Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-214-2016.pdf
PDF · 159.9 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/214/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ivan Pádej, správca konkurznej podstaty Slovenské lodenice a.s. „v konkurze", Roľníckej školy 1519, Komárno, IČO: 31 411 541, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o., Centrum 18/23, Považská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 09. 09. 2016 proti rozhodnutiu žalovaného č. 1278683/2016 zo dňa 12. 07. 2016, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1278683/2016 zo dňa 12. 07. 2016 a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 21. 07. 2005 podal žalobca daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 6.859.794,- Sk (227.703,446 eur). Na základe oznámenia správcu dane, t.j. Daňového úradu Komárno zo dňa 06. 09. 2005 sa v spoločnosti Slovenské lodenice a.s. v konkurze začala dňa 19. 09. 2005 daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj a jún 2005.
2. Dňa 28. 02. 2006 bol spísaný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj a jún 2005, pričom za zdaňovacie obdobie jún 2005 bol zistený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 6.859.794,- Sk. Následne dňa 22. 03. 2006 správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým spoločnosti Slovenské lodenice a.s. v konkurze nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 6.859.794,- Sk uplatnený v daňovom priznaní. Na základe odvolania (ktoré sa v predloženom spise nenachádza) Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 02. 08. 2006 vyššie uvedené rozhodnutie správcu dane zo dňa 22. 03. 2006 potvrdilo ako vecne správne. Krajský súd v Nitre rozsudkom č.k. 30S/45/2006-67 zo dňa 29. 01. 2008 podanú žalobu (ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 02. 08. 2006 ako i rozhodnutia správcu dane, t.j. Daňového úradu Komárno zo dňa 22. 03. 2006) zamietol. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžf 31/2008 zo dňa 21. 07. 2009 bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 30S/45/2006-67 zo dňa 29. 01. 2008 tak, že bolo zrušené rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo dňa 02. 08. 2006 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Komárno zo dňa 22. 03. 2006 a vec bola vrátená žalovanému (v tom čase daňové riaditeľstvo SR) na ďalšie konanie.
3. Následne bola vykonaná opakovaná daňová kontrola zdaňovacieho obdobia jún 2005, z ktorej bol spísaný dňa 22. 02. 2010 protokol o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie jún 2005 v znení dodatku č. 1 zo dňa 24. 03. 2010 a opätovne bol zistený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 227.703,44 eur (t.j. 6.859.794,- Sk), a teda žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vydalo rozhodnutie zo dňa 27. 09. 2010 ktorým bolo zrušené rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového úradu Komárno zo dňa 30. 03. 2010 (ktoré sa v predloženom administratívnom spise nenachádza) a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Ďalší dodatočný platobný výmer vydal správca dane dňa 24. 11. 2011, ktorým opätovne rozhodol tak, že nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 227.703,44 eur a v tejto sume mu vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 14. 05. 2012 rozhodnutie správcu dane zo dňa 24. 11. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. V poradí ďalší dodatočný platobný výmer vydal správca dane (Daňový úrad Nitra pobočka Komárno) dňa 02. 08. 2012, ktorým opätovne nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 6.859.794,- Sk, t.j. 227.703,44 eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 0,- eur, čím mu vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 6.859.794,- Sk, t.j. 227.703,44 eur. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 22. 02. 2013 rozhodnutie správcu dane zo dňa 02. 08. 2012 potvrdil. Následne na základe žaloby proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného vo veci rozhodoval Krajský súd v Nitre, ktorý rozsudkom č.k. 11S/44/2013-65 zo dňa 26. 11. 2013 rozhodol tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 22. 02. 2013 č. 1100304/1/86564/2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
6. V ďalšom konaní žalovaný rozhodnutím zo dňa 13. 03. 2014 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 02. 08. 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Rozhodnutím zo dňa 27. 02. 2015 (ktoré nadobudlo právoplatnosť podľa vyznačenia dňa 26. 03. 2015) Daňový úrad Nitra pobočka Komárno rozhodol tak, že určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 0,- eur a priznal mu nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 227.703,44 eur (suma nadmerného odpočtu uvedená v daňovom priznaní 227.703,44 eur, suma nadmerného odpočtu zistená správcom dane 227.703,44 eur, rozdiel v sume 0,- eur).
8. Dňa 27. 08. 2015 správca dane vrátil žalobcovi sumu 227.703,44 eur.
9. Daňový úrad Nitra pobočka Komárno vydal dňa 08. 09. 2015 rozhodnutie, ktorým priznal žalobcovi úrok v sume 9.170,50 eur zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur za obdobie od 02. 04. 2015 do 27. 08. 2015. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 11. 02. 2016 tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 08. 09. 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom vo svojom zrušujúcom rozhodnutí okrem iného uviedol, že bez uvedenia preukazných a relevantných skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane, nemožno dôvody tohto rozhodnutia považovať za postačujúce, zákonné a preskúmateľné.
10. Ďalším rozhodnutím zo dňa 24. 03. 2016 správca dane opätovne priznal žalobcovi úrok v sume 9.170,50 eur z nadmerného odpočtu v sume 227.703,44 eur za zdaňovacie obdobie jún 2005 za obdobie od 02. 04. 2015 do 27. 08. 2015. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím zo dňa 12. 07. 2016 potvrdil rozhodnutie správcu.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
11. V odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia zo dňa 12. 07. 2016 žalovaný okrem iného poukázal na to, že nadmerný odpočet uplatnený žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 6.859.794,- Sk (t.j. 227.703,44 eur) nebol správcom dane priznaný po daňovej kontrole, ani po opakovanej daňovej kontrole a ani v ďalších konaniach, do ktorých bolo správca dane vrátený žalovaným. Daňové konanie bolo právoplatne ukončené až dňa 26. 03. 2015 rozhodnutím správcu dane zo dňa 27. 02. 2015, ktorým správca dane (Daňový úrad Nitra pobočka Komárno) priznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 227.703,44 eur (6.859.794,- Sk), ktorá sa neodlišuje od nadmerného odpočtu uvedeného žalobcom v daňovom priznaní, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžf 31/2008 a rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/44/2013-65 zo dňa 26. 11. 2013. Nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia správcu dane tomuto začala plynúť lehota 10 dní na vrátenie nadmerného odpočtu a jej posledným dňom bol deň 02. 04. 2015, pričom nadmerný odpočet bol vrátený žalobcovi dňa 27. 08. 2015.
12. V ďalšej časti svojho rozhodnutia žalovaný v zmysle ust. § 79 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odôvodňoval postup pri výpočte úroku 9.170,50 eur zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur. Uviedol, že na základe ust. § 167 vyššie citovaného zákona účinného od 01. 01. 2012 došlo k zrušeniu zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ktorý v ust. § 35b upravoval okrem iného i sankčný úrok, ktorý správca dane platí daňovému subjektu v prípade neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov. Daňový poriadok nepozná pojem sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. V ust. § 79 daňového poriadku je však okrem iného upravený i úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, v zmysle ktorého správca dane rozhodol o priznaní úroku v sume 9.170,50 eur.
13. Ustanovenie § 165 daňového poriadku určuje, že daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Daňové konanie v prípade priznania neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov začína dňom, kedy príslušný orgán vykonal prvý úkon proti daňovému subjektu, t.j. kedy mu poukázal peňažné prostriedky. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Ak by neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov vzniklo (§ 35b ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov) a správca dane by ich poukázal za účinnosti tohto zákona, teda do 31. 12. 2011, začalo by sa zo zákona samostatné konanie o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu a správca dane by postupoval podľa ust. § 165 ods. 2 daňového poriadku, teda priznal by daňovému subjektu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.
14. Konanie o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu nezačalo za účinnosti zákona o správe daní a poplatkov, t.j. do 31. 12. 2011, a preto bolo potrebné postupovať podľa daňového poriadku. Správca dane nedodržal zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu (do 02. 04. 2015) v zmysle ust. § 79 ods. 6, tretia veta zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t.j. do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 27. 02. 2015 (ktorým bol žalobcovi nadmerný odpočet v sume 227.703,44 eur priznaný), bolo potrebné priznať žalobcovi úrok zo sumy nadmerného odpočtu, a to v zmysle ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku.
15. V ďalšej časti svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že úrok zo sumy nadmerného odpočtu priznal daňovému subjektu, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz (30. 03. 2001) podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Pri označovaní daňového subjektu, ktorý je v konkurze, správca dane v tzv. „adresnom pásme“ a vo výroku rozhodnutia uviedol meno, priezvisko, sídlo správcu v konkurznom konaní úpadcu, obchodné meno a ďalšie náležitosti. Správca dane vydal rozhodnutie za účinnosti daňového poriadku pre daňový subjekt, ktorý je v konkurze, pričom tento konkurz bol vyhlásený za účinnosti zákona o konkurze a vyrovnaní a postupoval podľa daňového poriadku. V daňovom poriadku nie prechodné ustanovenie, ktoré by upravovalo postup pri konkurzoch, ktoré boli vyhlásené ešte pred účinnosťou daňového poriadku (do 31. 12. 2011). I v týchto prípadoch sa preto procesne postupuje podľa daňového poriadku, t.j. pri konkurze konkrétne podľa ust. § 158 a § 159 daňového poriadku. Správca dane nepochybil, keď vo výroku rozhodnutia rovnako aj v tzv. „adresnom pásme“ na prvom mieste uviedol správcu v konkurznom konaní, za ktorého bol uznesením Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 3K 264/00 zo dňa 30. 03. 2001 ustanovený JUDr. Ivan Pádej.
III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe 16. V podanej žalobe zo dňa 09. 09. 2016 žalobca uviedol, že správca dane vydal dňa 24. 03. 2016 rozhodnutie v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým žalobcovi priznal úrok v sume 9.170,50 eur zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal s poukazom na to, že správca dane postupoval nesprávne a mal aplikovať ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb.. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 12. 07. 2016 však potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 24. 03. 2016 s odôvodnením, že daňové preplatky a úrok upravuje ust. § 79 daňového poriadku.
17. V ďalšej časti žaloby žalobca poukázal na dôvodovú správu k ust. § 165 daňového poriadku, v zmysle ktorej „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004“. Bol toho názoru, že sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. je teda aj po 01. 01. 2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Tento sankčný úrok bol zavedený s účinnosťou od 01. 01. 2004 zákonom č. 609/2003 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 511/1992 Zb.. Správca dane mal pri vypočítavaní sankčného úroku postupovať podľa ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb., pričom v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (napríklad III. ÚS 341/07, I. ÚS 306/2010). Účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ale naopak, cieľom a zmyslom novej právnej úpravy bolo ponechať sankčný úrok ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku.
18. V prípade, ak by konajúci súd prišiel k záveru, že správca dane postupoval správne, keď aplikoval ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. a nemal aplikovať ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb., bol žalobca toho názoru, že správca dane nesprávne určil termín posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Správca dane ako posledný deň tejto lehoty určil deň 02. 04. 2015. Poukázal na prejudiciálne otázky v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/21/2012. Súdny dvor uznesením z 21. 10. 2015 v konaní pod sp. zn. C-120/15 o položených otázkach rozhodol tak, že „článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať to v zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. Z uvedeného vyplýva, že správca dane je povinný priznať platiteľovi dane uplatňujúcemu si nadmerný odpočet úrok z omeškania za obdobie od 31. dňa po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie až do vrátenia nadmerného odpočtu.
19. Problematikou zadržiavania finančných prostriedkov správcom dane a správneho určenia začiatku lehoty, odkedy má správca dane počítať dní omeškania pre účely výpočtu úroku z omeškania v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozoberal aj článok v odbornom časopise Bulletin slovenskej advokácie č. 7 - 8/2016, ktorý vydáva Slovenská advokátska komora.
20. Žalobca navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. 07. 2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.
IV. Vyjadrenie žalovaného
21. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20. 12. 2017 k podanej žalobe uviedol, že správca dane v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priznal žalobcovi úrok v sume 9.170,50 eur zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 na tom základe, že nadmerný odpočet v sume 227.703,44 eur, uplatnený žalobcom v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 a priznaný žalobcovi právoplatným rozhodnutím zo dňa 27. 02. 2015 v sume 227.703,44 eur nebol žalobcovi vrátený v zákonom stanovenej lehote určenej v ust. § 79 ods. 6, tretia veta zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, t.j. do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia zo dňa 27. 02. 2015.
22. V ďalšej časti vyjadrenia k podanej žalobe žalovaný doslovne citoval niektoré časti svojho rozhodnutia (strana 4, 5, 6), čo tvorilo podstatnú časť jeho vyjadrenia. Vzhľadom k tomu, že vo vyjadrení žalovaného sa jedná o doslovnú citáciu relevantných častí jeho rozhodnutia, nebude súd argumenty žalovaného (uvedené vo vyjadrení k žalobe) v tejto časti svojho rozsudku opätovne uvádzať, nakoľko sú už uvedené vyššie (bod 11, 12, 13, 14 tohto rozsudku), a to v časti II. tohto rozsudku - zhrnutie napadnutého rozhodnutia.
23. V závere svojho vyjadrenia žalovaný konštatoval, že koniec lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu pripadol na nedeľu, čo malo za následok, že posledným pracovným dňom bol štvrtok, t.j. 02. 04. 2015. Pravidlá počítania lehôt určené § v ust. § 27 daňového poriadku sa týkajú len úkonov daňového subjektu. Ak plynie hmotnoprávna lehota (§ 79 ods. 6, tretia veta zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), ktorej koniec pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja, zaužívanou praxou vo finančnej správe je, že posledným dňom lehoty je najbližší predchádzajúci pracovný deň, ktorým v posudzovanom prípade bol 02. 04. 2015. Za situácie, keď pravidlá počítania lehôt týkajúcich sa úkonov správcu dane právo neurčuje, resp. umožňuje rozdielny výklad, finančná správa postupuje spôsobom, ktorý je pre daňový subjekt priaznivejší.
24. Rozhodnutie zo dňa 27. 02. 2015, ktorým správca dane priznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 227.703,44 eur nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 03. 2015. Nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia začala správcovi dane plynúť lehota 10 dní na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorú správca dane nedodržal, pretože nadmerný odpočet vrátil žalobcovi dňa 27. 08. 2015, čo bolo dôvodom pre priznanie úroku „za nedodržanie 10-dňovej lehoty správcom dane na vrátenie nadmerného odpočtu“.
25. Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.
V. Ďalší priebeh súdneho konania
26. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 09. 02. 2018 a uviedol, že žalovaný postupoval nesprávne, keď na vyplatenie sankčného úroku uplatnil ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. a nie ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb.. I v prípade, ak by súd vyhodnotil postup žalovaného podľa zákona č. 563/2009 Z.z. za správny, žalobca bol toho názoru, že žalovaný nesprávne určil deň, kedy mal vyplatiť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2005. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/65/2014, sp. zn. 4Sžf/68/2014, ktorý posudzoval obdobnú vec a dospel k záveru, že žalovaný sa mal pri rozhodovaní o nároku žalobcu zaoberať a zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora a pokiaľ tak neučinil, tak vec nesprávne právne posúdil. Najvyšší súd SR už v minulosti zaviazal žalovaného aplikovať na vec rozhodnutia o nároku daňového subjektu o priznaní úroku za zadržiavanie odpočtu čl. 183 smernice o DPH v zmysle jeho výkladu podaného Súdnym dvorom. Napriek uvedenému daňové orgány ďalej rozhodujú podľa úpravy obsiahnutej v zákone č. 222/2004 Z.z. a v zákone č. 563/2009 Z.z., ktoré sú podľa názoru žalobcu v rozpore s únijným právom.
VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
27. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. 07. 2016, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná, a preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
28. Podľa § 35b ods. 5, 6, 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 03. 2006 (teda i v čase podania daňového priznania a skončenia daňovej kontroly u žalobcu), rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Ak je správca dane povinný zaplatiť daňovému subjektu sankčný úrok, pri jeho platení sa postupuje ako pri vrátení daňového preplatku podľa § 63. Správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať.
29. Podľa § 35b ods. 5, 6, 7 vyššie citovaného zákona v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011, rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. ____________________________
11ad) § 79 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 651/2004 Z.z.
30. Podľa § 79 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2006 (teda v čase podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2005, ako i v čase skončenia daňovej kontroly u žalobcu), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly.
31. Podľa § 86 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 12. 2008, týmto zákonom sa preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie uvedené v prílohe č. 6.
32. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v. EÚ L 347, 11.12.2006) v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú.v. EÚ L 384, 29.12.2006).
33. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
34. Podľa § 68 ods. 1, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 06. 2015 (teda i v čase vydania rozhodnutia o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty), ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1)vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov. 1)
35. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3, 6, 7 vyššie citovaného zákona v znení účinnom v čase rozhodovania žalovaného v predmetnej veci, pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Za deň vrátenia preplatku sa považuje deň, keď bola suma preplatku odpísaná z účtu správcu dane. Poskytovatelia platobných služieb sú povinní oznámiť daňovému subjektu deň, keď došlo k odpísaniu platby z účtu správcu dane. Na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. Podľa § 165 ods. 1, 2, 4, 5, 7 vyššie citovaného zákona, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov. Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Podľa § 165b ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.
36. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
37. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo posúdiť postup a právne závery žalovaného pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 24. 03. 2016 o priznaní úroku v sume 9.170,50 eur (za obdobie od 02. 04. 2015 do 27. 08. 2015) zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur za zdaňovacie obdobie jún 2005, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 27. 08. 2015.
38. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal dňa 21. 07. 2005 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet v sume 6.859.794,- Sk. Taktiež nebolo sporné, že dňa 19. 09. 2005 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu v zmysle ust. § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia daňovej kontroly) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu a táto bola ukončená dňa 17. 03. 2006, kedy bol so žalobcom prerokovaný protokol zo dňa 28. 02. 2006 o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ako to vyplýva z predloženého administratívneho spisu, pričom uplatnený nadmerný odpočet v sume 6.859.794,- Sk nebol žalobcovi priznaný. S rovnakým výsledkom bola skončená i opakovaná daňová kontrola zdaňovacieho obdobia jún 2005, o čom bol písaný protokol zo dňa 22. 02. 2010 v znení dodatku č. 1 zo dňa 24. 03. 2010. Vo vyrubovacom konaní po skončení daňovej kontroly a opakovanej daňovej kontroly správca dane opakovane vydával rozhodnutia, ktorými žalobcovi nepriznal uplatnený nadmerný odpočet a vyrubil mu rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 6.859.794,- Sk, resp. po prepočte na menu euro v sume 227.703,44 eur, pričom tieto rozhodnutia boli opakovane odvolacím orgánom zrušované a v prípade ich potvrdenia rozhodnutím žalovaného, správne súdy na základe žaloby podanej žalobcom zrušili potvrdzujúce rozhodnutia žalovaného a vec mu vrátili na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom žalovaný (viazaný právnym názorom súdu) následne zrušil rozhodnutie správcu dane o nepriznaní nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobie. Výsledkom vyrubovacieho konania bolo vydanie rozhodnutia správcu dane zo dňa 27. 02. 2015 (ktoré nadobudlo právoplatnosť podľa vyznačenia dňa 26. 03. 2015), ktorým správca dane v zmysle ust. 68 ods. 6 v nadväznosti na ust. § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 0,- eur a priznal mu nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 227.703,44 eur, teda v rovnakej sume, ako si žalobca uplatnil v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie (6.859.794,- Sk). Nebolo sporné, že suma nadmerného odpočtu bola žalobcovi vrátená dňa 27. 08. 2015.
39.S poukazom na vyššie uvedené zistenia vyplývajúce z predloženého administratívneho spisu, je podľa názoru súdu zrejmé, že v predmetnej veci sa jedná o neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcu, pričom obdobie ich neoprávneného zadržiavania sa nepochybne začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a skončilo sa dňa 27. 08. 2015, kedy bola suma nadmerného odpočtu vrátená žalobcovi, teda za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
40. V prípade, ak by sa obdobie, kedy boli peňažné prostriedky žalobcu neoprávnene zadržiavané správcom dane skončilo do 31. 12. 2011, teda ešte za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, žalobcovi by vznikol nárok na sankčný úrok v zmysle ust. § 35b ods. 6 tohto zákona. Skutočnosť, že daňové orgány právoplatne neukončili vyrubovacie konanie do 31. 12. 2011 a za účinnosti tohto zákona s konečnou platnosťou nevyriešili daňovú povinnosť žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2005, nemôže byť podľa názoru správneho súdu vyhodnotená v jeho neprospech tom zmysle, že zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemá ustanovenie o priznaní sankčného úroku daňovému subjektu. Zmena právnej úpravy nemôže byť na ujmu žalobcu, ktorý si uplatnil právo na vrátenie nadmerného odpočtu za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ale k jeho priznaniu a vráteniu (v žalobcom uplatnenej sume) neprišlo za účinnosti tohto zákona z dôvodu opakovaného rozhodovania daňových orgánov o jeho nepriznaní.
41. Z ust. § 165 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona (t.j. do 01. 01. 2012) zostávajú zachované. Z uvedeného ustanovenia možno vyvodiť záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane v prípade, že dôjde k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov na dani z pridanej hodnoty, pričom v predmetnej veci je nepochybné, že právo žalobcu na zaplatenie sankčného úroku vzniklo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, teda do 01. 01. 2012. Účelom zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 01. 01. 2004. Uvedené možno podľa názoru súdu vyvodiť z ust. § 165 ods. 7 daňového poriadku, v ktorom sa uvádza, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona, čo znamená, že sankčný úrok je aj po 01. 01. 2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu.
42. Z ust. § 165 ods. 7 daňového poriadku teda vyplýva, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k dátumu 01. 01. 2012, ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval, nakoľko úlohou sankčných úrokov, ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho vzťahu. Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s ust. § 165 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t.j. daňového poriadku (teda do 01. 01. 2012), ostávajú zachované. Bude sa to týkať aj tých prípadov, v ktorých podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov by daňový subjekt mal nárok na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky za splnenia zákonných podmienok uvedených v tomto zákone. V predmetnej veci podľa názoru súdu nemožno mať pochybnosti o tom, že k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov žalobcu došlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011 a teda za účinnosti tohto zákona došlo i k vzniku nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku, a preto i napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a tým zostáva zachované i právo žalobcu na rozhodnutie o ňom (o sankčnom úroku). Sankčný úrok podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, resp. úrok z omeškania podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je určitou sankciou za to, že žalobca nemohol po určitý čas (až do 27. 08. 2015) disponovať s peňažnými prostriedkami v sume nadmerného odpočtu, na vrátenie ktorého si uplatnil právo podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie jún 2005. S poukazom na uvedené potom, podľa názoru súdu, nie je potom dôvodná námietka žalovaného, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať podľa zákona č. 511/1992 Zb., ale podľa príslušných ustanovení daňového poriadku, ktorý sankčný úrok priamo neupravuje. Na uvedenom nemôže nič meniť ani to, že žalobca nepožiadal o priznanie sankčného úroku (resp. v predloženom administratívnom spise sa takáto žiadosť žalobcu nenachádza), nakoľko zo žiadneho ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 12. 2011 nevyplývala povinnosť daňového subjektu požiadať o priznanie sankčného úroku. Naopak, ust. § 35b ods. 7 tohto zákona bolo formulované tak, že správca dane v určenej lehote zaplatí sankčný úrok a vydá o tom rozhodnutie. Taktiež ani žiadne ustanovenie zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2012 neukladá povinnosť daňového subjektu požiadať o priznanie úroku z omeškania. Súd je toho názoru, že podanie takejto žiadosti v prípade, pokiaľ správca dane nemal s konečnou platnosťou vyriešenú otázka dôvodnosti uplatnenia nadmerného odpočtu, by bolo nedôvodné bezpredmetné.
43. V podanej žalobe žalobca v súvislosti s rozhodovaním správcu dane o priznaní úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a určení počtu dní, za ktoré bol tento úrok priznaný poukazoval na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice, v zmysle ktorého „Článok 183 prvý odsek smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly“. Bol toho názoru, že správca dane nesprávne určil termín posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného dopočtu, keď ako posledný možný deň lehoty určil deň 02. 04. 2015. 44. Práve z dôvodu, že naša vnútroštátna právna úprava do 31. 12. 2016 neobsahovala úpravu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a viedli sa vnútroštátne spory o priznanie tejto náhrady vo forme úrokov, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/21/2012 podal Súdnemu dvoru EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania a žiadal odpoveď na dve prejudiciálne otázky. Súdny dvor sa k položeným otázkam vyjadril formou uznesenia vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015, keď výslovne uviedol, že „článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“
45. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 zo dňa 21. 10. 2015 ako aj staršej judikatúry Súdneho dvora (najmä rozhodnutia vo veci Enel Maritsa, body 51, 52, 53, Rafinăria Steaua Română, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, bod 32, Alicja Sosnowska) vyplýva, že súdy ako aj správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy platnej a účinnej v rozhodnom období v tejto otázke, nakoľko takémuto uplatneniu bráni čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Táto Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať eurokonformne, t.j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo toto ustanovenie nepoužiť. V práve Európskej únie platí, že rozsudky Súdneho dvora EÚ sú v zásade záväzné inter partes (medzi stranami). Všeobecná záväznosť rozsudkov platí neformálne, len pokiaľ ide o rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach.
46. Vo svojej judikatúre (napr. rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších) v otázke vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty Súdny dvor EÚ dôvodil, že vyššie uvedená smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie, priamy účinok. Vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a namiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo. Uvedené potom znamená, že čl. 183 smernice musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci.
47. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný, čo v predmetnej veci trvalo od začatia daňovej kontroly u žalobcu v septembri 2005 až do vydania rozhodnutia zo dňa 27. 02. 2015, ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 0,- eur za zdaňovacie obdobie jún 2005 a žalobcovi bol priznaný nadmerný odpočet v sume ním uplatnenej v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06. 06. 2017). Pokiaľ správca dane po ukončení vyrubovacieho konania (viazaný právnym názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 5 Sžf 31/2006 zo dňa 21. 07. 2009 a v rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/44/2013-65 zo dňa 26. 11. 2013) dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2005 (ktorý mu bol vrátený dňa 27. 08. 2015) mal správca dane k tejto problematike pristupovať v súlade s právom únie a eurokomformným výkladom právnych predpisov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu rozhodnutia vo veci samej.
48. Podľa názoru správneho súdu a s poukazom na uvádzanú judikatúru Súdneho dvora EÚ žalovaný pochybil, keď potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 24. 03. 2016, ktorým bol žalobcovi priznaný úrok v sume 9.170,50 eur zo sumy nadmerného odpočtu 227.703,44 eur za obdobie od 02. 04. 2015 do 27. 08. 2015, pretože sa jedná o nadmerný odpočet, ktorý bol žalobcom uplatnený podaním daňového priznania dňa 21. 07. 2005 za zdaňovacie obdobie jún 2005 a žalobcovi bol vrátený až dňa 27. 08. 2015, pričom počas celého tohto obdobia (trvajúceho cca desať rokov) žalobca nemohol disponovať uvedenou sumou. Priznanie úroku za obdobie od 02. 04. 2015 do 27. 08. 2015 potom nemôže by dostatočnou kompenzáciou pre žalobcu za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov správcom dane, ktoré sa začalo v roku 2005. Súd je toho názoru, že správcom dane určený počet dní, za ktoré bol žalobcovi priznaný úrok z uplatneného nadmerného odpočtu nie je správny, a to s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ a jeho výklad čl. 183 (prvý odsek) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.
49. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12. 07. 2016 podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP (z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd má za to, že žalovaný pri svojom rozhodnutí o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 24. 03. 2016 nevenoval vyššie uvedeným skutočnostiam dostatočnú pozornosť a predmetnú vec posudzoval výlučne podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2012. a vnútroštátnych predpisov, z ktorých vyvodil nesprávny právny záver, že v predmetnej veci nebolo možné žalobcovi priznať sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané prostriedky v zmysle ust. § 35b zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, ale bolo potrebné postupovať podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2012.
50. V ďalšom konaní sú daňové orgány viazané právnym názorom súdu (ust. § 191 ods. 6 SSP) a povinnosťou žalovaného bude opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 24. 03. 2016, ktorým správca dane priznal žalobcovi úrok v sume 9.170,50 eur v zmysle ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom sa bude zaoberať a zohľadní i judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa otázok vrátenia nadmerného odpočtu, najmä uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 (Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré sa týka priamo slovenského právneho poriadku. Uvedené znamená, že žalovaný bude v predmetnej veci pri rozhodovaní o nároku žalobcu v predmetnej veci aplikovať čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Súdny dvor EÚ vo svojej vyššie citovanej judikatúre a po právnej stránke vec posúdi v súlade s touto judikatúrou, s príslušnými ustanoveniami daňových predpisov s prihliadnutím na ich prechodné ustanovenia ako i s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku za oneskorené vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly (napr. v konaní pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, 4Sžf/65/2014, 4Sžf/ 57/2016). V súvislosti s prejednávanou vecou súd správny poukazuje i na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní napr. pod sp. zn. 1Sžf/14/2015, 1Sžf/96/2015 a 3Sžf/34/2016, v ktorých bola posudzovaná otázka nároku na zaplatenie sankčného úroku za účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v prípade preukázaného neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov, ktoré vzniklo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Právnym názorom vyjdeným v uvedených rozhodnutiach sa správny súd riadil i v tejto predmetnej veci vzhľadom na obdobnú právnu problematiku.
51. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech (súd žalobe vyhovel), priznal právo na plnú náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 167 ods. 1 SSP. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 175 ods. 2 SSP).
52. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.