Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_22Co-38-2018.pdf
PDF · 110.36 KB
Case nature
Area
Subarea
22Co/38/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa, v spore žalobkyne: Ľ. Č., S.. XX.XX.XXXX, N. M. P. XX, XXX XX Y., právne zastúpená advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66 Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47234679, 921 22 Piešťany, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 229,37,- Eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 14C/97/2016-38 zo dňa 12. januára 2018, takto jednohlasne
rozhodol:
Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I. žalobu zamieta,
II. priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 255 ods. 1, §§ 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou dňa XX.XX.XXXX navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 229,37 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia a nahradiť trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, súd sa prioritne zaoberal posúdením dôvodnosti tejto námietky. Subjektívna lehota v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení, teda o jeho výške, ako aj o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. V tomto ohľade je nepochybné, kto má byť povinným subjektom, teda subjektom, ktorý sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil a taktiež medzi stranami sporu nebola sporná výška bezdôvodného obohatenia. Podstatnou okolnosťou je skutočnosť, kedy sa právo mohlo vykonať prvý raz, teda v danom prípade kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení, pričom túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobkyňa získala vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie, pričom v tomto ohľade nie sú podstatné jej právne znalosti, teda či vedela o príslušnej právnej úprave, resp. judikatúre súdov. Nie je teda významné, či oprávnený má také znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti. V danom prípade sa žalobkyňa o skutkových okolnostiach dozvedela 14.05.2008, kedy predčasne zaplatila celý úver a nie je možné akceptovať údaj uvedený v žalobe, z ktorého vyplýva, že sa o skutočnosti, že sa
žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela až v novembri roku 2015 od Združenia HOOS, nakoľko, pokiaľ by sa mala subjektívna vedomosť posúdiť takýmto spôsobom, tak oprávnený subjekt by si mohol v podstate svojvoľne prispôsobiť počiatok plynutia subjektívnej lehoty tak, aby jeho nárok nebol premlčaný. Vzhľadom na to, že žaloba bola súdu podaná až 21.03.2016 a dvojročná subjektívna lehota uplynula 14.05.2010, je tento nárok premlčaný. Súd má zároveň za to, že aj počiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je potrebné odvíjať od zaplatenia úveru, teda od XX.XX.XXXX. Keďže v danom prípade nebol nárok uplatnený do 14.05.2011 a žaloba bola súdu podaná 21.03.2013, je tento nárok premlčaný aj z dôvodu uplynutia 3-ročnej objektívnej lehoty a teda žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania.
4. Žalobkyňa v rámci žaloby poukázala na to, že na daný právny vzťah je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu, keďže sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie a to s poukazom na to, že žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje služby a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že dôkazné bremeno ohľadom preukázania úmyslu je v danom prípade na žalobkyni. Podľa názoru súdu v podstate ani nie je možné preukázať, aby žalovaný konal formou priameho úmyslu a o nepriamy úmysel ide vtedy, ak sa žalovaný nechcel priamo bezdôvodne obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. Vzhľadom na to, že objektívna trojročná premlčacia lehota, ako aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota v danom prípade začali plynúť dňa 14.05.2008 a žaloba v tejto veci bola súdu podaná až dňa 21.03.2016, súd žalobu z dôvodu vznesenej námietky premlčania zamietol.
5. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to v celom rozsahu. Odvolanie podala z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Uviedla, že nevedela, že platby, ktoré odo nej žalovaný prijal nad výšku istiny, od nej prijíma protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom ona verila tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou starostlivosťou podľa zákona. Až od združenia na ochranu spotrebiteľov sa dozvedela, že žalovaný od nej prijal platby v rozpore so zákonom a že jej predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti o týchto skutočnostiach, prichádzalo u nej do úvahy podanie žaloby, a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Ďalej uviedla, že pri akceptovaní výkladu prijatého súdom prvej inštancie, by bolo rozlišovanie premlčacej doby na objektívnu a subjektívnu nadbytočné. Namietala, že vedieť komu zaplatila, kedy a koľko neznamená, že vie, že platila nedôvodne, že sa veriteľ na jej úkor bezdôvodne obohatil. Zákon na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nevyžaduje, aby získala len vedomosť o kvantite týchto skutočností, že sa stali, ale aj o ich kvalite, že došlo k porušeniu jej práv a k bezdôvodnému obohateniu a že môže podať žalobu. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom, že niečo objektívne existuje, podstatná je vedomosť o tom, čo to, čo existuje je, poznanie, vedomosť, to je podstata subjektívnej premlčacej doby, a to bez ohľadu na poznanie právnej kvalifikácie právneho vzťahu, ktorý laik, nie právnik spravidla nepozná a ani poznať nepotrebuje a ani nie je potrebné, aby ktokoľvek oprávnenému právnu kvalifikáciu právneho vzťahu vysvetľoval. Na pochopenie, čo to znamená, poznať relevantné skutkové okolnosti na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, z hľadiska začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Čdo/3306/2007, z 30.9.2009 a na početnú judikatúru. Uviedla, že súdu uniká, že súdenie je o dokazovaní tvrdených skutočností a ona svoje tvrdenie vie preukázať, nejde o žiadnu svojvôľu, ani o prispôsobovanie, o tom je dokazovanie. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení 6. napadnutého rozsudku odvoláva na početnú judikatúru, ale po oboznámení sa s ňou treba konštatovať, že z nej nevyplývajú závery o objektivizácii začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby so súčasným začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, okrem špecifických konkrétnych podmienok medzi obchodnými spoločnosťami navzájom. K odôvodneniu 8. napadnutého rozsudku, v ktorom sa konajúci súd odvoláva na rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 17Co/372/2015 uviedla, že dodnes nevie, čo znamená RPMN a nevedela, že neuvedením RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Absentovala u nej vedomosť o obsahu práva. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
8. Podľa ustanovenia § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
9. Podľa ustanovenia § 391 ods. 2 C.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
10. Podľa ustanovenia § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli Úverovú zmluvu, ktorá bola žalobkyňou podpísaná dňa XX.XX.XXXX a žalovaným dňa XX.XX.XXXX. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 45.000,- Sk (1 493,73 Eur). Žalobkyňa ako dlžníčka sa zaviazala vrátiť veriteľovi predmetný úver v 72 mesačných splátkach vo výške 1.399,- Sk (46,44 Eur), s konečnou výškou úveru 100.728,- Sk (3 343,56 Eur) s RPMN vo výške 36,50%, ktoré bude uhrádzať formou poštovej poukážky. Súčasťou zmluvy boli aj na samostatnej listine Úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s.. Ďalej sa v spise nachádzajú kópie poštových poukážok, ktorými žalobkyňa platila žalovanému mesačné splátky (č.l. 7). Z prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 21.01.2016 vyplýva, že v novembri 2015 sa žalobkyňa osobne dostavila do sídla združenia, kde ju informovali, že je potrebné zabezpečiť všetky podklady týkajúce sa úverov. Po zabezpečení listinných dôkazov a oboznámení sa s podkladmi, ktoré združeniu predložila, ju informovali o náležitostiach spotrebiteľských zmlúv, o neprimeraných odplatách a úrokoch za úvery, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, o rozhodnutiach súdov, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv.
12. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie sa zdá, že súd priznal na účely začiatku plynutia subjektívnej doby relevanciu pravidlu, že každý má poznať právo a že aj žalobkyňa už v čase, keď plnila, mala poznať, že plniť nemá a navyše, keď už v tom čase mala sama pochybnosti.
13. Ak sa súd v spore so slabšou zmluvnou stranou nevyrovná s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie vedie v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci, súd tým znemožní stranám sporu procesné prostriedky útoku či obrany. O takýto prípad ide nepochybne aj vtedy, ak sa konajúci súd vôbec nevenoval možnému úžerníckemu charakteru skúmanej spotrebiteľskej zmluvy.
14. Zo základného gramatického výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákon č. 258/2001 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje ako k istine, tak k úrokom, tak aj k iným poplatkom. Je tomu tak preto, aby spotrebiteľ vopred vedel, aká časť splátky sa započíta na istinu, úrok a na poplatok a aby nedochádzalo k tomu, aby si veriteľ započítaval splátky najprv na úroky, poplatky prípadne iné sankcie a až následne na istinu a aby takýmto spôsobom neprichádzalo k neprimeranému zadlžovaniu spotrebiteľov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi účastníkmi nie je uvedená náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výška, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, bolo potom nevyhnutné predmetnú zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
15. Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o splátkovom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), ktorej uvedenie a uvedenie predpokladov na jej výpočet má za následok, že tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. Zároveň uvedenie všetkých predpokladov výpočtu RPMN umožňuje tak spotrebiteľovi ako aj súdu zistiť, na základe čoho dospel veriteľ (dodávateľ) k výsledku o konečnej výške RPMN, a či je výpočet RPMN správny, nakoľko aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa (veriteľa) je klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebolo uvedené (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015).
16. Napriek tomu, že výška úrokov pri poskytnutí úveru nie je stanovená a úroky sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, táto skutočnosť neznamená, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Otázky neprimeraných úrokov sa dotýkajú aj právoplatné rozsudky vo veciach tunajšieho súdu (porov. rozsudok vo veci 16Co 97/2016 alebo 3Co/151/2013, v ktorom súd konštatoval cit. ,,Pri nebankových spoločnostiach sa dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie viac ako 100% oproti priemeru bánk").
17. V tomto smere môže mať relevanciu otázka, či nešlo o zneužitie finančnej tiesne žalobkyne, keďže v spise sa spomínajú viaceré úvery. To, že je človek nebonitný, v tiesni a kedy mu bankový dom môže odmietnuť poskytnúť úver, neoprávňuje nebankové subjekty k zneužívaniu takejto ťaživej situácie a k neprimeraným podmienkam (porov. NS ČR 21Cdo 1484/2004, tiež rozsudok tunajšieho súdu vo veci 16 Co 97/2016).
K premlčaniu
18. Súd prvej inštancie vychádzal zo správneho ustanovenia § 107 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), na ktoré odvolací súd odkazuje a pri objektívnej dobe aj správne stanovil jej začiatok od momentu, kedy došlo k plneniu zo strany žalobkyne.
19. Pokiaľ však ide o otázku úmyslu obohatiť sa na neprimeraných úrokoch, rozsudok s jednovetovým odôvodnením objektívnej premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie (,,Súd sa stotožnil s námietkou žalovaného...“) po predchádzajúcej citácii viacerých rozsudkov ,,pre a proti“ a všetko založené na neudržateľnej argumentácii o uplynutí subjektívnej, aj objektívnej premlčacej doby, je na úkor preskúmateľnosti.
20. Rozsudok by mal dať presvedčivú odpoveď na otázku, ako je možné ,,len z nedbanlivosti" poskytovať úžerné úroky, keď pri poskytnutej sume 45 000 Sk mala žalobkyňa zaplatiť sumu viac ako dvojnásobok
- 100 728 Sk (úžerníčime, ale len z nedbanlivosti). Rozsudku nesmie chýbať zdravý logicky úsudok a v tomto smere sa súd musí vyrovnať s požiadavkou podnikania s odbornou starostlivosťou vo finančných službách, ktoré čo do nepriaznivého dopadu na súkromie občanov sú veľmi časté. Je dôležité zohľadniť názor mienky odbornej i laickej verejnosti k takejto výške úrokov z hľadiska dobrých mravov, ktorými sú pravidlá správania, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a sú súčasťou fundamentálneho hodnotového poriadku (porov. pre zmenu aj rozhodnutie KS v Ostrave vo veci Profi Credit 16Cm 944/2010, cit. ,,Řízením bylo jednoznačně prokázáno, že smlouva o revolvingovém úvěru č. xxxxxxxxxxxx ze dne 19. 10. 2009 uzavřená mezi žalobcem a žalovaným č. 2 jakožto dlužníkem je absolutně neplatná pro rozpor s dobrými mravy podle § 39 občanského zákoníku. Soud ze zákona a z úřední povinnosti ( ex officio et ex lege) hodnotí platnost právních úkonů. Příčinou rozporu s dobrými mravy je skutečnost, že výše roční procentní sazby nákladů (RPSN) u této smlouvy o úvěru činí 96,31%, jde tak o nepřiměřeně vysoké, nebo-li lichvářské úroky. Soudu je z jeho činnosti známo, že nejvyšší bankovní úroky u srovnatelných úvěrů činí maximálně 20 % ročně, sjednaný úrok v projednávané věci je však téměř 5x vyšší, podle setrvalé judikatury nejvyššího soudu ČR je čtyřnásobek maximálního bankovního úroku považováno za odůvodnění právního závěru, že jde o ujednání, které je v rozporu s dobrými mravy a tedy absolutně neplatné podle § 39 občanského zákoníku (srovnej např. rozsudek nejvyššího soudu ČR z 15.12.2004 sp. zn. 21 Cdo1484/2004)". Alebo aj závery tunajšieho súdu, napr. vo veci 6Co 150/2015 a iné.
21. Kým pre objektívnu dobu by mal byť okamih jej začiatku nepochybný (čas platenia úrokov zo strany žalobkyne) a otázna je už len dĺžka objektívnej premlčacej doby, tak pri subjektívnej premlčacej dobe bude dôležité zistenie, kedy sa žalobkyňa dozvie o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil a v akej výške.
22. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa na ich úkor obohatil. Súd prvej inštancie preto nedôvodne vyjadruje obavu o obranu žalovaného, pretože objektívna doba plynie nezávisle na vôli žalobkyne.
23. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, keď žalobkyňa predčasne zaplatila celý úver, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba (arg. slovo ,,došlo“ ako relevantné no pri objektívnej premlčacej dobe; § 107 ods. 2 OZ). Názor, že žalobkyni začala plynúť subjektívna doba dňom, keď predčasne zaplatila celý úver, je problematický aj z dôvodu, že subjektívna doba by tak začala plynúť skôr, ako vôbec k obohateniu o úroky došlo. Žalobkyňa platila podľa rozpisu v splátkach istinu a úroky (nie najprv istinu a po jej splatení úroky).
24. Súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení na rozhodnutia ohľadne úmyslu pri bezdôvodnom obohatení, avšak ani jedno rozhodnutie na ochranu morálky či dobrých mravov, s ktorými sú tak vysoké úroky v rozpore. Pritom sú známe aj súdne rozhodnutia o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Právo sa premlčaním len oslabuje a posúva sa do režimu naturálnej obligácie.
25. Zdá sa, že viaceré súdy posudzujú začiatok subjektívnej premlčacej doby už od času, kedy spotrebiteľ plní s odôvodnením, že má poznať právo, a preto už v tom čase sa spotrebiteľ dozvedá o bezdôvodnom obohatení. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Každý je povinný poznať právo, no nikomu nemožno nanútiť povinnosť, aby to právo vedel aj správne aplikovať.
26. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Právny poriadok slova ,,vedieť mal a mohol" pritom obsahuje v iných prípadoch, no na účely začiatku premlčacej doby ich nestanovil.
27. Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,,dozvie“, sa potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle.
28. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia.
29. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa mala viacero úverov (č. l. 9), že mala pochybnosti o korektnosti úveru a že s odstupom času po tom ako zaplatila sporné úroky, jej Združenie na podklade jej žiadosti poskytlo informácie o náležitostiach takýchto zmlúv a o rozhodnutiach súdov.
30. Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.
31. Ak z dokazovania nevyplynú nové skutočnosti, zdá sa, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plniť nemala až s odstupom času, a do úvahy prichádza podanie informácií Združením. Z rozsudku nie je celkom jasné, či pochybnosti na strane žalobkyne už v čase plnenia považoval súd prvej inštancie
za rozhodujúce pre začiatok plynutia subjektívnej doby. Bez ohľadu na to, odvolací súd tento názor nezdieľa.
32. V doterajšom konaní sa súd nevyrovnal s inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami v obdobných spoločenských vzťahoch ako je prejednávaná vec a konanie viedol v zásadnom odklone od správneho právneho posúdenia veci s dopadom na procesné strany a ich právo na spravodlivý proces. To bol aj dôvod pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§389 ods.1 písm. b) C.s.p.).
33. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote, odvolací súd uvádza, že objektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom uvedené ustanovenie rozlišuje objektívnu premlčaciu dobu 3-ročnú a v prípade, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie upravuje 10-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.
34. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby odvolací súd uvádza, že v danom prípade má za to, že objektívna premlčacia doba je 10 ročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje súd za úmyselné. Je dôvodné predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením výšky úrokov z úveru a poplatkov priamo v zmluvách o spotrebiteľskom úvere nastane zákonom predpokladaná sankcia, t.j. že veriteľ (žalovaný) nebude môcť od dlžníka (žalobkyne) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Zákonodarca pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení počíta s desaťročnou objektívnou premlčacou dobou, ktorá sa počíta odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).
35. Pre začiatok plynutia 3 ročnej, príp. 10 ročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné obohatenie skutočne (fakticky) vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu vzniká samotným prijatím plnenia. Vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (rozhodnutie NS ČR z 14.08.2007, sp. zn. 30 Cdo 2758/2006).
36. Úlohou súdu prvej inštancie bude: • priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic. • zaoberať sa nepriamym úmyslom žalovaného nadobudnúť od žalobkyne úžerné úroky (vedel, že dojednáva spoločensky neprijateľné úroky a pre prípad, že sa tak stane, bol s tým uzrozumený) aj vo svetle rozhodnutí súdov k neprimeranosti úrokov, a teda vytvoriť najmä pre žalovaného priestor na procesnú obranu, • umožniť stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo posúdiť subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o relevantných skutkových okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (neprijateľnosť klauzuly o úrokoch, výšku do úvahy prichádzajúceho bezdôvodného obohatenia a príčinnú súvislosť) tak, aby mohla podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn. 33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004). Teda nielen o pochybnostiach o tom, čo žalobkyňa tušila, ale o skutočnej, nie predpokladanej vedomosti
o skutku z porušenia práva. Bude dôležitý výsluch žalobkyne na tvrdenie o čase, kedy sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela. V rámci aplikačnej praxe súdov sa vyskytli prípady, že sa upozornenie združenia antidatovalo, pričom relevanciu má čas skutočného času, kedy sa žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení. Bude preto dôležité vytvoriť procesný priestor aj pre procesnú obranu žalovaného k tvrdeniu žalobkyne a predloženým dôkazom, • ak právo nie je premlčané, súd posúdi spotrebiteľský charakter zmluvných vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným a následne predmetnú Úverovú zmluvu uzatvorenú medzi žalobkyňou a žalovaným z pohľadu, či nejde o úver bezúročný a bez poplatkov; • súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 C.s.p.). 37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).