Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_10Co-73-2018.pdf
PDF · 118.6 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/73/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova ul. č. 5, Bratislava, IČO: 31 318 916, proti žalovanému: N. J., R.. XX. XX. XXXX, D. D. B.. Č.. XXXX/XX, D., N. D. U. B.. Č.. XX, D., o zaplatenie istiny 9. 748, 94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 01. marca 2018, č. k. 14Csp/123/2016 - 71, takto
rozhodol:
Odvolací súd odvolacie konanie o odvolaní žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9. 748, 94 eur spolu s úrokom za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 2. 882, 60 eur, úroky z omeškania za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 165, 69 eur, úroky z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 do zaplatenia z a s t a v u j e .
Žiadna strana sporu n e m á n á r o k na náhradu trov zastaveného odvolacieho konania.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9. 748, 94 eur spolu s úrokom za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 2. 882, 60 eur, úroky z omeškania za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 165, 69 eur, úroky z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 až do zaplatenia, všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v časti úroku vo výške 9, 90 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 až do zaplatenia žalobu zamietol a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 8, § 2 písm. d), § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je sčasti dôvodná, keď v konaní nebolo sporné, že sporové strany uzatvorili dňa 09. 07. 2013 zmluvu o úvere (v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), ktorá je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere s náležitosťami v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a tiež spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalobca ako dodávateľ konal pri plnení a uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a žalovaný - fyzická osoba
nekonal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) s tým, že taktiež nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 10. 000 eur za zmluvne dohodnutých podmienok, ktorý sa žalovaný zaviazal zaplatiť spolu s úrokom vo výške 9, 90 % ročne ku dňu uzatvorenia zmluvy (pevná úroková sadzba), pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na 15. 08. 2013, s konečnou splatnosťou úveru dňa 15. 07. 2020. Uviedol, že nakoľko žalovaný porušil zmluvu tým, že sa dostal do omeškania s úhradou viac než jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace (uhradil iba 5 splátok), žalobca v súlade s čl. VII. bod 2 písm. e/ zmluvy a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru listom zo dňa 18. 03. 2015 (po predošlej upozorňujúcej výzve zo dňa 20. 11. 2014) s účinnosťou k 16. 03. 2015, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že ku dňu zosplatnenia úveru predstavoval dlh žalovaného na istine 9. 748, 94 eur, na úrokoch 2. 882, 60 eur a úrok z omeškania 165, 69 eur, pričom žalovaný výšku dlhu voči žalobcovi nenamietal s tým, že jednotlivé dlžné sumy podrobne špecifikoval, ich výšku relevantnými listinnými dôkazmi preukázal a svoj nárok dostatočne právne zdôvodnil a nakoľko do rozhodnutia vo veci samej nebola táto pohľadávka žalobcu uhradená (žalovaný nepreukázal opak), žalobe v tejto časti (neuhradená istina, zmluvné úroky do zosplatnenia, úrok z omeškania do zosplatnenia) vyhovel. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok 9, 90 % do zosplatnenia úveru (v zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s čl. I bod 2 zmluvy) a nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením, zároveň v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania v uplatnenej výške 1 % ročne, jednak kapitalizovaný v sume 2. 882, 60 eur a úrok z omeškania vo výške 165, 69 eur. Zamietnutie žaloby v časti nároku žalobcu uplatneného titulom zmluvného úroku aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, t. j. po 20. 10. 2016, odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka a vecne tým, že nakoľko po zosplatnení úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, nie však už zmluvné (dohodnuté) úroky, keď kumulatívne uplatňovanie nároku na úrok a nároku na úrok z omeškania, aj po dobe splatnosti úveru vo svojom súčte predstavuje neprimeranú zmluvnú podmienku, pretože takto dochádza k sankcionovaniu dlžníka za nesplnenie jeho záväzku v neprimeranej výške nezodpovedajúcej reálnemu nároku veriteľa na náhradu škody a poukázal na rovnaký záver vyslovený súdmi opakovane (napr. rozsudky Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/165/2013 zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 5Co/567/2013 zo dňa 25. 02. 2014, rozsudky Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/30/2012 zo dňa 30. 05. 2012, sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30. 06. 2015, uznesenie ÚS IV. 476/2012 zo dňa 18. 09. 2012). Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne úspechom žalobcu v časti istiny v celom rozsahu, z dôvodu ktorého mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením.
2.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9. 748, 94 eur, úroky za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 2. 882, 60 eur, úroky z omeškania za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 165, 69 eur, úroky vo výške 9, 90 % p. a. zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 1, 00 % p. a. zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania. Uviedol, že s nepriznaním úrokov vo výške 9, 90 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 až do zaplatenia nesúhlasí, nakoľko dohodnutý úrok z ekonomického hľadiska predstavuje cenu finančných prostriedkov, ktoré ako veriteľ dočasne poskytol žalovanému ako dlžníkovi, a ktoré mu žalovaný nevrátil a poukázal zákonné ustanovenia § 261, § 497, § 502, § 503 Obchodného zákonníka a § 658 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s tým, že Zmluva o úvere bola uzatvorená 09. 07. 2013 podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že „od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona), keď povinnosť platiť úrok z poskytnutého úveru žalovanému okrem citovaných ustanovení Obchodného zákonníka vzniká tiež na základe zmluvných dojednaní v čl. I. bode 1. a 2. Zmluvy o úvere a čl. IV. bodu 1. Zmluvy o úvere a nakoľko Zmluva o úvere vyhlásením predčasnej splatnosti úveru nezanikla (vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru podľa čl. VIII. bodu 2. písm. a/ a e/ a odstúpenie od zmluvy podľa Čl. VIII bodu 2. písm. f/ predstavujú rozličné inštitúty), jeho nárok voči žalovanému na zaplatenie zmluvného úroku nezanikol a trvá až do úplného splatenia istiny pohľadávky
(resp. do zániku Zmluvy o úvere). Uviedol, že podľa jeho vedomia, Občiansky zákonník neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytnutí úveru veriteľ nemal voči dlžníkovi (spotrebiteľovi) v omeškaní právo na zaplatenie úrokov, keď naopak, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vyslovene uvádza úrok ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (za podmienky, že je dohodnutý pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, t. j. ide o zmluvný úrok, ako je tomu aj v prípade Zmluvy o úvere) s tým, že právny výklad, podľa ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní platiť len zákonné úroky z omeškania a neboli by povinní platiť zmluvné úroky z poskytnutého úveru, by legalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov (s povinnosťou platiť zákonné úroky z omeškania na úrovni v súčasnosti 5 % p. a., keďže základná úroková sadzba ECB je od 16. 03. 2016 na úrovni 0 % p. a.) oproti platiacim klientom (s aktuálnymi úrokovými sadzbami žalobcu pre expres úvery, t. j. úvery typu, ktorý bol poskytnutý aj žalovanému), čím sa stráca výchovný aj logický zmysel zákonnej úpravy.
3.
Žalobca podaním zo dňa 20. 04. 2018 zobral odvolanie v časti výroku, ktorým bola žalovanému napadnutým rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť sumu 9. 748, 94 eur spolu s úrokom za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 2. 882, 60 eur, úroky z omeškania za obdobie od 15. 11. 2013 do 19. 10. 2016 vo výške 165, 69 eur, úroky z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 až do zaplatenia späť s tým, že trvá na odvolaní, ktoré podal do zamietajúceho výroku (povinnosť žalovaného zaplatiť mu úrok vo výške 9, 90 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur od 20. 10. 2016 do zaplatenia).
4.
Žalovaný, ktorému bolo odvolanie žalobcu a podanie, ktorým zobral žalobca odvolanie čiastočne späť doručené dňa 04. 06. 2018, sa k týmto podaniam nevyjadril.
5.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. augusta 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
6.
Podľa § 369 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
7.
Podľa § 369 ods. 3 C. s. p., ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
8.
Podľa § 369 ods. 4 C. s. p., ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
9.
Odvolací súd vzhľadom na procesný úkon žalobcu (čiastočné späťvzatie odvolania) postupoval podľa citovaného zákonného ustanovenia a keďže k späťvzatiu došlo skôr, ako bolo o odvolaní rozhodnuté, odvolacie konanie v späťvzatej časti zastavil.
10.
Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania (§ 369 ods. 2 C. s. p.).
11.
Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu bežný úrok vo výške 9, 90 % ročne zo sumy 9. 748, 94 eur (istina úveru) od 20. 10. 2016 do zaplatenia zamietol.
12.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t. j. vo výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
13.
K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
14.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 9, 90 % ročne z nezaplatenej istiny napadnutým rozsudkom zamietol z dôvodu, že žalobcovi patrí iba úrok do splatnosti dlhu a nakoľko žalobca v posudzovanej veci zosplatnil úver žalovaného dňa 07. 04. 2015, zmluvný úrok už žalobcovi po zosplatnení úveru nepatrí.
15.
Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti (výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol) odvolací súd uvádza, že úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk a práve absentujúci zisk pokrýva veriteľovi úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
16.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala, napr. aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 143/98, v ktorom konštatoval, „že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania
označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/182/2011).
17.
Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR zo dňa 27. 06. 2007, sp. zn. 33Odo 657/2005), avšak zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.
18.
Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-415/11, AZIZ), keď ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere, je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery (dobrej viery - neoficiálny preklad)“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.
19.
Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov, keď z dôvodovej správy k novele nar. vl. SR č. 87/1995 Z. z., vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. vyplýva, že ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, môžu štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa, keď spotrebiteľské vzťahy nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.
20.
Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).
21.
Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z. z., „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“
22.
Je evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania, sú nielen odklonom od zákona v neprospech žalovaného, ale vo svojich dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok 9, 90 % p. a. prevyšuje úrok z omeškania a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) prima facie potenciálne umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v rozpore s ust. § 3a ods. 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., pričom od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cena za úver sa dojednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky, a preto aj práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa, pričom v prípade omeškania, nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcií za neplnenie povinností, riešia krízu spojenú s omeškaním.
23.
V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa, pričom zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.
24.
Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru s tým, že
s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. 25.
Z uvedených dôvodov dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru.
26.
Odvolací súd už uviedol vyššie, že niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany a zároveň sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.
27.
K argumentácii žalobcu v podanom odvolaní poukazujúceho na kogentnú povahu ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia napadnutým rozsudkom, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú.
28.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a v jeho napadnutej časti (vo výroku, ktorým súdu prvej inštancie žalobu zamietol) ho ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
29.
O náhrade trov zastaveného odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C. s. p.
30.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).