Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Csp-56-2017.pdf
PDF · 146.05 KB
Case nature
Area
Subarea
6Csp/56/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD., v spore žalobcu: Y. B., I. XX.X.XXXX, Z. N. E. XXX, XXX XX N., zastúpeného: JUDr. Vladimír Sidor, advokát, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpenému: RR Legal Corp, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Humenské námestie 4, Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 620,57 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 131,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 131,76 Eur od 30. 11. 2017 až do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 16.3.2017 voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 131,76 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 18.1.2017 do zaplatenia.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, pričom dôvodom jeho vzniku má byť absencia povinných náležitostí v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 60962972 zo dňa 4.6.2014, ktorú uzavrel so žalovaným. Zároveň žalobca uviedol, že v Zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa nachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv. Vzhľadom na uvedené mal žalobca povinnosť splatiť úver len do výšky poskytnutej istiny a všetko to, čo preplatil nad rámec istiny, je bezdôvodným obohatením. Ďalej uviedol, že žalobcovi bol poskytnutý úver s nasledujúcou špecifikáciou: celková výška úveru 560,- Eur, úrok 22,30 %, RPMN 68,79 %, výška týždennej splátky 12,49 Eur, počet týždenných splátok 60, celková čiastka splatná spotrebiteľom 749,40 Eur. Podľa žalobcu v Zmluve uvedená výška RPMN nezodpovedá zákonným náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výška RPMN uvedená v Zmluve nezodpovedá skutočnej výške RPMN vypočítanej vzhľadom na výšku úveru, poplatok, počet a výšku splátok, celkové náklady spojené s úverom (v tomto prípade aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru). Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, táto má akcesorickú povahu k Zmluve o spotrebiteľskom úvere, do RPMN mala byť preto zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy. Úverová zmluva aj zmluva o zabezpečení splátok úveru sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, a preto ich nie je možné
považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok predstavuje viac ako 50 % poskytnutého úveru a výrazne presahuje dohodnutý úrok a poplatok za garantovanú službu. Podľa názoru žalobcu ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, pretože takúto službu si nevymienil a nanútil mu ju žalovaný, pričom výška odmeny je v rozpore s dobrými mravmi, pričom žalovaný skrýval skutočný účel tejto odmeny, ktorej výška sa takisto odvíja od výšky úveru. V úverovej zmluve je RPMN uvedená o 68,79 % nižšia než ako predstavovala skutočne (68,79 % oproti 226,05 %). Žalovaný ďalej v úverovej zmluve neuviedol spôsob započítania splátky úveru na istinu, úroky a poplatky ani doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru a adresu veriteľa na podanie reklamácie a sťažnosti tak ako to vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch. Z dôvodu uvedených nedostatkov úverovej zmluvy je žalobca toho názoru, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Dohodnutá výška úrokovej sadzby, dohodnutá medzi stranami v úverovej zmluve predstavuje takmer dvojnásobok priemernej úrokovej miery z úverov obchodných bánk v čase uzavretia predmetnej zmluvy, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Spolu so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere strany uzavreli dňa 4.6.2014 Zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Odmena za služby predstavovala sumu 477,80,- Eur, splatnú v 60 týždenných splátkach. Táto zmluva mala podobu formulára a bola žalobcovi nanútená, pričom z takejto zmluvy mal prospech len žalovaný. Takúto zmluvnú podmienku považuje žalobca za neprijateľnú. Žalobca dňa 18.1.2017 upozornil žalovaného na nedostatky a rozpory úverovej zmluvy so zákonom, avšak žalovaný vyjadril svoj negatívny postoj. Nakoľko žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 560,- Eur a žalobca splatil celkovo 691,76 Eur, v prípade, že je úver bezúročný a bez poplatkov predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného sumu 131,76 Eur. Žalobca požaduje od žalovaného aj zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 18.1.2017 (dátum doručenia predsporovej výzvy) do zaplatenia.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe dňa 8.12.2017 uviedol, že dňa 4.6.2014 sporové strany uzavreli úverovú zmluvu, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 560 eur, pričom celková čiastka, ktorú mal žalobca počas doby splatnosti 60 týždňov zaplatiť bola 749,40 eur. Výška RPMN bola v zmluvách určená v súlade s prílohou č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch vzorcom prostredníctvom metódy numerickej aproximácie. Veličina RPMN má podľa žalovaného abstraktnú výpovednú hodnotu, pričom pri výpočte jej výšky žalovaný vychádzal len z údajov uvedených priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Maximálna prípustná hodnota RPMN sa v rokoch 2008 - 2010 pohybovala na úrovni medzi 76 % - 112,52 %. Keďže v spotrebiteľských zmluvách bola RPMN 68,79 %, nemôže byť takáto RPMN v rozpore so všeobecne akceptovaným hodnotovým poriadkom. Úprava výpočtu RPMN je striktne upravená právnymi predpismi, a preto nie je na zvážení žalovaného, ktoré veličiny zahrnie do RPMN. Vzhľadom na ust. § 2 písmeno g) a § 19 odsek 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je podľa žalovaného zrejmé, že odplaty za dobrovoľné doplnkové služby, či sankcie do RPMN nevstupujú. K výške sadzby úroku žalovaný uvádza, že priemer úrokových sadzieb zverejňovaný na webovom sídle NBS sa netýka obdobných prípadov ako je prípad žalobcu, ale týka sa všetkých spotrebiteľských úverov bez výnimky. Medzi výškou úrokovej sadzby a výhodnosťou spotrebiteľského úveru pre spotrebiteľa nemusí byť vzhľadom na variabilitu spôsobov kvantifikácie úrokov, žiadna korelácia. Za použitia metodiky NBS pre určenie úrokovej sadzby predstavuje úrok 12,45 % ročne a nie dvojnásobok úrokových mier bánk. Podľa žalovaného úverové zmluvy obsahujú jednoznačne určený termín splatnosti, a to 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia Zmluvy, v súlade s § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pojem termín žalobca bez vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Možnosti vyjadrenia konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru preto nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu. Žalovaný tiež nesúhlasí s tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má obsahovať rozpis jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto rozpis sa podľa žalovaného poskytuje len v prípadoch podľa § 9 odsek 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný považuje žalobcom namietané nedostatky úverových zmlúv za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný nedostatok v podobe absencie adresy žalovaného na reklamácie a sťažnosť v úverovej zmluve, podľa žalovaného sú všetky zákonné náležitosti s prehľadným a zrozumiteľným členením sa nachádzajú v jedinom dokumente, ktorý mal žalobca od počiatku k dispozícii. K zmluve o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru žalovaný uviedol, že táto služba je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou jeho získania. Odmena za túto službu sa preto nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úveroch do RPMN. Doplnková služba umožňovala žalobcovi splácať úver priamo vo svojej domácnosti alebo na inom mieste, ktoré im vyhovuje, a to bez priamej interakcie s tretími osobami. Žalovaný namieta, že žalobca neuviedol žiaden dôvod, pre ktorý by adhézna zmluva o doplnkovej službe
mala byť neplatná. Odmenu za doplnkovú službu žalovaný považuje za súladnú s dobrými mravmi. Žalovaný je preto toho názoru, že na jeho strane nedošlo k bezdôvodnému obohateniu a žalobu je potrebné zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.
4. V replike zo dňa 16.1.2018 žalobca na vyjadrenia žalovaného uvádza, že celková odmena žalovaného za poskytnutie úveru predstavovala 226,05 % za 60 týždňov, teda 226,05 % za rok. Žalovaný nenazval svoju odmenu priamo ako úrok, ale rozdelil ju na tri časti - úrok, administratívny poplatok za nešpecifikované a neurčité služby a odmenu z doplnkovej zmluvy. Odmena žalovaného z úverovej zmluvy a doplnkovej zmluvy tak predstavuje temer 22 násobok odmeny bánk v čase uzavretia úverovej zmluvy. Doplnková zmluva je preto podľa názoru žalobcu neplatná pre rozpor výšky odmeny žalovaného s dobrými mravmi. Za uzatvorenie doplnkovej zmluvy patrila obchodným zástupcom žalovaného odmena vo výške zhruba 5 % z celkovej dohodnutej odmeny, zvyšok odmeny išiel na účet žalovaného a predstavoval jeho čistý zisk. Žalovaný si zmluvne vymienil nárok na odmenu podľa doplnkovej zmluvy bez ohľadu na to, či reálne dôjde k poskytnutiu služby alebo nie a pri trvaní doplnkovej zmluvy nebola dohodnutá žiadna možnosť spotrebiteľa túto zmluvu ukončiť. Pokiaľ by doplnková zmluva nebola neplatná, v každom prípade mala byť odmena dojednaná v tejto zmluve podľa § 2 písmeno g) zákona o spotrebiteľských úveroch zahrnutá do výpočtov RPMN úveru. Nezarátanie odmeny z doplnkovej zmluvy do celkových nákladov spotrebiteľského úveru, a tým aj do výpočtu RPMN je zo strany žalovaného obchádzaním zákona. Žalobca ďalej zopakoval, že dohoda výške úrokovej sadzby, ak bola v nepomere s priemernou úrokovou sadzbou bánk, je neplatná. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti, žalobca citoval rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 14.7.2015, sp. zn. 17Co/2/2015, podľa ktorého iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy (k obdobnému názoru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí zo dňa 18.2.2016, sp. zn. 16Co/267/2015). Žalobca ďalšie argumenty žalovaného ohľadom formálnych náležitostí zmluvy, zvýšenej miere rizika, ohľadom neakceptovateľného zneplatňovania zmlúv považuje za celkom bezpredmetné.
5. Žalovaný v podaní zo dňa 22.5.2018 reagoval na repliku žalobcu a uviedol, že došlo k prelomu pri posudzovaní ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pritom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018. Zároveň namietal premlčanie s odôvodnením, že všetky plnenia poukázané žalobcom boli poukázané pred viac ako dvomi rokmi pred podaním žaloby, poslednú splátku uhradil žalobca dňa 28.6.2014, pričom na účte žalovaného bola splátka pripísaná dňa 1.7.2014. Mal preto za to, že žaloba bola podaná oneskorene.
6. Následne súd výzvou zo dňa 15.6.2018 postupom podľa § 295 CSP v spojení s § 20e zákona o spotrebiteľských úveroch vyzval žalovaného, aby doručil súdu zmluvu o zabezpečení splátok úveru k zmluve č. 609692972 zo dňa 4.6.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, ktorá bola spomenutá aj v karte splátok Provident (č.l. 9 spisu, príloha k žalobe).
7. Pôvodný právny zástupca žalovaného na uvedenú výzvu súdu dňa 9.8.2018 uviedol, že o nej informoval žalovaného s tým, že požaduje ešte lehotu 15 dní na zaslanie uvedeného dokumentu. Aj po uplynutí tejto lehoty súdu žiadny dokument nedoručil.
8. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na deň 27.8.2018. Na nariadené pojednávanie sa nedostavili strany sporu ani ich právni zástupcovia. Obaja právni zástupcovia žiadali ospravedlniť svoju neúčasť v spore a žiadali vec prejednať v ich neprítomnosti. Právny zástupca žalovaného uviedol, že k predmetu sporu nemá, čo dodať a zotrváva na predchádzajúcich vyjadreniach doručených súdu. Súd tak postupom podľa ustanovenia § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“) vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, žalovaného a ich právnych zástupcov.
9. Na nariadených pojednávaniach súd vykonal dokazovanie obsahom spisu, a to žalobou, zmluvou o spotrebiteľskom úvere na č.l. 7-8, kartou splátok č.l. 9, predsporovou výzvou z 18.1.2017 na č.l. 10, návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia č.l. 14-16, uznesením č.l. 23-26, odvolaním č.l. 27-29, dodatkom správy audítora č.l. 30-31, výročnou správou č.l. 31-35, uznesením Krajského súdu v Prešove čl. 61-62, vyjadrením žalovaného č.l. 66-75, vyjadrením žalobcu č.l. 77-88, vyjadrením žalovaného zo dňa 22.5.2018 a ostatnými v spise pripojenými listinnými dôkazmi, pričom bol zistený tento skutkový stav:
10. Strany sporu uzatvorili dňa 4.6.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 60962972, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru žalobcovi vo výške 560,- Eur, ktorý sa žalobca zaviazal vrátiť žalovanému v 60 týždenných splátkach, pričom výška splátky bola dohodnutá v sume 12,49 Eur, zmluvný úrok vo výške 22,30 % ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 80,22 eur, RPMN 68,79 %, poplatok za garantovanú službu sumou 109,18 eur, priemerná hodnota RPMN vzťahujúca sa na úver poskytnutý na základe zmluvy predstavuje (pravdepodobne chybne vyjadrená v eurách, namiesto percentách a v nesprávnej výške) 749,40 eur a celková čiastka, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť (úver + celkové náklady) bola vo výške 49,67 % (opäť pravdepodobne nesprávne uvedená v percentách a nesprávnej výške) . Úver bol poskytnutý na dobu 60 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky a konečnej splatnosti úveru bol určený ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Splatnosť prvej splátky podľa zmluvy nastáva 7. kalendárny deň po dni uzavretia zmluvy, splatnosť každej ďalšej splátky nastane 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Taktiež za preukázanú súd považoval existenciu právneho vzťahu založeného na základe Zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 4.6.2014, teda v rovnaký deň ako bol deň uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi službu - prevzatie peňažnej sumy na úhradu splátok úveru za odplatu. Strany nepredložili súdu zmluvu o doplnkovej službe k poskytnutému úveru, žalobca existenciu takejto zmluvy tvrdil, avšak súd považoval existenciu takejto zmluvy za preukázanú kartou splátok úveru, na ktorej bol predtlačený počiatočný stav v sume 1.037,80 Eur, pričom na jej druhej strane bol uvedený údaj celková splatná suma 1.037,80 Eur, prvá a ďalších 58 splátok v sume 17,30 Eur s odkazom na tabuľkovú časť, kde sa uvádza, že splátka zahŕňa splátku pôžičky a splátku odmeny za komfort. K uvedenému záveru súd dospel s prihliadnutím na pre súd známe zistenia z predchádzajúcej činnosti a tiež na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, nakoľko žalovaný opakovane uzatváral rovnaké zmluvy so spotrebiteľmi (pozri napríklad rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 3Csp/190/2017, rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 21Csp/131/2017, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 11Csp/188/2017).
11. Podľa predloženého výpisu splátok a úhrad a podľa žalovaným nepopretého tvrdenia žalobcu uhradil žalobca na zmluvu o úvere uhradil sumu 691,76 eur.
12. Podľa § 52 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka (OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
14. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy.
15. Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
16. Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
17. Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
18. Podľa ods. 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
19. Podľa ods. 3 príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
20. Podľa čl. 5 v prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v čl. 7 ods. 2.
21. Podľa čl. 6 ods.1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
22. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach (ďalej len „smernica 93/13“) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ zo dňa 27. 6. 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98, až C-244/98, ako aj z 26. 10. 2006 Mostaza Claro, C-168/05 Zb. I-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčovská).
23. So vstupom do Európskej únie prijala Slovenská republika záväzky náležite transponovať do smernice EÚ a v aplikačnej praxi aj napĺňať ciele týchto smerníc. V oblasti ochrany spotrebiteľa, a teda aj finančného spotrebiteľa Európska únia prijala viaceré smernice (napr. viď príloha smernice EP a Rady z 23. 4. 2009 č. 2009/22 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov o súdnych príkazoch).
24. Smernica Rady 93/13 si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku Oceáno Grupo Editorial SA C-240/98 až C-244/98 konštatuje, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, a preto súdy v štátoch, v ktorých nie je povinné zastúpenie advokátom, majú aj bez návrhu prihliadať na neprijateľnosť zmluvnej podmienky.
25. Smernica Rady 93/13 ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky, obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro, bod 37, Asturcom bod 51).
26. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), podľa ktorého sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok,
27. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
28. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
29. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
30. Podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
31. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
32. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
33. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
34. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
35. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
36. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
37. Žalobcovi ako fyzickej osobe bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaný ako právnická osoba poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (v danom prípade v znení účinnom do 31.8.2014).
38. Nakoľko sa jednalo o spotrebiteľský úver súd sa zaoberal existenciou podstatných náležitostí zmluvy v zmysle zákona spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
39. Podľa názoru súdu skúmaním imanentných náležitostí zmluvy bolo zistené, že absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, keď splatnosť úveru je uvedená len popisným označením: 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, pričom v zmluve nie je uvedené zreteľné označenie termínu, kedy dôjde k splatnosti úveru. konkrétny dátum. Zákonodarca v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch vyjadril, že uvedeným údajom má byť informácia o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom podľa názoru súdu pre spotrebiteľa má byť zreteľným spôsobom vyjadrené, kedy presne, v ktorý deň splatí dlh. Pokiaľ uviedol žalovaný splatnosť úveru takýmto zložitým popisným spôsobom ako 7. deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy, zo samotného obsahu tejto formulácie nie je zrejmý dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, keďže sa odvíja jednak odo dňa uzavretia zmluvy a jednak od vykonania matematickej operácie u spotrebiteľa s nevyhnutnosťou použitia pomôcok (kalkulačka, kalendár). Veriteľ pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere o presnom termíne konečnej splatnosti úveru mal vedomosť a bolo jeho zákonnou povinnosťou ho v zmluve uviesť týmto spôsobom a nie ponechať jeho výpočet na základe viac či menej zložitej matematickej schémy na spotrebiteľa. Postup veriteľa nasvedčuje neprehľadnosti znenia zmluvy, čo nepochybne je v neprospech spotrebiteľa. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd pripomína, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/98, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.11.2013, sp. zn. 5Co/165/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.05.2012, sp. zn. 1Co/30/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.2.2014, sp. zn. 5Co/567/2013) veriteľovi prislúchajú zmluvné úroky ako odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov do splatnosti úveru, po jeho splatnosti má nárok na úrok z omeškania. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy úroky z omeškania. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedeného ustanovenia je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (obdobný názor je vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.9.2012,sp. zn. 17Co/151/2012. Pozri aj rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/315/2012, sp. zn. 16Co/315/2012, Krajského súdu Trenčín sp. zn. 10Co/129/2012, sp. zn. 17Co/360/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/155/2014, sp. zn. 17Co/2/2015.
40. V spomenutej spotrebiteľskej zmluve tiež chýba údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch), keďže v zmluve je dojednaná len celková výška mesačnej splátky vrátane úrokov a poplatkov od prvej po predposlednú 12,49 Eur a výška poslednej je 12,49 eur. Z výšky splátky nemožno zistiť, aká časť splátky pripadá na istinu, aká časť na úrok, aká časť na poplatok. Aplikované zákonné ustanovenie je podľa okresného súdu jednoznačné a zrozumiteľné a nemožno ho považovať za dodržané len uvedením celkovej výšky splátky, hoci z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška dojednanej úrokovej sadzby a poplatku. Cieľom zákonodarcu bolo umožniť spotrebiteľovi disponovať s informáciou, ako bude s jeho úhradou splátky naložené, t.j. akú časť platí na účel vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a akú časť na odplatu dodávateľa (úroky, poplatky), ktorý pri uzatváraní zmluvy o tomto vedomosť mal. Zákon stanovuje požiadavku uvedenia tohto údaja ako nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v záujme predchádzania svojvoľného a nekontrolovateľného priraďovania splátok spotrebiteľa veriteľom na úhradu istiny, resp. úhradu odplaty dodávateľa (úrokov a poplatkov), čo nepochybne má vplyv na schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah jeho záväzku. Aj v nadväznosti na absenciu tejto nevyhnutnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nastupuje sankcia v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, to znamená že poskytnutý úver sa aj z tohto dôvodu považuje za bezúročný a bez poplatkov.
41. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu na argumentácii v súvislosti s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, súd poznamenáva, že hoci článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES č. 2008/48 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny a tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, tento rozsudok nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Ako vyplýva z požiadaviek smernice a z požiadaviek zákona č. 258/2001 Z.z. k náležitostiam týkajúcim sa splátok úveru, tieto požiadavky sú v zjavnom rozpore - uvedená smernica požaduje, aby zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádzala výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a citovaný zákon požaduje uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V prípade konfliktu smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu je povinnosťou súdu skúmať, či možno smernici priznať priamy účinok a teda či možno nahradiť ustanovenie vnútroštátneho právneho predpisu ustanovením smernice. V prípadoch, kedy má byť smernica použitá proti jednotlivcovi, však neprichádza do úvahy, aby smernica sama o sebe založila jednotlivcovi povinnosť. Keďže v tomto prípade jedná sa o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, tento spor jednoznačne možno kvalifikovať ako spor medzi jednotlivcami a
preto nie je možné, aby súd priznal smernici priamy účinok. Následne súd skúmal, či smernici možno priznať aspoň nepriamy účinok a teda či citované ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch možno vykladať eurokonformne. V takom prípade súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, ale je obmedzený rozsahom a medzami, t. j. musí ísť o výklad v najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smernice, o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód a napokon nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. V danom prípade by sa nepochybne jednalo o výklad contra legem. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe našich najvyšších súdnych autorít sa toto ustanovenie vykladá tak, že sa vyžaduje členenie výšky, počtu a termínov splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. V danom prípade teda nemožno priznať smernici nepriamy účinok, nemožno toto ustanovenie zákona vykladať eurokonformne. Preto predmetnú argumentáciu žalovaného pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.
42. Okrem toho je nesprávny aj údaj o RPMN obsiahnutý v zmluvách o spotrebiteľskom úvere, keďže doplnková služba týkajúca sa spotrebiteľského úveru - zabezpečenie splátok úveru na základe zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, konkrétne odplata za ňu, má byť súčasťou celkových nákladov a tým aj zarátaná do RPMN, čo sa v tomto prípade nestalo. Je nepochybné, že skutočná výška RPMN je vyššia, ako je výška uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a to niekoľkonásobne, čím spotrebiteľ bol uvedený do omylu dodávateľom, keď úver sa javil výhodnejší, ako v skutočnosti bol, čo malo reálny dopad na jeho správanie. Súd v tejto súvislosti poukazuje na znenie ust. § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, kde je uvedená definícia celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a kde okrem iných patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je individuálne dojednaná, je vyhotovená na formulári, kde boli vpísané len osobné údaje žalobcu, číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a výška odmeny za poskytnutú doplnkovú službu. Táto zmluva súvisí nepochybne s uzavretou zmluvou o spotrebiteľskom úvere (obsahuje odkaz na presné číslo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, obsahom zmluvy je konkrétna úprava spôsobu prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok tohto spotrebiteľského úveru). Ide teda o zmluvu akcesorického charakteru vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere. Z hľadiska obsahu záväzku bol súd toho názoru, že táto služba neslúži záujmom spotrebiteľa, ale záujmom dodávateľa. Prakticky ide o inkasovanie splátok, čo je nepochybne prioritným cieľom dodávateľa. V prípade zahrnutia odplaty za doplnkovú službu tak RPMN pri zmluve bola v skutočnosti 226,05 % (bližšie <https://ekonomika.sme.sk/kalkulacky/spotrebitelsky-uver-rpmn- rpsn.php>). Je teda nepochybné, že RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa.
43. Okrem toho sa žiada uviesť, že v zmluve sú nesprávnym spôsobom uvedené údaje o celkovej čiastke podľa § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch a to vo výške 49,67 % (Eur), z čoho a tiež priemernej hodnote RPMN, ktorá je uvedená nesprávne vo výške 749,40 eur, pričom tieto údaje, aj keď pravdepodobne uvedené omylom, mätú spotrebiteľa o jednotlivých informáciách týkajúcich sa poskytnutého úveru.
44. Žalobca tiež namietal absenciu zákonnej náležitosti (zmluvy) v podobe klauzuly týkajúcej sa adresy veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto sa nenachádza v zmluve, ale v zmluvných podmienkach, ktoré nie sú žalobcom podpísané. Súd preto aj tu konštatoval, že vzhľadom na povahu tohto dojednania, ktoré je nevyhnutným dojednaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo potrebné zahrnúť ho do zmluvy, keďže zmluvné podmienky z technického hľadiska len bližšie vysvetľujú nevyhnutné dojednania zmluvy, teda nie je splnená požiadavka písomnej formy na dojednanie tejto náležitosti.
45. S ohľadom na všetko vyššie uvedené sa žalovaným poskytnuté úvery považujú za bezúročné a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 písm. c), f), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch. 46. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru o dôvodnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, túto vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko zo strany žalovaného išlo o úmyselne bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého je stanovená 10-ročná premlčacia lehota, ktorá do podania
žaloby neuplynula ani odo dňa poskytnutia úverových prostriedkov. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov a ich kontraktáciu.
47. Účelom právnej úpravy § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 citovaného zákona. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (uznesenie NS SR pod sp.zn. 6 MCdo 9/2012).
48. Je teda dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením všetkých podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a pre prípad že to tak urobí bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Keďže zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s 10-ročnou objektívnou premlčacou lehotou, ktorá sa počíta odo dňa keď k nemu došlo v zmysle ust. § 107 ods.2 OZ je dôvodný právny záver, že nedošlo k premlčaniu nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže ku dňu podania žaloby neuplynula 10-ročná premlčacia lehota, ani odo dňa poskytnutia úverových prostriedkov (viď rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/293/2014, 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012,7Co/84/2011, 12Co/16,17,18/2016, 17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016, 21Co/72/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/648/2013 a ďalšie). Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu dvoch rokov, je zákonitým sa domnievať, že ak by mal žalobca vedomosť o tom, že zaplatením splátky sa žalovaný bezdôvodne obohacuje, a tým mu začína plynúť dvojročná subjektívna lehota, nikdy by predčasne takúto splátku neuhradil. Súd sa stotožňuje s právnym názorom právneho zástupcu žalobcu, že splatením splátok úveru začína plynúť objektívna lehota, a začiatok plynutia subjektívnej lehoty je možné najskôr spájať so skutočnosťou, kedy žalobcovi jeho právny zástupca oznámil, že zmluva má také nedostatky, s ktorými zákon spája sankciu, a to bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd má za to, že priemerný spotrebiteľ nemá právnické vzdelanie, a celé spotrebiteľské právo je založené na princípe ochrany práv spotrebiteľa, a z tohto dôvodu nedostatočná informovanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Súd má tiež za to, že pokiaľ by aj právny zástupca oznámil žalobcovi svoj názor týkajúci sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v rámci porady (splnomocnenie na zastupovanie zo dňa 2.3.2017), nie je ešte stále konečným spôsobom vyriešená otázka, či žalobca mal vedomosť o tom, kto a v akej výške sa bezdôvodne na jeho úkor obohatil, keďže takýto poznatok by bol definitívne ustálený až právoplatným rozhodnutím súdu o určení, že poskytnuté spotrebiteľské úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný v konaní nedoložil jediný dôkaz o tom, že by žalobca mal získať zaplatením poslednej splátky vedomosť o tom, že začala plynúť subjektívna lehota, alebo že by žalobca mal vedomosť o bezúročnosti úveru, keďže sám žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov počas celého konania tvrdil, že zmluva je v súlade so zákonom, a má všetky zákonom predpísané náležitosti. Z týchto dôvodov súd považoval námietku premlčania žalovaného nároku za nedôvodnú.
49. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovi boli reálne poskytnuté finančné prostriedky vo výške 560 Eur, pričom v prospech tejto zmluvy uhradil 691,76 Eur (žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobcu nenamietal), preto žalovaný je povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 131,76 Eur spolu s úrokom z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 30.11.2017 (od doručenia žaloby žalovanému) do zaplatenia.
50. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaného vyzval na zaplatenie žalovanej sumy pred podaním žaloby, preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od doručenia žaloby žalovanému, t.j. od 29.11.2017, čo je možné považovať za výzvu na plnenie a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
51. O nároku strán na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Cs.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca mala v konaní plný
úspech (resp. neúspech v časti úrokov z omeškania bol nepatrný), preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359 C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).
V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/20160701> a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).
Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).
Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).
Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.