Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)Rozsudok_19Co-81-2018.pdf
PDF · 96.07 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/81/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu J. proti žalovanej B., o zaplatenie 1.404,17 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 7C/69/2016-47 zo dňa 22. januára 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba zamietnutá a rozhodnuté o náhrade trov p o t v r d z u j e .
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.404,17 Eur, úroky v sume 88,45 Eur, úroky z omeškania v sume 1,35 Eur, úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.404,17 Eur od 14.12.2013 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 88,45 Eur od 14.12.2013 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok III.). Pri rozhodovaní vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že žalobca poskytol žalovanej úver v sume 1.500 Eur na základe úverovej zmluvy č. XX/XXX/XX, uzavretej dňa 10.10.2011. Posúdením obsahu úverovej zmluvy zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Povinnosťou žalovanej bolo splácať úver v mesačných splátkach, povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy žalovaná riadne neplnila, žalobca tak vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na základe čoho sa stal splatným celý dlh žalovanej. Súdom priznaná suma predstavuje nezaplatenú časť úveru 1.404,17 Eur, nezaplatené úroky do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v sume 88,45 Eur, úroky z omeškania z včas nezaplatených splátok do zosplatnenia úveru 1,35 Eur a úrok z omeškania z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných vyčíslených úrokov, ktoré boli uplatnené v medziach zákonných úrokov z omeškania. Pri zamietnutí návrhu v časti o zaplatenie zmluvných úrokov vo výške 17,30 % ročne z nezaplatenej istiny 1.404,17 Eur od 14.12.2013 do zaplatenia vychádzal zo zistenia, že strany sporu si dojednali zmluvné úroky 17,30 % do doby splatnosti úveru. Žalobca v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru a vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru podľa názoru súdu žalobcovi zmluvné úroky odo dňa účinkov zosplatnenia nepatria. Uviedol, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. V prípade, pokiaľ si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide tak o odlišný inštitút ako sú odplatné úroky a ten má sankčnú povahu. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, t. j. splátok
a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. Svoj názor podporil uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu zamietajúcej časti (výrok II.), podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. S názorom súdu prvej inštancie, že veriteľovi patria dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti jeho dlhu a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, sa žalobca nestotožňuje, v tejto časti považuje rozsudok za nesprávny a namieta nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca zastáva názor, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, § 505 Obchodného zákonníka a jeho výklad podľa komentára Iura Edition k Obchodnému zákonníku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že názor, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, a to rozsudok Krajského súdu v Žiline, č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, podľa ktorého „keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ust. § 497 Obchodného zákonníka“. Uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedku, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník je ich povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Poukázal na ust. § 506 Obchodného zákonníka, ktoré nespôsobuje zánik záväzku ex tunc a naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, ktorá povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. V uvedenom žalobca odkázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, ktorého znenie, ktoré v celom rozsahu žalobca cituje v podanom odvolaní, je zverejnené na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Na podporu svojej argumentácie citoval aj z ďalších rozhodnutí, a to rozsudku Krajského súdu v Nitre, č.k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017 a č.k. 17Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania a priamo aj ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe po predčasnom zosplatnení dlhu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky v uznesení, č.k. 33Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014, z ktorého vyplýva, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nemožno obe sadzby úrokov sčítať, a že zákonné úroky z omeškania nenahradzujú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. V podanom odvolaní poukázal na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb., ktorý obsahoval znenie v § 53 ods. 9, kde na konci sa pripája veta „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a žiadna zákonná novelizácia takéto, ani obdobné ustanovenie, odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Fakt, že uvedený návrh nikdy nebol prijatý vo forme zákona, dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorý sa pri rozhodovaní riadil uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 476/2012 uviedol, že v predmetnej veci sa sťažovateľ domáhal rozhodnutia o tom, že rozhodnutím Okresného súdu Prešov, č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 1Co/30/2012 z 30.05.2012 boli porušené v sťažnosti uvedené práva sťažovateľa a ústavný súd nielen, že sa nevyjadril k meritu tohto odvolania, t. j. úrokom po zosplatnení, ale tak ani nemohol učiniť. Vo svojom rozhodnutí sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou na porušenie základného práva, najmä práva na súdnu ochranu a odmietnutím uvedenej sťažnosti, že všeobecné súdy základné právo sťažovateľa neporušili, v žiadnom prípade nevyjadril právny názor, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu ohľadne úrokov po zosplatnení. Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalovanú zaviaže
povinnosťou zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 17,30 % ročne z nezaplatenej istiny 1.404,17 Eur od 14.12.2013 do zaplatenia a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania.
3. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v odvolaním napadnutej časti, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním vo výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že uzavretá zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto uplatnenému nároku žalobcu vyhovel s výnimkou nedôvodnosti uplatneného nároku na zaplatenie úrokov po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru vo výške 17,30 % ročne z nezaplatenej istiny 1.404,17 Eur od 14.12.2013 do zaplatenia, v tejto časti žalobu zamietol, keď zastával názor, že žalobcovi zmluvné úroky odo dňa účinkov zosplatnenia nepatria. Dôvodnosť podaného odvolania tak vzhľadom na odvolacie námietky spočívala na právnom posúdení otázky, či veriteľ má nárok na zmluvný úrok aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru.
7. Odvolací súd preto podrobne preskúmal námietku nesprávneho právneho posúdenia nároku na uplatnený úrok. Je nepochybné, že za poskytnutie úveru možno dohodnúť úroky (ktoré sú pojmovým znakom úveru podľa § 497 Obchodného zákonníka). Zákon tiež umožňuje dodávateľovi, a to aj v spotrebiteľských vzťahoch (hoci za prísnejších podmienok), v prípade nedodržiavania platobnej disciplíny zo strany dlžníka vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a požadovať, aby dlžník vrátil poskytnutú sumu aj s úrokmi (§ 506 Obchodného zákonníka, § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) skôr než bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny s úrokom. Ako správne uviedol samotný odvolateľ, žiadne zákonné ustanovenie výslovne neurčuje, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (rovnako ako ustanovenia § 13 ods. 3 či § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) rieši len situáciu, keď sa pre predčasné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov rozhodne dlžník (teda nie veriteľ) a v takom prípade je logické, že po skutočnom splatení dlhu už nemôžu rásť úroky. Táto situácia je však diametrálne odlišná od skutkového stavu v preskúmavanej veci, kde nedošlo k predčasnému vráteniu poskytnutých prostriedkov z vôle dlžníka, ale k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa, preto ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka nemožno na tento skutkový stav aplikovať ani analogicky. Práve naopak, pri neexistencii výslovnej právnej úpravy doby, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru, je v spotrebiteľských vzťahoch potrebné použiť taký výklad zmluvných podmienok, ale aj zákona, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.
8. To, že veriteľ má aj v prípade okamžitého (predčasného) zosplatnenia úveru právo na zmluvné úroky, súd nespochybňuje. Sporné je len to, či má nárok len na úroky vzniknuté do dňa zosplatnenia úveru, alebo či má aj po zosplatnení nárok účtovať dlžníkovi ďalšie úroky.
9. Úrok z úveru predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky k dispozícii. Ide v podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich dlžníkovi a umožnil mu vracať ich v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti vlastne veriteľ odopiera dlžníkovi predtým poskytnuté plnenie (požaduje jeho vrátenie), čím sa radikálne mení obsah záväzku. Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod, aby sa tieto finančné prostriedky ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje plnenie pôvodne dohodnutých podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno aplikovať ani pôvodne dohodnuté dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek tomu finančné prostriedky veriteľovi nevráti, je sankcionované inak (úrokmi z omeškania, rovnako ako každé iné omeškanie dlžníka s peňažným plnením). Pri vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru si veriteľ musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov (ktorý je však veľmi neistý vzhľadom na to, že dlžník nesplácal ani len istinu) výmenou za oprávnenie okamžite žiadať vrátenie istiny (a dovtedy vzniknutých úrokov) a prípadne následne toto plnenie aj vymáhať. Ak dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by dlžník mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý stav pre dlžníka, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti plnenia celého dlhu a veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy a aj na úroky z omeškania. De facto by sa takto popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku - veriteľ by mal právo na úrok, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo dlžník by nemal nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru.
10. K tvrdeniu žalobcu, že povinnosť dlžníka platiť úroky je limitovaná splatnosťou úveru, odvolací súd uvádza, že pokiaľ by zákonodarca chcel, aby dlžník platil úroky aj potom, keď už bol povinný vrátiť veriteľovi celú istinu, nepochybne by to výslovne vyjadril. Je pravdou, že omeškanie dlžníka zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samo omeškanie dlžníka neovplyvňuje vznik nároku na úrok z úveru. Avšak od chvíle, keď na (kvalifikované) omeškanie dlžníka reaguje veriteľ predčasným zosplatnením úveru, už nejde o plnenie práv a povinností z pôvodnej úverovej zmluvy, ale predčasným zosplatnením vzniká medzi veriteľom a dlžníkom nový (sankčný) právny vzťah, ktorého súčasťou okrem úrokov z omeškania je podstatné právo veriteľa požadovať (a v prípade neplnenia aj vymáhať) okamžité vrátenie celej istiny. Nejde teda v žiadnom prípade o zvýhodnenie dlžníka, naopak, dlžník sa (vinou vlastného neplnenia zmluvných podmienok a následnej reakcie veriteľa) ocitá vo veľmi nevýhodnej situácii, keď je povinný okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia. Dlžník sa nezbavuje žiadnej povinnosti - aj naďalej je povinný vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a aj dohodnutý úrok, len sa tento úrok ku dňu predčasnej splatnosti zafixuje a istina sa ďalej neúročí. Nárok na úrok za obdobie po dátume predčasnej splatnosti veriteľovi ešte nevznikol (vznikol by mu len vtedy, ak by dlžník naďalej mal právo poskytnutými finančnými prostriedkami disponovať, teda pokračovať v ich vracaní v splátkach), preto nemohlo dôjsť ani k zániku takéhoto nároku.
11. Pokiaľ žalobca argumentoval povahou odstúpenia od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že v preskúmavanom prípade nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, ale k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po zosplatnení úveru nevyplýva priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/98, z ktorého vychádza rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 1Co/30/2012-145 z 30.05.2012, proti ktorému bola podaná sťažnosť - pozri rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. IV. ÚS 476/2012-14 z 18.09.2012, na ktoré rozhodnutie poukázal súd prvej inštancie, to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať aj na časť odôvodnenia rozhodnutia iného súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sám dostatočne vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný senát najvyššieho súdu jasne uviedol (hoci v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu.
12. Odvolací súd podporne odkazuje aj na komentár k Občianskemu zákonníku, kde sa uvádza: „Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. [...] Nie je rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. [...] Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania.“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. In: Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015). Podľa názoru odvolacieho súdu to platí aj v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale záväzkový vzťah by sa celý spravoval obchodným právom (neexistuje dôvod inak posudzovať podstatu úroku pri spotrebiteľských a nespotrebiteľských vzťahoch) s tým rozdielom, že pri nespotrebiteľskom vzťahu by bolo zrejme možné pripustiť odlišné zmluvné dojednanie.
13. Napriek uvedenému odvolací súd považuje za nutné uviesť, že si je vedomý, že v súdnej praxi sa vyskytli aj iné názory, z ktorých bolo vyvodené, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov aj za obdobie po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil ako vecne správny.
15. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).