Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/417/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: A. K., bytom L. nad L., F. XXX/XX, o zaplatenie XXX,XX eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 2Csp/5/2016-50 zo dňa 19. júla 2017, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že dňa 02.10.2008 právny predchodca žalobcu so žalovaným uzavrel Zmluvu o úvere č. 9475793108, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru právnym predchodcom žalobcu žalovanému vo výške 331,94 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v 11-tich mesačných splátkach vo výške 32,80 eur. Prvá splátka bola splatná do dňa 26.10.2008, ďalšie splátky so splatnosťou k 26. dňu v mesiaci, konečná splatnosť úveru bola určená dňa 26.08.2009. Dňa 24.02.2009 vyhotovil právny predchodca žalobcu výzvu adresovanú žalovanému, podľa ktorej porušil ustanovenia predmetnej zmluvy podstatným spôsobom a úver sa ku dňu 24.02.2009 stal predčasne splatným. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 101 a § 112 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Predmetnú zmluvu, uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným posúdil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom spĺňala tiež definičné znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. S poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., súd prvej inštancie z úradnej činnosti skúmal, či pohľadávka žalobcu voči žalovanému nie je premlčaná. Dospel k záveru, že predmetná zmluva bola uzavretá dňa 02.10.2008, pričom pôvodný veriteľ vyhlásil úver za predčasne splatený v celom rozsahu ku dňu 24.02.2009. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka teda premlčacia trojročná lehota v tomto prípade začala plynúť odo dňa 25.02.2009 a uplynula dňa 25.02.2012. Žaloba na súd prvej inštancie bola podaná dňa 27.12.2016, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Dodal, že v predmetnej zmluve bola určená konečná splatnosť úveru dňa 26.08.2009, teda aj v prípade nevyhlásenia mimoriadnej predčasnej splatnosti úveru, by uplatnený nárok žalobcu bol v čase podania žaloby premlčaný. V danej veci uzavrel, že bol povinný aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a teda prihliadnuť na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi z úradnej povinnosti a z tohto dôvodu nebolo možné žalobcovi jeho nárok priznať. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, s tým, že úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania, ale pretože mu žiadne

trovy preukázateľne nevznikli, rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že nemal možnosť sa v konaní procesne brániť, keďže súd prvej inštancie svojím postupom znemožnil účasť žalobcu na konaní o zaplatenie peňažnej sumy a žalobu zamietol. Mal za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie. S poukazom na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.03.2016, č.k. 11Co/92/2016-88 uviedol, že napriek tomu, že postupoval pri uplatnení a vymáhaní svojej pohľadávky podľa platných právnych noriem a právne aprobovaným spôsobom, dostal sa do situácie, v ktorej sú popreté jeho legitímne očakávania, že exekučný titul bude možné vykonať, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty. Podľa jeho názoru nárok žalobcu nie je premlčaný. Dátum vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru nastal dňa 24.02.2009, žalobu na rozhodcovský súd podal dňa 10.12.2010, teda do času podania žaloby na rozhodcovský súd neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba v celej svojej dĺžke. Podaním žaloby na rozhodcovský súd dňa 10.12.2010 prestala plynúť premlčacia doba, a to počas vedeného rozhodcovského konania a následne v období vedenia exekučného konania až do jeho zastavenia exekučným súdom. Momentom právoplatnosti uznesenia o zastavení exekučného konania začal právnemu predchodcovi žalobcu plynúť zvyšok premlčacej doby, počas ktorej bola včas podaná žaloba na súd prvej inštancie. Dal do pozornosti nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 06.11.2016 vo veci C42/15. Záverom žalobca uviedol, že žalovaný si požičal od právneho predchodcu žalobcu sumu 331,94 eur a do dnešného dňa z tejto sumy nič nevrátil. Postup súdu, ktorý chráni dlžníka, ktorý nevrátil ani istinu úveru, považoval za poskytnutie právnej ochrany subjektu, ktorý koná v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozhodol tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

5. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

6. V preskúmavanej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a prihliadnuť tak na zákonný dôvod, ktorý bránil priznať plnenie požadované žalobou.

7. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd prvej inštancie bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie

na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

9. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

10. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov).

11. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 , vyvodí z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, pričom sa vyporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní.

13. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .