Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-200-2018.pdf
PDF · 102.51 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/200/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: N. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom kpt. U. XXXX/X, T. proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 1.563,67 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 17. apríla 2018 č. k. 4Csp/5/2018-70 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.563,67 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zároveň zaviazal zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok vo výške 93,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 73 ods. 3 a 4 zákona č. 335/2014 Z. z., ako aj ustanoveniami § 451 ods. 1, 2 a § 456 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním.
1.1. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 1.563,67 eura z titulu vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodná, preto jej vyhovel. Žalovaný namietal prekážku právoplatne rozhodnutej veci s poukazom na predchádzajúce rozhodcovské konanie, a preto súd musel preskúmať rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bolo rozhodcovské konanie vedené a dospel k záveru, že v tomto prípade bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý je potrebné považovať za nulitný a ktorý nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Rozhodcovskú zmluvu medzi sporovými stranami, ktorá bola uzatvorená dňa 17. 01. 2013, rovnako ako aj zmluvu o úvere č. 303800092, je potrebné posúdiť ako spotrebiteľský právny vzťah účastníkov (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a úver poskytnutý žalobcovi je úverom spotrebiteľským podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca ako dlžník z úverovej zmluvy uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, pričom nekonal v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolenia, a preto mal postavenie spotrebiteľa podľa § 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch a § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Úverová zmluva je teda typizovanou štandardnou zmluvou. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 17. 01. 2013. Podľa článku 2 rozhodcovskej zmluvy všetky spory vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré z dohody o vyplnení
zmeniek zabezpečujú úverovú zmluvu a uplatnenie práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom. Ak žalovaná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu. Rozhodcovská doložka v článku 2 rozhodcovskej zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Je koncipovaná tak, že spotrebiteľ sa vopred vzdal svojich práv, aby bol jeho spor s dodávateľom zo zmluvy o úvere riešený pred nezávislým a nestranným súdom. Rozhodcovskú doložku súd posúdil za absolútne neplatnú s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko celkom zjavne svojim obsahom a účelom sa prieči dobrým mravom. Navyše, súd zastáva názor, že už samotná forma, v akej je rozhodcovská zmluva napísaná (drobným, ťažko čitateľným textom), už sama o sebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v tomto texte obsiahnutými. Súd z uvedených dôvodov posúdil rozhodcovskú zmluvu za absolútne neplatnú podľa § 39 a § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, pričom aj keď ide o spotrebiteľa, menej bdelého či nečinného (až ľahostajného), je na mieste mu poskytnúť súdnu ochranu. Vzhľadom na uvedené, nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pretože neplatná rozhodcovská zmluva nemôže platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci, ani na vydanie rozhodnutia.
1.2. Vzhľadom na uvedené súd ďalej posudzoval samotnú zmluvu o úvere č. 303800092 zo dňa 17. 01. 2013, uzatvorenú medzi sporovými stranami a skúmal, či obsahuje všetky náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010 Z. z., pričom dospel k záveru, že v tejto zmluve je výška úrokovej sadzby 39,15% ročne v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v tom čase sa spotrebiteľské úvery so splatnosťou do jedného roka poskytovali pri úrokovej sadzbe 7,98% ročne. Aj s poukazom na doterajšiu judikatúru, výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu, pri porovnateľnom úvere o viac ako 100%, je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. S poukazom na uvedené je potrebné považovať výšku úrokovej sadzby 39,15% ročne v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko takmer päťnásobne prevyšuje najvyššiu mieru úrokovej sadzby pri obdobných úveroch poskytovaných bankovými subjektmi. Okrem toho, v zmluve je uvedená nesprávne RPMN, keďže podľa zmluvy by mala RPMN predstavovať 96,50%, avšak vychádzajúc zo zmluvných údajov, t.j. z výšky úveru 800 eur, ktorý mal byť zaplatený v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur, čiže spolu suma 1.572 eur, je potom správna výška RPMN 302,67%, teda niekoľkonásobne viac ako je uvedené v úverovej zmluve, a teda aj údaj o RPMN je v úverovej zmluve uvedený nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Námietky žalobcu ohľadne výšky, počtu a termínov splátok istiny úrokov a iných poplatkov súd nepovažoval za dôvodné, keďže podľa zmluvy o úvere mal zaplatiť sumu 1.572 eur od 17. 01. 2014 a podľa splátkového kalendára, podpísaného v ten istý deň, uvedená suma mala byť zaplatená v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur, pričom súd v tomto smere poukazuje na súčasnú rozhodovaciu prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02. 2018). Keďže spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe úverovej zmluvy zo dňa 17. 01. 2013 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, tak povinnosťou žalobcu ako dlžníka bolo vrátiť žalovanému istinu vo výške 800 eur, a pokiaľ žalobca zaplatil žalovanému viac ako predstavuje istina úverov, tak sa to považuje za bezdôvodné obohatenie, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať. Žalobca z titulu úverovej zmluvy zaplatil žalovanému celkovo sumu 2.363,67 eura, pričom žalovaný vo svojich vyjadreniach výšku tejto sumy nespochybnil, a preto v zmysle § 151 ods. 1 CSP súd považoval skutkové tvrdenia žalobcu o zaplatení sumy 2.363,67 eura za nesporné. Žalobca teda mal na základe úverovej zmluvy zaplatiť žalovanému sumu 800 eur, pričom zaplatil sumu 2.363,67 eura, a teda rozdiel vo výške 1.563,67 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu a z toho dôvodu súd zaviazal žalovaného vydať žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 1.563,67 eura, čím súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
1.3. Keďže žalobca bol oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. u/ zákona č. 71/92 Zb., súd ho preto podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu žalovaného, pričom súdny poplatok predstavuje sumu 93,50 eura. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že podľa § 255 ods. 1 CSP žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čím mu odňal možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na samotnú Zmluvu o úvere zo dňa 17. 01. 2013 č. 303800092, ktorou ako veriteľ poskytol dlžníkovi (žalobcovi) sumu 800 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť o príslušný poplatok vo výške 772 eur. Vychádzajúc zo samotnej zmluvy, ako aj zákona č. 129/2010 Z. z., mal za to, že v danom prípade nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu, termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.572 eur s termínom splatnosti 07. 01. 2014. V zmluve je odplata pri poskytovaní peňažných prostriedkov určená vo výške 772 eur, čo predstavuje RPMN vo výške 96,50%. V uvedenej zmluve spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver, platnej ku dňu podpísania zmluvy, je vo výške 40,60%. Preto úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., a to konkrétne v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/. Namietal, že žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN. Výška RPMN bola vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Ďalej namietal, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon nestanovoval maximálnu možnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov určených do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzatvorenej do 31. 05. 2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v čase a mieste uzatvorenia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Žalobca ako dlžník z úverovej zmluvy samotnú výšku príslušného poplatku nenamietal a bolo na jeho dobrovoľnom rozhodnutí, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi, alebo nie. Pokiaľ mal pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo, že odplata, úrok, či RPMN je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez udania dôvodu do 14 dní od uzatvorenia zmluvy.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že RPMN vo výške 96,50% je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko o viac ako 100% presahuje priemernú RPMN vo výške 40,60%. Úroková sadzba vo výške 39,15% je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, čo má za následok absenciu údaja o úrokovej sadzbe. Na preukázanie správnosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22. 06. 2017 sp. zn. 16Co/3/2017.
4. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia a naďalej má za to, že predmetná zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle platných právnych predpisov účinných v čase jej uzatvorenia.
5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávneným subjektom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 389 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a tento je potrebný podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2 citovaného §-u).
7. Predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.563,67 eura od žalovaného z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca svoj nárok opieral o uzatvorenú Zmluvu o úvere č. 303800092 zo dňa 17. 01. 2013, na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 800 eur za poplatok vo výške
772 eur, pričom celková čiastka spojená so zaplatením úveru bola 1.572 eur, ktorú sa zaviazal vrátiť v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur. Žalobca dôvodil, že zmluva o úvere neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a preto je potrebné tento úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže na základe úverovej zmluvy zaplatil žalovanému spolu 2.363,67 eura, ktorú skutočnosť žalovaný v konaní nespochybnil a na základe úverovej zmluvy mu mal zaplatiť 800 eur, domáhal sa vydania rozdielu vo výške 1.563,67 eura z titulu bezdôvodného obohatenia.
Súd prvej inštancie podanej žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.563,67 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, pričom svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôraznenie jeho správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:
9. Žalovaný ako odvolateľ vymedzil v podanom odvolaní svojím rozsahom a dôvodmi (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), v akom rozsahu žiada o preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto sa odvolací súd zameral na odvolacie dôvody uvádzané žalovaným v podanom odvolaní.
10. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Bližšie, v čom vidí nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, nezdôvodnil.
Odvolací súd uvedenú námietku žalovaného považuje za nedôvodnú. Je síce potrebné uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, avšak v prípade preskúmavaného rozhodnutia nie je možné konštatovať, že ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav a zo skutkových zistení vyvodil správny právny záver, pričom na skutkový stav aplikoval i správne konkrétne právne normy. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil skutkové tvrdenia, ako aj právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a ktoré z dôkazov vykonal. Vec správne právne posúdil, pričom poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax a jeho rozhodnutie je vecne správne a odôvodnenie rozsudku je presvedčivé. Jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 675/2014, v zmysle ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom. Najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, tohto času § 220 CSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia.
11. K ďalšej námietke žalovaného v podanom odvolaní, pokiaľ ide o posúdenie zmluvy o úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne posúdil uzatvorenú Zmluvu o úvere č. 303800092 zo dňa 17. 01. 2013 ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a posúdil ju v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Súd prvej inštancie správne ustálil, že spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy (17. 01. 2013), pretože Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 303800092 obsahuje nesprávne uvedenú RPMN a zároveň je správne aj jeho konštatovanie, že výška úrokovej sadzby 39,15% ročne je v rozpore s dobrými mravmi. Nedôvodná je námietka žalovaného, že v danom prípade nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože takýto záver z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že námietky žalobcu ohľadne výšky, počtu, termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov súd nepovažoval za dôvodné, pretože
podľa zmluvy o úvere mal zaplatiť sumu 1.572 eur do 07. 01. 2014 a podľa splátkového kalendára, podpísaného v ten istý deň, uvedená suma mala byť zaplatená v 12-tich mesačných splátkach po 131 eur. Súd prvej inštancie preto svoj záver o tom, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov neprijal z dôvodu absencie výšky, počtu a termínov splátok istiny a úrokov, ale z dôvodu, že úverová zmluva zo dňa 17. 01. 2013, ktorou bol poskytnutý úver č. 303800092 obsahovala nesprávne uvedený údaj o RPMN, keď podľa zmluvy RPMN predstavovala 96,50%, avšak vychádzajúc z výšky RPMN vypočítanej podľa prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, RPMN predstavovala 302,67%, čo je niekoľkonásobne viac ako je uvedené v úverovej zmluve. Keďže zmluva o úvere neobsahuje podľa § 9 ods. 2 písm. d/ správne uvedenú RPMN a túto uvádza v neprospech spotrebiteľa, ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. sankcionuje takýto úver za bezúročný a za bezpoplatkový.
12. Nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, ktorá bola stanovená a uvedená v zmluve o úvere, znemožnila žalobcovi ako spotrebiteľovi získať objektívne informácie o podmienkach zmluvného vzťahu, do ktorého vstupoval. Takýto postup žalovaného pôsobil vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúco. Správne tak mala byť v úverovej zmluve uvedená správna výška RPMN 302,67%, čo je niekoľkonásobne viac ako je uvedené v úverovej zmluve. Nesprávne uvedenie údajov RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má preto rovnaké následky, ako keby v zmluve tento údaj vôbec nebol uvedený, čo zákonodarca v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ Zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionuje v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
13. Napokon, žalovaný namietal aj nesprávne posúdenie výšky odplaty za poskytnutý úver, keď dôvodil tým, že od nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výška úrokovej sadzby 39,15% ročne je v rozpore s dobrými mravmi, i vzhľadom na výšku úveru a dĺžku jeho splácania. Aj bez unesenia dôkazného bremena ohľadne primeranosti odplaty žalobcom, na ktoré poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní, je potrebné uviesť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sa v spoločnosti v prevažnej miere uznávajú a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeraná, a preto odporujúca dobrým mravom je preto taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania, obvykle určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Je možné čiastočne súhlasiť s námietkou žalovaného, že nebankové subjekty pri poskytovaní úverov podstupujú vyššie podnikateľské riziko, a preto úroky sú vyššie ako obvyklé bankové úroky. Je možné preto akceptovať z časti takýto názor a uznať, že je tu na mieste pri nebankových subjektoch požadovať vyššie úroky, avšak v danom prípade tento úrok bol niekoľkonásobne vyšší, ako boli úroky na úveroch poskytovaných bankovými subjektmi v tom čase. Podľa názoru odvolacieho súdu, za v rozpore s dobrými mravmi je potrebné považovať úroky presahujúce viac ako 100%-né navýšenie oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľných úveroch. Pokiaľ v čase poskytovania úveru (17. 01. 2013) v zmysle údajov zverejnených NBS o priemerných úrokových sadzbách pre úvery s dobou fixácie do jedného roku bola výška úrokovej sadzby 7,98% ročne až 9,19% ročne, je potrebné uviesť, že výška úrokovej sadzby 39,15%, stanovená v úverovej zmluve zo dňa 17. 01. 2013 č. 303800092, je niekoľkonásobne vyššia, a preto je nesporné, že dojednanie o takejto výške odplaty je v rozpore s dobrými mravmi a neplatné v celom rozsahu, preto nie je možné ďalej ani moderovať. Sadzba úrokov v danom prípade prevyšujúca 4 až 5-násobok priemerných úrokových sadzieb nemôže v žiadnom prípade požívať súdnu ochranu.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené, je potrebné konštatovať, rovnako ako súd prvej inštancie, že spotrebiteľský úver bolo potrebné vyhodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov, a pokiaľ žalobca z titulu uvedenej úverovej zmluvy zaplatil 2.363,67 eura a úver mu bol poskytnutý vo výške 800 eur, vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v žalovanej sume. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potrebné z uvedených dôvodov ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť.
15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).