Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Cob-109-2021.pdf
PDF · 125.4 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/109/2021
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v sporovej právnej veci žalobcu: iMi Partner, a.s., so sídlom Dusíkova 794/3, 638 00 Brno, Česká republika, IČO: 25 308 033, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, so sídlom Krížna 44, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 89 792, proti žalovanému: IMI TRADE s.r.o., so sídlom Jánošíkova 21, 010 01 Žilina, IČO: 31 565 531, o zaplatenie 1.094,87 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/16/2021-80 zo dňa 3. júna 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/16/2021-80 zo dňa 3. júna 2021 zrušuje a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Žalobou doručenou okresnému súdu sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.094,87 Eur spolu s úrokmi z omeškania a trovy konania. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že na základe objednávky dodal žalovanému tovar, vystavil faktúry, ktoré však žalovaný neuhradil.
3. Súd v rámci upomínacieho konania vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu dňa 21.12.2020, voči ktorému však bol podaný odpor, v ktorom žalovaný uviedol, že žaloba bola podaná dňa 16.12.2020, teda v čase, kedy istina bola zaplatená a bola podaná nedôvodne. K podanému odporu sa vyjadril žalobca tak, že platby od žalovaného boli priradené na skoršie faktúry, pričom dlžník pri úhradách neurčil, ktorú faktúru uhrádza. V rámci repliky a dupliky sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 08.03.2021 tak, že dlhoročnou praxou medzi stranami bolo, že platby sa priraďovali k najstarším faktúram.
4. Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný si objednával u žalobcu tovar, za ktorý mu boli vystavované faktúry.
5. Okresný súd s poukazom na § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka posúdil, že medzi stranami vznikol obchodno-záväzkový vzťah spravujúci sa podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Citoval § 150 CSP, § 151 CSP a konštatoval, že mal preukázané, že žalobca vystavil faktúry: č. 1922500165 na sumu 38,91 Eur splatnú dňa 13.10.2019, č. 1922500168 na sumu 580,54 Eur splatnú dňa 15.10.2019, č. 1922500169 na sumu 289,38 Eur splatnú dňa 16.10.2019, č. 1922500175 na sumu 186,04 Eur splatnú dňa 25.10.2019. Žalovaný potvrdil, že vystavené faktúry nehradil riadne a včas, avšak trval na tom, že predmetné faktúry boli už uhradené viacerými platbami s tým, že keďže neuviedol, ktorú hradí, tak sa mali úhrady priradiť podľa splatnosti jednotlivých faktúr.
Zároveň predložil výpisy z účtu na preukázanie úhrad predmetných faktúr. Z predložených výpisov z účtu žalovaného vyplývajú úhrady žalobcovi, pričom pri žiadnej úhrade nie je určené, ktorá faktúra sa uhrádza. Žalovaný však tvrdil, že „dňa 20.11.2020 bola uhradená faktúra č. 1922500165 v sume 38,91 eur, dňa 26.11.2020 faktúra č. 1922500168 v sume 487,30 eur a doplatok 93,24 eur dňa 01.12.2020, dňa 01.12.2020 faktúra č. 1922500169 v sume 289,38 eur a dňa 09.12.2020 faktúra č. 1922500175 v sume 186,04 eur (č.l. 41 a nasl. obsahu spisu)“. Žalobca potvrdil, že úhrady zo strany žalovaného sa zaúčtovali vždy k najstaršej faktúre, keďže žalovaný nešpecifikoval úhrady. Zároveň uviedol, že pri úhradách žalovaného bez špecifikácie platby, žalobca zaslal žalovanému prípis mailom, z ktorého bolo zrejmé, ako a na ktoré omeškané faktúry je platba zúčtovaná. Obdobne aj v danom prípade boli platby žalovaného zaúčtované, a to priradením k starším neuhradeným faktúram, a to platba z 20.11.2020 k faktúre č. 2022500300-301 a 302, platba z 26.11.2020 k faktúre č. 2022500297 a 298, platba z 01.12.2020 k faktúre č. 2022500295 a platba z 09.12.2020 k faktúre č. 2022500327 a 330. O takomto zaúčtovaní upovedomil žalovaného mailami, ktoré súdu predložil (č.l. 50-52 spisu). Žalovaný potvrdil, že dlhoročná prax medzi stranami je priraďovanie platieb podľa splatnosti faktúr, pričom mailové oznamovanie žalobcom o zaúčtovaní platieb je len krátkodobá záležitosť, ide o jednostrannú aktivitu žalobcu, ktorá nebola zo strany žalovaného nikdy akceptovaná a nemožno to označiť za prax medzi stranami. Žalovaný nepoprel, že je s úhradami v omeškaní, ale trval na tom, že predmetné faktúry boli v čase podania žaloby uhradené.
6. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že započítaval dané úhrady ku konkrétnym faktúram, ktoré uviedol, tak ide o nesprávne uvedenie zo strany žalobcu, nakoľko v žiadnom prípade nejde o započítanie podľa § 358 Obchodného zákonníka. Je nepochybné, že na strane žalovaného neexistovala pohľadávka voči žalobcovi. Pohľadávka bola iba na strane žalobcu a to voči žalovanému. Preto pokiaľ žalovaný poukazoval úhrady, bolo to na základe vystavených faktúr, a tieto úhrady nebolo možné započítavať v zmysle citovaného ustanovenia, keďže na strane žalovaného neexistovala pohľadávka voči žalobcovi. Je evidentné, že žalobca nezapočítaval, ale zaúčtovával jednotlivé úhrady. Žalobca správne uviedol, že pokiaľ má dlžník viac záväzkov voči veriteľovi a neurčí jednotlivé úhrady, tak úhrada sa týka záväzku skôr splatného. Zároveň však uviedol, že štandardná obchodná prax medzi stranami bola taká, že pri takých platbách žalobca zaslal žalovanému prípis mailom, z ktorého bolo zrejmé, ako a na aké omeškané faktúry je platba zaúčtovaná.
7. Okresný súd s poukazom a citáciou § 330 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka uviedol, že plnenie dlžníka sa týka záväzku najskôr splatného, pokiaľ dlžník neurčí inak. To znamená, že veriteľ neurčuje, ktoré záväzky sú splnené. Dlžník je ten, ktorý určuje, ktorý záväzok plní a pokiaľ tak neuvedie, tak je splnený ten záväzok, ktorý je najskôr splatný. Obchodný zákonník vychádza zo zásady, že prvoradý význam pri určení plnenia, má vôľa dlžníka, ktorý také určujúce vyhlásenie, ktorý záväzok plní, musí urobiť pri plnení. Ak ho neurobí, dôjde k uplatneniu dispozitívneho pravidla obsiahnutého v § 330 Obchodného zákonníka. Takže pokiaľ žalobca určil svojvoľne záväzok, ku ktorému priradil úhradu bez určenia dlžníka - žalovaného, mohlo to byť len v súlade s § 330 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda úhradu mohol priradiť len k záväzku najskôr splatnému. Na jednej strane žalobca tvrdil toto zákonné „pravidlo“ a teda mal o ňom vedomosť, avšak zároveň poukázal na „nejakú“ prax strán konania, ktorú žalovaný poprel a ktorá je zjavne v rozpore s citovaným zákonným ustanovením.
8. Z predložených mailov zo strany žalobcu mal okresný súd preukázané, že žalobca, hoci v tomto konaní si uplatnil nárok z faktúr vystavených v roku 2019, tak dané úhrady žalobca zaúčtoval k faktúram z roku 2020. Z uvedeného logicky vyplýva, že platby žalovaného priradil k faktúram, ktorých splatnosť nastala neskôr, než si uplatňuje v tomto konaní. Teda žalobca konal v rozpore s § 330 Obchodného zákonníka, nakoľko úhrady žalovaného nepriradil k záväzkom najskôr splatným, a to k predmetným faktúram vystaveným v roku 2019, keďže mailom žalovanému oznámil, že ich priradil k faktúram vystaveným z roku 2020. Logicky je zrejmé, že faktúry z roku 2020 majú neskoršiu splatnosť než faktúry z roku 2019, čo žalobca nerozporoval. Pokiaľ neboli uhradené predmetné faktúry z roku 2019 a úhrady neboli špecifikované, tak nie je možné, aby tieto úhrady boli priradené k faktúram z roku 2020, ktorých splatnosť nastala neskôr. Okresný súd poukázal na to, že medzi stranami bolo nesporné, že prvé číslice faktúr (19, 20) označujú rok, t.j. 2019, resp. 2020. Uvedené tvrdil aj žalovaný a žalobca to nerozporoval. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neoznačil pri úhradách, ktoré faktúry plní, tak v zmysle § 330 Obchodného zákonníka danými úhradami plnil záväzky najskôr splatné. Žalobca v tomto konaní si uplatňuje úhradu faktúr za rok 2019, pričom úhrady žalovaného priradil k faktúram za rok 2020, hoci ich mal priradiť k faktúram skôr
splatným, teda k faktúram za rok 2019. Je neprípustné, aby si v tomto konaní uplatnil nárok z faktúr za rok 2019 a neoznačené úhrady priradil k faktúram za rok 2020.
9. Okresný súd skonštatoval postup žalobcu za rozporný s § 330 Obchodného zákonníka. Žalobca nerozporoval, že priraďoval úhrady k faktúram z roku 2020, hoci platby neboli špecifikované zo strany žalovaného, na základe čoho by mali byť priradené k faktúram neskorším. Taktiež nerozporoval, že splatnosť faktúr z 2020 nastala neskôr, než predmetné faktúry. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na to, že z ničoho nevyplývalo, že by predchádzala týmto faktúram splatnosť iných neuhradených faktúr, preto nebol dôvod skúmať postupnosť priraďovania jednotlivých úhrad k jednotlivým faktúram, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Žalobca nerozporoval, že dané platby zahŕňajú úhrady viacerých faktúr, resp. aj čiastočne.
10. Vzhľadom k tomu, že boli vykonané úhrady, ktoré boli zo strany žalobcu nesprávne priradené k neskorším faktúram a vzhľadom k tomu, že žalovaný pred súdom upresnil, ako mali byť úhrady priradené podľa splatnosti jednotlivých faktúr, čo žalobca nerozporoval, pričom jednotlivé upresnenia úhrad s priradením k jednotlivým faktúram podľa splatnosti aj matematicky zodpovedajú celkovej úhrade, potom okresný súd žalobu zamietol, nakoľko posúdil, že došlo k úhrade predmetných faktúr, čo však neznamená, že záväzky z faktúr 2020 zanikli, avšak tie neboli predmetom tohto konania. Žalovaný preukázal úhrady a tieto úhrady boli priradené k predmetným faktúram, o ktorých žalobca tvrdil, že nie sú uhradené, a ich splatnosť predchádzala faktúram, ku ktorým žalobca priradil úhrady. Napriek tomu dané úhrady žalobca priradil nesprávnym postupom k faktúram s neskoršou splatnosťou.
11. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania v tomto konaní vo výške 8% ročne. Žalovaný potvrdil, že s úhradami bol v omeškaní, avšak uviedol, že zo strany žalobcu cca 8 rokov boli zasielané každý mesiac faktúry, ktorými žalobca okrem iného účtoval aj úroky z omeškania z nezaplatených faktúr, a to vo výške 5% ročne, čo žalovaný akceptoval. Teda bola medzi nimi konkludentná dohoda. Žalobca popieral dané tvrdenie, ako aj „nejakú“ dohodu o úrokoch z omeškania. „Žalovaný však predložil súdu faktúru č. 202250030 za 10/2020 vystavenú žalobcom, v rámci ktorej bola fakturovaná aj suma 1.330,64 eur, ktorá zodpovedá prílohe, ktorou je vyčíslený úrok z omeškania vo výške 5% za obdobie 10/2020. Žalovaný uviedol, že každý mesiac žalobca takto fakturoval. Žalobca to popieral, avšak ničím relevantným uvedené nevyvrátil a aj keď neboli predložené faktúry za iné obdobia, je pravdepodobné, že k tomu tak dochádzalo vzhľadom na údaje uvedené vo faktúre a v jej prílohe, teda vzhľadom na vystavenú faktúru konkrétne za 10/2020. Súd poznamenáva, že daná faktúra s prílohou je dokument vystavený žalobcom pre žalovaného a žalovaný to akceptoval a teda akceptoval aj úrok z omeškania vo výške 5%. Z ničoho nevyplýva, že by išlo o nejaký iný poplatok, či sankciu. Z prílohy jednoznačne vyplýva, že ide o úrok z omeškania vyčíslovaný za konkrétne obdobie z nezaplatených faktúr.“ Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca fakturoval pravidelne úroky z omeškania. Žalobca nevyvrátil zistené dané skutočnosti. Okresný súd citoval § 369 Obchodného zákonníka a posúdil, že medzi stranami bola dohoda na výšku úrokov z omeškania 5% ročne, ktorý žalobca vyčísloval žalovanému prostredníctvom mesačných faktúr. Preto nebol dôvod priznávať žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8% ročne, ako ani za predmetné omeškanie, nakoľko žalobca netvrdil, že žalovaný by dané faktúry vystavené na úroky z omeškania neuhrádzal. Žalobca netvrdil, že by dané faktúry, ktorými boli vyčíslované a fakturované úroky z omeškania, neboli zaplatené žalovaným, ani si neuplatnil istinu z daných faktúr.
12. Okresný súd s poukazom na § 153 CSP a § 191 CSP vyhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a posúdil, že nárok žalobcu nie je opodstatnený z vyššie uvedených dôvodov, preto žalobu zamietol v celom rozsahu. Pokiaľ žalovaný pôvodne navrhoval vypočuť ekonómku a výsluch konateľa žalovaného, následne už netrval na vykonaní daných návrhov a okresný súd ich preto nevykonal, pričom nezistil dôvody pre nariadenie výsluchu žalovaného s poukazom na § 195 CSP neboli splnené podmienky - v konaní nevyšli najavo skutočnosti, ktoré nemožno preukázať inak. Okresný súd nevykonal dané dôkazy aj s poukazom na zásadu hospodárnosti a efektívnosti, nakoľko súd posúdil, že vykonané dôkazy boli postačujúce pre objektívne zistenie skutkového stavu.
13. Vzhľadom na to, že žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, priznal mu okresný súd nárok na náhradu trov voči žalobcovi v rozsahu 100%. O samotnej výške náhrady okresný súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.
14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP „ písm. f) kedy súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým (a právnym) zisteniam, - písm. h) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2. Predmetom konania je jednoduchý spor o zaplatenie neuhradených faktúr špecifikovaných v žalobnom návrhu (č. 19225500165,168,169,175), pričom medzi sporovými stranami bolo nesporné, že žalované faktúry sú čo dôvodu a výšky oprávnené. 3. Sporné medzi stranami bolo, či žalovaný žalované faktúry uhradil alebo nie. Žalobca tvrdil a tvrdí, že žalované faktúry neboli a do dnešného dňa nie sú uhradené - uvedené je fakticky dôvodom žaloby samotnej. Žalovaný naopak predložil ako obranu čiastočný výpis z bankového účtu v papierovej podobe, z ktorého vyplýva, že: - dňa 20.11.2020 zrealizoval žalovaný neidentifikovanú platbu na účet žalobcu vo výške 3.572,58 EUR, - dňa 26.11.2020 zrealizoval žalovaný neidentifikovanú platbu na účet žalobcu vo výške 1.1175,4 EUR, - dňa 01.12.2020 zrealizoval žalovaný neidentifikovanú platbu na účet žalobcu vo výške 928,66 EUR, (údajne hradené tri faktúry) - dňa 09.12.2020 zrealizoval žalovaný neidentifikovanú platbu na účet žalobcu vo výške 728,51 EUR“. Žalovaný následne rukou dopísal na výpis/y z účtu predložený okresnému súdu ako „dôkaz“, že tou ktorou platbou mal hradiť práve žalovanú sumu, čo žalobca rozporoval. Medzi sporovými stranami ako aj zo zistení okresného súdu možno považovať za nesporné, že predmetné neurčité platby neboli žalovaným žiadnym spôsobom identifikované. Keďže žalovaný svoje platby dlhodobo neidentifikoval, žalovaný prostredníctvom svojho účtovného oddelenia priraďoval platby ku konkrétne neuhradeným faktúram, pričom z hľadiska obchodnej praxe, zasielal žalovanému mail o započítaní/ zaúčtovaní prijatej platby na konkrétnu dlžnú faktúru. Žalobca mal za to, že jeho prejav vôle, ktorým si neidentifikovanú platbu zaúčtoval ku konkrétnej dlžnej faktúre, spĺňa znaky započítacieho prejavu, pričom v dôsledku zaslania zúčtovacieho mailu, ktorého obdržanie žalovaný nerozporoval, došlo k zániku v emaily uvedeného záväzku. Žalovaný potvrdil, že tieto zúčtovacie/započítacie maily od žalobcu pri neidentifikovaných platbách dostával, avšak poprel, žeby išlo o obchodnú prax (dôvod popretia nie je zrejmý).
15. Žalobca v odvolaní uviedol, že okresný súd dospel podľa neho k nepochopiteľnému a plne nesprávnemu záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný. Súd prvej inštancie „v podstatnej a nesprávnej skutkovej a právnej úvahe (zle ustálené dôkazné bremeno) uzavrel, že keďže žalobca nepredložil ani v konaní neuviedol, žeby žalovaným faktúram predchádzala splatnosť iných faktúr, ergo súd zrejme z tejto absencie tvrdenia žalobcu usúdil, že staršie neuhradené faktúry neexistujú, tak nebolo nutné skúmať postupnosť priraďovania úhrad platieb žalovaného k jednotlivým úhradám, ktoré nie sú predmetom konania. Inak povedané súd prvej inštancie sa absolútne nezaoberal tým, čo žalovaný vlastne hradil, a to napriek tomu, že išlo o spornú skutočnosť.“ V časti úrokov z omeškania, žalovaný na pojednávaní predložil faktúru č. 202250030 za 10/2020, z ktorej malo vyplývať, že žalobca účtoval žalovanému úrok z omeškania vo výške 5% ročne. Okresný súd dospel k nesprávnemu záveru, že uvedené potom zodpovedá dohode sporových strán o úroku z omeškania, napriek tomu, že žalobca takúto dohodu poprel a žalovaný takúto dohodu nepreukázal. Žalobca mal za to, „že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo neuvážené (snaha rýchlo vybaviť spis), súd rozhodol po nedostatočnom preštudovaní spisu, pričom svoju argumentáciu v písomnom vyhotovení, len prispôsobil svojmu predčasnému a nesprávnemu rozhodnutiu. Tomuto následne zodpovedá aj nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“ Z hľadiska preskúmania rozhodnutia súdu bolo podľa žalobcu nevyhnutné zistiť, či mohlo dôjsť k započítaniu formou zúčtovacieho mailu žalobcu s poukazom na § 330 a 358 Obchodného zákonníka a v prípade, ak nedošlo k započítaniu, či skutkové a právne závery obsiahnuté v odsekoch 27. a 28. napadnutého rozhodnutia okresného súdu, smerujúce k uneseniu dôkazného bremena sú relevantné, resp. či obstoja.
16. V odvolaní žalobca uviedol, že v danom prípade nastáva skutkový stav taký, že žalobca eviduje neuhradené faktúry a tvrdí, že žalovaný tieto neuhradil, naopak žalovaný tvrdí, že práve žalované faktúry uhradil svojimi bližšie neidentifikovanými platbami, ktoré sú rukou pre účely sporu dopísané na výpis z účtu. K záverom okresného súdu, že žalobca nepredložil ani v konaní neuviedol, že by žalovaným faktúram predchádzala splatnosť iných faktúr, žalobca uviedol, že: „- súd nesprávne právne vyhodnotil dôkazné bremeno sporových strán,
- pokiaľ žalobca popiera úhradu žalovaných faktúr (čo vyplýva z obsahu spisu) a žalovaný tvrdí, že tieto uhradil ním uvedenými platbami, je povinný túto skutočnosť preukázať,
- pokiaľ žalobca tvrdí, že malo ísť údajne o najstaršie platby (čo žalovaný v princípe a pointe sporu popiera), tak nesie svoje dôkazné bremeno, uvedené nie je možné prenášať na
žalobcu, a to osobitne z dôvodu, že je nesporné, že platby žalovaného neboli žiadnym spôsobom identifikované,
- pokiaľ by aj išlo o najstaršie faktúry, čo nešlo, tak by sa takáto platba musela zúčtovať najprv na úrok z omeškania, až následne na istinu, čiže platba žalovaného by musela najprv pokryť úrok z omeškania až následne istinu, ergo aj pri maximálnej fantázií, že žalovaný hradil najstaršiu faktúru neexistuje, aby bol celý nárok uhradený,
- naviac súd prijal zo strany žalobcu doklad faktúru č. 202250030, ktorá mala prezentovať stav neuhradených faktúr, a to z hľadiska účtovaného úroku z omeškania vo výške 5% ročne, o pričom prílohou tejto faktúry je zoznam neuhradených faktúr predložených žalovaným 10/2020 z ktorej prílohy vyplýva, že nejde o najstaršie neuhradené faktúry a rovnako z prílohy k žalobe zoznam pohľadávok k 2.11.2020, ktoré nikto nespochybnil, vyplýva, že žalovaným faktúram predchádza niekoľko desiatok starších faktúr,“ okresný súd si teda vedel vyhodnotiť, že faktúra začínajúca číslom 20 je z roku 2020, avšak už nevedel nahliadnuť do zoznamu neuhradených faktúr predložených žalobcom, či do prílohy k faktúre č. 202250030 predloženej žalovaným, z ktorých je zrejme, že žalovaný nehradil najstaršie splatné faktúry a už vôbec nie v poradí úrok z omeškania, istina.
17. Odvolateľ namietal, že čo sa týka možnosti započítania, kedy dlžník má viacero záväzkov, avšak neidentifikuje, ktorý záväzok plní, je žalobca toho názoru (aj keď táto otázka nie je úplne jasná), že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj v tejto časti založil na nesprávnom právnom posúdení. Žalobca mal za to, že § 330 Obchodného zákonníka, je ustanovením dispozitívnym, ktoré dáva v prvom rade dlžníkovi možnosť spravovať svoje záväzky a určiť, čo platí, ak tak dlžník neučiní a súčasne nenastane iná právna skutočnosť, nastupuje postupnosť podľa § 330 Obchodného zákonníka. Dispozitívny § 330 Obchodného zákonníka však pre prípad nečinnosti dlžníka podľa žalobcu nevylučuje (doslovne, logicky, gramaticky) a ani nemôže vylučovať možnosť započítania zo strany veriteľa, pre prípad existencie vzájomných pohľadávok, čo je prvá právna otázka, smerujúca na odvolací súd. „Druhá právna otázka spočíva v tom, či
- má žalobca ako veriteľ titulom neidentifikovanej platby dlžníka záväzok voči dlžníkovi, resp. dlžník pohľadávku voči veriteľovi ... Na rozdiel od súdu prvej inštancie sme toho názoru, že neidentifikovateľnou platbou vznikne pohľadávka dlžníka voči veriteľovi, inak by táto nemohla byť konzumovaná prípadným zákonným zápočtom podľa § 330 Obz,
- ak však ide o pohľadávky dlžníka voči veriteľovi z neidentifikovateľnej platby, a táto je započítateľná zákonným spôsobom (§ 330 Obz), tak musí byť logicky započítateľná aj iným zákonným spôsobom (§ 358 Obz)
- pokiaľ tomu tak je, pričom súd prvej inštancie na predchádzajúce právne otázky odpovedal negatívne, tak mal súd prvej inštancie dôsledne vyriešiť mailový zápočet/zaúčtovanie platieb zo strany žalobcu, ktorý žalovaný nepochybne obdržal a o ktorom naivne tvrdil, že mu nerozumel. Nie je zrejmé, čo nerozumel na vete Vašu platbu zo dňa .. vo výške ... zaúčtujeme na faktúru č. ..“.
18. Ohľadne úroku z omeškania odvolateľ v odvolaní zdôraznil, že prípadná faktúra vystavená žalobcom na úrok z omeškania vo výške 5%, neznamená, že medzi sporovými stranami existovala v tomto smere akákoľvek dohoda na výške úroku z omeškania. Uvedené znamená len toľko, že žalobca si vyúčtoval 5% úrok z omeškania, pričom nie je zrejme, čo predmetný úrok predstavuje, či ide o zmluvný úrok, zákonný úrok, zmluvnú pokutu. Žalobca akúkoľvek dohodu v tomto smere popiera. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
19. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý napadnutý rozsudok prvostupňového súdu tak po právnej ako aj po vecnej stránke považoval za správny. Žalobca bol počas celého sporu oboznámený s procesnou obranou žalovaného (podopretou dôkazmi) spočívajúcou v tom, že úhradami zanikali záväzky najskôr splatné v zmysle § 330 Obchodného zákonníka (keďže absentovala dohoda o inom spôsobe zániku záväzkov). Napriek tomu sa žalobca počas celého sporu sústredil výlučne na to, že tvrdil existenciu údajnej ustálenej obchodnej praxe, podľa ktorej mali byť platby priraďované ním - prostredníctvom mailov na ním určené záväzky (ďalej len „maily“), čím sa pokúšal vyvrátiť tvrdenia o spôsobe zániku záväzkov. Ako vyplynulo z dokazovania, zo strany žalovaného nikdy nedošlo k akceptácii žalobcom uvedeného spôsobu určovania zániku záväzkov a zároveň vyplynulo aj to, že rozhodne nešlo o „dlhodobú obchodnú prax“, keďže tieto maily začal posielať žalobca tesne pred podaním žalôb. Žalobca sa neustále pridržiaval tejto svojej argumentácie (existencia dlhodobej obchodnej praxe), pričom však rozhodne o tomto svojom tvrdení neuniesol dôkazné bremeno.
Zároveň žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalovaného o spôsobe zániku záväzkov najskôr splatných. Rozhodne popieral tvrdenie žalobcu uvedené v bode 3. odvolania, že „možno považovať za nesporné, že predmetné neurčité platby neboli žalovaným žiadnym spôsobom identifikované“. Okresnému súdu predložil dôkazy, v ktorých jednotlivé platby identifikoval vo vzťahu ku konkrétnym záväzkom podľa času ich vzniku (rukou dopísané identifikátory pri jednotlivých úhradách), o čom bol žalobca informovaný, pričom však žalobca na tento dôkaz nereagoval procesne relevantným spôsobom. Záväzky zanikali na základe § 330 Obchodného zákonníka ipso iure a nie na základe vyznačenia tejto skutočnosti na predložených dôkazoch. To, že žalovaný uviedol časový kontext zániku jednotlivých záväzkov bol len prostriedok procesnej obrany identifikačného charakteru. Žalobca na tento prostriedok procesnej obrany nereagoval relevantným spôsobom. Žalobca vo svojom odvolaní tvrdil, že sadzba 5% úroku z omeškania p.a. nemala byť medzi sporovými stranami dohodnutá. Toto jeho tvrdenie žalovaný rozporoval a zotrval na tvrdeniach o tom, že sadzba úroku z omeškania bola zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 5% p.a. a potvrdená dlhodobou praxou. O uvedenom svedčí to, že sám žalobca vyčísľoval úrok z omeškania v sadzbe 5% p.a., v takejto sadzbe ho aj fakturoval a v takejto sadzbe bol úrok z omeškania aj platený. „Otázkam položeným žalobcom v bode 9. nerozumieme. Sporová strana má povinnosť tvrdenia a dôkazu, má možnosť použiť prostriedky procesného útoku a obrany, čomu však rozhodne nezodpovedá kladenie teoretických otázok súdu.“
20. Vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného podal žalobca, tak ako je súčasťou spisu na č.l. 106 rub spisu, v ktorom uviedol „Žalobca sa v plnom rozsahu odvoláva na obsah podaného odvolania, ďalšie vyjadrenie vo veci, by vzhľadom na opakujúce sa tvrdenia sporových strán bolo nehospodárne. Žalobca by fakticky len zdôraznil, že dôkazné bremeno zániku pohľadávky je na žalovanom, a to aj v prípade zániku podľa § 330 Obz (aj keď sa na vec evidentne vzťahujú české právne predpisy a nie slovenské). Uvedené sa týka aj preukázania "dohody" ohľadne úroku z omeškania, ktorá preukázaná nebola, súd len vzal na vedomie dve sporné/protichodné tvrdenia, pričom jedno považoval“.
21. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému v zmysle doručenky na č.l. 110 rub spisu.
22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.
23. Za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP krajský súd posudzoval rozsudok okresného súdu a v ňom vyjadrené závery a zhodnotenia len v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu. Ak žalobca nepoužil v rámci podaného odvolania iné argumenty, než len tie, ktoré boli obsiahnuté v ním podanom odvolaní, tak následne Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, mal zákonný priestor sa zaoberať len tými argumentami, ktoré mali charakter kvalifikovaného odvolacieho dôvodu. Podstatou odvolania žalobcu bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ani v rámci vyvolaného odvolacieho konania neboli sporné skutočnosti, že zo strany žalobcu došlo k dodávke tovaru žalovanému, ktorého cena bola riadne vyúčtovaná žalovanému faktúrami. Je zrejmé, že žalobca tvrdil, že predmetné faktúry neboli ku dňu podania žalobného návrhu uhradené, čo bolo dôvodom samotnej žaloby. Žalovaný v rámci obrany proti žalobe poukázal na úhrady, ktoré boli vykonané v zmysle listinných dôkazov, ktoré boli pripojené k odporu voči platobnému rozkazu.
24. Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobcom je podnikateľ podnikajúci pod obchodným menom iMi Partner, a.s., so sídlom Dusíkova 794/3, 638 00 Brno, Česká republika, IČO: 25 308 033. Je teda zrejmé, že sporovou stranou-žalobcom je právnická osoba, ktorej sídlo je mimo územia Slovenskej republiky. Je teda zrejmé, že v prejednávanej veci je prítomný medzinárodný prvok - žalobca. Vymedzenie „cudzieho prvku“ je rozhodné jednak pri založení právomoci súdu podľa práva EÚ a medzinárodného práva na strane jednej a vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) na strane druhej. Ide o osobitnú podmienku, ktorá určuje pôsobnosť (aplikovateľnosť) príslušného prameňa práva, na základe ktorého súd o svojej právomoci rozhodne a tiež má vplyv na určenie rozhodného hmotného práva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však nevyplýva, ako okresný súd vyhodnotil skutočnosť existencie cudzieho prvku v prejednávanej veci. Podľa dôvodov odvolania žalobca namietal, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil. Podľa zistení odvolacieho súdu okresný súd, bez ďalšieho ako i bez
bližšieho zdôvodnenia, napriek existencií cudzieho prvku v prejednávanej veci, aplikoval ako rozhodné hmotné právo Obchodný zákonník, pričom dospel k záveru v zmysle odseku 9. napadnutého rozsudku, že medzi stranami vznikol obchodno-záväzkový právny vzťah spravujúci sa podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však je nie zrejmé, na základe akých skutočností pri vyhodnotení zmluvného vzťahu čoby kúpnej zmluvy v prejednávanej veci za situácie, že zmluvné strany mali miesta podnikania v rôznych štátoch, aplikoval Obchodný zákonník. Keďže predmetná aplikácia právnej úpravy Obchodného zákonníka okresným súdom mala väzbu i na ním vyhodnocované rozhodné skutkové okolnosti, ktoré boli medzi sporovými stranami sporné a tiež boli odvolaním namietané, tak pre odvolací súd nebol vytvorený priestor na vyhodnotenie (ne)správnosti takýchto záverov okresného súdu, ak ich uvedenie v napadnutom rozhodnutí absentovalo.
25. V súvislosti s týmito námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné uviesť, že odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. decembra 2011, sp.zn. 5 Cdo 215/2011).
26. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane pripomenul, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. I Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, I. ÚS 241/07, I. ÚS 211/12).
27. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05, do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Je zrejmé, že odvolateľ v prejednávanej veci namietal nesprávne právne posúdenie okresným súdom. Súčasne odvolací súd pripomína, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytovaniu súdnej ochrany osôb dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma IV. ÚS 77/02. Je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako odvolací súd konštatoval vyššie, že okresný súd napriek skutočnosti, že žalobcom je právnická osoba, ktorá má sídlo mimo územia Slovenskej republiky, ktorá je zároveň aj zmluvnou stranou záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý bol okresným súdom vyhodnotený ako kúpna zmluva bez ďalšieho aplikoval hmotné právo- Obchodný zákonník. Podľa zistení odvolacieho súdu však nie je možné prijať záver, že by okresný súd uvedené skutočnosti, týkajúce sa prítomnosti medzinárodného prvku, podľa písomného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyhodnocoval. Odvolací súd síce nevylučuje, že okresný súd dané skutočnosti posudzoval, avšak svoje myšlienkové pochody v tejto rovine neuviedol v písomnom vyhotovení rozsudku, preto ich nebolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu vo vyvolanom odvolacom konaní, čo v konečnom dôsledku viedlo i k nemožnosti preskúmania správnosti okresným súdom i rozhodných skutočností v skutkovej rovine, ktoré boli okresným súdom vyhodnotené. Pod právnym posúdením veci sa rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať,
podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval.
28. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že okresným súdom nevyhodnotenie vyššie ozrejmených skutočností spôsobilo následok nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorá sa premietla do predčasnosti prijatých právnych a skutkových záverov, ktoré následne viazali na seba dôsledok odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom z dôvodu. Ak odvolací súd konštatoval, že napadnutým postupom okresný súd odňal žalobcovi právo konať pred súdom, tak cez úpravu v § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec vrátil cez úpravu v § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci.
29. Na základe uvedených zhodnotení okresný súd v novom konaní bude postupovať tak, že odstráni vyššie konštatované nedostatky, ktoré vyslovil odvolací súd vo veci rozhodne za aplikácie § 191 CSP.
30. V zhŕňajúcom závere krajský súd uvádza, že v rámci nového konania okresný súd bude postupovať pri zistení skutkového stavu za dôslednej aplikácie § 191 ods. 1 CSP, pričom použitie právnej úpravy náležite zdôvodní tak, že bude zrejmé, ktoré skutočnosti boli významné, ako ich hodnotil a k akým záverom dospel pri aplikácii právnej úpravy, keďže zistená absencia odôvodnenia použitia právnej úpravy okresným súdom pri rozhodnutí sa premietla do nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a predčasnosti prijatých právnych záverov.
31. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
32. V súlade s § 391 ods. 3 CSP, krajský súd vyjadril ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
33. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.