Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_21Csp-25-2018.pdf
PDF · 163.77 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/25/2018
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50361368, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava proti žalovanému L. V., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom K. Č.. XX, N. Y., o zaplatenie 1.783,05 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.151,20 eur, úrok z omeškania za obdobie do 26. 2. 2015 vo výške 11,46 eur, a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.151,20 eur od 27. 2. 2015 do zaplatenia, to všetko v mesačných splátkach po 50 eur splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. Vo zvyšnom rozsahu sa žaloba zamieta.
III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,80%, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 16. 4. 2018 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu istinu vo výške 1.783,05 eur, spolu s úrokmi vo výške 389,57 eur, úrokmi vo výške 1.421,30 eur, úrokmi zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.783,05 eur, vo výške 24,50% ročne zo sumy 1.783,05 eur od 1.11.2017 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.783,05 eur od 1.11.2017 do zaplatenia, a poplatkami vo výške 4,65 eur.
2. Tento žalobný návrh odôvodnil žalobca nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Dňa 22. 2. 2013 uzatvoril žalobca ako veriteľ so žalovaný ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 4071331713, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky pre úver, na základe ktorých zmluvných dokumentov poskytol žalobca žalovanému peňažné prostriedky (úver) vo výške 2.000 eur. Žalovaný sa pritom zaviazal (v rámci dojednaných mesačných splátok po 56,29 eur) vrátiť žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky a uhrádzať (v rámci splátok) aj (v zmluve o úvere) dohodnuté (dobrovoľné) poistné na poistenie schopnosti žalovaného splácať úver (vo výške podľa sadzobníka poplatkov, teda vo výške 3,29 eur mesačne, bod 15. písm. c) sadzobníka poplatkov), ako aj uhrádzať (zmluvné) úroky vo výške 24,50% ročne. Zmluvné úroky boli (v žalobe) špecifikované jednak konkrétnymi vyčíslenými sumami (teda v kapitalizovanej podobe), a to zvlášť za obdobie od uzavretia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (t.j. do 26. 2. 2015), keď boli vyčíslené nerozlíšiteľne (spolu) s úrokmi z omeškania (za toto obdobie), vo výške 389,57 eur, a zvlášť za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (26. 2. 2015) do 31. 10. 2017 (ako dňa vystavenia listiny - aktuálny stav úveru), keď boli vyčíslené nerozlíšiteľne (spolu) s úrokmi z omeškania (za toto obdobie), vo výške 1.421,30 eur, a jednak keď boli tieto (zmluvné) úroky špecifikované percentuálnou sadzbou 24,50% ročne zo sumy 1.783,05 eur za obdobie od 1. 11. 2017 do zaplatenia. Pokiaľ ide o (vyššie uvedené) poplatky za dobrovoľné poistenie schopnosti splácať úver (poistné) žalobca poukázal na to, že podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. sa tieto poplatky nezapočítavajú do celkových nákladov úveru. Keďže žalovaný si povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (spolu so zmluvnými úrokmi a poistným) riadne a včas neplnil (žalovaný totiž splatil svoj záväzok len čiastočne, a to vo výške uvedenej v priloženej listine označenej ako „aktuálny stav úveru“, v časti „zaplatené splátky“, teda vo výške 848,80 eur, ktorú sumu započítaval žalobca na dlžné sumy istiny, zmluvných úrokov, sankčných úrokov a poplatkov, spôsobom, ktorý si vymienil v zmluve o úvere), teda keďže žalovaný neplatil dojednané splátky riadne a včas, žalobca 26. 2. 2015 vyhlásil úver za predčasne splatný. Zákonné úroky z omeškania si žalobca uplatňoval jednak za obdobie od 1.11.2017 (ako dňa nasledujúceho po dni vystavenia listiny - aktuálny stav úveru z 31.10.2017) do zaplatenia, a to vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.783,05 eur, a jednak (ako už bolo uvedené) v kapitalizovanej podobe nerozlíšiteľne (spolu) so zmluvnými úrokmi, a zo zvlášť za obdobie od uzavretia zmluvy do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (pričom súčasne na inom mieste žaloby osobitne vyčíslil tieto úroky z omeškania vo výške 11,46 eur - na č.l. 4, rubovej strane), a zvlášť za obdobie od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do 31.10.2017 (deň vyhotovenia listiny
- Aktuálny stav úveru. Žalobca tiež (v žalobe) požadoval priznať poplatky v sume 4,65 eur, ktoré boli žalovanému účtované za účelom predchádzania súdnemu sporu. Žalobca pritom výslovne zdôraznil, že tieto poplatky nezahŕňajú aj poplatky za poistenie schopnosti žalovaného splácať úver (poistné.) Žalobca pred zosplatnením úveru (vrátane príslušenstva) aplikoval voči žalovanému postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a zaslal žalovanému upozornenie pred zosplatnením úveru, v ktorom bol žalovaný upozornený na to, že je viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti so splátkou pohľadávky žalobcu voči jeho osobe zo zmluvy o úvere. Vzhľadom na to, že žalovaný úhradu pohľadávky nevykonal do (žalobcom určených) 15 kalendárnych dní od doručenia tohto upozornenia, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru listom - Výzva na úhradu dlžnej sumy. Žalovaný však ani napriek tejto zaslanej výzve nezaplatil dlžnú pohľadávku.
3. Žalovaný sa k žalobe (napriek písomnej výzve súdu) písomne nijako nevyjadril.
4. Písomným podaním doručeným na tunajší súd 20. 6. 2018 žalovaný ospravedlnil svoju neprítomnosť na pojednávaní, ktoré sa malo konať 21. 8. 2018, čo odôvodnil nevyhnutnosťou starať sa o svoje dve maloleté deti, ktoré nemá kto postrážiť, pričom nepožiadal o odročenie tohto pojednávania (preto to nebolo na prekážku vykonania pojednávania v neprítomnosti žalovaného.) V tomto podaní žalovaný súčasne požiadal súd o „splátkový kalendár“, teda, aby súd vo svojom rozhodnutí povolil splácať uloženú peňažnú povinnosť v splátkach, ktorú žiadosť žalovaný odôvodnil tým, že je na rodičovskej dovolenke, a už spláca 50 eur mesačne na základe iného rozhodnutia tunajšieho súdu, teda svojimi nedostatočnými majetkovými pomermi, ktoré jej neumožňujú uhradiť súdom priznané plnenie jednorázovo.
5. Až po nariadení pojednávania (ku ktorému došlo 12. 6. 2018) žalobca doručil 13. 8. 2018 (teda len 5 pracovných dní pred pojednávaním) na tunajší súd podanie, v ktorom (okrem ospravedlnenia svojej neúčasti na tomto pojednávaní, a žiadosti o zaslanie zápisnice z pojednávania) súčasne požiadal o odročenie tohto pojednávania z dôvodu, že došlo k postúpeniu pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy č. 4071331713, ktorá je predmetom tohto konania (neuviedol pritom ani na koho - pozn. súdu), pričom zo strany žalobcu má dôjsť k podaniu návrhu na zmenu strany sporu na strane žalobcu (neuviedol ani zhruba kedy - pozn. súdu.) Súd o tomto návrhu na odročenie rozhodol tak, že mu nevyhovuje, pretože neboli splnené podmienky ust. § 183 Civilného sporového poriadku (CSP), a o tomto rozhodnutí písomne upovedomil žalobcu, ktoré mu bolo doručené ešte 13. 8. 2018. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade ešte nedošlo k podaniu návrhu na pripustenie zmeny strany sporu, žalobca v žiadosti o odročenie totiž len všeobecne a neurčito uviedol, že (niekedy) v budúcnosti takýto návrh podá. Navyše tvrdenia uvedené v žiadosti o odročenie žalobca nijako nepreukázal. Za takýchto okolností odročenie pojednávania neprichádzalo do úvahy. Aj uvedených 5 pracovných dní predstavuje dostatočný časový priestor na to, aby žalobca pripravil a elektronicky odoslal návrh na pripustenie zmeny strany sporu na strane žalobcu (a to zrejme musel mať viac času, pretože k hmotnoprávnemu postúpeniu pohľadávky s najväčšou pravdepodobnosťou nedošlo v deň podania žiadosti o odročenie pojednávania.)
6. Súd vykonal 21. 8. 2018 pojednávanie v neprítomnosti predvolaného zástupcu žalobcu a žalovaného.
7. Súd na tomto pojednávaní na zistenie (pre rozhodnutie veci relevantného) skutkového stavu vykonal všetky listinné dôkazy navrhnuté a priložené žalobcom (žalovaný žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval.)
8. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) zmluvy o úvere č. 4071331713 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 22. 2. 2013 súd zistil, že žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 2.000 eur, a žalovaný sa zaviazal po poskytnutí týchto prostriedkov uvedenú sumu vrátiť, zaplatiť (zmluvné) úroky, poplatky, a plniť ostatné povinnosti v zmysle zmluvných dokumentov. Mesačné splátky boli stanovené vo výške 56,29 eur, pričom neboli štruktúrované v zmysle, koľko zo sumy splátky pripadá na istinu, koľko na (zmluvné) úroky, resp. koľko na poplatky. V zmluve bol uvedený počet týchto mesačných splátok (72), dátum konečnej splatnosti (11. 2. 2019), dátum splatnosti prvej splátky (11. 3. 2013), dátum splatnosti každej ďalšej platby (k 11. dňu v mesiaci), ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) vo výške 27,45%, priemerná hodnota RPMN vo výške 18,86%, úroková sadzba vo výške 24,50% ročne, a celková výška nákladov v sume 1.789,91 eur. V zmluve bolo ďalej výslovne uvedené (zaškrtnutím príslušného políčka), že bolo uzatvorené poistenie schopnosti žalovaného splácať splátky (tzv. základný súbor poistenia.)
9. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) Predpisu splátok k zmluve o úvere č. 4071331713 (ktorý nie je datovaný), ako aj zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) Sadzobníka poplatkov (platného od 1. 1. 2013), konkrétne bodu 15. písm. c), súd zistil, že suma poistného (poplatku) v tomto prípade predstavovala sumu 3,29 eur mesačne, ktorá suma bola zahrnutá v dojednanej splátke vo výške 56,29 eur.
10. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) Aktuálneho stavu úveru žalovaného (u žalobcu) ku 31.10.2017 (vyhotoveného 8. 11. 2017), konkrétne z časti Zaplatené splátky, vyplynulo, že ku 31. 10. 2017 žalovaný na úhradu pohľadávky vyplývajúcej z úverovej zmluvy uhradil (spolu) 848,80 eur, pričom k poslednej čiastkovej úhrade (v výške 0,60 eur) došlo 8. 1. 2015. Z tejto listiny (ktorá bola vyhotovená z bankového informačného systému žalobcu vedeného podľa zákona č. 483/2001 Z.z. - o bankách v znení neskorších predpisov, a teda predstavuje relevantný listinný dôkaz) tiež vyplynulo, že žalobca na základe úverovej zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur.
11. Uvedené skutočnosti (poskytnutie úveru žalovanému vo výške 2.000 eur, a (celková) úhrada žalovaného vo výške 848,80 eur) súčasne možno tiež považovať za nesporné skutkové tvrdenia (žalobcu), nakoľko neboli žalovaným popreté (§ 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP), a teda súd si ich mohol osvojiť ako skutkové zistenia, aj bez potreby vykonávania dokazovania.
12. Pre prípad, že by chcel žalovaný spotrebiteľ spochybňovať aplikáciu ustanovenia § 151 ods. 1 CSP v spotrebiteľských sporoch, tak súd poukazuje na to, že (osobitné) ustanovenia o spotrebiteľských sporoch uvedené v § 290 až 300 CSP aplikáciu tohto všeobecného ustanovenia o konaní nevylučujú, a teda podľa § 300 CSP sa aj na konanie v spotrebiteľských sporoch použije (všeobecné) ustanovenie (o konaní) § 150 ods. 1 CSP.
13. Spotrebiteľ ako žalovaný síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, avšak zaťažuje ho ako každého iného žalovaného bremeno tvrdenia, resp. povinnosť popretia skutkových tvrdení žalobcu, vo vzťahu ku všetkým ostatným skutkovým okolnostiam (než je neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve), ako napríklad ku okolnosti poskytnutia úveru a jeho výške, resp. ku okolnosti výšky uhradenej sumy, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. nesplnenie (povinnosti poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa svoje následky (rovnako ako pri ostatných žalovaných), a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP (fikcie nespornosti nepopretých skutkových tvrdení žalobcu.) Súd síce podľa § 295 CSP môže (nie musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ aspoň splnil povinnosť tvrdenia (a len neoznačil dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení), čo sa však danom prípade vôbec nestalo, pretože žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenia. Ako už bolo uvedené, výnimku predstavuje len prípad neprijateľnosti zmluvných podmienok, ohľadne ktorých sa nevyžaduje ani len skutkové tvrdenie žalovaného - spotrebiteľa, o čom však vo vzťahu ku otázke poskytnutia spotrebiteľského úveru a jeho výšky, resp. výšky uhradenej sumy nemožno uvažovať. Navyše vo vzťahu ku skutočnosti (čiastočného) nezaplatenia dlžných súm v zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie prechádza dôkazné bremeno (ohľadne výšky zaplatenej sumy) na žalovaného, keďže žalobca nemôže preukázať negatívnu skutočnosť (nezaplatenie určitej dlžnej sumy.)
14. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) Upozornenia - Výzvy (žalobcu) na splatenie dlžnej časti úveru z 10. 2. 2015 (v spojení s podacím hárkom č. EPH003971849 z 10. 2. 2015) súd zistil, že žalovanému bolo do jeho dispozičnej sféry poštou odoslané (10. 2. 2015) upozornenie na porušenie zmluvy o úvere podstatným spôsobom, ktorého sa mal dopustiť tým, že neuhradil svoje záväzky zo zmluvy napriek predchádzajúcej upomienke, ako aj upozornenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, že ku 9. 2. 2015 je pohľadávka zo zmluvy viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti spolu s uvedením výšky(podľa žalobcu) dlžnej sumy, ako aj výzva na jej zaplatenie v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy, s poučením, že ak v určenej lehote nedôjde k jej úhrade, banka využije ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka, a teda vyhlási celú dlžnú sumu za predčasne (mimoriadne) splatnú.
15. Zo (žalobcom predloženého listinného dôkazu) Výzvy (žalobcu) na úhradu dlžnej sumy z 26. 2. 2015 (v spojení s príslušnou poštovou obálkou) mal súd preukázané, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celej (podľa neho) dlžnej sumy ku 26. 2. 2015, pričom v nej súčasne vyzval žalovaného na úhradu celej (podľa neho) dlžnej sumy v lehote 10 dní od doručenia mu tejto výzvy, ktorá výzva bola odoslaná do dispozičnej sféry žalovaného, a žalovaný ju prevzal 2. 3. 2015.
16. Uvedené skutočnosti (vyplývajúce z Upozornenia - Výzvy (žalobcu) na splatenie dlžnej časti úveru z 10. 2. 2015 a Výzvy (žalobcu) na úhradu dlžnej sumy z 26. 2. 2015) súčasne možno tiež považovať za nesporné skutkové tvrdenia (žalobcu), nakoľko neboli žalovaným popreté (§ 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP), a teda súd si ich mohol osvojiť ako skutkové zistenia, aj bez potreby vykonávania dokazovania.
17. K odôvodneniu možnosti použitia ustanovenia § 151 ods. 1 CSP v spotrebiteľských sporoch (v tomto smere) obdobne platí vyššie uvedený výklad.
18. Takto (dokazovaním, resp. aj na základe fikcie nespornosti nepopretých skutkových tvrdení) zistený (pre rozhodnutie veci právne relevantný) skutkový stav súd potom podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné (podstatné) hmotnoprávne ustanovenia.
19. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. - o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia uvedenej úverovej zmluvy (ďalej „len zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
20. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
21. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti
22. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
23. Podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
24. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130101.html>, r) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130101.html> a y) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130101.html>.
25. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj túto náležitosť - ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
26. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj túto náležitosť - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
27. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať aj túto náležitosť - dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
28. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia uvedenej zmluvy o úvere, ďalej len „OZ“) ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
29. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
30. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20120301.html>najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
31. Podľa § 517 ods. 1, prvej vety OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
32. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
33. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba X. Z. F. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
34. Vyššie uvedená zmluva o úvere, uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 22. 2. 2013, napĺňa charakteristiku zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalobcom) ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (žalovanému) ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo zamestnania.
35. Predmetná zmluva však neobsahuje určenie, koľko zo sumy splátky pripadá na istinu koľko na úroky, a koľko na poplatky, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku (od uzavretie zmluvy.)
36. V tejto súvislosti súd (na okraj) poznamenáva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch výslovne hovorí, že ide o obsahovú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto skutočnosť, že uvedený rozpis zložiek splátky je obsiahnutý v inom (osobitnom) dokumente, a to v (žalobcom priloženom listinnom dôkaze) Predpise splátok k zmluve o úvere č. 4071331713(nachádzajúcom sa na č. l. 13 až 14 spisu), ktorá listina navyše vôbec nie je datovaná, teda z nej nevyplýva, že existovala už v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ani nie je (osobitne) podpísaná žalovaným, teda nie je zrejmé, či s ňou bol žalovaný vôbec oboznámený, nemôže znamenať vyhovenie požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
37. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.
38. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : O..W..L., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
39. K záveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda k záveru, že spotrebiteľský úver sa považuje za od počiatku bezúročný a bez poplatkov, možno dospieť aj na základe zistenej absencie obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda na základe neuvedenia údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ na základe tejto zmluvy zaplatiť (poskytnutá istina úveru + celkové náklady spojené s úverom.) Zmluva o úvere tento údaj neobsahuje, obsahuje iba údaj o celkovej výške nákladov spojených s úverom vo výške 1.789,91 eur, správne teda mala zmluva uvádzať ako údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ na základe tejto zmluvy zaplatiť sumu 3.789,91 eur (1.789, 91 eur + 2.000 eur.) Zákon však vyslovene požaduje uvedenie tohto údaja, a nie iného údaja, na základe, ktorého by bolo možné (výpočtom) dospieť k celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný podľa zmluvy zaplatiť, inak by to tak výslovne v ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) neuvádzal.
40. Ak by aj právne posúdenie uvedené v predchádzajúcom odseku nebolo správne, a teda by v zmluve postačovalo uviesť aj len celkovú výšku nákladov spojených s úverom, z ktorej by si mal spotrebiteľ sám vypočítať celkovú čiastku, ktorú je povinný na základe zmluvy zaplatiť, tak ani táto suma celkových nákladov spojených s úverom uvedená v zmluve (1.789,91 eur), a tým pádom ani celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ na základe zmluvy zaplatiť (ku ktorej by spotrebiteľ dospel pripočítaním poskytnutej sumy úveru), by nebola v zmluve uvedená v správnej výške. Vynásobením počtu splátok a výšky splátky (72 splátok x 56,29 eur) a po odpočítaní sumy poskytnutého úveru (2.000 eur) možno totiž dospieť k sume nákladov spojených s úverom vo výške 2.052,88 eur. V zmluve je tak uvedená suma nákladov vo výrazne nižšej sume (1.789,91 eur) ako by mala správne byť (2.052,88 eur), čo je významné z toho hľadiska, že ide o klamanie spotrebiteľa o celkových nákladoch spojených s úverom (resp. celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť), čo mohlo spotrebiteľa ovplyvniť pri rozhodnutí v prospech uzatvorenia tejto zmluvy. Tak by žalobca porušil ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože tým, že by neuviedol správnu, ale nižšiu celkovú čiastku, ktorú má spotrebiteľ na základe zmluvy zaplatiť, by si vlastne nesplnil svoju povinnosť uviesť obsahovú náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo by malo tiež za následok záver, že spotrebiteľský úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku.
41. Prípadná obrana žalobcu, že uvedený rozdiel by mohol byť daný poistným (poplatkom) na poistenie schopnosti splácať splátky, ktoré v rámci mesačnej splátky vo výške 56,29 eur predstavovalo sumu 3,29 eur (s poukazom na § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa poplatky za dobrovoľné poistenie k úveru nezapočítavajú do celkových nákladov úveru) neobstojí, pretože aj vynásobením počtu splátok (72) a výšky splátky očistenej od poplatku za poistenie úveru (53 eur = 56,29 eur - 3,29 eur), a po odpočítaní sumy poskytnutého úveru vo výške 2.000 eur, dostaneme ako sumu celkových nákladov spojených s úverom sumu 1.816 eur, ktorá je vyššia ako žalobcom uvedená suma celkových nákladov spojených s úverom v zmluve - 1.789,91 eur, preto tu obdobne platí to, čo už bolo uvedené v predchádzajúcom odseku o klamaní spotrebiteľa a jeho následkoch.
42. V tejto súvislosti sa však tiež natíska otázka, prečo žalobca (keď tieto poplatky podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch výslovne nepovažoval za súčasť celkových nákladov úveru), tieto poplatky súčasne zahŕňal do sumy pravidelnej mesačnej splátky úveru (spolu s istinou a zmluvnými úrokmi ako nákladmi spojenými s úverom), a vyvolával tak dojem, že ide tiež o druh nákladov spojených s úverom.
43. V zmluve o spotrebiteľskom úvere okrem toho nie je uvedená ani doba trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, ale iba údaj o termíne konečnej splatnosti. Ak by zákonodarca považoval dobu trvania zmluvy a údaj o termíne konečnej splatnosti úveru za synonymá, resp. by mu stačilo, aby v zmluve bol uvedený len jeden z týchto údajov, tak by výslovne a kumulatívne (v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch) nepožadoval súčasné uvedenie oboch týchto údajov. Tento nedostatok, preto takisto vedie k záveru súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru od počiatku (od uzavretia zmluvy) v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
44. Vzhľadom na to, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku (od uzatvorenia zmluvy), súd nemohol žalobcovi priznať nárok na uplatnené (zmluvné) úroky, a to ani za dobu (od uzatvorenia zmluvy) do 26. 2. 2015 (vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru), ani za dobu od 26. 2. 2015 do 31. 10. 2017 (vyhotovenia listiny Aktuálneho stavu úveru), a ani za dobu od 1.11.2017 do zaplatenia, a v tejto časti (uplatnených zmluvných úrokov), preto súd žalobu podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. j), k) a f) zákona o spotrebiteľských úveroch zamietol ako nedôvodnú.
45. Rovnako vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na poplatky v sume 4,65 eur, ktoré boli žalovanému účtované za účelom predchádzania súdnemu sporu, a ktoré (podľa žalobcu) nezahrňovali poplatky za poistenie úveru (vzhľadom na záver o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov od počiatku) súd zamietol žalobu podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. j), k) a f) zákona o spotrebiteľských úveroch zamietol ako nedôvodnú.
46. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na poplatky za poistenie schopnosti splácať splátky úveru vo výške 3,29 eur mesačne, ktorý poplatok tvoril súčasť pravidelnej mesačnej splátky vo výške 56,29 eur, a nepredstavoval súčasť ostatných poplatkov dojednaných v zmluve, tak súd žalobcovi nárok na tieto poplatky za poistenie podľa § 216 CSP nepriznal, pretože z obsahu žaloby, a to ani v spojení s jej odôvodnením, nevyplýva, že by si žalobca nárok na tieto poplatky uplatňoval. Žalobca žiadal priznať len istinu, zmluvné úroky a úroky z omeškania za rôzne obdobia, poplatky za účtované za účelom predchádzania súdnemu sporu (pričom výslovne tvrdil, že poplatky na poistenie schopnosti splácať splátky úveru sa nezahŕňajú medzi tieto poplatky), avšak bez toho, aby ich požadoval priznať. Súd je podľa § 216 CSP viazaný rozsahom žalobného návrhu a nemôže priznať viac, než žalobca žiada.
47. Ak by aj právny záver vyjadrený v predchádzajúcom odseku nebol správny, a z písomných podaní žalobcu by bolo možné vyvodiť, že žalobca si tento nárok predsa len uplatňoval, tak by sa (vyššie uvedený) právny záver o bezpoplatkovosti tohto spotrebiteľského úveru od počiatku podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. j), k) a f) zákona o spotrebiteľských úveroch vzťahoval aj na tieto poplatky, ktorých výška je určená v bodu 15. písm. c) sadzobníka poplatkov žalobcu, nakoľko ide o poplatky v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (hoci ich súčasne podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno započítavať do celkových nákladov úveru.)
48. Keďže žalovaný (k dátumu vyhlásenia tohto rozsudku) celkovo uhradil sumu 848,80 eur, pričom vzhľadom na to, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov od počiatku (od uzatvorenia zmluvy), a teda bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi iba sumu poskytnutej istiny úveru vo výške 2.000 eur, vznikol tak žalobcovi nárok podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch (iba) na vrátenie rozdielu medzi týmito sumami, t. j. na sumu 1.151,20 eur (2.000 eur - 848,80 eur), ako na nevrátenú časť poskytnutej istiny úveru.
49. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na (zákonné) úroky z omeškania, tak treba (v zmysle jeho žalobného návrhu) rozlišovať tri obdobia. Prvé obdobie - uplatnené úroky z omeškania (sankčný úrok) z jednotlivých včas (v čase ich splatnosti vyplývajúcej zo zmluvy) nezaplatených splátok (istiny úveru) za obdobie od uzatvorenia zmluvy do 26. 2. 2015 (do vyhlásenia predčasnej splatnosti) podrobne vyčíslené a kapitalizované žalobcom (v odôvodnení žalobného petitu) vo výške 11,46 eur (č. l. 4, rubová strana spisu). Tieto úroky z omeškania žalobca vyčísľoval v žalobnom petite (aj) nerozlíšiteľne (spolu) so zmluvnými úrokmi za to isté obdobie v sume 389,57 eur. Ďalej druhé obdobie - úroky z omeškania (sankčný úrok) za obdobie od 26. 2. 2015 (od vyhlásenia predčasnej splatnosti) do 31. 10. 2017 (do dňa, ku ktorému bol vyhotovený Aktuálny stav úveru žalovaného), ktoré úroky z omeškania žalobca (ani v odôvodnení žalobného petitu) nevyčíslil (samostatne) ako v prípade úrokov z omeškania za obdobie od uzatvorenia zmluvy do 26. 2. 2015, ale iba nerozlíšiteľne (spolu) so zmluvnými úrokmi za obdobie od 26. 2. 2015 do 31. 10. 2017 vo výške 1.421,30 eur. Nakoniec tretie obdobie - úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne z (podľa žalobcu) dlžnej sumy istiny úveru vo výške 1.783,05eur za obdobie do 1. 11. 2017 do zaplatenia.
50. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania vzniknuté za obdobie od uzatvorenia zmluvy do 26. 2. 2015 (do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru), ktorý nárok je podrobne vyčíslený a kapitalizovaný žalobcom vo výške 11,46 eur (ako úroky z omeškania z jednotlivých včas nezaplatených splátok istiny úveru) na č. l. 4, rubovej strane spisu, súd mu tento nárok podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia priznal v ním uplatnenej výške, pretože žalovaný bol preukázateľne (podľa Aktuálneho stavu úveru ku 31. 10. 2017 a tabuľky na č.l. 4, rubovej strane spisu, resp. aj preto, že to nebolo pre nepopretie žalovaným sporné) do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (26. 2. 2015) v omeškaní s jednotlivými splátkami istiny úveru, ktorých splatnosť vyplývala zo zmluvy, a teda nebola zrušená neskorším vyhlásením mimoriadnej splatnosti, a to v omeškaní po dobu a konkrétne s takými sumami jednotlivých splátok istiny úveru ako je to žalobcom uvedené na č.l. 4, rubovej strane spisu, pričom súčasne žalobcom takto vyčíslená výška týchto úrokov z omeškania je v súlade s úrokovými sadzbami vyplývajúcimi z § 3 ods. 1 nariadenia (5,75% ročne za omeškanie so splátkami istiny úveru v období od 22. 2. 2013 do 7. 5. 2013, 5,5% ročne za omeškanie so splátkami istiny úveru v období od 8. 5. 2013 do 12. 11. 2013, 5,25% ročne za omeškanie so splátkami istiny úveru v období od 13. 11. 2013 do 10. 6. 2014, 5,15% ročne za omeškanie so splátkami istiny úveru v období od 11. 6. 2014 do 9. 9. 2014, a 5,05% ročne za omeškanie so splátkami istiny úveru v období od 10. 9. 2014 do 26. 2. 2015.)
51. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania za obdobie od 26. 2. 2015 (od predčasnej splatnosti) do 31. 10. 2017 (do dňa, ku ktorému bol vyhotovený Aktuálny stav úveru žalovaného), ktoré úroky z omeškania nevyčíslil žalobca (samostatne) ako v prípade úrokov z omeškania za obdobie do 26. 2. 2015, ale iba nerozlíšiteľne (spolu) so zmluvnými úrokmi za obdobie od 26. 2. 2015 do 31. 10. 2017, vo výške 1.421,30 eur, a pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania vo výške 5,25% ročne z (podľa žalobcu) dlžnej sumy istiny vo výške 1.783,05 eur, a za obdobie od 1. 11. 2017 do zaplatenia, tak súd podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (od 27. 2. 2015, podľa § 563 OZ, nakoľko bolo preukázané, že bol žalobcom dodržaný postup vyplývajúci z § 53 ods. 9 OZ v spojení s § 565 OZ) až do zaplatenia, avšak iba zo súdom priznanej sumy dlžnej istiny (1.151,20 eur), a nie žalobcom uplatňovanej (údajnej) sumy istiny (1.783,05 eur), na ktorú žalobca nemal z vyššie uvedených dôvodov nárok, a to v (uplatnenej) úrokovej sadzbe 5,25% ročne, a nie (v objektívne patriacej) sadzbe 5,75% ročne, keďže základná úroková sadzba X. v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru predstavovala 0,75% ročne, vzhľadom na nemožnosť prekročenia rozsahu návrhu žalobcu podľa § 216 CSP. Vo zvyšnom rozsahu súd žalobu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania za obdobie od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru až do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia zamietol.
52. Súd podľa § 232 ods. 4 CSP povolil žalovanému plniť si uloženú platobnú povinnosť v splátkach, pričom súčasne určil ich výšku (50 eur) a podmienky splatnosti (20. deň každého kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku) pod hrozbou straty výhody splátok pre omeškanie s plnením čo i len jednej zo splátok. Dôvodom pre priznanie výhody splátok žalovanému v takejto výške boli okolnosti výšky uloženej platobnej povinnosti vo vzťahu k majetkovej situácii žalovaného, ktorý uviedol, že sa sám stará o dve maloleté deti, je na rodičovskej dovolenke, pričom musí splácať mesačne splátky vo výške 50 eur určené iným rozhodnutím tunajšieho súdu (ktoré skutkové tvrdenia neboli žalobcom popreté, preto sa podľa § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné, žalovaný sa pritom mal možnosť zúčastniť pojednávania, kde tieto skutkové tvrdenia mohol poprieť), ako aj v konaní prejavená snaha žalovanej o plnenie záväzku, a okolnosť, že priznanie výhody splátok žalovanej by nebolo vzhľadom na majetkové pomery žalobcu príliš ťaživé.
53. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi rozsahu 28,80%, pričom dodal, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným rozhodnutím. Žalobca si v žalobe uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 1.787,70 eur (istina úveru - 1783,05 eur + poplatky - 4,65 eur) s príslušenstvom (poplatky na rozdiel od žalobcom uplatnených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania totiž nepredstavujú príslušenstvo), avšak súd mu priznal nárok iba na sumu (istiny) 1.151,20 eur s príslušenstvom. Vzhľadom na uvedené možno povedať, že žalobca bol úspešný v rozsahu 64,40% (1.151,20 eur / 1.787,70 eur), a tým žalovaný v rozsahu 35,60% (100% - 64,40%.) Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu ako úspešnejšej strany sporu, súd náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 2 CSP pomerne rozdelil, a priznal žalobcovi ako úspešnejšej strane náhradu trov konania vo výške 28,80% (64,40% - 35,60%), s tým, že o konkrétnej výške nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá príslušný súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.