Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-191-2018.pdf
PDF · 85.08 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/191/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom tamtiež, proti žalovaným 1/ N. H., nar. XX.XX.XXXX, 2/ N. H., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom Q. XXX, o zaplatenie 598,14 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/235/2014-108 zo dňa 12. februára 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o nepriznaní náhrady trov prvoinštančného konania žalovanému v rade 1/.
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 398,76 eur s úrokom z omeškania a vo výrokoch o zastavení konania voči žalovanej v rade 2/ a nepriznaní žalovanej v rade 2/ náhrady trov prvoinštančného konania.
Strany n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd na základe čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom zastavil konanie v časti o zaplatenie 398,76 eur s príslušenstvom (spoločne s úrokom z omeškania podrobne vymedzeným vo výroku I. rozsudku okresného súdu) a voči žalovanej 2/. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keď vychádzal z toho, že žalobca v konaní nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali splnenie podmienok postúpenia (pôvodne bankovej) pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Chýba samotná výzva na úhradu pohľadávky, ako aj doklad o jej doručovaní žalovaným/dlžníkom. Okresný súd konštatoval, že zákon o bankách je lex specialis k Občianskemu zákonníku a pre platné postúpenie pohľadávky z banky na „nebankovku“ musia byť splnené aj podmienky zadefinované v označenom zákonnom ustanovení. Ak tieto nie sú naplnené, je potrebné považovať postúpenie pohľadávky v zmysle § 39 Obč. zák. za absolútne neplatný právny úkon. 2. Zdôraznil, že dotknutá právna norma neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva; ako naznačuje žalobca. V tejto spojitosti poukázal i na nadpis predmetnej časti zákona o bankách - ochrana klientov a bankového tajomstva. Okresný súd zhrnul, že žalobca nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa (banky), nemá preto aktívnu legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere z 21.11. 2006, uzavretou medzi žalovaným 1/ a Slovenskou sporiteľňou, a.s.. 3. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ ich náhradu nepriznal. Títo síce boli v konaní v celom rozsahu úspešní (resp. výhradne žalobca zavinil čiastočným späťvzatím zastavenie konania), ale náhradu trov nežiadali a ani im v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
4. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že v danej časti (o zaplatenie 199,38 eur s príslušenstvom) bude žalobe vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukazoval na to, že banka si môže s klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje alebo, ak z povahy jeho ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Za takéto (odchýlne) dojednanie medzi jeho právnym predchodcom a žalovanými odvolateľ považoval všeobecné obchodné podmienky (osobitne ich bod 19.16.), ktoré umožňujú postúpenie akejkoľvek pohľadávky na tretiu osobu; čo akceptovali i súdy v iných obdobných prípadoch (z ktorých žalobca rozsiahlo citoval). Mal za to, že nejde o ustanovenie, ktoré by spôsobovalo značný nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. 5. Žalobca tvrdil, že predložil výzvu z 24.09.2009 zaslanú dlžníkovi pred postúpením pohľadávky a žalovaný nespochybňoval jej doručenie. Ďalej uviedol, že § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou, lebo účelom daného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva (aj v tomto smere rozsiahlo citoval zo súdnych rozhodnutí v iných veciach). Poukázal tiež na oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré má bez ďalšieho zakladať aktívnu legitimáciu žalobcu v súdenej veci; opäť vrátane rozsiahlej citácie zo súdnych rozhodnutí v iných veciach.
6. Žalovaný 1/ nesúhlasil s odvolaním žalobcu a mal za to, že odvolanie bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty.
7. V následnej reakcii žalobca uviedol, že odvolanie podal včas. Rozsudok mu bol doručený 20.02.2018 a odvolanie podal 07.03.2018, t.j. v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Doplnil, že na podanom odvolaní naďalej trvá. 8. Na dotknuté vyjadrenie už žalovaný 1/ nereagoval.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal z dôvodov a v rozsahu vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého dôvodu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v nenapadnutých výrokoch o čiastočnom zastavení konania a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
10. Na úvod posúdenia odvolania krajský súd konštatuje, že časové údaje vymedzené žalobcom - odvolateľom v bode 7. tohto odôvodnenia zodpovedajú procesnému stavu súdenej veci. To znamená, že odvolanie žalobcu bolo podané v rámci 15-dňovej zákonnej lehoty na podanie tohto opravného prostriedku. 11. Zároveň je vhodné doplniť, že vzhľadom na nenapadnutie odvolaním výrokov rozsudku okresného súdu, ktoré sa týkali žalovanej 2/, vo vzťahu k nej daný rozsudok nadobudol právoplatnosť a stranami sporu v odvolacom štádiu konania sú už len žalobca a žalovaný 1/.
12. Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. upravuje aj podmienky postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt. Predmetná právna norma totiž jednoznačne stanovuje podmienky, (len) za splnenia ktorých je možné postúpiť pohľadávku banky voči klientovi na subjekt, ktorý nie je bankou. Snaha odvolateľa o interpretáciu dotknutého zákonného ustanovenia iba ako výnimky z bankového tajomstva nerešpektuje nielen bezprostredný text zákona (...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť...), ale ani príslušnú časť dôvodovej správy predmetného vládneho návrhu zákona, na ktorý (inak z hľadiska výkladu nezáväzný) dokument žalobca (sprostredkovane citáciou z iného súdneho rozhodnutia) poukazuje.
13. Zásadný význam ochrany spotrebiteľa pred postúpením pôvodne bankovej pohľadávky na nebankový subjekt sa prejavuje aj v kogentnosti právnej úpravy v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nadväzne ide svojou povahou o zákonné ustanovenie, od ktorého sa nie je možné odchýliť ani v rámci zmluvných dojednaní medzi bankou a klientom/spotrebiteľom. V danom prípade sa v skutočnosti ani nejedná o (reálne) zmluvné dojednanie, ktoré by bolo výsledkom štandardného rokovacieho/ vyjednávacieho procesu zmluvných strán, ale ide fakticky o bezprostredný diktát zo strany dodávateľa, výlučne ktorý formuluje (vlastné) všeobecné obchodné podmienky. V konečnom dôsledku je tak účelom príslušných ustanovení všeobecných obchodných podmienok obchádzať zákon, neprípustnosť ktorého postupu je - okrem iného - sankcionovaná i neplatnosťou takéhoto „zmluvného“ dojednania/právneho úkonu.
14. Navyše, všeobecné obchodné podmienky majú slúžiť na bližšie vysvetlenie vzájomných povinností účastníkov zmluvy, či širších súvislostí poskytovanej služby. Rozhodne však nemajú byť priestorom na zásadnú zmenu (v zmysle zbavenia sa, či v lepšom prípade zjednodušenia) zákonných povinností dodávateľa; v tomto prípade banky. Osobitne, ak všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly (29-stranový) súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/ „bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi. Zároveň ide o dokument formulovaný výhradne bankou, bez akéhokoľvek vplyvu spotrebiteľa či už v konkrétnom zmluvnom vzťahu alebo vo všeobecnosti. 15. Prijatie argumentácie žalobcu o možnosti banky ľubovoľne v rámci vlastných všeobecných obchodných podmienok zúžiť rozsah svojich zákonných povinností odporuje základným princípom zmluvného vzťahu, k ochrane ktorého v prípade spotrebiteľa je vytvorený celý systém spotrebiteľskej právnej ochrany. Ako už bolo uvedené, ide o neprijateľné obchádzanie kogentných ustanovení zákona o bankách, ktoré nemôže požívať súdnu ochranu.
16. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách (citovaný v napadnutom rozsudku i v odvolaní žalobcu) je podmienkou platného postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt skutočnosť, že klient je napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti dlhu. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani len netvrdil, že by jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s. - takúto výzvu zaslal žalovaným, resp. aspoň žalovanému 1/, ktorý jediný bol v zmluvnom vzťahu s bankou. Žiadnu takúto písomnosť nepripojil k žalobe a nebola súčasťou ani jeho ďalších podaní vo veci. Pokiaľ súdny spis aj obsahuje výzvy na zaplatenie/pokus o zmier (č.l. 32, 33), ide o písomnosti vyhotovené už žalobcom v roku 2014, ktoré (odhliadnuc od toho, že neboli vyhotovené bankou) logicky nemohli predchádzať postúpenie pohľadávky. 17. Žalobca v rámci odvolania tvrdí, že dlžníkovi bola zaslaná pred postúpením pohľadávky (údajne dňa 24.9.2009) výzva na zaplatenie omeškaného dlhu, resp. jeho časti. Bez ohľadu na neprípustnosť dotknutého nového skutkového tvrdenia v odvolacom štádiu konania (§ 366 CSP, keď žalobca vôbec nevymedzuje dôvod, pre ktorý by takýto nový prostriedok procesného úkonu mal byť prípustnou odvolacou novotou) krajský súd konštatuje/opakuje, že k žalobe ani k neskorším podaniam žalobcu nebola pripojená nijaká písomnosť, ktorá by čo i len okrajovo, resp. sekundárne spĺňala charakter písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Taktiež nie je prílohou ani samotného odvolania.
18. Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že pre špecifické postavenie postupcu - banky (osobitne v prípade klienta spotrebiteľa, vo vzťahu k ochrane ktorého prijala Slovenská republika už v rámci prístupových rokovaní do Európskej únie pozitívny záväzok) - nie je prípustné ani izolovanou aplikáciou rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01 označovaného žalobcom v konečnom dôsledku fakticky ignorovať právne účinky § 92 ods. 8 zákona o bankách. 19. Napokon bezpredmetným je odkazovanie odvolateľa (navyše značne formulárové) na závery rozhodnutí (iných všeobecných) súdov v obdobných veciach, lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP). Odhliadnuc od toho, že podľa vedomostí odvolacieho súdu predmetné rozhodnutia reprezentujú skôr minoritné názory súdnej praxe (v obvode tunajšieho odvolacieho súdu určite), nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP. Zároveň v rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (čiastočne i v spojení s dôvodmi tohto - odvolacieho - rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 144/2014 z 13.5.2014).
20. Nakoľko odvolacie námietky vymedzené žalobcom, ktorými je odvolací súd viazaný, neboli dôvodné a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 21. Žalobca síce odvolaním napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania vo vzťahu medzi ním a žalovaným 1/, ale výlučne v súvislosti s tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej (zamietnutím žaloby vo zvyšnej časti). Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnom výroku zakladá vecnú správnosť (i pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj od neho závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd náležite aplikoval zásadu plného úspechu v spore v spojení s procesným zavinením žalobcu na (čiastočnom) zastavení konania.
22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu jeho trov; naproti tomu úspešnému žalovanému 1/ v súvislosti s odvolacím prieskumom žiadne preukázateľné trovy nevznikli (§ 251 CSP).
23. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.