Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (12)Rozsudok_11Co-77-2017.pdf
PDF · 166.41 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/77/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: T.. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, proti žalovanému: P.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, C., právne zastúpený JUDr. Blankou Nagyovou, advokátkou so sídlom Štúrova 44, Košice, o zaplatenie 24.500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 2. novembra 2016, č. k. 29C/344/2015-129
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.500,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.000,- Eur od 1.1.2011 do 25.1.2011, zo sumy 11.000,- Eur od 26.1.2011 do 16.5.2012 a zo sumy 9.500,- Eur od 17.5.2012 do zaplatenia.
Vo zvyšujúcej časti, v ktorej bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- Eur s príslušenstvom, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, rozsudok z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 24.500,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.000,- Eur od 1.1.2011 do 25.1.2011, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.000,- Eur od 26.1.2011 do 16.5.2012, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.500,- Eur od 17.5.2012 do zaplatenia a s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.000,- Eur od 1.2.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I), vo zvyšku žalobu zamietol (II) a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnej výške (III).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 24.500,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.000,- Eur od 1.1.2011 do 25.1.2011, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.000,- Eur od 26.1.2011 do 16.5.2012, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.500,- Eur od 17.5.2012 do zaplatenia a s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.000,- Eur od 1.2.2011 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že so žalovaným dňa 21.10.2010 uzatvoril zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol pôžičku vo výške 15.000,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do 30.12.2010. Zároveň sa dohodli na odplate za pôžičku vo výške úroku 2% mesačne. Žalovaný uhradil dňa 31.12.2010 sumu 2.000,- Eur, dňa 25.1.2011 sumu 2.000,- Eur a dňa 16.5.2012 sumu 1.500,- Eur, zostáva teda uhradiť 9.500,- Eur. Zároveň dňa 25.10.2010 sa dohodol na ďalšej pôžičke vo výške 15.000,- Eur, ktorú žalobca vložil na účet žalovaného. K uzatvoreniu zmluvy o pôžičke však nedošlo, preto žalobca žiadal žalovaného o vydanie sumy 15.000,- Eur, vloženej na účet žalovaného titulom bezdôvodného obohatenia.
2.1. Súd prvej inštancie vydal platobný rozkaz z 8. apríla 2014, č. k. 28Rob/403/2013-16, proti ktorému žalovaný podal odpor s odôvodnením, že žalobca ho spolu s Ing. M. O. požiadali, aby im pomohol presadiť žiadosť o nenávratný finančný príspevok, pričom podmienkou žalovaného bolo, keďže bol v tom čase konateľom Acase a.s., že požičajú spoločnosti 30.000,- Eur a budú schvaľovať jeho výdavky až do výšky provízie cca 50.000,- Eur. Obidvaja s tým súhlasili a dňa 21.10.2010 žalobca vyplatil sumu 15.000,- Eur, pričom žalovaný dal zmluvu na svoje meno, aj keď pôžička išla na účet Acase a.s., o čom svedčí potvrdenie banky v Žiline, kde v ten istý deň bola poukázaná suma na účet spoločnosti Acase vo výške 14.500,- Eur a zvyšných 500,- Eur slúžilo na krytie cestovných nákladov a boli vyúčtované v spoločnosti Acase a.s. Následne Ing. M. O. vyplatil žalovanému v Trenčíne dňa 25.10.2010 sumu 15.000,- Eur, pričom na potvrdení banky pre jeho osobu je rukou žalovaného napísané, že ide o pôžičku pre Acase a.s. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu, že požičal žalovanému 30.000,- Eur, pretože požičal iba pôžičku vo výške 15.000,- Eur dňa 25.10.2010. Zároveň namietal výpočet úrokov, keďže tieto sa mali počítať až odo dňa 30.12.2010. Žaloba podľa neho je oprávnená čo do sumy 3.500,- Eur bez príslušenstva a vo zvyšku ju žiadal zamietnuť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k zaplateniu sumy 15.000,- Eur, ktorú žalobca uplatňoval titulom bezdôvodného obohatenia.
2.2. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 21.10.2010 písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej žalobca požičal žalovanému sumu 15.000,- Eur, ktorá mala byť poukázaná na účet žalovaného tak, ako je uvedený v zmluve. V príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 21.10.2010 žalovaný potvrdil, že prijal od P. A. sumu 15.000,- Eur titulom príjmu pôžičky, je tam nečitateľný podpis a meno žalovaného s jeho rodným číslom. Pôžička sa mala vrátiť do 30.12.2010 a odplata za požičanie peňazí bola vo forme úroku vo výške 2% mesačne zo zostávajúcej dlžnej sumy, ako to vyplýva z článku II. bod 1.2 zmluvy. Z dokladu VÚB a.s., pobočka Trenčín vyplynulo, že dňa 25.10.2010 bolo na účet č. 1729240054/200 (pozn. súdu prvej inštancie: účet, ktorý uviedol žalovaný v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 21.10.2010) vložená suma vo výške 15.000,- Eur a to M. O.. Zároveň je žalovaným dopísané na tomto doklade: „Prevzal Repašský ako pôžičku pre Acase a.s., dátum 26.10.2010“ a je tam uvedený podpis. Upomienkami č. 1 zo dňa 7.6.2012, č. 2 zo dňa 12.6.2012 a č. 3 zo dňa 20.12.2012 vyzýval žalobca žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 30.000,- Eur. Z potvrdenia VÚB a.s., pobočka Žilina vyplynulo, že žalovaný dňa 21.10.2010 vložil na účet č. 1729240054/0200 (pozn. súdu prvej inštancie: č. účtu je totožné s účtom, ktorý je uvedený v zmluve o pôžičke zo dňa 21.10.2010) sumu 14.500,- Eur. Žalovaný v liste zo dňa 23.6.2012, ako odpoveď na upomienku žalobcu č. 1, uviedol, že žalobca mu požičal sumu 15.000,- Eur, čoho dôkazom je zmluva o pôžičke, pričom dňa 31.12.2010 bola vrátená suma 2.000,- Eur, dňa 25.1.2011 suma 2.000,- Eur a dňa 16.5.2012 suma 1.500,- Eur. Zároveň uviedol, že za súhlasu žalobcu a za prítomnosti svedka uhradil náklady tretej strany vo výške 6.000,- Eur, preto z predmetnej pôžičky ostáva uhradiť už len 3.500,- Eur.
2.3. Z výpovede svedka Ing. M. O. vyplynulo, že so žalovaným ho zoznámil žalobca s tým, že by mohli riešiť nejaké obchodné prípady. Žalobca požiadal svedka aj za účastí žalovaného, či môže pomôcť žalovanému, keďže má určité finančné problémy a následne sa dohodli, že svedok je schopný požičať žalovanému nejakú sumu a ak by boli nejaké problémy, tak pôžičku vráti žalobca. Svedok vložil peniaze na účet, ktorý mal od p. P.. Ústna dohoda bola na požičaní sumy 15.000,- Eur s tým, že peniaze žalovaný mal vrátiť buď svedkovi alebo priamo žalobcovi s dohodnutým termínom splatnosti do konca januára 2011. Pri vrátení peňazí nastal problém, preto svedok žiadal priamo žalobcu o vrátenie peňazí, čo sa následne stalo na ďalší rok niekedy v marci až máji tým spôsobom, že uzatvorili zmluvu o postúpení pohľadávky, čím sa vlastne žalobca stal vlastníkom pôžičky svedka, ktorú svedok poskytol žalovanému. Teda bola postúpená pohľadávka z titulu vkladu zo dňa 25.10.2010 v prospech žalovaného vo výške 15.000,- Eur a to za odplatu, ktorá bola žalobcom uhradená v hotovosti po podpísaní zmluvy o postúpení pohľadávok. Návrh zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 29.3.2011 vypracoval samotný svedok, žalobca to odsúhlasil a potom následne došlo k podpisu tejto zmluvy. Svedok ďalej potvrdil, že žalovanému požičal peniaze ako fyzickej osobe z dôvodu, že má veľmi zlé skúsenosti s požičiavaním peňazí právnickým osobám. Svedok potvrdil, že žalovaný mal pomôcť zabezpečiť obchodnú zákazku a v prípade, ak by ju vybavil, dostal by za to príslušnú odmenu. Prvoinštančný súd zo zmluvy o postúpení pohľadávok predloženej žalobcom a uzavretej medzi postupcom M. O. a postupníkom T.. P. A. dňa 29.3.2011 zistil, že postupca má voči dlžníkovi Ing. C. P. pohľadávku vyplývajúcu z krátkodobej finančnej pôžičky vo výške 15.000,- Eur, ktoré postupca vložil na účet dlžníka dňa 25.10.2010 a táto finančná pôžička vrátane jej príslušenstva tvorí postupovanú pohľadávku. Toto postúpenie sa uskutočňuje za odplatu vo výške 10.000,- Eur so splatnosťou do 15.4.2011. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy je doklad o vklade na účet dlžníka zo dňa 25.10.2010. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 2.4.2011 vyplynulo, že M. O. prijal od P. A., t.j. žalobcu, sumu vo výške 15.000,- Eur titulom postúpenia pohľadávky.
2.4. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 657, § 658 ods. 1, § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pričom mal za preukázané, že medzi stranami sporu ako fyzickými osobami bola dňa 21.10.2010 uzatvorená písomne zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bolo požičanie finančných prostriedkov vo výške 15.000,- Eur žalovanému s termínom splatnosti najneskôr do 30.12.2010 s úrokom za poskytnutie pôžičky 2% mesačne zo zostávajúcej dlžnej sumy. Medzi stranami sporu nebola sporná výška požičanej čiastky, avšak podľa tvrdenia žalovaného tieto peniaze boli požičané v prospech spoločnosti Acase a.s., ktorej bol žalovaný konateľom. Strany sporu zhodne uviedli, že žalovaný uhradil dňa 31.12.2010 sumu vo výške 2.000,- Eur, dňa 25.1.2011 vo výške 2.000,- Eur a dňa 16.5.2012 sumu vo výške 1.500,- Eur, spolu teda bolo uhradené 5.500,- Eur a na predmetnú pôžičku ostáva uhradiť sumu vo výške 9.500,- Eur, z ktorej sumu vo výške 3.500,- Eur žalovaný uznal vo svojom vyjadrení v odpore proti platobnému rozkazu, kde zároveň uviedol, že zvyšnú časť, t.j. sumu 6.000,- Eur predstavovali náklady spoločnosti Acase a.s. ako pomoc pri získaní nenavráteného finančného príspevku, pričom podmienkou, ako uviedol žalovaný, bolo, že spoločnosti Acase a.s. požičajú 30.000,- Eur s tým, že ako žalobca, tak aj svedok T.. O., mali s tým súhlasiť a na základe toho potom žalobca požičal sumu 15.000,- Eur, pričom zmluva o pôžičke na žiadosť žalobcu bola daná na meno žalovaného ako fyzickej osobe, aj keď následne potom pôžička bola prevedená žalovaným na účet spoločnosti Acase a.s. a Ing. M. O. dňa 25.10.2010 vložil na účet žalovaného sumu 15.000,- Eur, pričom žalovaný na potvrdení banky pre jeho osobu rukou dopísal, že ide o pôžičku pre Acase a.s. Rozporuplné tvrdenia strán sporu boli v tom, či išlo o pôžičku v prospech žalovaného ako fyzickej osoby alebo v prospech spoločnosti Acase a.s., ktorej bol žalovaný konateľom. Žalobca tvrdil, že žalovaný žiadal požičať rôzne sumy peňazí a za tým účelom zaslal niekoľko návrhov zmlúv, pričom tieto svoje tvrdenia podložil aj zmluvami o pôžičke, ktoré nie sú podpísané, nie je uvedený veriteľ na týchto zmluvách, avšak ako dlžník je uvedená spoločnosť Acase a.s., Košice a išlo o sumu 200.000,- Eur a na druhej zmluve o pôžičke je už ako dlžník uvedený RNDr. C. P. ako fyzická osoba a išlo o sumu 30.000,- Eur, pričom tieto písomné doklady korešpondujú, sú totožné s tým čo uviedol žalobca vo svojej výpovedi, že žalobca odmietol uzavrieť zmluvy na takto určené čiastky s tým, že vie žalovanému požičať sumu 15.000,- Eur a následne od žalovaného mu bola zaslaná zmluva zo dňa 21.10.2010, podpísaná stranami sporu na pôžičku vo výške 15.000,- Eur, uzatvorená medzi stranami sporu ako fyzickými osobami. Súd mal teda za to, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke medzi žalovaným ako fyzickou osobou, nie ako zástupcom spoločnosti, t.j. konateľom spoločnosti Acase a.s. Košice. Skutočnosť, že žalovaný predmetné peniaze vo výške 14.500,- Eur previedol následne na účet spoločnosti Acase, a.s. nie je právne relevantná. To, že žalovaný potreboval riešiť nejaké problémy vo firme neznamená, že žalobca ako veriteľ požičiaval peňažné prostriedky žalovanému ako právnickej osobe.
2.5. Prvoinštančný súd uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný aj čo sa týka vymáhania sumy 15.000 Eur, ktorú požičal žalovanému Ing. M. O., keďže na neho T.. M. O. ako postupca postúpil pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29.3.2011 vo výške 15.000,- Eur, a to za odplatu 10.000,- Eur. Žalovaný namietal túto zmluvu o postúpení pohľadávok z dôvodu, že žalobca neuviedol do žaloby skutočnosť, že bola mu pohľadávka vo výške 15.000,- Eur postúpená od p. Pijáka, za odplatu 10.000,- Eur. Žalovaný tvrdil, že za presadenie žiadosti o nenávratný finančný príspevok firiem žalobcu a svedka Ing. M. O. mu budú schvaľovať výdavky do výšky jeho provízie cca XX.XXX,- Eur, pričom takúto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal, ostala len v rovine tvrdení žalovaného a zároveň nepreukázal, že by žalobca odsúhlasil jeho výdavky vo výške 6.000,- Eur, ktoré vlastne žalovaný si započítal na úhradu prvej pôžičky vo výške 15.000,- Eur. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že na základe uzavretej písomnej zmluvy o pôžičke si žalovaný vypožičal od žalobcu sumu 15.000,- Eur, ktorú mal zaplatiť do 30.12.2010 a nebolo sporné medzi účastníkmi konania, že žalovaný uhradil spolu len 5.500,- Eur a na základe zmluvy o pôžičke uzavretej ústne medzi žalovaným a Ing. M. O. bola požičaná suma 15.000,- Eur s termínom splatnosti do konca januára 2011, ako to uviedol svedok, pričom svedok túto svoju pohľadávku postúpil vo výške 15.000,- Eur vrátane príslušenstva na žalobcu. Žalobca je teda aktívne legitimovaný na vymáhanie sumy 24.500,- Eur (pôžičky 30.000,- Eur, mínus úhrady 5.500,- Eur), pričom žaloba bola podľa záveru súdu prvej inštancie čo do uvedenej výšky 24.500,- Eur s príslušenstvom dôvodná. Podľa názoru súdu prvej inštancie odplata za pôžičku vo forme zmluvných úrokov, tak ako bola formulovaná v zmluve, je nejasná a neurčitá, keďže nevyjadruje z akej zostávajúcej dlžnej sumy sa táto odplata vo forme úroku má počítať a za aké obdobie, t.j. od ktorého dátumu, preto takéto dojednanie v zmluve o pôžičke v časti odplaty považoval súd z dôvodu neurčitosti a nejasnosti, za neplatné, a preto žalobu v tejto časti za aplikácie ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zamietol. Súd prvej inštancie však žalobcovi priznal úrok z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vo výške vyplývajúcej z § 3 Nariadenia vlády čl. 87/1995 Zb.. Výrok o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 CSP, pričom zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v plnej výške.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Vo vzťahu k napadnutým výrokom má žalovaný za to, že súd prvej inštancie vzal ako relevantné len argumenty žalobcu. V odvolaní argumentuje tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že žalobca a vypočutý svedok Ing. M. O. nesporne požiadali žalovaného o jeho osobnú pomoc a spoluprácu pri zabezpečení splnenia podmienok pridelenia nenávratných finančných prostriedkov pre Regionálnu vodárenskú spoločnosť Vlára - Váh, s.r.o., kde spoločnosť VOD - EKO a.s. Trenčín bola ako účastník konzorcia, víťazom výberového konania o dodávku stavby pre Regionálnu vodárenskú spoločnosť Vlára - Váh, s.r.o. (ďalej len „akcia“). Na pojednávaní konanom 18. mája 2016 svedok Ing. M. O. ohľadom položenej otázky, či mu hovorí niečo názov spoločnosti VOD-EKO uviedol, cit.: „Áno, samozrejme, danú spoločnosť poznám, p. P. nám mal pomôcť zabezpečiť obchodnú zákazku ...“ Rovnako sa k danej „akcii“ vyjadril aj žalobca, a to v stanovisku k odporu proti platobnému rozkazu a trovám konania zo 04. júla 2014, kde uviedol, cit.: „Službu, ktorú vo svojom odpore uvádza p. P., mal odporca skutočne zabezpečiť ...“ Preto žalobca a menovaný svedok priamo potvrdili osobnú zaangažovanosť žalovaného na zabezpečovaní uvedenej „akcie“. Navyše, tvrdenia žalobcu na jednotlivých pojednávaniach, že žalobca je ochotný preplatiť oprávnené náklady žalovaného z tejto „aktivity“, len dokresľujú stav súvisiacich vecí. Žalovaným opísaná „akcia“ bola však nesporne v prospech vypočutého svedka p. M. O., a nie v prospech žalobcu, čoho dôkazom je aj vyššie spomenutá svedecká výpoveď p. M. Pijáka pred súdom prvej inštancie, kde tiež uviedol, že nevie o žiadnom spojení žalobcu so spoločnosťou Z. - EKO, a.s.. Nakoľko obchodná spoločnosť ACASE, a.s. mala uzatvorenú zmluvu s vtedajším Ministerstvom poľnohospodárstva a životného prostredia SR, v rámci ktorej išlo o osobné aktivity predsedu predstavenstva tejto spoločnosti ACASE, a.s., ktorým bol fakticky sám žalovaný, pričom táto zmluva je zverejnená na centrálnom registri zmlúv: http://www.zmluvy.gov.sk/index.php?ID=91555, má žalovaný za to, že osobitný záujem vo vzťahu k žalovanému na zabezpečovaní uvedenej „akcie“ mal predovšetkým menovaný svedok p. M. O., ktorý bol práve v súvislosti so zabezpečením „akcie“ predstavený žalobcom žalovanému. Žalovaný, ako predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti ACASE, a.s. pri požiadavke menovaného svedka p. M. O., v súčinnosti so žalobcom na zabezpečovaní opísanej „akcie“ zo strany osobnej zaangažovanosti žalovaného, predložil ako podmienku poskytnutie pôžičky žalobcom a svedkom na nutné prefinancovanie vládnej zákazky, kde sa potom následne podľa platnej zmluvy mala zo strany ACASE, a.s. fakturovať do 15. 01. 2011 suma 370.000,- Eur. Túto pohľadávku uplatnila následne spoločnosť ACASE, a.s. na Okresnom súde Bratislava IV, pod. sp. zn. 12Cb/74/2012 voči žalovanému Ústavu informácií a prognóz školstva. Žalovaný preto poukazuje na to, že vo vzťahu k menovanému svedkovi p. M. O. išlo zo strany žalovaného o požiadavku pôžičky na zabezpečenie „akcie“ najmä v prospech svedka M. O. a tiež, že išlo o požiadavku predsedu predstavenstva spoločnosti ACASE, a.s. voči svedkovi p. M. O., a nie o požiadavku žalobcu voči svedkovi p. M. O.. Toho dôkazom je i návrh zmluvy o pôžičke od spoločnosti ACASE, a. s., ako dlžníka, ktorú predložil súdu prvej inštancie žalobca, pričom išlo o návrh znejúci na sumu 200.000,- Eur. Nakoľko spomínaná „akcia“ mala hodnotu 20 miliónov Eur a suma, ktorú potrebovala prefinancovať spoločnosť ACASE, a.s. bola vo výške 370.000,- Eur, tak tento objem pôžičky je zrozumiteľný a pochopiteľný. Až keď sa obaja, teda žalobca a menovaný svedok p. M. O., na adresu spoločnosti ACASE, a.s. žalovanému vyjadrili, že takúto sumu nevedia dať dokopy, pričom navrhli, že poskytnú čiastku 30.000,- Eur, tak žalovaný súhlasil s tým, že im v zabezpečení „akcie“ bude osobne nápomocný, a to aj za predpokladu poskytnutia pôžičky vo výške 30.000,- Eur v prospech spoločnosti ACASE, a.s. To, že neskôr, následkom zmeny vlády táto suma 370.000,- Eur nebola spoločnosti ACASE, a.s. vyplatená a v konečnom dôsledku sa spoločnosť ACASE, a.s. stala nesolventnou, nemá vplyv na podstatu veci a vzťah jednotlivých strán sporu. I priznanie svedka p. M. O., že okrem svojej časti pôžičky 15.000,- N., požičal žalobcovi i ďalších 10.000,- Eur na vyplatenie jeho záväzku voči celkovému objemu pôžičky, kde sa dohodlo, že obaja požičajú v prospech spoločnosti ACASE, a.s. jednotlivo po 15.000,- Eur, len dokazuje, že šlo o „akciu“ v prospech svedka M. O.. Z dôkazu, ktorý bol do súdneho spisu predložený žalobcom (nie žalovaným) na čl. 6 vyplýva, že práve vypočutý svedok, p. M. O., si od žalovaného vyžiadal, aby mu žalovaný na jeho Vkladovú listinu v hotovosti vyhotovenú bankou (Všeobecná úverová banka a.s., pob. Trenčín) uviedol, že sumu vo výške 15.000,- Eur prevzal žalovaný (od M. O., r. č. 660126/7090), ako pôžičku pre ACASE, a.s. Preto práve pre menovaného svedka bolo vtedy nesporné, že p. M. O. poskytuje pôžičku pre spoločnosť ACASE, a.s., a nie žalobca. Uvedená argumentácia nesporne vyplýva z Vkladovej listiny v hotovosti (na čl. 6 súdneho spisu), vydanej menovanému svedkovi M. O. bankou - VÚB a.s. v Trenčíne dňa 25. 10. 2010. Pritom podpis žalovaného na tejto listine je zo dňa 26. 10. 2010. Podľa tvrdenia žalobcu i menovaného svedka p. M. O. túto Vkladovú listinu obdržal žalobca od svedka M. O. a následne ju žalobca predložil súdu prvej inštancie k žalobnému návrhu. Neexistuje teda iné vysvetlenie, ako sa dostala táto rukou písaná veta žalovaného s jeho podpisom na Vkladovú listinu z banky, ktorú mohol obdržať len svedok Ing. M. O., ako to, ktoré podal žalovaný vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie, že žalovaného o napísanie tejto vety požiadal samotný svedok Ing. M. O.. K tejto Vkladovej listine z banky totiž žalovaný po napísaní a podpísaní uvedenej vety, už nemal nijaký prístup. Finančné prostriedky v celkovej sume 35.000,- Eur skutočne skončili v spoločnosti ACASE a.s., čo preukázal žalovaný výňatkom zo znaleckého posudku č. 2/2015, ktorý bol vypracovaný v trestnej veci vedenej proti žalovanému na Okresnom súde Košice I pod sp. zn 4To/14/2016-593, ktorý sa skončil pre žalovaného právoplatne oslobodzujúcim verdiktom, dňa 14. 09. 2016. Tento dôkaz predložený žalovaným na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 18. 05 2016 na podporu tvrdení žalovaného uvedených na predchádzajúcom pojednávaní dňa 07. 03. 2016, nevzal súd prvej inštancie do úvahy a nebol žiadnym spôsobom ani vyhodnotený, čo žalovaný považuje za vadu v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP. To, že žalovaný a svedok p. M. O. odovzdali nimi požičané finančné prostriedky najskôr na účet žalovaného a až potom sa tieto fin. prostriedky previedli na účet spoločnosti ACASE, a.s., bolo z dôvodu požiadaviek a podmienok kladených žalobcom a svedkom M. O., lebo v spoločnosti ACASE, a.s. prebiehali rokovania o splátkových kalendároch s poistovňami a bola obava, že ich splátkové kalendáre neschvália a začnú exekúciu. Spoločnosť ACASE, a.s. však už mala v tom čase dohodnutý splátkový kalendár s daňovým úradom. Žalobcom dodatočne predložené dôkazy, a to Zmluvu o postúpení pohľadávky z 29. marca 2011, uzatvorenú medzi svedkom M. O., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, ako aj dôkaz, Príjmový pokladničný doklad z 02. apríla 2011, považuje žalovaný za neplatné a nevierohodné dôkazy, ktoré boli žalobcom (v spojení so svedkom O.) vyprodukované špekulatívne, dodatočne v priebehu súdneho konania potom, čo žalovaný spochybnil titul právneho nároku žalobcu do ním uplatňovanej časti nároku, a to v sume 15.000,- Eur (ako pôžička žalovanému od svedka p. M. O., a nie od žalobcu). Túto sumu si totiž žalobca uplatňoval svojim žalobným návrhom titulom bezdôvodného obohatenia. Potom však po námietkach vznesených žalovaným vo vzťahu k sume 15.000,- Eur vyprodukoval žalobca žalovaným namietanú Zmluvu o postúpení pohľadávky z 29. marca 2011, ktorú žalovaný považuje za neplatnú. Žalobca totiž ani vo svojom stanovisku k odporu žalovaného súdu prvej inštancie, a ani predtým nikdy neuviedol, že je novým veriteľom pohľadávky pôvodného veriteľa, teda svedka M. O., a to titulom postúpenia tejto pohľadávky na žalobcu. Žalobca sa vždy držal verzie, že od počiatku malo ísť o jeho pôžičku, t.j. celej sumy, t.j. 30.000,- Eur a len z jeho strany, a nie aj zo strany svedka M. O.. Žalobca totiž tvrdil, že aj ďalšiu pôžičku vo výške 15.000,- Eur, a to dňa 25. 10. 2010 poskytol žalovanému práve žalobca, a nie svedok O., či iná osoba. Ani vtedy, keď spoločnosť ACASE a.s. vstupovala v apríli 2012 do konkurzu a žalovaný informoval žalobcu, aby si prihlásil zvyšok svojej pohľadávky do konkurzu, ako aj, aby tiež odporučil svedkovi Ing. O. rovnaké prihlásenie pohľadávky do konkurzu, žalobca ani len žalovanému nespomenul, že je už novým veriteľom (postupníkom) aj pohľadávky svedka M. O.. Nespomenul to ani sám svedok M. O., keď ho žalovaný kontaktoval a doporučoval mu, aby si svoju pohľadávku vo výške 15.000,- Eur, prihlásil do konkurzu dlžníka t.j. spoločnosti ACASE, a.s. a pritom išlo už o apríl 2012. Ani skutočnosť, že žalobca za postúpenie pohľadávky zaplatil svedkovi M. O., ako údajnému postupcovi o 5.000,- Eur viac, ako to bolo „údajne“ dohodnuté v dodatočne predloženej Zmluve o postúpení pohľadávky „údajne“ zo dňa 29. 03. 2011, nepridáva na dôveryhodnosti tejto špekulatívnej transakcie medzi žalobcom a svedkom M. O.. Prvýkrát sa totiž táto argumentácia prekvapivo objavila pred súdom prvej inštancie až v deň výpovede svedka M. O.. Pritom svedok M. O. postúpenie svojej pohľadávky z pôžičky žalovanému zo dňa 25. 10. 2010 do daného súdneho pojednávania (18. 05. 2016) nijakým spôsobom neoznámil. Toto neurobil tiež ani žalobca, ako údajný postupník. Túto okolnosť súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevyhodnotil, ani nevysvetlil, a preto má žalovaný za to, že ide o vadu v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Ďalej odvolateľ zdôrazňuje, že zo svedeckej výpovede Ing. M. O. jednoznačne vyplynulo, že uvedený svedok dňa 25. 10. 2010 poskytol žalovanému pôžičku vo výške 15.000,- Eur, teda ju jednoznačne neposkytol žalobca. Avšak menovaný svedok Ing. M. O. nikdy neinformoval žalovaného, že svoju pohľadávku titulom poskytnutej pôžičky postúpil písomnou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 03. 2011 na žalobcu, lebo takáto zmluva fakticky do druhého súdneho pojednávania konaného dňa 18. 05. 2016 záhadne ani neexistovala. Rovnako ani žalobca nikdy neinformoval žalovaného o tom, že je postupníkom - novým veriteľom pohľadávky menovaného svedka. Preto má žalovaný za to, že pokiaľ podľa ust. § 524 ods. 1 OZ môže veriteľ svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému, tak podľa ust. § 526 ods. 1 OZ tiež platí, že postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi, čo sa v danom prípade nikdy nestalo. Túto okolnosť súd prvej inštancie ani neskúmal, resp. bezvýznamne opomenul. Pritom na základe špekulatívnych tvrdení žalobcu a svedka M. O. vyhodnotil následne Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 03. 2011 za platne uzatvorenú a Príjmový pokladničný doklad zo dňa 02. 04. 2011 znejúci na sumu 15.000,- Eur za hodnoverný, aj keď v zmysle bodu 2.2 dodatočne a zámerne vypracovanej Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 03. 2011 bola dohodnutá odplata vo výške 10.000,- Eur. Pokiaľ by svedok M. O. skutočne spravodlivo konal v intenciách zákona, teda podľa ust. § 526 ods. 1 OZ a bez zbytočného odkladu informoval žalovaného o postúpení svojej pohľadávky na žalobcu, žalovaný by v tom prípade iste namietal, že nemožno postúpiť pohľadávku, ktorá je voči spoločnosti ACASE, a.s. a je v nej aj evidovaná, na pohľadávku voči jeho osobe aj keď bez jeho súhlasu. S uvedenou povinnosťou postupcu v zmysle ust. § 526 ods. 1 OZ, ktorý bol zároveň vypočutý ako svedok, sa súd prvej inštancie ani dôsledne nevysporiadal, čo žalovaný považuje za vadu v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. e), h) CSP. Rovnako má žalovaný za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil obsah ústnej dohody o pôžičke vo výške 15.000,- Eur medzi svedkom M. O., ako veriteľom a žalovaným, ako dlžníkom zo dňa 25. 10. 2010, keď ustálil, a to len na základe tvrdení svedka, že bol medzi nimi dohodnutý aj termín vrátenia pôžičky do konca januára 2011.Takto to tvrdil len svedok, pričom žalovaný uviedol, že v čase, ktorý je uvedený na čl. 6 nebola medzi nimi žiadna ústna dohoda o vrátení sumy 15.000,- Eur. Preto má žalovaný za to, že súd prvej inštancie ani nevysvetlil, prečo považoval tvrdenia svedka o ústnom dojednaní obsahu zmluvy o pôžičke za vierohodné, a žalovaného nie. Súd prvej inštancie totiž kvalifikovane nevysvetlil, alebo žalobca, či vypočutý svedok, nepreukázali (ani v žalobe) kedy, alebo akým spôsobom sa mal svedok so žalovaným dohodnúť (v rámci ústnej zmluvy o pôžičke o jej obsahu) o vrátení požičanej sumy 15.000,- Eur (keďže tvrdili, že vznikla ústna zmluva o pôžičke), alebo ani neuviedli, či nepreukázali, akým spôsobom sa žalovaný (pri údajnej ústnej zmluve o pôžičke) osobne zaviazal vrátiť požičané peniaze a že skutočne bola dohodnutá aj doba vrátenia pôžičky tak, ako to má na mysli ust. § 657 OZ. Prípadne ani to, či sa malo jednať o pôžičku s dohodnutými úrokmi alebo bez nich (§ 658 ods. 2 OZ). Žalovaný má tiež za to, že žalobca nepreukázal, že sumu 15.000,- Eur požičal Ing. M. O. skutočne žalovanému, keď žiadal na Vkladovú listinu z banky dopísať žalovaným text, že pôžička patrí spoločnosti ACASE, a.s., rovnako ani to, že zmluva o postúpení pohľadávky je vo vzťahu k žalovanému platná a účinná, čo žalovaný dôrazne namieta. Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky sa súd prvého stupňa nijako nevysporiadal ani so vznesenou námietkou premlčania nároku žalobcu vo vzťahu k sume 15.000,- Eur, čo žalovaný považuje za vadu v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Vzhľadom na uvedené navrhuje žalovaný odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhrada trov odvolacieho konania; v prípade, ak nebudú podmienky na zmenu rozsudku, navrhuje rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného vyslovil názor, že súd prvej inštancie dostatočne a jednoznačne preukázal, že zmluva bola vypracovaná a doručená žalovaným, ako súkromnou osobou, peniaze boli prevzaté súkromnou osobou, peniaze boli vložené na súkromný účet, pričom došlo k čiastkovému plneniu (vráteniu) dlžnej sumy. Žalobca má za to, že sa jedná o súkromnú pôžičku, v prípade obchodného prípadu by bola uzatvorená zmluva na obchodnú spoločnosť. Považuje preto postup právnej zástupkyne žalovaného za zavádzajúci a mätúci a keďže nie sú predložené žiadne nové dôkazy, s rozsudkom súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje.
5. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP] a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné iba čiastočne.
6. Rozsudok bol vyhlásený verejne 15. augusta 2018 o 10,05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
7. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, ktoré spočívajú v tom, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ďalej, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalovaným formálne označený a i citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a ani procesne účinne uplatnený.
8. Odvolateľ svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na spravodlivý proces z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia, keď súd prvej inštancie nevzal do úvahy dôkaz predložený žalovaným, pričom tento procesný postu v odôvodnení žiadnym spôsobom nevyhodnotil, či nevysvetlil.
9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
11. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
12. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú čiastočne naplnené a podopreté relevantnými odvolacími námietkami žalovaného.
13. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 220 CSP). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 18/2013, v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP, do 30. júna 2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP [§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.“.
15. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011)
16. V tejto súvislosti možno upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2006, sp. zn. II. ÚS 98/06-11, v zmysle ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
17. Vychádzajúc predovšetkým z obsahu žaloby je potrebné si v preskúmavanej veci uvedomiť, že žalobca uplatnil proti žalovanému dva samostatné nároky založené na dvoch rozdielnych skutkových i právnych základoch, ktorými sú pôžička vo výške 15.000,- Eur a pôvodne v žalobe uplatnené vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 15.000,- Eur. Preto aj procesný postup súdu prvej inštancie v priebehu celého konania sa musel od tejto skutočnosti odvíjať.
18. Pokiaľ sa jedná o nárok žalobcu na zaplatenie sumy 15.000,- Eur s prísl. titulom vrátenia pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému na základe písomnej zmluvy o pôžičke z 21. októbra 2010, s termínom splatnosti najneskôr do 30.12.2010, odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý žalobe v tejto časti vyhovel, nakoľko z vykonaného dokazovanie jednoznačne vyplýva, že medzi stranami sporu nebola sporná výška požičanej čiastky ani výška čiastočne splateného dlhu v sume 5.500,- Eur a na predmetnú pôžičku ostáva uhradiť sumu vo výške 9.500,- Eur, z ktorej sumu vo výške 3.500,- Eur žalovaný uznal vo svojom vyjadrení v odpore proti platobnému rozkazu, kde zároveň uviedol, že zvyšnú časť, t.j. sumu 6.000,- Eur predstavovali náklady spoločnosti Acase, a.s. ako pomoc pri získaní nenavráteného finančného príspevku v prospech žalobcu a Ing. M. O., ktoré tvrdenie však žalovaný v konaní nepreukázal.
19. Odvolací súd sa stotožňuje aj s ďalším záverom súdu prvej inštancie, že hoci podľa tvrdenia žalovaného boli peniaze na základe písomnej zmluvy o pôžičke z 21. októbra 2010 požičané v prospech spoločnosti Acase a.s., ktorej bol žalovaný konateľom, zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným ako fyzickou osobou podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka, nie ako zástupcom spoločnosti, t.j. konateľom spoločnosti Acase a.s. Košice. Skutočnosť, že žalovaný predmetné peniaze vo výške 14.500,- Eur previedol následne na účet spoločnosti Acase, a.s. nie je v spore právne relevantná.
20. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.500,- Eur s príslušnými úrokmi z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ktorých výška vyplýva z ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
21. Na druhej strane, pokiaľ ide o nárok žalobcu, pôvodne v žalobe uplatnený ako právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 15.000,- Eur, základ ktorého v priebehu konania skutkovo i právne zmenil, podľa posúdenia odvolacieho súdu, aj keď v súlade s ust. § 131 CSP platí zásada „iura novi curia“, treba rešpektovať aj žalobný dôvod, čo vyplýva z dispozičného princípu sporového procesu. V praktickej rovine sa doktrína tzv. žalobného dôvodu prejavuje v pomerne zložitej otázke, či možno žalobcovi priznať právnu ochranu aj na základe iného žalobného dôvodu, ktorý z ním substancovaného skutkového deja vyplýva, avšak žalobcom výslovne stipulovaný nebol. Ak žalobca trvá na tom, že z iného než žalobou uplatneného právneho dôvodu uspieť nechce, je potrebné toto jeho želanie rešpektovať. (pozri Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, C. H. Beck v Prahe 2016, str. 480, bod VI.)
22. Aj keď sa v preskúmavanej veci zjavne nejedná o prípad ako je uvedený vyššie, pretože žalobca síce uplatnil dva samostatné nároky, ale netrval na tom, že by z iného než žalobou uplatneného právneho dôvodu uspieť nechcel, keď v poradí druhý žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 15.000,- Eur v priebehu konania zmenil na nárok z postúpenej pohľadávky od pôvodného veriteľa pôžičky poskytnutej žalovanému (v nadväznosti na výpoveď svedka v konaní), považuje odvolací súd za potrebné prisvedčiť žalovanému, že ak žalobca tento svoj nárok v priebehu konania postavil na úplne iných skutkových i právnych základoch ako v žalobe, navyše za súčasného ignorovania návrhu žalovaného na vykonanie dôkazu a nezdôvodnenia tohto postupu súdom prvej inštancie, pričom tomuto druhému nároku žalobcu súd vyhovel bez toho, aby svoje rozhodnutie nanajvýš dostatočne odôvodnil, zabránil z tohto aspektu žalovanému realizovať jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vyhovel žalobe na zaplatenie sumy 15.000,- Eur s prísl. z postúpenej pohľadávky od pôvodného veriteľa pôžičky poskytnutej žalovanému, nedáva totiž dostatočnú odpoveď na základné a relevantné otázky a argumenty sporových strán (predovšetkým žalovaného). Podľa názoru odvolacieho súdu je v súvislosti s uvedeným opodstatnená aj odvolacia námietka žalovaného spočívajúca v absencii záveru súdu prvej inštancie o posúdení predloženej dohody o postúpení pohľadávky uzavretej medzi žalobcom a svedkom Ing. M. O. z hľadiska jej hodnovernosti a platnosti, vzhľadom na diametrálnu odlišnosť skutkových tvrdení o tomto nároku v samotnej žalobe a následne v priebehu konania. Vo svetle kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 220 CSP) je z uvedeného dôvodu procesný postup súdu prvej inštancie nesprávny a nezákonný. Za opodstatnenú považuje odvolací súd aj námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia aj tým, že dôkaz predložený žalovaným (výňatkom zo znaleckého posudku č. 2/2015, vypracovaným v trestnej veci vedenej proti žalovanému na Okresnom súde Košice I pod sp. zn 4To/14/2016-593, ktorý sa skončil pre žalovaného právoplatne oslobodzujúcim verdiktom dňa 14. 09. 2016) nevzal do úvahy bez toho, aby tento postup akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, hoci uvedený dôkaz mohol mať relevanciu vo vzťahu k nároku žalobcu uplatneného z postúpenej pohľadávky, nakoľko odvolateľ tvrdí, že s Ing. O. uzavrel žalovaný zmluvu o pôžičke ako konateľ spoločnosti ACASE, a. s.. Podľa posúdenia odvolacieho súdu týmto postupom súd prvej inštancie znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím sú skutočne naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP.
23. Pokiaľ ide o uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný namieta, že prvýkrát sa argumentácia žalobcu o postúpení pohľadávky prekvapivo objavila pred súdom prvej inštancie až v deň výpovede svedka M. O.. Pritom svedok M. O. postúpenie svojej pohľadávky z predmetnej pôžičky poskytnutej žalovanému dňa 25. októbra 2010, do pojednávania konaného 18. mája 2016, žalovanému nijakým spôsobom neoznámil. Neurobil tak ani žalobca, ako údajný postupník. Túto okolnosť súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevyhodnotil, ani nevysvetlil. Žalovaný v odvolaní preto namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s uvedenou povinnosťou postupcu v zmysle ust. § 526 ods. 1 OZ, ktorý bol zároveň vypočutý ako svedok.
24. Žalovaný v odvolaní ďalej namieta platnosť a vierohodnosť žalobcom dodatočne predložených dôkazov, a to Zmluvy o postúpení pohľadávky z 29. marca 2011, uzatvorenej medzi svedkom M. O., ako postupcom a žalobcom, ako postupníkom, ako aj Príjmového pokladničného dokladu z 02. apríla 2011, ktoré boli podľa názoru odvolateľa vyprodukované žalobcom (v spojení so svedkom O.) špekulatívne, dodatočne v priebehu súdneho konania, potom, čo žalovaný spochybnil titul právneho nároku žalobcu do ním uplatňovanej časti nároku v sume 15.000,- Eur (ako pôžička žalovanému od svedka p. M. O., a nie od žalobcu, ktorú sumu si žalobca uplatňoval svojim žalobným návrhom titulom bezdôvodného obohatenia). Zvýraznil, že žalobca ani vo svojom stanovisku k odporu žalovaného súdu prvej inštancie, a ani predtým nikdy neuviedol, že je novým veriteľom pohľadávky pôvodného veriteľa, teda svedka M. O., a to titulom postúpenia tejto pohľadávky na žalobcu.
25. Podľa ust. § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Keďže pohľadávku možno platne postúpiť novému veriteľovi (postupníkovi) bez vedomia dlžníka, zákon v tomto ustanovení ukladá pôvodnému veriteľovi (postupcovi) povinnosť bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky. Právne účinky postúpenia aj voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. Zákon neupravuje ani formu ani obsah tohto oznámenia, preto stačí, ak mu postúpenie pohľadávky oznámi hoci aj ústne. Kým postupca dlžníkovi neoznámil postúpenie pohľadávky alebo mu to postupník nepreukázal, dlžník môže svoj dlh splniť postupcovi a dosiahnuť tak zánik záväzku (§ 559). Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.
26. S odkazom na názor odvolacieho súdu uvedený v bode 22. tohto rozhodnutia, je v súvislosti s uvedeným odvolacia námietka žalovaného, spočívajúca v absencii hodnotenia predloženej dohody o postúpení pohľadávky uzavretej medzi žalobcom a svedkom Ing. M. O., z hľadiska jej hodnovernosti a platnosti, zo strany súdu prvej inštancie, opodstatnená, a to tak vzhľadom na diametrálnu odlišnosť skutkových tvrdení o tomto nároku v samotnej žalobe a následne v priebehu konania, ako aj faktu, že predmetná dohoda o postúpení pohľadávky bola medzi žalobcom a svedkom, Ing. O., uzavretá 29. marca 2011, avšak napriek tomu túto dohodu žalobca v samotnej žalobe podanej na súde 3. októbra 2013, vôbec nezmieňuje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či Ing. M. O. postúpenie svojej pohľadávky z predmetnej pôžičky žalovanému oznámil, ak áno, tak kedy a akým spôsobom. Bez preukázania skutočnosti, že postúpenie pohľadávky bolo dlžníkovi skutočne oznámené, nemožno uzavrieť, či právne účinky postúpenia voči dlžníkovi nastali, nakoľko tieto právne účinky, ako bolo uvedené vyššie, nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky.
27. Za opodstatnenú považuje odvolací súd tiež odvolaciu námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s argumentáciou žalovaného, že v tomto prípade sa nejednalo o zmluvu o pôžičke pre fyzickú, ale pre právnickú osobu. Zároveň, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nepresvedčivo a nedostatočne vyhodnotil obsah ústnej dohody o pôžičke z 25. októbra 2010 vo výške 15.000,- Eur, uzavretej medzi svedkom M. O. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, keď ustálil, a to len na základe tvrdení svedka, že bol medzi nimi dohodnutý aj termín vrátenia pôžičky do konca januára 2011.
28. Z pohľadu odvolacieho súdu sa však najzávažnejšia odvolacia námietka žalovaného týka nesprávneho postupu súdu prvej inštancie, ktorý sa vôbec nevysporiadal s námietkou premlčania uplatnenou žalovaným vo vzťahu k zaplateniu sumy 15.000,- Eur, ktorú žalobca uplatňoval pôvodne titulom bezdôvodného obohatenia.
29. Otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd musí zaoberať na základe námietky vždy ako primárnou otázkou a až následne meritórne posudzovať nárok uplatnený žalobcom. Je na súde, aby takto postupoval aj v záujme hospodárnosti konania, pokiaľ to rýchlejšie vedie k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. (pozri napríklad, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2008, sp. zn. 1 M Obdo 1/2007, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 13. decembra 2007, sp. zn. 33 Odo 896/2006).
30. Odvolací súd však súčasne zdôrazňuje, že v danom prípade je nutné súdom prvej inštancie ustáliť skutkový i právny stav čo do základu nároku na zaplatenie sumy 15.000,- Eur, nakoľko zákonná úprava týkajúca sa premlčania je v prípade bezdôvodného obohatenia odlišná, ako v prípade zmluvy o pôžičke, pohľadávka z ktorej bola navyše postúpená; v tomto prípade je zároveň potrebné skúmať, či je dostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorá sa odvíja jednak od toho, či došlo k postúpeniu pohľadávky platne a tiež, či nastali právne účinky postúpenia, ako je uvedené vyššie v bode 26.
31. Po preskúmaní veci z hľadísk odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným odvolací súd uzatvára, že odvolanie v časti proti výroku rozsudku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.500,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.000,- Eur od 1.1.2011 do 25.1.2011, zo sumy 11.000,- Eur od 26.1.2011 do 16.5.2012 a zo sumy 9.500,- Eur od 17.5.2012 do zaplatenia, nemožno považovať za dôvodné a preto bol rozsudok v tomto vyhovujúcom výroku ako vecne správny potvrdený v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. Na druhej strane, odvolanie žalovaného proti rozsudku vo zvyšujúcej vyhovujúcej časti je opodstatnené z dôvodov uvedených vyššie. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne spôsobu posúdenia dôvodnosti základu, výšky a ďalších podmienok dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 15.000,- Eur s prísl., neustálil skutkový stav potrebný pre svoj záver. Nakoľko postupom súdu bola stranám sporu (žalovanému) odňatá aj možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces, ktoré pochybenia nie je možné napraviť v odvolacom konaní, navyše tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nemožno efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP neostávalo iné, ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).
32. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie dôvodnosti základu, výšky a ďalších podmienok opodstatnenosti časti uplatneného nároku na zaplatenie sumy 15.000,- Eur s prísl. titulom práva z postúpenej pohľadávky, následne ustáliť skutkový stav potrebný pre svoj záver. Pri posudzovaní tejto otázky súd prvej inštancie vyjde z úvah vyjadrených v tomto odôvodnení a vyhne sa najmä formalistickému a paušálnemu prístupu pri jej posudzovaní. V ďalšom postupe (po prípadne doplnenom dokazovaní, a to výlučne na základe návrhov sporových strán) súd prvej inštancie umožní vyjadriť sa k nemu obom sporovým stranám a po určení stavu rozhodujúcich skutkových otázok a uvedení svojho predbežného právneho posúdenia veci podľa ust. § 181 ods. 2 CSP, s náležitým akcentom na rozloženie dôkazného bremena k rozhodujúcim sporným skutočnostiam, vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) a len procesne správnym postupom. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).