Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Co-19-2018.pdf
PDF · 121.21 KB
Case nature
Area
Subarea
43Co/19/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD., v právnej veci žalobcu Z. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom U., X. XXXX/XX zast. Mgr. Alenou Gregorovou, advokátkou, Banská Bystrica, Horná 54 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752 zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, IČO 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno, č. k. 5Csp/171/2017-104 zo dňa 16. februára 2018 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 5Csp/171/2017-104 zo dňa 16.februára 2018 v prvej výrokovej vete m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 341,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku žalobu z a m i e t a .
III. Výrok o náhrade trov prvostupňového konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanému v rozsahu 40%.
IV. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 40%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Brezno napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 491,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 491,31 Eur. V žalobe uviedol, že dňa 10.07.2015 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi 1.350,- Eur (úverový limit 1.500,- Eur mínus poplatok 150,- Eur v zmysle bodu 6. zmluvy). Spolu so zmluvou o úvere bola žalobcovi daná k podpisu aj Dohoda o zrážkach zo mzdy, na základe ktorej zamestnávateľ žalobcu vykonával zrážky zo mzdy. Nakoľko Zmluva o revolvingovom úvere bola spotrebiteľskou zmluvou, musela obsahovať určité náležitosti upravené v Zák. č. Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Žalobca tvrdil, že v návrhu na uzavretie zmluvy (bod 5 listiny) nie sú uvedené podstatné náležitosti ako výška RPMN (ročná priemerná miera nákladov), doba trvania zmluvy, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca ďalej poukazoval na to, že na listine označenej ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere (žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere) je potrebné časť 5. posudzovať ako návrh žalobcu na uzavretie zmluvy zo dňa
06.07.2015 a následne bod 6. tejto listiny vyplnený žalovaným dňa 10.07.2015 je potrebné posudzovať ako odmietnutie návrhu žalobcu žalovaným, resp. nový návrh žalovaného na uzavretie zmluvy, pretože bod 6. nie je obsahovo totožný s bodom 5. (bod 6. obsahuje dodatky ako napr. výšku RPMN, ktorá je v bode 5 uvedená 26,68%, avšak v bode 6. vo výške 26,53% v neprospech spotrebiteľa).
3. Žalobca tvrdil, že si od žalovaného požičal sumu 1.350,- Eur a prostredníctvom splátok a zrážok zo mzdy mu zaplatil sumu 1.841,31 Eur (v splátkach spolu 261,51 Eur a zrážkami spolu 1.579,80 Eur). Žalobca teda žalovanému uhradil o 491,31 Eur viac ako mu bolo poskytnuté, preto sa podanou žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 491,31 Eur.
4. Žalovaný žiadal, aby súd návrh zamietol, tvrdil, že zmluva obsahuje všetky potrebné náležitosti v zmysle Zák. č. 129/2010 Z.z. Poukazoval na zmluvu, ako aj na Zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle čl. 14 Zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom z ust. čl. IV. ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený aj v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená táto zákonná požiadavka. Namietal ďalej, že zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe, zmluva obsahuje zákonom vyžadovanú výšku splátky (52,88 Eur), termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí - uvedené v Oznámení veriteľa o schválení úveru, ako aj v Splátkovom kalendári, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy) a aj počet splátok (36 splátok). Nad rámec tohto zmluva obsahuje aj dátum splatnosti prvej splátky. Žalovaný ďalej tvrdil, že zmluvy neobsahovala žiadne dodatky ani iné zmeny, jediný rozdiel medzi údajmi uvedenými v bode 5. a v bode 6. zmluvy (medzi návrhom a prijatím návrhu) je v údaji RPMN, lenže tento údaj nie je predmetom konsenzu zmluvných strán, ale sa určuje na základe údajov, ktoré vyplývajú z dohody strán. Rozdiel medzi predpokladanou hodnotou RPMN a RPMN schváleného úveru vyplýva výhradne z toho, že RPMN schváleného úveru je možné určiť až po jeho schválení (pre výpočet RPMN majú totiž význam suma úveru, celkové náklady, dátum splatnosti prvej splátky, dátum vyplatenia úveru a dátum splatnosti každej splátky).
5. Žalovaný nesúhlasil ani s tým, že žalobcovi mal byť poskytnutý úver vo výške 1.350,- Eur. Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- Eur tak, ako to bolo dohodnuté v zmluve, a pokiaľ mu bola na účet poukázaná nižšia suma, je to spôsobené tým, že žalobcovi bol uhradený poplatok za poskytnutie úveru splatný započítaním oproti výške poskytnutého úveru (táto okolnosť bola žalobcovi známa, bol o nej informovaný a zároveň je to uvedené aj v bodoch 5. a 6. Zmluvy, ako aj v bode 10 zmluvných dojednaní). Poplatok za poskytnutie úveru nepatrí medzi zákonom zakázané poplatky pri spotrebiteľských úveroch. Žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal, že by sumu, ktorú splatil nad rozsah istiny poskytnutého úveru, nebol podľa zmluvy povinný uhradiť.
6. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 a 2, § 451 a § 456 Zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), §9 ods. 2 písm. f), j), l) a § 11 ods. 1 písm. b) a d) Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
7. Žalobca predložil listinné dôkazy, okrem iného listinu nazvanú žiadosť/Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, kde sa v bode 7 uvádza, že v ďalšom sa odkazuje na úpravu uvedenú v Zmluvných dojednaniach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré majú byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, žiadne zmluvné dojednania však súdu neboli doložené, žalobca tvrdil, že ich nemá k dispozícii.
8. Pokiaľ žalobca tvrdil, že z dôvodu, že nie je zhodne uvedené RPMN v bode 5. (žiadosť) a 6. (zmluva) a preto nebola dodržaná písomná forma, súd sa s týmto názorom nestotožnil, má za to, že písomná forma bola preukázaná, nakoľko všetky ostatné podstatné údaje uvedené v bode 5 a 6 Zmluvy a (výška úveru, počet a splátok, úroková sadzba) sú zhodné.
9. Zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý uvádza určité náležitosti, ktoré musí obsahovať Zmluva o spotrebiteľskom úvere s tým, že pokiaľ v zákone vymenované náležitosti chýbajú, alebo sú uvedené nesprávne, považuje sa za úver poskytnutý bez úroku a bez poplatkov.
10. Súd vychádzal zo záveru, že spotrebiteľovi musia byť už pri podpise zmluvy poskytnuté všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na žiadaný a poskytnutý úver, musí teda poznať všetky informácie uvedené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V samotnom texte zmluvy, ktorý bol súdu predložený sa nenachádzajú informácie o termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dátum splatnosti prvej splátky, ani dátum splatnosti poslednej splátky, teda údaj o konečnej splatnosti úveru a údaj o odplate. V zmluve je uvedená iba výška a počet splátok, nie však termín splátok, zmluva neobsahuje ani konečnú splatnosť úveru. V samotnej zmluve je uvedený údaj o splatnosti úveru 36 mesiacov, nie je tu však uvedený dátum prvej a poslednej splátky.
11. Žalovaný tvrdil, že tieto údaje majú byť obsiahnuté v Zmluvných dojednaniach (čl. 4, ods. 4.5, čl. 9 ods. 9.1) a v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, tieto listinné doklady však neboli súdu doložené a žalobca uviedol, že on žiadne takéto listinné doklady k dispozícii nemá. Súdu je pritom z jeho činnosti známe, že takéto oznámenie býva vyhotovené až dodatočne po podpise žiadosti/ zmluvy dlžníkom a nie je ním následne podpísané, v čase podpisu zmluvy tak nebol žalobca ako spotrebiteľ informovaný o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodovanie o tom, či za uvedených podmienok bude mať záujem o predmetný úver. Pokiaľ mu tieto informácie mali byť poskytnuté dodatočne až po podpise zmluvy žalobcom, a to v oznámení o schválení úveru, súd to považuje za nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovaného ako veriteľa. Dlžník v čase podpisu zmluvy nemá vedomosť o tom v akej výške a s akými podmienkami bude úver schválený, pretože schválenie úveru mu má byť oznámené až následne, kedy už nemá možnosť ovplyvniť výšku úveru, výšku úrokov, výšku splátky, splatnosť úveru a ostatné podmienky vzťahujúce sa na úver. Súd tiež poukázal na to, že uzatváranie spotrebiteľských zmlúv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a nesmie byť spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľom.
12. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že od roku 2015 je ďalším smerodajným údajom pre dlžníka, ktorý preukazuje cenu poskytnutých finančných prostriedkov aj odplata, táto však v doložených dokladoch nie je uvedená. Pokiaľ ide o RPMN, tá síce v zmluve uvedená je, ale nesprávne. Podľa žalovaného bola RPMN vo výške 26,53 %, pokiaľ však súd vychádzal zo sumy 1.350,- Eur ako skutočne poskytnutej sumy a z úpravy RPMN v §19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., tak by RPMN predstavovala 36,40 %, čiže údaj o RPMN bol jednoznačne uvedený v neprospech spotrebiteľa - žalobcu. Súd ďalej poukázal na to, že žalobca platil splátky vo výške 87,17 Eur a nie vo výške 52,88 Eur ako to bolo uvedené v zmluve. RPMN, odplata, celkové náklady a konečná splatnosť sú hlavnými ukazovateľmi pre každého spotrebiteľa, ktorý žiada o poskytnutie finančných prostriedkov, pretože tieto najlepšie preukazujú koľko bude úver skutočne stáť a do kedy má spotrebiteľ tento splatiť.
13. V konaní nebolo sporné, že žalobca v období od 07.08.2015 do 11. 08. 2017 zaplatil žalovanému splátkami a zrážkami zo mzdy spolu 1.841,31 Eur. Žalobca mal podľa súdu vrátiť žalovanému sumu 1.350,- Eur. Rozdiel medzi vyplatenou sumou 1.350,- Eur a žalobcom uhradenou sumou 1.841,31 Eur predstavuje 491,31 Eur, čo súd považoval za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, nakoľko tento mal nárok iba na vrátenie skutočne požičanej sumy. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 491,31 Eur. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane žalovaného, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
15. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá so žalobcom pod č. XXXXXXXXXX neobsahuje termín konečnej splatnosti, výšku odplaty podľa osobitného predpisu a splatnosť prvej a poslednej splátky.
16. Žalovaný poukazoval na nutnosť eurokomformného výkladu vnútroštátneho práva v súvislosti so zák. č. 129/2010 Z.z., pričom poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 v zmysle ktorého zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplný účinok. Poukazoval ďalej na dôležité rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, v ktorom je okrem iného obsiahnuté dôležité výkladové pravidlo s tým, že pokiaľ spotrebiteľská zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti v zmysle právnej úpravy, bude sa považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatku vtedy, ak ide o okolnosť, neuvedenie ktorej môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Rozsah záväzku spotrebiteľa podľa žalovaného definujú najmä také ukazovatele, ako celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Žalovaný poukazoval na to, že Zmluva o úvere je tvorená nielen údajmi na listine označenej ako „Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu“, ale aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle čl. 13 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o úvere (čl. VII. ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z čl. IV. ods. 4.5 Zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru, deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený aj v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená zákonom stanovená požiadavka. Žalovaný tvrdí, že doba trvania zmluvy a aj termín konečnej splatnosti úveru sú v zmluve vrátane zmluvných dojednaní riadne uvedené, čím je splnená zákonná požiadavka. V tejto súvislosti žalovaný znovu poukázal aj na rozhodnutie súdu Súdneho dvora EÚ vo veci C42/15, keď samotný Súdny dvor uviedol, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zmluva o revolvingovom úvere uzavretá so žalobcom obsahuje určenie termínu konečnej splatnosti viacerými spôsobmi, a to tak určením podľa dátumu splatnosti splátok jednotlivých mesiacov a počtu mesačných splátok, ako aj v zmysle zmluvného dojednania (čl. IV. ods. 4.5) v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. 17. Žalovaný tiež tvrdil, že ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo v tomto prípade viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je spôsobilé spochybniť možnosť dlžníka, aby posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Napokon žalovaný poukazoval na to, že aj novelizácia právnej úpravy v zák. č. 129/2010 schválená 12.10.2017 viedla k tomu, že v § 9 ods. 2 písm. d) Zák. č. 129/2010 Z.z. sa slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ vypustili zo zákonnej úpravy ako podmienka v spotrebiteľskej zmluve. Žalovaný tiež namietal, že požiadavka na uvádzanie odplaty odporuje právnemu poriadku, čoho dôkazom je fakt, že táto údajne povinná náležitosť bola vypustená zo zákona, napokon v súlade so závermi rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C42-15 nejde ani o údaj spôsobilý spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa, teda pri dodržaní požiadavky na eurokomformný výklad zákona nejde o dôvod bezúročnosti úveru. 18. Žalovaný nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, že RPMN je nesprávne vypočítaná, pričom súd prvej inštancie vychádzal z toho, že výška úveru mala byť 1.350,- Eur a nie 1.500,- Eur. Výpočet RPMN vychádza z rovnice v zmysle prílohy č. 1 k Zák. č. 129/2010 Z.z., keď postupným odvodzovaním tejto rovnice sa vypočíta RPMN. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal na jednej strane zo sumy 1.350,- Eur, nezohľadnil už uhradenie poplatku za poskytnutie úveru (150,- Eur), potom na druhej strane rovnice už tento poplatok nemôže zohľadniť (lebo bol uhradený, neplatí sa pri sume 1.350,- Eur, ale pri sume 1.500,- Eur). Súd prvej inštancie však s poplatkom počítal dvakrát, čo priamo odporuje obsahu zmluvy. 19. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 10.05.2018 a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože tento je zákonný a správny. 20. Uviedol, že v texte zmluvy sa nenachádzajú informácie o termíne splátok istiny, o úrokoch a iných poplatkoch, o dátume splatnosti prvej, ako aj poslednej splátky, ako aj odplate, čo je v rozpore s požiadavkou, že spotrebiteľovi musia byť už pri podpise zmluvy poskytnuté všetky informácie, ktoré sa vzťahujú na konkrétny úver. V zmluve je uvedená iba výška a počet splátok, nie však termín splatnosti, žalobca ako spotrebiteľ teda v čase podpisu zmluvy nebol informovaný o všetkých podstatných skutočnostiach, ktoré mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, či bude mať záujem o predmetný úver. Takéto konanie je navyše v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie podľa žalobcu prihliadal aj na rozhodovaciu činnosť súdneho dvora EÚ, jeho rozhodnutie nie je v rozpore ani s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa písomností zmluvy s podpismi všetkých zmluvných strán. 21. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 378 ods. 1, §380 a § 385 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania, pretože dospel k záveru, že nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 3 CSP verejne vyhlásený, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. 22. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca k žalobe pripojil „Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu XXXXXXXXXX“ uzavretú medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom, text zmluvy bol žalobcom ako dlžníkom podpísaný v Brezne dňa 06.07.2015 a žalovaným ako veriteľom bol podpísaný v Bratislave dňa 10.07.2015. Žalobca predložil aj aktuálny stav splátok úveru, dohodu o zrážkach zo mzdy, potvrdenie od zamestnávateľa o vykonávaní zrážok. Žalovaný sa na výzvy súdu vyjadril k žalobe podaním zo dňa 27.10.2017, v ktorom okrem iného poukazoval aj na to, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj tzv. Zmluvné dojednania, text týchto zmluvných dojednaní však žalovaný v konaní nepredložil, rovnako tak nepredložil ani Oznámenie o konečnom schválení úveru, na ktoré sa odvolával v konaní aj v odvolaní. Žalobca v konaní uviedol, že nemá k dispozícii žiadne zmluvné dojednania ani oznámenie od žalovaného. 23. Súd prvej inštancie postupoval v konaní správne, keď nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia posudzoval predovšetkým podľa príslušných ustanovení §9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a skúmal, či zmluva uzavretá medzi sporovými stranami obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, pri ktorých zákon určoval, že ak tieto chýbajú alebo sú uvedené nesprávne, považuje sa úver poskytnutý podľa tejto zmluvy za úver bez úroku a bez poplatkov. V prípade takéhoto záveru by bol mal žalovaný ako veriteľ nárok len na vrátenie istiny poskytnutého úveru a vo zvyšku by plnenie žalobcu poskytnuté žalovanému bolo považované za bezdôvodné obohatenie. 24. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, spotrebiteľovi musia byť už pri podpise zmluvy poskytnuté všetky informácie, ktoré sa na úver vzťahujú tak, aby mal možnosť posúdiť podmienky úveru z hľadiska výšky nákladov, ktoré sú s ním spojené. Zo žalobcom predloženého textu žiadosti/zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu je zrejmé, že na listine je obsiahnutá tak žiadosť žalobcu ako spotrebiteľa o poskytnutie revolvingového úveru, ako aj údaje o schválenom revolvingovom úvere s tým, že veriteľ bol oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver upraviť počet a splatnosť jednotlivých splátok úveru, pričom ak dlžník nebude súhlasiť so zmenami týkajúcimi sa parametrov úveru bol oprávnený zmluvu s okamžitou účinnosťou písomne vypovedať podľa podmienok v bode 7. Zmluvy. Podľa tejto písomnej zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 1.500,- Eur na zariadenie domácnosti, mesačná splátka úveru bola dohodnutá (spolu s platbou podľa Dohody o poskytovaní služieb v prípade, ak bude uzavretá) vo výške 87,17 Eur, celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť (úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru) bola uvedená vo výške 2.053,68 Eur, RPMN za úver 26,53 Eur, ročná úroková sadzba úveru 17,45%, priemerná RPMN za úver 37,67 %. Ročná úroková sadzba úrokov z omeškania bola dohodnutá vo výške 5,05% a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- Eur. Podľa bodu 7. textu tejto listiny neoddeliteľnou súčasťou tejto Žiadosti/Zmluvy sú tzv. Zmluvné dojednania. 25. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v samotnom texte Žiadosti/Zmluvy (súdu ho predložil žalobca) sa nenachádzajú informácie, z ktorých by bolo možné zistiť dobu trvania úveru a termín konečnej splatnosti úveru. V zmluve je síce uvedený pokiaľ ide o splatnosť úveru počet splátok (36), nevyplýva však z nej dátum prvej splátky. Žalovaný tvrdil, že tieto údaje majú byť obsiahnuté v zmluvných dojednaniach, poukazoval na konkrétne články a ustanovenia týchto zmluvných dojednaní, ďalej že tieto údaje sú uvedené aj v oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré malo byť zaslané dlžníkovi. Tieto listinné doklady však súdu žalovaný nepredložil, žalobca uviedol na pojednávaní, že on žiadne takéto listiny k dispozícii nemá. 26. Žalovaný správne poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit Slovakia a.s. proti X. U.), kde Súdny dvor zaujal výklad k ustanoveniam čl. 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a to v tom zmysle, že Zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, ďalej čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Rovnako tak Zmluva o úvere nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 tiež vyplýva, že ak Zmluva o úvere
neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48, bude sa považovať za Zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov len pokiaľ ide o okolnosť, neuvedenie ktorej môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Rozhodujúce teda je, či Zmluva o úvere obsahuje také údaje, z ktorých môže spotrebiteľ posúdiť celý rozsah svojho záväzku z konkrétnej úverovej zmluvy. 27. Pokiaľ by žalovaný bol v konaní preukázal, že zo zmluvných dojednaní, ako aj z oznámenia o schválení úveru je možné zistiť dátum prvej splátky a aj konečnú splatnosť úveru, boli by podľa názoru odvolacieho súdu splnené podmienky stanovené v § 9 ods. 2 písm. f) (doba trvania Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) a písm. l) (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia). Ako však už bolo uvedené, tieto listinné dôkazy, na ktoré sa žalovaný odvolával v konaní a aj v podanom odvolaní, neboli súdu doložené. 28. Odvolací súd nesúhlasí s hodnotením súdu prvej inštancie, že pokiaľ by aj žalovaný bol predložil Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, išlo by o jednostranné oznámenie zo strany veriteľa, ktoré by nebolo dlžníkom následne podpísané, a v čase podpisu zmluvy tak nebol žalobca ako spotrebiteľ informovaný o všetkých skutočnostiach, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie o tom, či za uvedených podmienok bude mať záujem o tento úver. V konaní nebolo preukázané, že by bol napokon žalobcovi ako spotrebiteľovi schválený úver za úplne iných podmienok ako to vyplýva z údajov v Žiadosti/Zmluve o spotrebiteľskom úvere, napokon pokiaľ by došlo k nejakým zmenám zo strany veriteľa a spotrebiteľ by so zmenami týkajúcimi sa parametrov úveru nesúhlasil, bol oprávnený zmluvu písomne vypovedať (bod 7. Zmluvy). 29. Rovnako tak odvolací súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že RPMN je v zmluve uvedená nesprávne, nakoľko nevychádzala zo sumy poskytnutého úveru 1.350,- Eur tak, v akej výške bol podľa súdu prvej inštancie žalobcovi tento úver poskytnutý. Z textu žiadosti/Zmluvy o úvere vyplýva, že v tomto prípade bola poskytnutá čiastka úveru vo výške 1.500,- Eur a nie 1.350,- Eur. Zároveň bol dohodnutý poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150,- Eur, pričom postup žalovaného ako veriteľa, ktorý započítal pohľadávku vo výške 150,- Eur na pohľadávku dlžníka na poskytnutie schválenej výšky úveru 1.500,- Eur vychádza priamo z textu bodu 5. žiadosti/Zmluvy (údaje o požadovanom spotrebiteľskom úvere - posledná veta). Pokiaľ teda žalovaný pri určení výšky RPMN vychádzal z toho, že žalobcovi poskytol úver vo výške 1.500,- Eur, bolo RPMN určené správne. 30. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež uvádza, zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, pri posudzovaní práv a povinností zmluvných strán aj zmluvy o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere je potrebné vychádzať z § 497 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje základné práva a povinnosti zmluvných strán Zmluvy o úvere. Takýto postup vyplýva zo samotnej úpravy §1 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Zmluva o úvere je teda jednou formou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nakoľko ako už bolo uvedené Zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, je upravená len v Obchodnom zákonníku, je potrebné pri posudzovaní práv a povinností zmluvných strán vychádzať z úpravy Zmluvy o úvere v Obchodnom zákonníku. Tento záver nie je v rozpore ani s úpravou § 52 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, účastníkom ktorých je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ust. Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Občiansky zákonník sa pri posudzovaní právnych vzťahov účastníkom, ktorých je spotrebiteľ použije prednostne vo všetkých ustanoveniach, ktoré Občiansky zákonník upravuje (napr. dĺžka premlčacej doby, výška úrokov z omeškania a pod.). V prípade vymedzenia základných náležitostí konkrétneho zmluvného typu, ktorý Občiansky zákonník neupravuje, ale je naopak upravený v Obchodnom zákonníku (ako lex spiecialis vo vzťahu k všeobecnej úprave Občianskeho zákonníka) je však potrebné vychádzať z príslušnej úpravy Obchodného zákonníka. 31. Z citovaného § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere je tzv. zmluvou konsenzuálnou, pre jej vznik preto stačí dohoda aspoň o uvedených náležitostiach a nevyžaduje sa ani to, aby k poskytnutiu peňažných prostriedkov skutočne došlo (rozdiel od zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka podľa ktorej veriteľ prenecháva dlžníkovi určité veci). Ďalšou odlišnosťou je aj to, že predmetom Zmluvy je záväzok veriteľa poskytnúť len peňažné prostriedky, zatiaľ čo pri Zmluve o pôžičke je možné prenechať akékoľvek veci určené podľa druhu. Navyše Zmluva o úvere musí vždy obsahovať aj záväzok zaplatiť za poskytnuté peňažné prostriedky úroky (úroky z úveru), avšak Zmluva o pôžičke takéto dojednanie neobsahuje. V § 499 Obchodného zákonníka je upravená odplata za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky v prípade, ak je
poskytovanie úveru predmetom podnikania veriteľa, ako je tomu aj v tomto prípade. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že dojednanie odplaty za záväzok veriteľa poskytnúť úver je potrebné rozlišovať od úrokov z úveru upravených v § 502 Obchodného zákonníka. Podmienkou vzniku práva na zaplatenie odplaty je, že bola vrátane jej výšky medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, a predstavuje odmenu veriteľovi za to, že po dobu medzi dojednaním Zmluvy o úvere a skutočným čerpaním úveru musel pre dlžníka dohodnutý obnos peňažných prostriedkov mať pripravený. Nezáleží ani na tom, či k čerpaniu dohodnutého úveru dlžníkom skutočne došlo. Na druhej strane v prípade, že by veriteľ nesplnil záväzok poskytnúť dlžníkovi dohodnutý finančný obnos, nemal by nárok na úhradu úrokov z úveru (ako už bolo uvedené, mal by nárok práve na zaplatenie odplaty). Práve poplatok za úver dohodnutý v Zmluve uzavretej medzi žalovaným a žalobcom vo výške 150,- Eur predstavuje odplatu za poskystnutie úveru. Žalovaný teda poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500,- Eur a nie vo výške 1.350,- Eur, ako to uviedol súd prvej inštancie (1.500,- Eur mínus poplatok 150,- Eur). 32. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by žalovaný v súdnom konaní preukázal, že v zmluvných dojednaniach, resp. v oznámení o poskytnutí úveru adresovanom dlžníkovi sú uvedené údaje o dátume splatnosti prvej splátky, dátume splatnosti poslednej splátky, teda údaje, z ktorých je možné zistiť konečnú splatnosť úveru tak, ako to vyžaduje §9 ods. 2 písm. f) Zák. č. 129/2010 Z.z., bolo by možné súhlasiť s námietkami žalovaného, že úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti stanovené v § 9 ods. 2 Zák. č. 129/2010 Z.z., a úver by nebol v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zákona považovaný za úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný však dôkazné bremeno v tomto smere nezvládol a tzv. Zmluvné dojednania ani Oznámenie dlžníkovi o poskytnutí úveru súdu nepredložil, a to ani v odvolacom konaní (vzhľadom na to, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie poukazoval na tieto písomné dôkazy s uvedením jednotlivých ustanovení zmluvných dojednaní, za podmienky § 366 písm. d) CSP by odvolací súd nebol považoval tieto dôkazy za tzv. „novoty v odvolacom konaní“ a bolo by možné týmito dokladmi vykonať dokazovanie). Keďže však žalovaný tieto dôkazy nepredložil, odvolací súd považoval za správny právny názor súdu prvej inštancie, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) Zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy je potrebné úver poskytnutý žalobcovi na základe tejto úverovej zmluvy považovať za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov a suma, ktorú žalobca žalovanému zaplatil nad poskytnutú sumu úveru 1.500,- Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. 33. Ako odvolací súd už vyššie uviedol, poplatok 150,- Eur v tomto prípade nie je poplatkom súvisiacim s poskytnutím úveru, ale ide o poplatok, ktorý sa zaviazal spotrebiteľ zapltiť žalobcovi za to, že úverovú zmluvu uzavrel a zabezpečil pre žalobcu dohodnutú sumu úveru. 34. Ako to vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, žalobca zaplatil žalovanému na úver spolu sumu 1.841,31 Eur (časť splátkami a časť zrážkami zo mzdy), rozdiel medzi žalobcom splatenou sumou 1.841,31 Eur a úverom poskytnutým žalovaným žalobcovi vo výške 1.500,- Eur predstavuje sumu 341,31 Eur. 35. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 341,31 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. 36. Odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP rozhodol aj o trovách prvostupňového konania, ktoré zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanému v rozsahu 40%. Odvolací súd vychádzal z toho, že žalobca bol úspešný v rozsahu 70% a žalovaný bol úspešný v rozsahu 30% žalovanej sumy. Žalobca bol teda v konaní úspešnejší o 40%, súd mu preto priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 40%. 37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a §255 ods. 2 CSP, pričom tiež vychádzal z toho, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný len v rozsahu 30%, žalobca bol v rozsahu 40% úspešnejší, a preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 40%. O výške trov prvostupňového aj odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 38. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).