Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-251-2017.pdf
PDF · 118.22 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/251/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Grösslingova 77, IČO: 31 351 026, zastúpeného Mgr. Miroslavom Vilímom, Advokátska kancelária Bratislava, Michalská 9, proti žalovaným 1/ M. M., nar. XX. XX. XXXX, štátna občianka SR, bytom D., H. K. XXXX/XX a 2/ R. M., nar. XX. XX. XXXX, štátny občan SR, bytom Y. XXX, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Fűkőovou, Advokátska kancelária Rimavská Sobota, Hviezdoslavova 3, o zaplatenie 11.493,17 EUR s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 6C/47/2016-129 zo dňa 04. 04. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 10.843,57 EUR s príslušenstvom, vo výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšnej časti nad priznanú sumu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania zrušuje a v tomto rozsahu vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd konanie o zaplatenie sumy 29,80 EUR s príslušenstvom zastavil, ostáva nedotknutý.
III. Krajský súd vo vzťahu k žalovanej 1/ pripúšťa späťvzatie žaloby žalobcom, zrušuje rozsudok okresného súdu č. k. 6C/47/2016-129 zo dňa 04. 04. 2017 a konanie voči nej zastavuje.
IV. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou krajský súd nepriznáva žiadnej zo strán právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 29,80 EUR s príslušenstvom zastavil, žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 10.843,57 EUR s ročným úrokom vo výške 5,99 % počnúc dňom 18. 02. 2016 do zaplatenia, ako aj úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy taktiež počnúc dňom 18. 02. 2016 do zaplatenia v súdom určenej lehote s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobu vo zvyšnej časti nad priznanú sumu zamietol a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/ vo výške 100 %. Rozhodol tak o žalobe, ktorou si žalobca uplatnil sumu 11.493,17 EUR s príslušenstvom, pretože na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 26411385/7930 uzatvorenej so žalovanými na cieľovú sumu 13.600,- EUR žalobca žalovaným poskytol medziúver v zmysle Všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie FLEXIBIL pri úrokovej sadzbe 5,99 % a žalovaní sa zaviazali úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami, pričom strany sporu sa dohodli, že ak poberateľ úveru v stanovených termínoch mešká so zaplatením dvoch splátok alebo nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po dlhšiu dobu ako 3 mesiace, môže oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru a v takomto prípade sa platná úroková sadzba zvyšuje za dobu oneskorenia o 5 %. Keďže žalovaní 1/ a 2/ poskytnutý úver nesplatili, boli písomnou výzvou na túto
skutočnosť upozornení a žalobca ich vyzval ďalšou písomnou výzvou zo dňa 25. 08. 2015 na úhradu celého zostatku úveru. Keďže žalovaný nerešpektovali ani túto písomnú výzvu, žalobca ich požiadal dňa 29. 09. 2015 o okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 12.397,17 EUR a súčasne od uvedeného termínu sa „zvýšila platná úroková sadzba zostatku o 5 %, teda žalobcom uplatňovaná úroková sadzba pozostáva z riadneho úroku vo výške 5,99 % a úrokov z omeškania vo výške 5 % “. Po termíne, v ktorom mali žalovaní okamžite splatiť úver, došlo z ich strany k čiastočnej úhrade dlžnej sumy vo výške 904,- EUR, a to dňa 30. 11. 2015 800,- EUR a 22. 12. 2015 104,- EUR, ktoré boli započítané prednostne na úhradu istiny. V priebehu konania žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 29,80 EUR s príslušenstvom. Súd po preskúmaní predložených výpisov z účtov sporiteľských a medziúverových zistil, že žalovaní uhradili 6 splátok po 96,- EUR, ktoré im neboli započítané, pričom ide o splátky zo dňa 07. a 10. 12. 2011, 09. a 10. 01. 2012 a 12. a 16. 04. 2012, teda celkove 576,- EUR, preto v tejto časti žalobu zamietol, konanie o zaplatenie sumy 29,80 EUR zastavil, pričom išlo o dve platby - poplatky za vedenie účtu 2 x 14,90 EUR, nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za vedenie účtu vo výške 3 x 14,90 EUR súd neuznal a žalobu v tejto časti taktiež zamietol, keď mal za to, že poplatky boli zjednané v rozpore s požiadavkou dobrých mravov a na ujmu spotrebiteľa. Súd teda zaviazal oboch žalovaných na zaplatenie sumy 10.843,57 EUR ako rozdielu medzi uplatnenou sumou 11.493,17 EUR a sumou 620,70 EUR (96 x 6 + 14,90 x 3). O povinnosti žalovaných zaplatiť úroky rozhodol súd s poukazom na ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka a pokiaľ ide o úroky z omeškania s poukazom na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka „vzhľadom na tú skutočnosť, že zo strany právneho zástupcu žalobcu došlo pred začiatkom pojednávania k čiastočnému späťvzatiu žaloby a aj vzhľadom na tú skutočnosť, že súd žalobe nevyhovel v plnom rozsahu a vo zvyšnej časti nad priznanú sumu túto zamietol a súd rozhodol tak, že žalovaní sú povinní platiť úroky z omeškania vo výške 5 %, ako aj riadne úroky vo výške 5,99 %, len počnúc dňom podania žaloby, teda dňom 18. 02. 2016 do zaplatenia.
2. Súd mal za to, že v tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, jedná sa však o zmluvu o úvere, ktorú upravuje Obchodný zákonník v § 497 a nasl. Vec ďalej posúdil aj podľa ust. § 506 Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o úroky, podľa § 502 ods. 1, a pokiaľ ide o úroky z omeškania, podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, súd uložil povinnosť zaplatiť súdom priznanú sumu s príslušenstvom obom žalovaným s poukazom na ust. § 149 a nasl. Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP, pričom žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnej uplatnenej výške vzhľadom na nepatrný neúspech žalobcu v konaní.
3. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca i žalovaný v 2. rade. Žalobca podal odvolanie v zákonnej lehote proti III. výroku rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, odvolanie odôvodnil ustanovením § 364 písm. b/, d/ a f/ CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj podľa písm. h/, a to že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že Okresný súd Rimavská Sobota nepriznal žalobcovi časť žalovanej istiny vo výške 576,- EUR z dôvodu, že žalovaní mali preukázať úhrady tejto sumy šiestimi platbami po 96,- EUR zo dňa 07. 12. 2011, 10. 12. 2011, 09. 01. 2012, 10. 01. 2012, 12. 04. 2012 a 16. 04. 2012. Súd prvej inštancie odôvodnil svoje zamietnutie len v bode 17. rozsudku, v ktorom sa nedostatočne vysporiadal s predloženými písomnými dôkazmi, ako aj so skutkovou a právnou argumentáciou žalobcu a nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy. Tvrdil, že žalobcovi nikdy neboli poukázané platby uvedené na poštových poukazoch zo dňa 07. 12. 2011 a 10. 01. 2012, spolu vo výške 192,- EUR. Žalobca vykonal kontrolu všetkých dostupných účtov a platby žalovaných zo dňa 07. 12. 2011 a 10. 01. 2012, identifikované podľa dátumu úhrady, variabilného symbolu a odosielateľa, neboli pripísané na účet žalobcu, ani na úverový účet žalovaných. Úhrady zo dňa 10. 12. 2011, 09. 01. 2012, 12. 04. 2012 a 16. 04. 2012 v celkovej výške 384,- EUR sú žalobcom evidované, zúčtované a započítané v súlade s úverovou zmluvou. Súd prvej inštancie teda nepostupoval správne, keď zamietol časť žaloby vo výške 576,- EUR. Taktiež okresný súd nesprávne nepriznal žalobcovi aj časť istiny vo výške 44,70 EUR s príslušenstvom, že poplatky za vedenie účtu za rok 2011, 2012 a 2013 boli zjednané v rozpore s dobrými mravmi a na ujmu spotrebiteľa. Aj súd prvej inštancie v bode 18. rozsudku poukázal na novelu zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zák. č. 132/2013 Z. z., účinnú od 10. 06. 2013, ktorou bolo zakázané účtovanie poplatkov za vedenie účtu spotrebiteľom. V prechodných ustanoveniach k úpravám účinným od 10. 06. 2013 uvedeným v § 122s Zákona o bankách je expressis verbis uvedené, že zákaz podľa ust. § 37 ods. 21 (t. j. účtovať poplatky za vedenie úverového účtu)
sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 09. 06. 2013. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca má nárok na zaplatenie poplatkov za vedenie účtu do 09. 06. 2013, ak tento poplatok za vedenie účtu vyplýva z úverovej zmluvy, sadzobníka poplatkov, ktorý tvorí súčasť úverovej zmluvy, ako aj všeobecných obchodných podmienok. Žalobca teda má nárok aj na zaplatenie časti istiny vo výške 47,70 EUR (poznámka odvolacieho súdu - správne zrejme vo výške 44,77 EUR) s príslušenstvom.
4. Do tretice žalobca namietal, že okresný súd mu nepriznal časť príslušenstva zo žalovanej sumy, spočívajúcom v úrokoch z omeškania a riadnych úrokoch do podania žaloby v zmysle žaloby. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením dlžnej sumy, pričom jej výška bola žalobcom riadne preukázaná. Žalobca považuje odôvodnenie rozsudku za nepresvedčivé, nakoľko napadnutý rozsudok neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti, rozsudok okresného súdu vo výroku III. žalobca žiadal zrušiť a v zrušenej časti vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný 2/ v zákonnej lehote podanom odvolaní namietal, že okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil ust. § 52 a nasl. Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie mal prednostne aplikovať ustanovenia OZ i napriek tomu, že ust. § 52 ods. 2 OZ bolo novelizované až zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2015 v prípade, ak účastníkom zmluvy je spotrebiteľ, ak takýto postup je pre spotrebiteľa výhodnejší. Súd na daný zmluvný vzťah aplikoval nesprávny právny predpis, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný 2/ tvrdil, že len počas trvania samotného úverového vzťahu patril žalobcovi nárok na zmluvne dojednaný úrok, súdna prax už opakovane prejudikovala, že zmluvne dojednaný pri splátkovom úvere patrí veriteľovi len do doby predčasného zosplatnenia úveru. Po zosplatnení, t. j. po strate výhody splátok, vzniká veriteľovi nárok už len na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Podľa jeho názoru o úrokoch a úrokoch z omeškania súd mal rozhodnúť podľa § 517 ods. 1 OZ v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho argumentáciu týkajúcu sa neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú zahrnuté v priznanej sume 10.843,57 EUR, na ktoré žalovaný 2/ poukázal až po predložení výpisov z účtu medziúveru, na ktorých sa nachádzali mínusové položky, napr. za vedenie účtu za jednotlivé roky, ktoré neboli individuálne dojednané, opakované poplatky za upomienky v rôznych výškach, úroky z oneskorenia splátky, poplatky za preúčtovania, a iné. Žalovaná suma bola od počiatku nepreskúmateľná s prihliadnutím na to, že pri poskytnutom medziúvere 13.800,- EUR žalovaný 2/ do zosplatnenia úveru uhradil sumárne 7.510,25 EUR. Namietal teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP). Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že ona má záväzný vzťah s odporcom 2/ vysporiadaný, a to Dohodou o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 13. 06. 2014, v znení dodatku zo dňa 28. 07. 2014. Za vzniknutú situáciu je podľa nej reálne plne zodpovedný len žalovaný 2/, hoci si je vedomá, že voči žalobcovi je stále v postavení spoludlžníka. Ona pritom nemá zvyšné finančné prostriedky, aby uhrádzala dlžoby žalovaného v rade 2.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ nesúhlasil s jeho tvrdením, že žalobcovi patrí riadny úrok len do splatnosti úveru a dlžník od splatnosti musí platiť len úroky z omeškania, a to z dôvodu, že uplatňovaná úroková sadzba pozostáva z riadneho úroku vo výške 5,99 % p. a. v súlade s § 497 Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov a úrokov z omeškania vo výške 5 % p. a. v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe ustanovení obsiahnutých v zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších právnych predpisov, a to podľa jeho § 497. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/67/2013 zo dňa 28. 10. 2014, podľa ktorého „zaplatenie úrokov ako odplaty (ceny) za poskytnutie finančných prostriedkov je podstatnou časťou úverovej zmluvy a v prípade, ak dlžník neplní dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi vzniká nárok na úrok z omeškania. Oba tieto inštitúty treba dôsledne odlišovať jednak ich podstatou, ako aj funkciami a na úrok z omeškania má veriteľ zákonný nárok“. V tomto smere poukázal aj na viaceré rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. Zopakoval tiež
svoje tvrdenia uvedené v odvolaní, týkajúce sa nároku na poplatky za vedenie úverového účtu do 09. 06. 2013, ako aj nároku na zaplatenie poplatkov za upomienky.
8. Žalobca poukázal vo vyjadrení aj na tú skutočnosť, že žalovaní uznali na pojednávaní dňa 07. 03. 2017 žalovanú sumu vo výške 10.572,97 EUR a na základe uznania dlhu vykonali čiastočnú úhradu žalovanej sumy dňa 28. 04. 2017 vo výške 7.000,- EUR. V uvedenom rozsahu preto žalobca vzal žalobu späť a žiadal, aby súd konanie v tejto časti zastavil. Žalobca samostatným podaním zo dňa 13. 03. 2018, ktoré došlo Okresnému súdu Rimavská Sobota dňa 16. 03. 2018 oznámil súdu, že žalovaní 1/, 2/ v priebehu odvolacieho konania uhradili žalobcovi celú žalovanú sumu vrátane trov konania dňa 28. 04. 2017 na účet žalobcu bolo poukázané plnenie vo výške 7.000,- EUR a 16. 02. 2018 žalobca mu oznámil doplatenie zvyšnej časti žalovaného nároku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu a navrhol, aby konanie bolo zastavené. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
9. Žalovaná 1/ vo vyjadrení zo dňa 06. 04. 2018 so späťvzatím žaloby súhlasila.
10. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k späťvzatiu žaloby uviedol, že so späťvzatím žaloby a zastavením konania nesúhlasí s poukazom na to, že pre vyporiadanie vzájomných vzťahov medzi stranami je nevyhnutné právne posúdenie veci odvolacím súdom. Žalovaný 2/ sa ocitol vo veľmi zložitej ekonomickej situácii, bol nútený na rýchly odpredaj svojho jediného obydlia vo februári 2018, ktoré bolo zaťažené záložným právom žalobcu s tým, že kupujúci urovnal záväzok žalobcu, ktorý bol vyčíslený bez meritórneho rozhodnutia súdu. Úhrada žalobcom vyčísleného zostatku dlhu aj spolu s trovami právneho zastúpenia bola podmienkou pre vystavenie kvitancie a výmaz záložného práva a výhradne z tohto dôvodu došlo k plneniu v rozsahu vyčíslenom žalobcom. V konaní ostáva naďalej relevantné, že žalovaný 2/ podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku okresného súdu, pohľadávka bola uhradená z kúpnej ceny za nehnuteľnosť priamo kupujúcim na účet žalobcu a žalovaný 2/ tak žalobcovi po podaní odvolania zaplatil na úvere sumárne 14.630,83 EUR a na trovách právneho zastúpenia sumu 1.773,- EUR (spolu 16.403,95 EUR). Žalobca zostatok vyčísleného dlhu zhodne výšku vyčíslených trov žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval, kupujúci tak vykonal úhradu výhradne v zmysle vyčíslenia žalobcom za účelom vystavenia kvitancie a výmazu ťarchy z listu vlastníctva. Žalovaný 2/ tak má naďalej eminentný záujem na právnom posúdení veci odvolacím súdom v rozsahu podaného odvolania z jeho strany. Naďalej trvá na tom, že súd prvej inštancie má prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka pred ustanoveniami Obchodného zákonníka a trvá na tom, že žalobca má nárok na úroky len do zosplatnenia úveru.
11. Žalobca v písomnom vyjadrení, ktoré došlo odvolaciemu súdu 07. 05. 2018 znovu zopakoval, že právny vzťah medzi ním a žalovaným vznikol na základe ustanovení Obchodného zákonníka a zopakoval svoje tvrdenia vyplývajúce zo svojho predošlého vyjadrenia. Poukázal na ustanovenie § 559 OZ, podľa ktorého splnením dlh zanikne ako aj podľa ustanovení § 324 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne. Záväzok zaniká tiež neskorým plnením dlžníka, ibaže pred týmto plnením záväzok už zanikol odstúpením veriteľa od zmluvy. Na základe zániku záväzku splnením žalobca doručil súdu späťvzatie žaloby, a preto žiada odvolací súd späťvzatie žaloby pripustiť a konanie zastaviť. Zároveň si uplatnil aj právo na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby, a to späťvzatie žaloby a vyjadrenie zo dňa 23. 04. 2018.
12. Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, avšak vzhľadom na späťvzatie žaloby žalobcom krajský súd pripustil späťvzatie žaloby voči žalovanej 1/, vo vzťahu k nej rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil (§ 370 ods. 1, 2 CSP) z nasledovných dôvodov:
13. Odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
14. Predovšetkým nie je zrejmé, ako došiel súd k záveru o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 11.493,17 EUR, keď nie je dosiaľ zrejmé, z čoho táto suma pozostáva. Nie je sporné, že žalobca poskytol žalovaným 1/, 2/ úver vo výške 13.600,- EUR, dosiaľ však v spise neexistujú dôkazy, akú sumu zaplatili žalovaní 1/, 2/ do zosplatnenia úveru a o tom, že nimi zaplatené platby boli zaúčtované na splátky úveru. Úverová zmluva a zmluva o medziúvere bola uzavretá medzi stranami sporu dňa 13. 05. 2009, pričom na č. l. 49 až 52 spisu sa nachádzajú len výpisy z účtu žalovaného 2/ za obdobie od 01. 02. 2012 do 29. 02. 2012, za obdobie od 01. 01. 2012 do 31. 01. 2012, ďalší výpis zo dňa 09. 01. 2012 a zo dňa 04. 05. 2012 ako aj fotokópie poštových poukážok na č. l. 53 spisu. Z uvedených výpisov z účtu (nachádzajúcich sa aj na strane 65 až 68 spisu) je zrejmé, že žalovaní zaplatili titulom pôžičky dňa 07. 12. 2011 sumu 96,- EUR (fotokópia poštového poukazu na účet), 10. 12. 2011 sumu 96,- EUR (výpis z účtu), ďalej sumu 96,- EUR 09. 01. 2012 (fotokópia poštového poukazu na účet), sumu 96,- EUR dňa 10. 01. 2012 (výpis z účtu), dňa 10. 02. 2012 sumu 96,- EUR (výpis z účtu), sumu 96,- EUR dňa 12. 04. 2012 (fotokópia poštového poukazu na účet) a 16. 04. 2012 sumu 96,- EUR (výpis z účtu). Ďalej žalovaní zaplatili dňa 18. 02. 2014 sumu 162,10 EUR, dňa 13. 03. 2014 sumu 162,10 EUR, dňa 07. 04. 2014 sumu 162,10 EUR, dňa 22. 09. 2014 sumu 162,10 EUR, dňa 08. 10. 2014 sumu 163,- EUR a dňa 29. 12. 2014 sumu 200,- EUR. V spise sa nachádzajú aj výpisy z účtu - sporiteľský účet z obdobia 10/2008
- 5/2009. Z uvedených dokladov však nie je zrejmé, akú celkovú sumu zaplatili žalobcovia titulom úveru, pričom žalobca v konaní presne nešpecifikoval, z čoho pozostáva ním uplatnená pohľadávka. Súd v rozsudku len skonštatoval, že pokiaľ je žalovaná istina 11.493,17 EUR a žalobca nezohľadnil žalovaným platby titulom úveru vo výške 6 x 96,- EUR = 576,- EUR, pričom žalobca nemá nárok na poplatky za vedenie účtov 3 x 14,90 EUR = 44,70 EUR, žalobca má nárok na zaplatenie sumy 10.843,57 EUR po čiastočnom zastavení konania ohľadom sumy 29,80 EUR. Súd sa tu dopustil aj počítacej chyby, pretože keď od sumy 11.493,17 EUR, ak sa odpočíta suma 620,70 EUR (576 + 44,70), zostatok je 10.872,47 EUR, od ktorej sumy ak sa odpočíta suma 29,80 EUR (zastavené konanie), výsledok je 10.842,67 EUR. Žalobca v konaní poukázal len na tú skutočnosť, akú sumu zaplatili žalovaní po zosplatnení pohľadávky, nekonkretizoval však, aká suma bola uhradená do jej zosplatnenia.
15. Okresný súd sa dopustil aj procesného pochybenia, keď vôbec nezohľadnil tvrdenie žalovaného 2/, že v konaní uznáva pohľadávku vo výške 10.572,97 EUR, pričom v tejto časti ide o nesporné tvrdenia, keď v zmysle § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Pokiaľ žalovaný 2/ v konaní uznal pohľadávku vo výške 10.572,97 EUR, ohľadom nároku na túto sumu žalovaný 2/ výslovne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o jeho nároku. Pokiaľ by aj súd prihliadol na toto tvrdenie, odvolací súd poukazuje na rozpory v jeho tvrdeniach, keďže na jednej strane uviedol, že neuznáva pohľadávku žalobcu na zaplatenie sumy 576,- EUR + 74,50 EUR + sumy 461,70 EUR = spolu 1.112,20 EUR, pričom zároveň tvrdil (viď. vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného 2/ na pojednávaní dňa 07. 03. 2017, č. l. 120 spisu), že žalobca teda žiada zamietnuť žalobu ohľadom sumy 920,20 EUR.
16. Okresný súd v konaní opomenul, že v súdenej veci ide o spotrebiteľský vzťah medzi stranami sporu uzavretá zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a hoci úver nie je spotrebiteľský (§ 3 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z.), a teda nie je možné aplikovať v súdenej veci ustanovenia zákona, č. 129/2010 Z. z. nezbavuje to súd posúdiť vzťah podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, najmä podľa § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak použiť normy Obchodného práva. Pritom uvedené ustanovenie platí aj na právne vzťahy založené zmluvami aj pred jeho účinnosťou. Vzťah uvedených právnych úprav vyplýva aj z ustanovenia § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého „zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie“. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právna úprava v Obchodnom zákonníku, ktorá by znamenala zmluvné obmedzenie práv spotrebiteľa, by mala za následok neplatnosť či už zmluvného dojednania, alebo neplatnosť jednostranného prejavu spotrebiteľa. Odvolací súd dáva do pozornosti aj ustanovenie § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom, sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Nie je síce vylúčené
zmluvné dojednanie odkazujúce na aplikáciu Obchodného zákonníka v spotrebiteľskej zmluve, avšak iba vtedy, ak zmluvné dojednanie má za následok priaznivejšie podmienky pre spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené v súdenej veci nebol daný dôvod na posúdenie vzťahu medzi stranami sporu podľa ustanovení Obchodného zákonníka, a to či už ide o nárok samotný, alebo aj o posúdenie nároku na príslušenstvo pohľadávky, teda ohľadom úrokov a úrokov z omeškania.
17. Súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, z čoho vyvodil, že žalobca žalovaným nezaúčtoval na úver platby splátok úveru 6 x 96,- EUR (viď. č. l. 50, 51, 65, 66, 96 a 98 spisu) len všeobecne v bode 17. rozsudku skonštatoval, že po predložení výpisov z účtov spotrebiteľských a medziúverových zistil, že žalovaní skutočne uhradili 6 splátok po 96,- EUR tak, ako to tvrdila právna zástupkyňa žalovaného 2/ na pojednávaní, ktoré im neboli započítané. Išlo o splátky zo dňa 07. a 10. 12. 2011, 09. a 10. 11. 2012 a 12. a 16. 04. 2012, teda celkove vo výške 576,- EUR. Z výpisov z účtov medziúveru vyplýva, že žalobca žalovaným zaúčtoval platby z 12. 12. 2011, z 10. 01. 2012 a 16. 04. 2012 vo výške 3 x 96,- EUR. Žalovaní síce dňa 12. 04. 2012 zaplatili sumu 96,- EUR, čo vyplýva z fotokópie poštového poukazu na účet (č. l. 52 spisu), z ktorého však zároveň vyplýva aj tá skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ neuviedli správne variabilný symbol (správny variabilný symbol je 7706228211, žalovaní uviedli variabilný symbol 8259218363) a bez ďalšieho dokazovania vo veci teda nie je zrejmé, akú sumu skutočne žalovaní 1/, 2/ titulom splátok pôžičky uhradili a akým spôsobom sa tieto uhradené splátky prejavili do výšky uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom.
18. Zo žaloby nie je zrejmé, z čoho vyplýva uplatnená pohľadávka aj z toho dôvodu, že existujú rozpory v žalobe ohľadom úrokov a úrokov z omeškania. Na jednej strane žalobca v žalobe tvrdí, že od požiadania dňa 29. 09. 2015 po okamžité splatenie celého zostatku úveru vo výške 12.397,17 EUR sa zvýšila platná úroková sadzba 5,99 % p. a. o 5 % p. a., v rozpore s týmto tvrdením však tvrdí, že žalobcom uplatňovaná úroková sadzba teda pozostáva z riadneho úroku vo výške 5,99 % p. a. a úrokov z omeškania vo výške 5 % p. a. Súd je síce viazaný petitom žaloby, avšak pokiaľ sú rozpory medzi samotnou žalobou a jej petitom, uvedené nedostatky musí súd odstrániť. Je totižto rozdiel, či si žalobca uplatňuje len úroky vo výške 5,99 % p. a. zvýšené podľa zmluvy o 5 %, t. j. spolu 10,99 % , alebo si uplatňuje úroky len vo výške 5,99 % p. a. a úroky z omeškania vo výške 5 %, prípadne, či si uplatňuje úroky 10,99 % a 5 % úroky z omeškania. Ako však bolo povedané vyššie, v súdenej veci nebol dôvod rozhodovať o úrokoch a úrokoch z omeškania podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
19. Okresný súd v rozsudku nevysvetlil, ako súvisí čiastočné zamietnutie žaloby s tým, že úroky a úroky z omeškania priznal len od podania žaloby. Pokiaľ tieto priznal len od podania žaloby, žalobu o ich zaplatenie do podania žaloby mal súd tiež zamietnuť, ktorá skutočnosť však z rozsudku okresného súdu nevyplýva. Okresný súd zamietol žalobu len ohľadom zaplatenia sumy 620,70 EUR (viď. body 17. a 18. rozsudku). Odvolací súd však z dôvodu hospodárnosti konania uvádza, že žalobca má nárok na úroky z nesplatenej časti istiny len do jej zosplatnenia a potom už len nárok na úroky z omeškania, a v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje plne s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014. Výklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/67/2013 zo dňa 28. 10. 2014 vykonaný žalobcom vo vyjadrení k odvolaniu (viď č. l. 163), podľa ktorého rozhodnutia „zaplatenie úrokov ako odplaty (ceny) za poskytnutie finančných prostriedkov je podstatnou časťou úverovej zmluvy a v prípade, ak dlžník neplní dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi vzniká nárok na úrok z omeškania. Oba tieto inštitúty treba dôsledne odlišovať jednak ich podstatou, ako aj funkciami a na úrok z omeškania má veriteľ zákonný nárok“, na základe ktorého má žalobca za to, že má nárok na úroky z istiny aj po zosplatnení pohľadávky, je nesprávny a takýto záver z uvedeného rozhodnutia NS SR nevyplýva. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v prípade, ak dlžní neplní dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi vzniká nárok na úrok z omeškania a nevyplýva z tohto rozhodnutia tá skutočnosť, že veriteľ by mal mať nárok na úroky aj po zosplatnení pohľadávky. Ba dokonca Najvyšší súd SR zdôraznil, že oba tieto inštitúty treba dôsledne odlišovať jednak ich podstatou, ako aj funkciami.
20. Úlohou okresného súdu bude preto po odstránení vád žaloby vyzvať žalobcu na preukázanie, z čoho pozostáva ním uplatnená pohľadávka s príslušenstvom, vzťah medzi stranami sporu treba považovať za vzťah spotrebiteľský a posúdiť ho podľa ustanovení § 52 ods. 2 a nasl. Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých súd rozhodne aj o príslušenstve pohľadávky, pričom zároveň okresný súd bude musieť zistiť, či žalobcom uplatnená pohľadávka nepozostáva aj z už raz kapitalizovaných úrokov, prípadne aj z uplatnených poplatkov za vedenie účtu a za upomienky, a aj ďalších poplatkov. Ďalej súd posúdi, či
predmetná úverová zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky (viď. § 53 OZ), ktoré sú v zmysle ods. 5 tohto ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách neplatné.
21. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
22. O náhrade trov konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
23. Žalobca je v spore tzv. dominus litis, teda tzv. pánom sporu, ktorý má právo disponovania s ním podanou žalobou. Má, teda, právo aj žalobu vziať späť, tak, ako tomu bolo aj v súdenej veci. Súd späťvzatie žaloby nepripustí v zmysle ustanovenia § 370 ods. 2 CSP, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Keďže žalobca pôvodne žaloval na strane žalovaných žalovanú 1/ aj žalovaného 2/ a žalovaná 1/ so späťvzatím žaloby súhlasila, nebol dôvod, prečo by odvolací súd nemohol konanie vo vzťahu k nej zastaviť po pripustení späťvzatia žaloby a po zrušení rozhodnutia rozsudku okresného súdu vo vzťahu k nej. Keďže vo vzťahu k nej odvolací súd späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok okresného súdu vo vzťahu k nej zrušil a konanie v tomto rozsahu zastavil. Ďalej bude úlohou okresného súdu konať na strane žalovaných len so žalovaným 2/.
24. Keďže došlo k zastaveniu konania vo vzťahu žalovanej 1/, odvolací súd rozhodol o náhrade trov konania v súdenej veci vyplývajúcich zo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou 1/. Zistil, že k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo v dôsledku uhradenia žalovanej istiny žalovaným 2/, a teda nemožno mať za to, že aj žalovaná 1/ zavinila zastavenie konania. Zastavenie konania nezavinil ani žalobca, ktorý po uhradení istiny s príslušenstvom zo strany žalovaného 2/ nemal inú možnosť ako žalobu vziať späť. Preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu (vo vzťahu žalobca - žalovaná 1/) nemá nárok na náhradu trov konania.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).