neboli súladné s internou evidenciou žalovaného, preto tento faktúru vrátil žalobcovi a trval na riadnom preukázaní nároku. Žalobca v súdnom konaní predložil za účelom preukázania oprávnenosti fakturácie nedatovanú a nikým nepotvrdenú tabuľku, o ktorej tvrdil, že sa jedná o prehľad skutočného čerpania, ktorý mu mal byť doručený zo strany spoločnosti TESCO. Žalovaný, ktorý v konaní poprel pravosť listiny, pričom neobsahovala ani údaj o tom, kto ju mal vystaviť, mal za to, že táto nemôže byť v konaní relevantným dôkazom preukazujúcim nárok žalobcu. Keďže žalovaný mal za to, že k tvrdeným odberom pohonných hmôt nedošlo, v súlade s negatívnou dôkaznou teóriou nebolo spravodlivé od žalovaného žiadať, aby v spore dokázal neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalobcom predložená listina neobsahuje údaj o vystaviteľovi a ani údaj o dátume vystavenia, preto žalovaný nemal možnosť navrhnúť akýkoľvek dôkaz (napr. výsluch vystaviteľa listiny), ktorým by preukázal nepravosť listiny a nepravdivosť údajov v nej uvedených. Súd prvej inštancie sa tak podľa žalovaného uspokojil výlučne so skutkovým tvrdením žalobcu bez toho, aby tieto skutkové tvrdenia boli podložené relevantnými dôkazmi. Podľa žalovaného mal žalobca povinnosť riadne preukázať ním uplatnený nárok inými dôkazmi. Ak argumentom žalobcu bolo, že žalovanému bola pridelená magnetická karta s vlastným PIN kódom a žalovaný zodpovedal za jej prípadné zneužitie, mal žalobca preukázať aj to, že práve za použitia tejto jeho karty boli pohonné hmoty čerpané. Žalobca mal tiež možnosť preukázať, že jedinečný kód, ktorý bol pri bezhotovostnom styku priradený karte využívanej žalovaným, bol pri čerpaní skutočne spárovaný práve s kódom v zdrojovej evidencii žalobcu, resp. spoločnosti TESCO. Podľa žalovaného sa súd nemôže uspokojiť iba s listinným dôkazom - prehľadom skutočného čerpania, ktorý však neobsahuje žiadne takéto údaje a tvrdenie o použití karty pridelenej žalovanému je založené čisto na domnienke a nie skutočnostiach vyplývajúcich z vykonaných dôkazov. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie čl. 4 ods. 5 zmluvy o poskytovaní služieb, v zmysle ktorej mal žalobca doručiť faktúru žalovanému najneskôr do 3 pracovných dní od doručenia prehľadu skutočného čerpania od spoločnosti TESCO žalobcovi. Uvedená lehota mala ten význam, že žalovaný si vedel údaje o tvrdených čerpaniach spätne preveriť v krátkom časovom horizonte, ak by údaje poskytnuté žalobcom žalovanému neboli súladné s evidenciou žalovaného. V danom prípade však žalobca túto lehotu nedodržal, faktúru vystavil až po viac ako 14 mesiacoch po tvrdenom čerpaní a pre preukázanie svojho nároku predložil žalobcovi iba nikým nepodpísaný prehľad skutočného čerpania, ktorý nie je súladný s evidenciou žalovaného. Nakoniec, žalovaný v čase doručenia faktúry už ukončil podnikateľskú činnosť a aj v prípade oprávnenosti faktúry si tak nemohol ponížiť základ dane ani uplatniť odpočet DPH. Žalovaný skutkové tvrdenie žalobcu o čerpaní pohonných hmôt riadne a účinne poprel. Žalobca však v konaní ani po tomto žalovaným uplatnenom prostriedku procesnej obrany neprodukoval žiaden dôkaz. Žalobcom predložená tabuľka s prehľadom čerpania pohonných hmôt tak zostala v konaní jediným listinným dôkazom, o ktoré aj konajúci súd oprel svoje skutkové zistenia o vykonaní odberu pohonných hmôt a ktoré zistenia považuje žalovaný za jednoznačne nesprávne. Záverom žalovaný namietal výrok 3. napadnutého rozsudku, nakoľko absentoval údaj, v akom rozsahu tej-ktorej strane patrí priznaná náhrada trov konania. Súdny úradník tak nemôže rozhodovať o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil predmetný rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému voči žalobcu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

9. Písomným podaním zo dňa 20.5.2020 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý považoval napadnutý rozsudok za správny, vydaný v súlade s právnym poriadkom a tvrdenia žalovaného označil za účelové a nesprávne, z ktorých nie je zrejmé, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam mal súd prvej inštancie dospieť ako ani to, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca uviedol, že podľa článku 4 bod 6 zmluvy o poskytovaní služieb prílohou faktúry bola priložená evidencia uskutočneného čerpania PHM žalovaného za obdobie 12/2016 -

02/2017, ktorú žalobca na účely refakturácie plnenia vyhotovil v súlade s evidenciou čerpania PHM vedenou a žalobcovi zaslanou zo strany spoločnosti TESCO, obsahujúcou prehľad čerpania PHM s uvedením motorových vozidiel identifikovaných podľa EČV, dátumu čerpania PHM a identifikáciou čerpacej stanice - distribučného centra. Žalobca zdôraznil, že žalovaný takýto spôsob fakturácie predtým nikdy nenamietal. Napriek tomu žalovaný tvrdil, že nemal vedomosť o čerpaní PHM v rozhodnom období, spochybnil žalobcom predložené listinné dôkazy, avšak nepredložil ani nenavrhol dôkazy, ktorými by svoje tvrdenia preukázal. Tvrdenie žalovaného, že v konaní nemohol nijako preukazovať neexistenciu žalobcom tvrdenej skutočnosti (vykonaných odberov PHM) považoval žalobca za účelové, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nedostatočne preukázal svoje skutkové tvrdenia. V súvislosti s tvrdeniami žalovaného týkajúcich sa tankovacej karty, žalobca konštatoval, že jej prevzatie potvrdil žalovaný svojím podpisom na Predávacom protokole, čo žalobca riadne preukázal listinnými dôkazmi. Dňom prevzatia tankovacej karty sa táto stala aktívnou v súlade s článkom 3 bod 1 zmluvy o poskytovaní služieb výlučne len k motorovému vozidlu žalovaného EČV: Q. XXXDT, zámena pri čerpaní PHM tak nebola možná. Tvrdenie žalovaného, že žalobca mal možnosť preukázať, či jedinečný kód priradený k tankovacej karte bol pri čerpaní skutočne spárovaný práve s kódom v zdrojovej evidencii žalobcu, žalobca považuje za irelevantné, keď žalovaný nijakým spôsobom nevyvrátil, že v rozhodnom období boli na tankovaciu kartu čerpané PHM. Žalobca dodal, že podpisom Predávacieho protokolu prešlo na žalovaného podľa článku 3 ods. 4 a 5 zmluvy o poskytovaní služieb nebezpečenstvo zneužitia, odcudzenia alebo poškodenia tankovacej karty, čo žalovaný súčasne potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom na zmluve o poskytovaní služieb. Zodpovednosti sa žalovaný nemohol zbaviť ani argumentáciou o ukončení podnikateľskej činnosti alebo neúplnosti prílohy k faktúre. Žalobca tiež uviedol, že všetky predchádzajúce faktúry, riadne uhradené žalovaným boli vystavené obdobne ako predmetná faktúra, a teda v súlade s údajmi, ktoré žalovaný zadal pri čerpaní PHM. Žalovanému tak na splnenie záväzku zaplatiť žalobcovi čerpanie PHM postačovala jeho identifikácia prostredníctvom EČV: Q. XXXDT, ktoré spolu s osobným identifikačným číslom žalovaného (ID 19706) z dôvodu nezameniteľnosti prepravcov žalobca vo faktúre a jej prílohách uviedol. Tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam nemôže vzhľadom na uvedené skutočnosti obstáť. Žalobca všetky svoje tvrdenia riadne preukázal predložením listinných dôkazov, a teda si splnil dôkaznú povinnosť. Žalobca opätovne poukázal na dôkazy, ktoré predložil a z ktorých vyplynulo, že motorové vozidlo žalovaného s EČV: Q. XXXDT v období 12/2016

- 02/2017 čerpalo PHM v DC Beckov, a preto vznikla žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi za takéto čerpanie PHM odplatu podľa zmluvy o poskytovaní služieb. Dodal, že vystavenie faktúry zo strany žalobcu aj s odstupom niekoľkých mesiacov nepredstavuje také porušenie súkromnoprávneho vzťahu, ktoré by malo za následok vylúčenie nároku žalobcu na úhradu odplaty za poskytnuté služby

- uskutočnené čerpanie PHM zo strany žalovaného. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca uviedol, že aj napriek skutočnosti, že výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania neobsahuje percentuálne vyjadrenie v akom sa náhrada trov žalobcovi priznáva, možno jednoznačne prijať záver, že sa priznáva náhrada trov v celom rozsahu, teda vo výške 100%, a to z dôvodu, že žalobca mal plný úspech vo veci. Uvedené potvrdil aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, keď odkázal na . Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

10. Písomným podaním zo dňa 23.6.2020 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný, ktorý zotrval na svojom odvolaní v celom rozsahu. Nepovažoval v sporovom konaní za spravodlivé požadovať od žalovaného, aby produkoval dôkazy na vyvrátenie skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých žalovaný tvrdí, že nikdy nenastali. Žalovaný nemal možnosť predkladať listiny a vypočúvať svedkov o skutočnostiach, ktoré sa neudiali a nemal možnosť za účelom preukázania ním tvrdenej nepravdivosti a nepravosti listiny - prehľadu skutočného čerpania predloženého žalobcom, produkovať akýkoľvek dôkaz, keď nebolo možné zistiť ani pôvodcu tejto listiny predloženej žalobcom, nie ešte ďalšie údaje (čas vystavenia a podklady, z ktorej vychádzala). Ak žalovaný v konaní spochybnil pravosť a pravdivosť tejto listiny majúcej súkromnoprávny (nie verejnoprávny) charakter, bolo úlohou žalobcu, aby preukázal, že skutočnosti tvrdené v tejto listine reálne nastali. Žalovaný ďalej považoval za irelevantnú argumentáciu žalobcu, že žalovaný zodpovedal v zmysle zmluvy za zneužitie jeho tankovacej karty. Žalovaný zdôraznil, že v minulosti riadne a včas uhrádzal faktúry podľa uskutočneného čerpania, avšak nikdy sa nestalo, že žalobca „dofakturoval“ plnenie po viac ako jednom roku od času, kedy podľa názoru žalobcu k plneniu mohlo dôjsť, pričom táto skutočnosť vylúčila možnosti žalovaného, aby si spätne preveril napr. dopytom u svojich zamestnancov, či k takémuto čerpaniu mohlo reálne dôjsť. Údaje o tvrdenom čerpaní pohonných hmôt v rozhodnom období nie sú súladné ani s internou evidenciou

žalovaného, preto žalovaný zotrval na svojom názore, že k tvrdenému čerpaniu v rozhodnom období nikdy nedošlo.

11. Písomným podaním zo dňa 15.7.2020 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca. Ohľadom negatívnej dôkaznej teórie žalobca uviedol, že žalovaný sa usiluje preniesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno výlučne na žalobcu. Žalobca mal za to, že v súvislosti s preukazovaním skutočnosti, či v danom prípade v rozhodnom období došlo k čerpaniu pohonných hmôt zo strany žalovaného, nie je možné uplatniť tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá v tomto konkrétnom prípade vychádza z toho, že nemožno od strany spravodlivo žiadať, aby preukázala reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Typickým príkladom negatívneho skutkového tvrdenia je, že žalovaný nezaplatil žalobcovi svoj dlh (čo je rovnako prípad prejednávanej veci). Vtedy dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného aj napriek tomu, že ide o tvrdenie žalobcu. Ak teda žalobca v tomto konaní tvrdí, že mu žalovaný nezaplatil odmenu za čerpanie pohonných hmôt, žalovaný musí preukázať, že zaplatil (dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že odmena zaplatená bola sa teda presúva na žalovaného). Podľa názoru žalobcu negatívnu dôkaznú teóriu však nemožno aplikovať pri preukazovaní skutočnosti, či žalovaný čerpal v rozhodnom období pohonné hmoty. Žalobca mal za to, že niektoré negatívne skutočnosti je možné nepriamo preukázať, preto uplatnenie negatívnej dôkaznej teórie nie je absolútne a v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie to, čo neexistuje. Ak sa žalovaný bránil tým, že on nečerpal v rozhodnom období pohonné hmoty, pretože nemal vedomosť o tom, že by on alebo niektorý z jeho zamestnancov v rozhodnom období čerpal pohonné hmoty, potom neexistenciu žalobcom tvrdenej skutočnosti (čerpania pohonných hmôt) mal preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá by toto tvrdenie žalobcu vylučovala, čo však žalovaný neurobil a neuniesol tak dôkazné bremeno. K zodpovednosti žalovaného za tankovaciu kartu žalobca opätovne zdôraznil, že dňom prevzatia tankovacej karty sa táto stala aktívnou v súlade s článkom 3 bod 1 zmluvy o poskytovaní služieb výlučne len k jednému motorovému vozidlu identifikovanému prostredníctvom EČV, a to k motorovému vozidlu žalovaného s EČV: Q. XXXDT. Každá tankovacia karta bola priradená vždy len k jednému motorovému vozidlu identifikovanému podľa EČV, a preto akákoľvek zámena pri čerpaní PHM nebola možná. Zároveň žalobca v konaní listinnými dôkazmi preukázal použitie tankovacej karty (odovzdanej žalovanému) v rozhodnom období. Je nutné opakovane zdôrazniť, že za manipuláciu s tankovacou kartou zodpovedal výlučne žalovaný. Ak žalovaný tvrdí, že tankovaciu kartu v rozhodnom období (počas ktorého mal tankovaciu kartu stále v držbe) nepoužil, mal toto svoje tvrdenie preukázať relevantnými dôkazmi, čo však neurobil. Podľa názoru žalobcu tak nemôže obstáť argumentácia žalovaného o nedodržaní lehoty na vystavenie faktúry zo strany žalobcu. Podľa názoru žalobcu, vystavenie faktúry zo strany žalobcu aj s odstupom niekoľkých mesiacov nepredstavuje také porušenie súkromnoprávneho vzťahu, ktoré by malo za následok vylúčenie nároku žalobcu na úhradu odplaty za poskytnuté služby - uskutočnené čerpanie PHM zo strany žalovaného.

12. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru, že v napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.954,75 eur s úrokom z omeškania vo výške 14% ročne od 3.3.2018 až do zaplatenia, ako i v napadnutej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi jednorazovú paušálnu náhradu vo výške 40 eur je rozhodnutie vo výroku vecne správne a v napadnutej časti o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania je potrebné vec zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 4.954,75 eur s príslušenstvom uplatnený z dôvodu, že žalovaný neuhradil faktúru č. 1700100924 zo dňa 12.2.2018, splatnú dňa 2.3.2018, vystavenú žalobcom za poskytnuté služby v súlade so zmluvou o poskytovaní služieb uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným dňa 14.12.2016, na základe ktorej žalobca o. i. zabezpečoval žalovanému možnosť čerpania pohonných hmôt v čerpacej stanici v areáli distribučného centra DC Beckov 550, a to v súlade s dohodnutými podmienkami odovzdania a užívania magnetickej tankovacej karty číslo 0DE9BE91. Prílohou faktúry podľa čl. 4 bod 6 zmluvy o poskytovaní služieb bol aj výpis z evidencie uskutočneného čerpania pohonných hmôt, vedenej spoločnosťou TESCO. Žalovaný považoval fakturáciu za neoprávnenú, nakoľko nemal vedomosť o tom, že by mal v danom období čerpať pohonné hmoty tak, ako to uvádza žalobca, pričom žalobca vystavením faktúry až po viac ako 14 mesiacoch od ním tvrdeného poskytnutia služby nielenže konal v rozpore s

Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ale konal aj v rozpore s článkom 4 ods. 5 zmluvy o poskytovaní služieb, ktorý hovorí o vystavení faktúry „bezodkladne, najneskôr do 3 pracovných dní...“. Žalovaný mal za to, že k odberu nedošlo a nevedno z akých dôvodov si žalobca voči nemu uplatnil v žalobe uvedenú sumu, pričom žalobca v konaní nepredložil relevantný dôkaz o tom, že by k čerpaniu pohonných hmôt zo strany žalovaného skutočne došlo.

14. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, a to predovšetkým s napadnutým uznesením súdu prvej inštancie a s odvolaním žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí riadne a presvedčivo vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami významnými vo vzťahu k žalobe žalobcu a vec správne skutkovo i právne vyhodnotil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že bolo preukázané, že podľa zmluvy o poskytovaní služieb mal žalobca nárok na odplatu za poskytované služby, nakoľko nielen že prišlo k odčerpaniu PHM v období od decembra 2016 do februára 2017, ale stalo sa tak použitím tankovacej karty vo vlastníctve žalovaného, pridelenej k motorovému vozidlu s EČV Q. XXXDT.

16. Žalovaný síce namietal, že v rozhodnom období nedošlo k čerpaniu pohonných hmôt tak, ako to tvrdil žalobca a že čerpanie nie je súladné s jeho evidenciou, svoje tvrdenia však žiadnym spôsobom nepreukázal. V zmysle žalovaný do dnešného dňa nielenže nepreukázal, ale ani neuviedol svoje vlastné relevantné tvrdenia o skutočnom čerpaní pohonných hmôt v danom období. V tejto súvislosti neobstojí argumentácia žalovaného, že od neho nemožno požadovať produkovať dôkazy na vyvrátenie skutočností, ktoré podľa žalovaného nikdy nenastali. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade nemožno aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Žalovaný mal totiž možnosť vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že za dané obdobie došlo k čerpaniu pohonných hmôt tak, že by uviedol iné skutočnosti, ktoré by toto tvrdenie vyvrátili, čo však neurobil. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na zmluvu o poskytovaní služieb, a to konkrétne čl. 3 body 4 a 5, ktoré žalovaného zaväzujú k zodpovednosti za užívanie magnetickej karty. Z uvedených článkov vyplýva, že podpísaním protokolu a odovzdaním magnetickej karty prechádza nebezpečenstvo škody na magnetickej karte a v súvislosti s jej používaním na žalovaného a zároveň je žalovaný povinný chrániť magnetickú kartu pred jej zneužitím, stratou, odcudzením alebo poškodením, pričom v takomto prípade je žalovaný povinný oznámiť túto skutočnosť žalobcovi bez zbytočného odkladu. Nakoľko žalovaný nepreukázal, že by žalobcovi oznámil ktorúkoľvek z uvedených skutočností, a ani nepreukázal, že by nastala situácia, kedy by sa tankovacia karta dostala z dispozície žalovaného (krádežou, stratou, zneužitím), nemožno spochybniť záver súdu prvej inštancie, že žalovaný, či už osobne alebo prostredníctvom iných osôb tankovaciu kartu používal, ako i záver, že keby žalovaný tankovaciu kartu nepoužíval v rozhodnom období od decembra 2016 do februára 2017, spoločnosť TESCO by žalobcovi evidenciu čerpania PHM vo vzťahu k tankovacej karte za obdobie od decembra 2016 do februára 2017 nedoručila.

17. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej namietal, že údaje na faktúre č. 1700100924 zo dňa 12.2.2018, predloženej žalobcom, neboli súladné s internou evidenciou žalovaného. Na základe tejto skutočnosti žalovaný faktúru vrátil žalobcovi a trval na riadnom preukázaní nároku. Nakoľko žalovaný predmetnú internú evidenciu nepriložil, resp. neposkytol žiadne skutkové tvrdenia, v čom konkrétne mala byť jeho interná evidencia v rozpore s predmetnou faktúrou, odvolací súd považuje túto námietku žalovaného za účelovú. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, v rámci ktorej poprel pravosť a pravdivosť listiny obsahujúcej evidenciu čerpania PHM, zaslanej zo strany spoločnosti TESCO. Podľa žalovaného v predmetnej istine absentoval údaj o jej vystaviteľovi, čím táto listina nemôže predstavovať relevantný dôkaz. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že fakturácia čerpania PHM na čerpacích staniciach - distribučných centrách, ktoré prevádzkuje spoločnosť TESCO vo vzťahu k prepravcom, prebieha na základe podkladov od spoločnosti TESCO, ktorým je prehľad čerpania PHM s uvedením motorových vozidiel identifikovaných podľa EČV, dátumu čerpania PHM a identifikáciou čerpacej

stanice - distribučného centra. Na základe takto doručených prehľadov žalobca v súlade so zmluvou o poskytovaní služieb uzatvorenej s jednotlivými prepravcami následne vystaví príslušnému prepravcovi faktúru za čerpané PHM. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalovaný pri žiadnej predchádzajúcej fakturácii nerozporoval obsah ktorejkoľvek faktúry, jej príloh, resp. údaje o stave tachometra, označenie vodiča a ani skutočnosť, že príloha nebola datovaná, tento nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz, ktorý by potvrdil správnosť jeho argumentácie. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že je na žalobcovi, aby skutočnosti vyplývajúce z predmetnej listiny preukázal. Žalovanému nič nebránilo navrhnúť dôkaz-výsluch zamestnanca spoločnosti TESCO na preukázanie nepravdivosti údajov obsiahnutých v predloženej listine, a to aj napriek tomu, že nepoznal údaj o jej vystaviteľovi. Žalovaný mal možnosť dopytovať v tejto súvislosti žalobcu, aby uviedol meno vystaviteľa alebo priamo spoločnosť TESCO a takýto výsluch navrhnúť. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo žiadneho článku zmluvy o poskytovaní služieb nevyplýva povinnosť uvádzať údaj o vystaviteľovi ako náležitosť listiny o evidencii čerpania PHM, resp. jeho podpis na tejto listine.

18. Žalovaný ďalej namietal, že vzhľadom na pridelenú magnetickú kartu s vlastným PIN kódom mal práve žalobca preukázať, že za jej použitia boli pohonné hmoty čerpané, teda že jedinečný kód, ktorý bol pri bezhotovostnom styku priradený karte využívanej žalovaným, bol pri čerpaní skutočne spárovaný práve s kódom v zdrojovej evidencii žalobcu, resp. spoločnosti TESCO. Odvolací súd považuje túto námietku žalovaného za zjavne účelovú, pretože takáto podmienka jednak nevyplývala zo zmluvného vzťahu strán a jednak žalovaný nepreukázal, že by systém spoločnosti TESCO pri zaznamenávaní čerpania pohonných hmôt zlyhal, ako ani že by označené čerpanie nezodpovedalo realite. Žalovaný svojím podpisom na Predávacom protokole potvrdil prevzatie magnetickej tankovacej karty číslo: 0DE9BE91, čo ani sám nerozporoval a pri jej používaní musel vždy použiť osobný PIN kód potrebný na to, aby vôbec čerpanie pohonných hmôt nastalo a v dôsledku toho sa i načítalo do systému spoločnosti TESCO. Žalovaný sa tak stal objektívne zodpovedný za čerpanie pohonných hmôt pridelenou kartou. Tankovacia karta sa dňom prevzatia stala aktívnou výlučne len k jednému motorovému vozidlu identifikovanému prostredníctvom EČV: Q. XXXDT, a to s poukazom na čl. 3 bod 1 zmluvy o poskytovaní služieb. Preto skutočnosť, či jedinečný kód priradený k tankovacej karte bol pri čerpaní skutočne spárovaný práve s kódom v zdrojovej evidencii žalobcu je v tomto štádiu irelevantné, keďže žalovaný nijakým spôsobom nevyvrátil skutočnosť, že v rozhodnom období boli na tankovaciu kartu čerpané PHM.

19. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca nedodržal lehotu podľa čl. 4 ods. 5 zmluvy o poskytovaní služieb, v zmysle ktorej mal žalobca doručiť faktúru žalovanému najneskôr do 3 pracovných dní od doručenia prehľadu skutočného čerpania od spoločnosti TESCO žalobcovi, odvolací súd uvádza, že nedodržanie lehoty na vystavenie faktúry zo strany žalobcu nemá za následok zánik záväzku žalovaného túto faktúru uhradiť. Aj v tejto časti sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil, že vystavenie faktúry zo strany žalobcu až dňa 12.2.2018 nepredstavuje žiadne porušenie súkromnoprávneho vzťahu, ktoré by malo za následok vylúčenie nároku žalobcu na úhradu odplaty za poskytnuté služby. Poukázal pri tom na , v zmysle ktorého faktúru veriteľa je potrebné považovať za výzvu na splnenie peňažného záväzku dlžníka z dodania tovaru alebo poskytnutia služby. Ani poukázaním na skutočnosť, že žalovaný v čase doručenia faktúry už ukončil podnikateľskú činnosť a nemohol si tak ponížiť základ dane či uplatniť odpočet DPH, si žalovaný nemôže privodiť priaznivejšie rozhodnutie, nakoľko táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na zodpovednosť žalovaného ako držiteľa a vlastníka za používanie tankovacej karty.

20. V odvolaní žalovaný síce napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, avšak vo vzťahu k úrokom z omeškania ako ani vo vzťahu k nároku na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Taktiež z odvolania nie je zrejmé, v čom malo spočívať nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v časti, ktorou žalobe žalobcu vyhovel, zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s s. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa , preto odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

21. Za dôvodnú považoval odvolací súd iba námietku žalovaného týkajúcu sa výroku o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie síce uviedol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi náhradu trov konania, avšak nekonkretizoval rozsah, resp. výšku nároku. Uvedený výrok o trovách

konania preto nemá oporu v právnej doktríne, podľa ktorej by malo z výroku vyplývať „číselné“ vyjadrenie úspešnosti strany. Komentár k uvádza, že: „...Znenie takéhoto výroku by preto malo byť napríklad: „Žalobca má právo proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“ Rozsah nároku na náhradu trov konania môže súd vyjadriť aj v percentách, napríklad: „Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“ (80 %, 60 % a pod.) alebo pri pomernom rozdelení aj zlomkom (napr. 2/3).“ (in: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: . Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 961). Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nespochybniteľný úmysel zákonodarcu špecifikovať výrok súdu o nároku na náhradu trov konania, vyjadrený v dôvodovej správe k , spočívajúci v tom, že „súd prvej inštancie rozhoduje o nároku podľa zásad o náhrade trov konania a uplatnením týchto zásad dospeje k pomeru vyjadrenému percentom alebo zlomkom, pričom konkrétnu výšku trov konania ponecháva na rozhodnutie súdneho úradníka.“ Za nesprávny považoval výrok rozhodnutia, v ktorom absentuje vyjadrenie pomerného úspechu strany v súdnom konaní aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 23.3.2017, sp. zn. , v ktorom ustálil, že „(...) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia , podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania.“ K rozhodovaniu o trovách konania v rovine rozhodovania o nároku na náhradu trov konania sa vyjadril aj Ústavný súd SR vo svojom náleze z 8.12.2017, sp. zn. . Konštatoval, že všeobecný súd v súlade s musí u jednotlivých účastníkov konania zohľadňovať pomer ich úspechu na prejednávanej veci, t.j. na predmete konania, ktorý pomer úspechu vyjadruje všeobecný súd percentuálne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, dospel odvolací súd k záveru, že výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je v časti, ktorým priznal náhradu trov konania, nepreskúmateľný, nakoľko z jeho formulácie nie je možné jednoznačne prijať záver, v akom rozsahu bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania. Postup súdu, výsledkom ktorého by sa strana sporu mohla iba domnievať, v akom rozsahu jej boli priznané trovy konania, odporuje SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Odvolací súd dodáva, že úlohou súdneho úradníka nie je skúmať úspešnosť strany v spore, ale rozhodovať o výške jej trov.

22. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

23. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

24. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa v časti výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil a podľa mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude potrebné, aby súd prvej inštancie postupoval podľa uvedených záverov v odseku 21 tohto rozhodnutia a výrok o nároku na náhradu trov konania jednoznačne formuloval uvedením výšky tohto nároku, či už slovným, pomerným alebo číselným vyjadrením.

25. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a s tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 ( tretia veta v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom ( ). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných a má za následok odmietnutie dovolania (, ).