Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-83-2021.pdf
PDF · 115.24 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/83/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudcov JUDr. Janky Boroškovej a JUDr. Ivice Hanuskovej, v spore žalobcu C. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXXX/X, XXX XX A. A., právne zast. SUCHÝ & PARTNERS s.r.o., so sídlom S. XX, XXX XX A. A., IČO: 52 826 791, proti žalovanému V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/XX, XXX XX H. A., právne zast. Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 6.118,93 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 2C/26/2020 - 136 z 28. mája 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1.Okresný súd Brezno (ďalej aj „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok). Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania (II. výrok).
2. Žalobca sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 6.118,93 Eur spolu s príslušenstvom titulom pôžičky. Odôvodnil to tým, že žalovanému požičal finančné prostriedky v žalovanej výške, a to bezhotovostným prevodom na účet žalovaného. Písomnom výzvou zo dňa 20.02.2020 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov v lehote 7 dní, žalovaný do podania žaloby finančné prostriedky nevrátil.
3.Prvoinštančný súd vo veci rozhodol platobným rozkazom, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor, v ktorom poprel, že by so žalobcom niekedy uzavrel zmluvu o pôžičke, a že by si od žalobcu finančné prostriedky požičal. Namietal, že žalobca nepreukázal akékoľvek náležitosti zmluvy o pôžičke. Uznal, že od žalobcu obdržal finančné prostriedky, ale nešlo o pôžičku; v poznámke účtu o bankovom prevode je uvedený údaj „LOHN s príslušným mesiacom“, pričom toto slovo v nemčine znamená „odmena“ alebo „odplata“. Táto odplata predstavovala províziu žalovaného vyplývajúcu z obchodných aktivít v Nemecku, ktoré žalovaný sprostredkoval žalobcovi.
4.Okresný súd po tom, ako bol platobný rozkaz zrušený, vykonal dokazovanie, na základe ktorého dospel k záveru, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca bezhotovostným prevodom zaslal na účet žalovaného sumu 6.118,93 Eur. O uvedenom svedčí výpis z účtu predložený ako dôkaz v konaní. Medzi stranami sporu bolo sporné či ne/došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Konštatoval, že
žalobca netvrdil žiadne skutkové okolnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu takejto zmluvy. Jediný dôkazom, ktorý žalobca v konaní tvrdil a predložil bol listinný dôkaz (výpis z účtu žalobcu), ktorý sám osebe nepreukazuje uzavretie zmluvy o pôžičky. Bolo na žalobcovi, aby v spore preukázal a tvrdil skutočnosti, od ktorých odvodzuje žalovaný nárok, t.j. kde, kedy, akým spôsobom a v akom rozsahu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, t. j. , že došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke. Okresný súd vyhodnotil, že dôkazné bremeno si žalobca nesplnil, nebolo preukázané, že poukázaná žalovaná suma žalovanému bola poskytnutá práve titulom pôžičky, resp. titulom viacerých zmlúv o pôžičke, keďže celková žalovaná suma bola žalovanému zaslaná niekoľkými prevodmi.
5.Okresný súd sa zaoberal aj tým, či na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že žalovaný už v podanom odpore tvrdil, že jemu zaslané finančné prostriedky od žalobcu predstavovali odmenu, províziu vyplývajúcu z obchodných aktivít v Nemecku, ktoré žalovaný sprostredkoval žalobcovi. Preukazoval to údaj „LOHN s príslušným mesiacom“ na výpise z účtu, čo znamená v nemčine „odmena“ alebo „odplata. I keď daným skutkovým tvrdením sa žalovaný bránil proti nároku žalobcu vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke, súd ho posúdil aj ako obranu proti nároku z bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že žalobca mal preukázať, že na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, že mu vznikla majetková ujma, ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a vznikom majetkovej ujmy na jeho strane, pričom žalobca neuniesol ani v tomto smere dôkazné bremeno.
6. Žalobca vo vyjadrení k podanému odporu, v ktorom žalovaný tvrdil, že vyplatené finančné prostriedky boli jeho províziou, dané tvrdenie žalovaného len bez ďalšieho poprel. Tvrdenia ohľadom odplaty za sprostredkovanie obchodných aktivít považoval za irelevantné, rovnako aj žalovaným navrhnuté a predložené dôkazy. Žalobca za účelom preukázania svojho nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia navrhol jediný dôkaz, ktorým mal byť výsluch žalovaného, avšak len za účelom zistenia, či žalovaný žalovanú sumu riadne zdanil. Okresný súd dôkaz výsluchom žalovaného nevykonal, nakoľko aj v prípade, ak by bolo preukázané, že žalovaný si nesplnil svoje daňové povinnosti, takýto dôkazný prostriedok by nebol spôsobilý vyvrátiť tvrdenie žalovaného o tom, že žalovaná suma bola odmenou za obchodné aktivity, ktoré vykonal v zahraničí pre žalobcu.
7. Keďže vykonaným dokazovaním okresný súd nemal za preukázané, že medzi sporovými medzi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a zároveň ani nebolo preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, žalobu zamietol.
8.O náhrade trov konania rozhodol okresný súd aplikujúc § 255 a § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a úspešnému žalovanému, keď súd žalobu žalobcu zamietol, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. V zákonnej lehote podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať náhradu trov odvolacieho konania, alternatívne navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku a poukázal aj na nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Žalobca mal za to, že podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke boli preukázateľne splnené, a to prostredníctvom výpisov z jeho osobného účtu, z ktorého vyplýva, že zaslal žalovanému sumu vo výške 6.118,93 Eur na jeho osobný účet. Taktiež preukázal, že riadne a včas vyzval žalovaného na vrátenie pôžičky výzvou zo dňa zo dňa 20.02.2020, ktorá bola žalovanému zaslaná doporučenou poštovou zásielkou dňa 20.02.2020. Povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi finančné prostriedky - poskytnutú pôžičku sa stala splatnou dňa 02.03.2020. Z uvedeného podľa neho vyplýva, že tým bola preukázaná podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a to povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a taktiež aj určenie času vrátenia (do 7 dní odo dňa doručenia výzvy). Touto skutočnosťou sa okresný súd nezaoberal a písomnosť zaslanú a doručenú žalovanému ako výzva na vrátenie finančných prostriedkov, odignoroval. Skutočnosť, že žalovaný si výzvu neprevzal, nemá za následok, že nedošlo k naplneniu podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke. Preukázal vznik právneho vzťahu medzi stranami sporu listinnými dôkazmi preukazujúcimi odovzdanie
finančných prostriedkov, čo v konečnom dôsledku nepoprel ani žalovaný, a teda že od žalobcu obdržal finančné prostriedky. Ak teda žalovaného vyzval na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov a určil mu lehotu, dokedy je povinný ich vrátiť, zmluva bola uzavretá, lebo podmienky vzniku pôžičky, ktorými sú dohoda strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky boli splnené.
10. Žalovaný podľa žalobcu len účelovo tvrdí, že finančné prostriedky, ktoré mu poskytol, predstavovali províziu, resp. odmenu žalovaného vyplývajúcu z obchodných aktivít v Nemecku, ktoré žalovaný sprostredkoval žalobcovi. Túto argumentáciu žalovaného okresný súd zobral do úvahy, čo má za následok, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke ako medzi fyzickými osobami a tvrdenia žalovaného ohľadom akejsi odplaty za sprostredkovanie obchodných aktivít v Nemecku sú irelevantné a zavádzajúce. Žalovaný poukazoval na to, že je konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti, ktorá je právnickou osobou, a skutočnosť, že táto mala obchodovať s obchodnou spoločnosťou, v ktorej konateľom a spoločníkom je zas on, sú neopodstatnené a nemajú súvis s danou vecou, nakoľko v tom prípade sa jedná o obchodnoprávny vzťah, pričom v sporovom konaní sa konalo o vymáhanie nároku z poskytnutej pôžičky medzi fyzickými osobami. Žalovaný predložil v konaní faktúry, výplatné pásky, ako aj pracovnú zmluvu, ktoré s danou vecou nemali žiadnu súvislosť. Okresný súd sa ani nezaoberal otázkou poskytnutej provízie. Neposúdil, či provízia, na ktorú sa odvoláva žalovaný mala byt' poskytnutá z obchodných aktivít v mene obchodnej spoločnosti a na účet obchodnej spoločnosti, alebo prečo mala byt' provízia vyplatená žalovanému ako fyzickej osobe na jeho osobný účet. Naviac sa okresný súd nevysporiadal ani s jeho argumentom, že v prípade, ak sa jednalo o províziu, jedná sa o daňový výdavok, čo navrhol výsluchom žalovaného preukázať. Okresný súd tento dôkaz nevykonal.
11. Žalobca v odvolaní poukázal aj na to, že splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že požiada dlžníka o splnenie dlhu, čo v danom prípade preukázateľne urobil, avšak súd sa touto skutočnosťou nezaoberal, čo má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Nakoľko súdu nebola preukázaná existencia právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke medzi sporovými stranami, súd sa zaoberal tým, či na strane žalovaného nedošlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. To, že žalobca uviedol ako informatívnu poznámku pri zadaní bankového prevodu slovo „LOHN", nemá za následok to, že sa jednalo skutočne o odmenu. Slovo „LOHN" má v preklade aj viac významov, napríklad aj mzda. Je tak podľa neho zrejmé, že mu prišla na účet výplata - mzda, z ktorej následne požičal žalovanému finančné prostriedky, ktoré označil týmto slovom. V prípade, ak suma prevedená na účet žalovaného nemala predstavovať pôžičku od žalobcu a žiadny iný právny dôvod tohto plnenia nebol v súdnom konaní preukázaný, súd mal zobrať do úvahy možnú právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutočností ako bezdôvodné obohatenie a nie si sám z vlastnej iniciatívy vyhodnotiť, že argumentácia žalovaného k zmluve o pôžičke bude použitá aj v prípade bezdôvodného obohatenia.
12. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedol, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti ani nepredložil dôkaz, ktorými by jednoznačne preukázal, že medzi ním a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Nepreukázal akékoľvek náležitosti zmluvy o pôžičke, neuviedol za akých okolností a kedy mala byť uzatvorená, či žalovaný požiadal o pôžičku v uvedenej výške, či sa vôbec žalovaný zaviazal prostriedky vrátiť, aká mala byt' dĺžka splatnosti, akým spôsobom mala byt' dlžná suma splatená, ani v akej výške mali byť úroky. V konaní nepreukázal žiadne okolnosti, na základe ktorých by sa dalo usudzovať, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Jediným dôkazom boli výpisy z účtu, ktoré nepreukazujú žiadnu dohodu medzi stranami. Posudzovanie, či provízia bola zahrnutá v daňovom priznaní nemá vo vzťahu k výsledku konania žiadny vplyv, nakoľko hmotnoprávny vzťah účastníkov nie je viazaný na splnenie si oznamovacej povinnosti voči daňovému úradu. Aj v prípade, že by v daňovom priznaní neuviedol províziu ako jeho príjem, neznamená to, že by táto neexistovala.
13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu doplnil, že vo vzťahu k jeho výsluchu, ktorý navrhol vykonať žalobca, nie je zrejmé, aké ďalšie skutkové tvrdenia by výsluch mal priniesť, keď jeho postoj ohľadom neexistencie zmluvy o pôžičke bol zrejmý z jeho písomných vyjadrení. Tvrdenia uvádzané žalobcom o tom, že sa nejednalo o odmenu, ale o mzdu, z ktorej následne požičal žalovanému finančné prostriedky, ktoré označil týmto slovom, sú neprípustné novoty v odvolacom konaní, na ktoré by súd nemal prihliadať. Aj z tohto vyjadrenia je však zrejmá nelogickosť pôžičky, keď je absolútne nepravdepodobné, aby okamžite po obdržaní mzdy túto automaticky v celej sume požičal žalovanému. Rozsudok je vecne
správny, žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by zakladali akýkoľvek odvolací dôvod v zmysle § 365 CSP.
14. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že poskytol žalovanému veci určené podľa druhu, t. j. peniaze, a to bezhotovostnými bankovými prevodmi na osobný účet žalovaného. Pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán (za označenie zmluvných strán je v tomto prípade nutné považovať poskytnutie finančných prostriedkov z osobného účtu žalobcu na osobný účet žalovaného), predovšetkým určenie predmetu pôžičky (finančné prostriedky), a z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí (výzva zaslaná zo strany žalobcu žalovaného, v ktorej vyzval žalovaného na vrátenie pôžičky). Všetky náležitosti boli splnené. Keďže zmluva je reálnym kontraktom, k uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (v tomto prípade sa jedná o bankový prevod z účtu žalobcu na účet žalovaného). Bolo preukázané, že došlo k splneniu tejto podstatnej náležitosti. Ďalším znakom pôžičky je jej dočasnosť. Jej nevyhnutnou náležitosťou však nie je stanovenie doby vrátenia. Pri určovaní lehoty vzniku povinnosti plnenia žalovaného voči žalobcovi mal súd postupovať v zmysle ustanovenia § 564 Občianskeho zákonníka, nakoľko deň splatnosti nebol zmluvnými stranami dohodnutý a po prvýkrát vyzval žalobca žalovaného k vráteniu požičaných peňazí listom zo dňa 20.02.2020. Povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi finančné prostriedky sa stala splatnou dňa 02.03.2020. Z uvedeného vyplýva, že zo strany žalobcu bola preukázaná podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a to povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu, a taktiež aj určenie času vrátenia (do 7 dní odo dňa doručenia výzvy). Argumentácia žalovaného ohľadom poskytnutých peňažných plnení, ako odmeny za sprostredkovanie práce v zahraničí medzi obchodnými spoločnosťami je zavádzajúca a neopodstatnená. Žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že sa jednalo o odmenu medzi fyzickými osobami, keď všetky listinné dôkazy, ktoré v konaní predložil, súviseli výlučne s obchodnými spoločnosťami. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. Ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka nebráni dohode veriteľa a dlžníka v zmluve o pôžičke, že veriteľ bude peniaze v dohodnutej výške odovzdávať dlžníkovi postupne podľa jeho potreby a dlžná suma bude dlžníkom vrátená naraz k určitému dátumu. Prvostupňový súd sa však týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal.
15. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril opakovane žalovaný. Uviedol, že samotné výpisy z účtu nepreukazujú, že medzi stranami došlo k dohode o pôžičke, a to či už ústnej, alebo písomnej. Sám žalobca vo svojom vyjadrení uvádza, že z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Žalobca uvádza, že toto by malo vyplývať z výzvy, ktorú zaslal žalovanému dva roky po zaslaní prostriedkov na účet žalovaného. Je zrejmé, že dohoda o povinnosti dlžníka vrátiť finančné prostriedky nebola predmetom dohody, ale túto skutočnosť žalobca odvádza od jeho jednostranného úkonu, ktorý nepreukazuje obsah dohody, pričom o výzve žalobcu do začatia konania nemal žiadnu vedomosť. Výzva zaslaná žalobcom odzrkadľuje len jeho postoj a nemožno z neho vyvodzovať, že by skutočnosti uvedené vo výzve boli nesporné. Z jediného dôkazu - výpisu účtu nemožno vyvodiť, že medzi stranami došlo k dohode o tom, že sa jedná o pôžičku a najmä o tom, že sa zaviazal finančné prostriedky vrátiť. Žalobca ani neuviedol, za akých okolností a kedy mala byť táto dohoda (ústna alebo písomná) uzatvorená, či v akej výške mal požiadať o pôžičku, keď každý mesiac bola suma zaslaná na účet rozdielna. V konaní absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, či sa vôbec zaviazal prostriedky vrátiť, aká mala byť dĺžka splatnosti, akým spôsobom mala byť dlžná suma splatená, ani v akej výške mali byť úroky. Žalobca sa tiež nijakým spôsobom nevyjadril, z akého dôvodu boli prostriedky označené ako ,,Lohn", z akého dôvodu boli žalovanému zasielané pravidelne, z akého dôvodu boli v rôznych výškach. Naproti tomu on podrobne opísal spôsob podnikania medzi nimi, okolnosti uzatvorenia dohody o výplate provízie za sprostredkovanie, pričom existenciu tejto dohody preukázal listinnými dôkazmi, naviac táto vyplýva aj z označenia pri prevode prostriedkov „Lohn" - odmena.
16. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP vec preskúmal v rozsahu určenom ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu, odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozhodnutia, ktoré je dostatočné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. CSP.
20. Odvolací súd s poukazom na § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorý konštatoval, že nebola medzi stranami sporu sporná jediná skutočnosť, a to že žalobca bezhotovostným prevodom zaslal na účet žalovaného spolu sumu 6.118,93 eur, čo mal preukázané z predloženého výpisu z účtu.
21. Medzi stranami sporu bolo sporné či došlo resp. nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a teda nepreukázal, že by žalobcom žalovanému poukázaná žalovaná suma bola poskytnutá práve titulom pôžičky resp. titulom viacerých zmlúv o pôžičke, keďže celková suma 6.118,93 eur bola žalovanému zaslaná niekoľkými prevodmi. Žalovaný nepreukázal kde, kedy, akým spôsobom a v akom rozsahu došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, teda že došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje, pretože počas celého konania žalobca neuviedol, za akých konkrétnych okolností (kedy, kde, ako) mala byť zmluva o pôžičke uzatvorená, nevysvetlil rozdielne sumy prichádzajúce na osobný účet žalovaného, netvrdil dôvod uzavretia zmluvy, ani jej účel. Pokiaľ ide o výzvu na vrátenie finančných prostriedkov zo dňa 20.02.2020, ktorá mala predstavovať náležitosť dohodnutú v zmluve o pôžičke, a to dohodnutú dobu vrátenia finančných prostriedkov, podľa názoru odvolacieho súdu, výzva je jednostranným právnym úkonom, a nemožno z nej vyvodiť konsenzus strán o tom, kedy mali byť finančné prostriedky vrátené. Výzva sama osebe nemôže predstavovať dohodu o tom, kedy mali byť finančné prostriedky vrátené, ani to, že išlo o ich pôžičku.
22. Žalobca ďalej v konaní namietal, že žalovaný len účelovo tvrdí, že finančné prostriedky, ktoré mu poskytol predstavovali províziu resp. odmenu žalovaného vyplývajúcu z obchodných aktivít v Nemecku, ktoré žalovaný sprostredkoval žalobcovi. V tomto smere je nutné uviesť, že sporové strany majú v zmysle § 150 CSP povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy, čo znamená, že rozsudok zohľadňuje len to, čo strany zhodne tvrdili. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Žalobca sám netvrdil a ani nepredložil žiadne dôkazy vo vzťahu k ním uvedenému žalobnému návrhu, teda, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Pripísanie finančných prostriedkov na účet žalovaného bez toho, aby bol preukázaný dôvod ich poskytnutia žalobcom žalovanému, sám osebe nepreukazuje existenciu právneho vzťahu ich poskytnutia formou zmluvy o pôžičke.
23. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak ale žalobca neuniesol dôkazné bremeno, neznamená to bez ďalšieho, že je tak povinný preukázať svoje tvrdenia žalovaný. Žalovaný poskytol tvrdenia, a predložil aj dôkazy o tom, na základe čoho boli žalobcovi finančné prostriedky poskytnuté, a tieto spochybnil žalobca len s odôvodnením ich účelovosti, neboli ním vyvrátené.
24. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Okresný súd však nemal preukázané, že došlo k platnému dojednaniu medzi stranami, ktoré možno z hľadiska právneho posúdenia subsumovať pod ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka s tým, že síce ide o reálny kontrakt, čo znamená, že na uzavretie tejto zmluvy je nevyhnuté, aby veriteľ odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi, avšak reálny charakter zmluvy o pôžičke musí byť naplnený aj dohodou, že peniaze, ktoré boli odovzdané dlžníkovi, tento vráti. Dohoda o vrátení nemohla byť preukázanou len na základe výzvy žalobcu ako jednostranného prejavu. Žalobca nepreukázal, že by medzi stranami sporu došlo k dohode o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, teda to, že akýmkoľvek spôsobom by bolo preukázané, že finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté žalovanému, sa žalovaný zaviazal vrátiť, teda, že k ich odovzdaniu došlo titulom pôžičky. Naopak tvrdenia žalovaného o dôvode poskytnutia finančných prostriedkov na jeho účet neboli zo strany žalobcu vyvrátené, tento ich len bez ďalšieho poprel. Dôvodne tak okresný súd nemal za preukázanú ani ujmu na strane žalobcu, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako bezdôvodné obohatenie.
25. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
26. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz, a to výsluch žalovaného, ako aj predloženie daňových priznaní, s uvedenou námietkou sa správne vysporiadal súd prvej inštancie v bode 17., s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nešlo o taký dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Navrhnutý výsluch žalovaného ohľadom predloženia daňových priznaní nemôže nahrádzať a ani nijak potvrdiť preukázanie uzavretia zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným, ak nejde o obligatórnu náležitosť zmluvy o pôžičke. Naviac, žalovaný si nemusel splniť daňovú povinnosť z rôznych príčin.
27. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a to vrátane závislého výroku o trovách konania, kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalobca v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.
28. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu), vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).