Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_35Ek-13-2018.pdf
PDF · 116.73 KB
Case nature
Subarea
35Ek/13/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast. Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 911 09 Bratislava
- Staré Mesto, IČO: 36 865 141, proti povinnému: B., o vymoženie 1 745,80 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším súdnym úradníkom, sp. zn. 35Ek/13/2018 zo dňa 26.04.2018, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného z a m i e t a .
II. Súd oprávnenému nárok na náhradu trov konania o sťažnosti n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1/ Oprávnený sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 20.12.2017 domáhal vykonania exekúcie voči povinnému na základe exekučného titulu - T., ktorý vydal Slovenský rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž, Vansovej 2, 811 03 Bratislava, rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M..
2/ Vyšší súdny úradník vydal dňa 26.04.2018 rozhodnutie, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je podľa § 53 ods. 3 Exekučného poriadku oprávnený preskúmať súlad exekučného titulu s týmto zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj jeho materiálnu vykonateľnosť. Súd v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, je vždy povinný skúmať, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f/ Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov a či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh na vykonanie exekúcie zamietne. Okrem zákonných ustanovení svoj názor oprel aj o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. 6Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, sp. zn. 3Cdo 122/2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011).
3/ Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a predložených príloh dospel k záveru, že zmluva o úvere, ako aj rozhodcovská zmluva, obe uzavreté dňa 07.08.2014 medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom sú spotrebiteľskými zmluvami podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase podpísania zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného dôvodu považoval zmluvný vzťah medzi nimi za spotrebiteľský a podrobil ho prieskumu z hľadísk podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(či jej obsahom nie je taká dohoda zmluvných strán, resp. zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa). Svoj prieskum zameral na posúdenie platnosti uzavretej rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej prebehlo spotrebiteľské rozhodcovské konanie.
4/ Predloženú rozhodcovskú zmluvu vyhodnotil ako neprijateľnú s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, a teda ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. So spotrebiteľom nebola individuálne dojednaná, pričom uvedené nie je spôsobilá zvrátiť ani skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy. Bola však uzavretá v ten istý deň ako zmluva o úvere, čo neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a že svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predtlačené znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Tomuto typu zmluvy nasvedčuje aj vyhotovenie rozhodcovskej zmluvy v danej veci, ktoré má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotnú zmluvu o úvere. Dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Z predloženého návrhu rozhodcovskej zmluvy nevyplýva, že spotrebiteľ mal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská zmluva nebola aj napriek formulácii skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na rozhodcovský súd uskutočnil výber predpokladaný v čl. II bode 1 písm. a/ rozhodcovskej zmluvy. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu¸ čím došlo k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom. Vyšší súdny úradník v rozhodnutí zdôraznil, že priamo v predtlačenej časti rozhodcovskej zmluvy je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy bolo dlžníkovi - povinnému odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Vzhľadom na uvedené vyhodnotil ustanovenie rozhodcovskej zmluvy, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc za neprijateľné, a preto v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy za neplatné.
5/ Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom. Rozhodnutie potom nebolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a preto nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia. Na záver podotkol, že od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Potom neboli naplnené podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy podľa ustanovenia bodu 3 čl. II rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy jednostranne odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu, do 10 kalendárnych dní od jej doručenia. Uvedené tiež nič nemení na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, v ktorých dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Na základe uvedených skutočností návrh zamietol podľa § 53 ods. 3 písm. f/ bod 4 Exekučného poriadku. Rozhodnutie bolo oprávnenému doručené dňa 08.06.2018.
6/ Proti rozhodnutiu podal dňa 25.06.2018 oprávnený odvolanie, ktorým navrhoval, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Oprávnený mal za to, že vyšší súdny úradník dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko čl. II ods. 1 umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma a preto miesto rozhodcovského konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania nie je dôležitá (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14NcC/10/2011 zo dňa 30.05.2011). Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná, nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka (Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4, s. 616 a nasl.). Povinný má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Dôležité je to, či zmluva v čase jej uzavretia sama osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom a alternatívnym riešením sporu (nie hypotetické zvažovanie okolností, ktoré môžu nastať v budúcnosti).
7/ Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka treba naviac vykladať eurokonformne v zmysle znenia Smernice č. 2005/48/ES. Podľa písm. q/ odseku 1 Prílohy tejto smernice je zakázané iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou. Okrem toho nie je splnená ani podmienka existencie sporu nepodliehajúceho právnym ustanoveniam, teda nezákonné rozhodcovské súdy. V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva jednoznačne aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Zásadná prípustnosť rozhodcovskej doložky bola priznaná rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci zo dňa 02.03.2011, sp. zn. 12Cmo 13/2010, pričom tento súd výslovne uviedol, že existencia rozhodnutia ESD č. C-168/05 vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. v zmysle jeho bodov č. 36-39 nestanovuje povinnosť národného súdu prehlásiť rozhodcovskú doložku z úradnej moci za neplatnú a vyvodiť z toho ďalšie dôsledky. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských sporoch bola v podobe odmietnutia vecného prieskumu rozhodcovských rozsudkov potvrdená o.i. rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo 2675/2007, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 01.03.2011, sp. zn. 19Co 481/2010 publikovaného na www.profipravo.cz <http://www.profipravo.cz>. Ďalej uviedol, že rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. júna 2010, sp. zn. 23 Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text, ktorý podpisuje, obsahuje rozhodcovskú doložku, ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore potvrdil Najvyšší súd ČR aj svojím uznesením zo dňa 28. apríla 2010, sp. zn. 23 Cdo 4895/2010. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. marca 2009, sp. zn. 32 Cdo 1590/2008 s právnou vetou: v prípade spotrebiteľskej zmluvy nie je dojednanie rozhodcovskej doložky vylúčené bolo publikované pod číslom C 7386 v Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ako aj v systéme www.beck-online.cz.
8/ Oprávnený poukázal na skutočnosť, že medzi oprávneným a povinným bola v predmetnom prípade uzatvorená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej Zmluvy o úvere. Obdobnou otázkou sa zaoberal aj Okresný súd Rimavská Sobota, ktorý Rozsudkom sp. zn 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015 zamietol žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Svoje tvrdenia odôvodnil nasledovne „Súd poukazuje na to, že účastníci konania uzavreli popri úverovej zmluve aj rozhodcovskú zmluvu, a to na samostatnej listine, ktorej obsahom je len úprava podmienok riešenia sporov z úverovej zmluvy s možnosť ich riešenia tak na rozhodcovskom súde ako aj na všeobecnom súde s právom výberu na strane žalujúcej zmluvnej strany.“ Na podporu svojich tvrdení citoval rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu obdobne ako v tomto prípade s poukazom na nasledovné ohľadom rozhodcovskej zmluvy: „V tejto zmluve sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, ako aj spory z dohody o vyplnení zmenky bude riešiť Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. a v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať jeden rozhodca. Ustanovenie rozhodcu samotným rozhodcovským súdom umožňuje § 8 ods. 2 písm. c zák. č.244/2002 Z. z., preto týmto postupom nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a nebolo ani porušené ust. § 17 zákon o rozhodcovskom konaní.“.
9/ Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok (ďalej len „Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
10/ Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
11/ Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
12/ Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného.
13/ Podľa § 53 ods. 3 písm. f/ bod 4 Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydané v spotrebiteľskom spore a rozhodcovské rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo nie je vykonateľné.
14/ Podľa § 53 ods. 4 prvá veta EP súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
15/ Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z, o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.
16/ Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
17/ Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvne dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
18/ Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
19/ Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
20/ Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
21/ Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť sa oboznámiť pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
22/ Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
23/ Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
24/ Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
25/ Sudca na úvod poznamenáva, že oprávnený nepresne označil svoje podanie ako odvolanie a žiadal odvolací súd postupom podľa § 389 CSP uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. S účinnosťou od 01.04.2017 platia v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Banská Bystrica, ako jedinom kauzálne príslušnom súde pre územie celej Slovenskej republiky, viaceré osobitosti. V
zmysle § 202 ods. 1 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie, ktorým sa zamieta návrh na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 Exekučného poriadku nepatrí medzi rozhodnutia, o ktorých rozhoduje sudca a voči ktorému by bolo prípustné odvolanie, také rozhodnutie vydáva vyšší súdny úradník. V poučení napadnutého uznesenia vyšší súdny úradník zároveň uviedol, že voči rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle citovaného ustanovenia § 202 ods. 1 Exekučného poriadku (v platnom znení) rozhoduje sudca. Aj napriek nesprávnemu označeniu, súd v zmysle ust. § 124 ods. 1 CSP posúdil podľa obsahu podanie oprávneného ako sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.
26/ Následne konštatoval, že sťažnosť voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola podaná včas, no vyhodnotil ju ako nedôvodnú. Po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel sudca k záveru, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Zároveň poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Aj vzhľadom na skutočnosti uvádzané oprávneným v sťažnosti sudca nad rámec odôvodnenia rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka dopĺňa nasledovné.
27/ Vyšší súdny úradník správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľský a aplikoval ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľského práva. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľský vzťah v konečnom dôsledku oprávnený ani nepoprel, preto sudca nepovažoval za potrebné bližšie rozoberať spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi.
28/ Rovnako správne postupoval, keď rozhodcovskú zmluvu, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, podrobil prieskumu z hľadiska či nejde o zmluvné ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda či nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá by mala za následok absolútnu neplatnosť takého dojednania. Oprávnený nepopieral právomoc exekučného súdu posúdiť rozhodcovskú zmluvu z hľadísk uvedených v § 53 ods. 3 písm. f/ Exekučného poriadku. V sťažnosti poukazoval na to, že predmetom rozhodcovského konania môže byť spor so spotrebiteľským charakterom a uvedená skutočnosť vyplýva aj z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Sudca na margo uvedeného uvádza, že vyšší súdny úradník nezamietol návrh na vykonanie exekúcie z dôvodu, že by predmetom rozhodcovského konania nemohol byť spor so spotrebiteľským charakterom. Spotrebiteľský spor možno samozrejme rozhodnúť aj pred rozhodcovským súdom podľa zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (teda osobitnom rozhodcovskom konaní), resp. pred účinnosťou uvedeného zákona mohol byť prejednaný aj v rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V dôvodovej správe k zákonu o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa uvádza, že dôvodom prijatia novej právnej úpravy je „nelichotivý stav“ a expandovanie výskytu činnosti rozhodcovských súdov v spotrebiteľských veciach. Ďalším dôvodom bola implementácia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov (ktorá vychádza z odporúčania Komisie č. 98/257/ES o zásadách platných pre orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov). K tomu však treba uviesť, že predmetná smernica nepožaduje zavedenie rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach. Jej skutočnou implementáciou je zákon č. 391/2015 Z.z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, ktoré je v zmysle § 22 bezodplatné (príp. oprávnená právnická osoba môže od spotrebiteľa požadovať poplatok za začatie alternatívneho riešenia sporu v sume nepresahujúcej sumu päť eur vrátane DPH) a jeho účelom je dosiahnutie zmierlivého vyriešenia sporu, čo možno považovať za značne odlišný charakter takého konania v porovnaní s rozhodcovským konaním.
29/ Oprávnený napadol uznesenie vyššieho súdneho úradníka z dôvodu, že s povinným uzavrel tzv. nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá umožňovala zmluvným stranám prejednať spor pred rozhodcovským alebo všeobecným súdom a táto rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere.
30/ Občiansky zákonník v ustanovení § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a rozlišuje, či boli individuálne dojednané alebo nie. Pre posúdenie skutočnosti, či boli individuálne dojednané je podstatné, či spotrebiteľ (povinný) mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred uzavretím zmluvy a či mal možnosť ich ovplyvniť. Sudca preskúmaním rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným (ako dodávateľom) a povinným (ako spotrebiteľom) zistil, že táto (rovnako ako aj zmluva o spotrebiteľskom úvere) bola vopred pripravená na predtlačenom formulári, keď pri jej uzatváraní sa do nej vpisovali len údaje týkajúce sa identifikácie spotrebiteľa (meno a priezvisko, bydlisko a rodné číslo), čísla zmluvy o úvere (spolu s dátumom jej uzavretia) a dátumu uzavretia rozhodcovskej zmluvy, vrátane podpisov zmluvných strán. V čl. I bod 1 je jednoznačne vopred uvedený ako jediný rozhodcovský súd, ktorý by mal rozhodovať prípadné spory medzi zmluvnými stranami, Stály rozhodcovský súd so sídlom Krížna 2, 811 07 Bratislava zriadený spoločnosťou Slovenská arbitrážna, s.r.o., so sídlom Krížna 2, 811 07 Bratislava.
31/ Napriek tomu, že rozhodcovská zmluva formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, vo väčšine prípadov sa žalobcom stáva veriteľ, ktorý si už sám vopred vybral konkrétny rozhodcovský súd, čím si prispôsobil rozhodcovskú doložku vo svoj prospech. Predtlačené ustanovenie zmluvy, že povinný bol poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy (že rozhodcovské konanie je podobné konaniu na všeobecnom súde, Stály rozhodcovský súd je obdoba všeobecného súdu a rozhodca je obdoba sudcu všeobecného súdu), za situácie, keď je rozhodcovská zmluva uzatváraná v rovnaký deň spolu s úverovou zmluvou, nemožno považovať za dostatočné preukázanie kvalifikovaného vysvetlenia vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Už len samotná skutočnosť, že oprávnený uzavrel s povinným rozhodcovskú zmluvu, evokuje jeho úmysel vyhnúť sa konaniu pred všeobecným súdom, nakoľko si je vedomý tej skutočnosti, že v rozhodcovskom konaní bude mať lepšie štartovacie podmienky v prípadnom spore ako povinný (sídlo rozhodcovského súdu sa nachádza v sídle oprávneného, oprávnený má „bohaté“ skúsenosti s konaním pred rozhodcovským súdom). Pritom, ak by sa konanie začalo pred všeobecným súdom SR, oprávnený (dodávateľ) nemá možnosť žalovať spotrebiteľov vždy pred tým istým súdom (z dôvodu ustanovení CSP o príslušnosti súdov). Výber všeobecného súdu zo strany dodávateľa tak možno považovať za iluzórny (vzhľadom na to, že jeho výber smeruje vždy k tomu istému rozhodcovskému súdu). Ďalej je potrebné uviesť, že ak jedna zo strán podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca), druhá strana (žalovaný) sa už nemôže domáhať svojich práv na všeobecnom súde. Argument o tzv. nevýhradnej rozhodcovskej zmluve už súdy vo viacerých svojich rozhodnutiach označili za nepresvedčivý, keď poukázali na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/326/2010-36 z 09.08.2011, obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 6.08.2015, sp. zn. 10CoE/442/2014). Pokiaľ aj rozhodcovská zmluva zakladá pre žalobcu právo výberu súdu (rozhodcovského alebo všeobecného) a predmetná rozhodcovská zmluva umožňuje, aby sa dlžník v spore s veriteľom obrátil aj na všeobecný súd, nemožno opomenúť, že jeho právo je dané iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd. Voľba súdu sa tak pre spotrebiteľa stáva iluzórnou, pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi iniciuje. Nakoľko predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbou spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, pokiaľ ho dodávateľ vyvolá ako prvý, je tak založená nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán (rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/357/2016 z 23.02.2017).
32/ Z predloženej rozhodcovskej zmluvy je tak zrejmé, že povinný nemal nijakú možnosť vpisovať do zmluvy svoje prípadné pripomienky alebo si napr. vybrať iný rozhodcovský súd. Pri takto koncipovanej zmluve, ktorá bola vopred pripravená oprávneným pre veľký počet spotrebiteľov, nemožno poprieť jej formulárový charakter a považovať ju za individuálne dojednanú. Podstatou a hlavnou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že pri uzatváraní zmluvného vzťahu sa nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu tieto podmienky prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne.
Predovšetkým v tom spočíva faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi. V danom prípade nebolo možné nemožno poprieť charakter formulárovosti rozhodcovskej zmluvy, ak dohoda o možnosti riešiť spory pred konkrétnym rozhodcovským súdom už bola vopred strojom (resp. elektronickými prostriedkami) uvedená v tlačive pred jej podpisom. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná, ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Podľa názoru sudcu bolo povinnému ako spotrebiteľovi týmto postupom odňaté jeho právo brániť sa a podať žalobu, prípadne akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky).
33/ Formulárový charakter rozhodcovskej zmluvy nepreukazuje, že by si jej uzavretie v uvedenom znení vymienil spotrebiteľ. Dôkazné bremeno o tom, že rozhodcovská zmluva bola medzi účastníkmi individuálne dojednaná zaťažovalo oprávneného. Tento však žiadnym spôsobom nepreukázal individuálny charakter rozhodcovskej zmluvy. Jeho tvrdenia v sťažnosti a ani skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá osobitne, na samostatnom liste papiera, neboli spôsobilé zvrátiť zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie. Ak rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojedná, potom takáto zmluva, hoci uzavretá na samostatnej listine, mala bezprostredný súvis so zmluvou o úvere a mohla ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. K tomu zároveň treba uviesť, že obe zmluvy boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky.
34/ Pokiaľ je neprijateľná zmluvná podmienka spôsobujúca značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, podľa ustanovenia § 53 ods. 5 OZ sa považuje za absolútne neplatnú. Zároveň tým vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu.
35/ Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami. Práve preto, že rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale súkromnoprávny orgán, platia pre nich určité pravidlá. Ich právomoc nie je daná len ustanoveniami zákona, právomoc je odvodená od rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Len tak môže byť právomoc súkromnoprávneho orgánu daná. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 z 5.12.2012). Treba dodať, že exekučný súd pri skúmaní rozhodcovskej zmluvy neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu a jeho postup nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. V rámci exekučného konania bol súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (rozhodnutie, sp zn. IV. ÚS 78/2011). Ak exekučný súd zistí, že rozhodnutie vydal orgán, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o otázke týkajúcej sa rozhodnutia, návrh na vykonanie exekúcie zamietne. V prejednávanej veci súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu zistil, že exekúcia nemôže byť nariadená, nakoľko sa jej vykonanie navrhuje na základe nespôsobilého exekučného titulu. Predložený rozhodcovský rozsudok, sp. zn. B. ktorý vydal Slovenský rozhodcovský súd zriadený pri Asociácii pre arbitráž, Vansovej 2, 811 03 Bratislava, rozhodcom Mgr. Richardom Mošaťom, LL.M., nepredstavuje vykonateľný exekučný titul v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, pretože bol vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc vec prejednať a rozhodnúť. Preto museli byť návrh na vykonanie exekúcie a následne aj sťažnosť (proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie) zamietnuté podľa § 53 ods. 3 písm. f/ bod 4 Exekučného poriadku.
36/ Pokiaľ oprávnený poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14NcC/10/2011 zo dňa 30.05.2011, Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn 14C/214/2014 zo dňa 24.09.2015, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/107/2015 zo dňa 28.02.2016, sudca poukazuje aj na ním vyššie uvádzané rozhodnutia, v ktorých je vyjadrený opačný právny názor (ale aj mnohé iné rozhodnutia, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp zn. 3CoE/18/2014 zo dňa 05.03.2014, sp. zn. 2CoE/178/2015 zo dňa 20.05.2015, sp zn. 5CoE37/2016 zo dňa 15.03.2016, atď). Preto nemožno mať za to, že by sudca rozhodoval v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou.
37/ Na základe uvedených skutočností a právnych dôvodov sudca podľa ustanovenia § 250 ods. 1 CSP zamietol sťažnosť oprávneného voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka č.k. 35Ek/13/2018 zo dňa 26.04.2018.
38/ Oprávnený sa zároveň domáhal, aby mu súd priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov „odvolacieho“ konania, pričom výšku náhrady trov nevyčíslil. V zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku je oprávnený do vydania poverenia na vykonanie exekúcie jediným účastníkom konania. O trovách konania v súvislosti s podaným návrhom rozhodol vyšší súdny úradník vo výroku II. uznesenia sp. zn. 35Ek/13/2018 zo dňa 26.04.2018, tak, že mu nárok na náhradu trov exekučného nepriznal. Sudca výrok uznesenia vyššieho súdneho úradníka o trovách exekučného konania nezmenil ani nezrušil, nakoľko sťažnosť považoval za nedôvodnú aj voči výroku II. rozhodnutia vydaného vyšším súdnym úradníkom. O trovách, ktoré si oprávnený uplatnil v konaní o sťažnosti rozhodol tak, že ich oprávnenému nepriznal (výrok II. tohto uznesenia), nakoľko sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustné odvolanie.