Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_16C-78-2015.pdf
PDF · 110.25 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/78/2015
Rozhodnutie
Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: E. Š., V.. XX.XX.XXXX, P. R., C.. E. XX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou JAKUBIS & PARTNERS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ul. Zámocká 36, v konaní o zaplatenie 5.825,60 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamieta.
II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania pred súdom prvej i druhej inštancie v plnom rozsahu.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobca v podanej žalobe zo dňa 17.2.2015 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu 5.825,60 € s príslušenstvom a to z toho dôvodu, že jeho právny predchodca T. T., D..T.. poskytla žalovanej úver vo výške 5.000 €, ktorý sa táto zaviazala splatiť v 120-tich mesačných splátkach po 99,32 € mesačne. Úver jej poskytol na základe zmluvy zo dňa 11.03.2013 č.XXXXXXXXXX. Tento svoj záväzok žalovaná nesplnila a dostala sa s platením do omeškania. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na splatenie pohľadávky a vyhlásil aj mimoriadnu splatnosť. Avšak aj napriek tomu žalovanú pohľadávku neuhradila. Dňa 27.06.2014 postúpila T. T. svoju pohľadávku žalobcovi. O postúpení pohľadávky bola žalovaná upovedomená. Žalovanú pohľadávku však žalobcovi neuhradila. V priebehu konania žalobca zobral žalobcu z časti späť v sume 51,97 € uplatňovanej titulom úroku z omeškania a žiadal konanie zastaviť. V žalobe si ešte uplatnil aj úrok z omeškania a náhradu trov konania. K žalobe pripojil zmluvu o úvere, výzvu na uplatnenie dlžnej sumy, zmluvu o postúpení pohľadávky, oznámenie o postúpení pohľadávky, pokus o zmier, ako aj ďalšie listinné dôkazy. K vyriešeniu sporu mimosúdnou cestou nedošlo.
2. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že žalovanú pohľadávku čo do základu a výšky neuznáva, pretože podľa nej je premlčaná a nie je tu daná aktívna legitimácia na strane žalobcu, nakoľko nebola postúpená pohľadávka zo T. T. na žalobcu zákonným spôsobom. Predovšetkým podľa nej bolo porušené ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 o bankách. Poukázala na to, že ak by malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, musela byť aspoň 90 dní s plnením v omeškaní a pred postúpením pohľadávky by na plnenie musela byť vyzvaná. Nakoľko však takýto postup nebol dodržaný, nie je tu daná aktívna legitimácia na strane žalobcu.
3. S týmto stanoviskom žalovanej žalobca nesúhlasil. Poukázal na to, že pohľadávka nie je premlčaná. Posledná úhrada, ako to vyplýva z platobnej histórie bola vykonaná zo strany žalovanej v októbri 2013 a žaloba bola podaná vo februári 2015. Taktiež nesúhlasil s tým, že by nemal aktívnu legitimáciu vo veci. Poukázal na to, že zo strany jeho právneho predchodcu bola zaslaná výzva na zaplatenie dlžnej sumy, ktorá bola zaslaná v zmysle Obchodných podmienok, s ktorými žalovaná pri uzatváraní zmluvy súhlasila. Výzva bola zaslaná cestou obyčajnej poštovej zásielky. Zo samotnej obálky je zrejmé, že obálka bola zaslaná právnym predchodcom žalobcu T. T. a bola zaslaná na adresu, ktorú pri zmluvnom vzťahu uviedla samotná žalovaná. Je povinnosťou žalovanej riadne preberať svoje zásielky, prípadne ak sa nezdržiava na pôvodnej adrese, je jej povinnosťou , aby to oznámila právnemu predchodcovi žalobcu. Takto nepostupovala žalovaná, čím porušila svoju povinnosť, ako dlžníka voči veriteľovi. Pokiaľ sa týka jeho aktívnej legitimácie s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách tak podľa neho dôvod formulácie zo strany zákonodarcu bol taký, že banky disponujú veľkým množstvom citlivých informácií, ktoré nemôžu niekomu svojvoľne sprístupniť a keď bolo koncipované toto zákonné usmernenie, musel sa zákonodarca vyporiadať s bankovým tajomstvom. S týmto sa vyporiadal tak, že uložil banke povinnosť vyzvať dlžníka, na plnenie. Podstatné je však to, že on ako žalobca preukázal splnenie tejto povinnosti a banka postupovala v súlade so zákonom. Poukázal na to, že súčet všetkých omeškaní dní klientky je 314 dní. Bola teda splnená podmienka omeškania 90 dní. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva, že na jeho strane je aktívna legitimácia. Poukázal na to, že vo viacerých súdnych rozhodnutiach je jednoznačne konštatované, že už samotným postúpením pohľadávky vzniká aktívna legitimácia tomu subjektu, na ktorý bola postúpená pohľadávka, a preto nie je dôvod, aby sa súd zaoberal legitimáciou na strane žalobcu.
4. Po vykonanom dokazovaní súd dňa 2.3.2017 vyhlásil svoj prvý rozsudok v tomto konaní, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 5.825,60 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od 13.8.2014 do 29.10.2014 v sume 62,69 € a s 5 % úrokom z omeškania ročne zo suma 5.825,60 € od 30.10.2014 do zaplatenia, zaviazal ju nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu. Súd zastavil konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 51,97 € uplatňovanej titulom vyčísleného úroku z omeškania.
5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zrušil rozsudok okresného súdu zo dňa 2.3.2017 vo všetkých výrokoch okrem výroku, ktorým okresný súd zastavil konanie o sume 51,97 €.
6. Odvolací súd konštatoval, že súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je vyhodnotenie vykonaného dokazovania, keď v rozsudku úplne absentujú skutkové závery okresného súdu, ktoré vyplynuli z dokazovania. Právne závery súdu prvej inštancie nie sú nijakým spôsobom odôvodnené. Okresný súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s rozsiahlou argumentáciou žalovanej, ktorá sa bránila proti žalovanej pohľadávke a nezaoberal sa podstatnou skutkovou a právnou argumentáciou spornej strany. Preto odvolaciu námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú. Uviedol, že žalovaná vo svojej argumentácii spochybnila aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie pohľadávky, ktorá je predmetom súdneho sporu majúc za to, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky na žalobcu. Poukázal tiež na to, že základnou normou pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu je ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z o bankách, účinného v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky. Citované ustanovenie sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky inému subjektu, ako je banka, pretože po postúpení pohľadávky už nad pohľadávkou nie je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne významná v priebehu trvania úverového vzťahu. Banka tak môže postúpiť iba zosplatnenú pohľadávku, pričom sa vyžaduje predchádzajúca písomná výzva banky úverovému dlžníkovi, omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Až kumulatívne splnenie týchto dvoch predpokladu spôsobuje, že pohľadávka je spôsobilá na postúpenie aj inému subjektu, ako banke. Okresný súd sa splnením týchto predpokladov v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal napriek skutočnosti, že žalovaná naplnenie týchto predpokladov spochybnila. Z obsahu spisu možno konštatovať, že žalobca v priebehu konania predložil písomnú výzvu svojho právneho predchodcu - banky, adresovanú žalovanej, ako aj zosplatenie pohľadávky adresovanej žalovanej. Žalovaná však v konaní spochybnila doručenie týchto písomností. Napriek tomu okresný súd nijako nevyhodnotil dôkazy, ktoré boli predložené zo strany žalobcu na preukázanie doručenia uvedených písomností. Bez vyhodnotenia týchto dôkazov súd nemohol prijať záver o zosplatnení pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, čo je základným predpokladom platného
postúpenia bankovej pohľadávky a teda aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Súd nevenoval pozornosť ani obrane žalovanej ohľadne splnenia druhej podmienky a to omeškania dlžníka trvajúceho nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. V tomto smere z hľadiska hospodárnosti konania odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, že 90-dňovú lehotu je nutné počítať od doručenia písomnej výzvy do postúpenia. Takýto výklad citovaného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedá zmyslu a účelu citovaného ustanovenia. Omeškanie dlžníka je časový úsek, ktorý nastal od splatnosti pohľadávky, alebo jej časti, od ktorého dlžník bol povinný plniť a neplnil až do jej zaplatenia. Táto podmienka musí byť splnená v čase postúpenia pohľadávky. Omeškanie dlžníka však nemožno počítať od doručenia výzvy, ale odo dňa, keď omeškanie nastalo, teda od prvého dňa, kedy dlžník mal povinnosť splniť svoju splatnú pohľadávku, alebo jej časť, a neplnil. V ďalšom konaní bolo preto povinnosťou okresného súdu riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie a opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu uplatnenom žalobou.
7. Súd následne v tomto konaní vykonal ďalšie dokazovanie to dopočutím žalobkyne prostredníctvom dožiadaného súdu a opätovne prihliadal na skutočnosti, ktoré boli preukázané v predchádzajúcom konaní.
8. Žalujúca strana sa ešte opätovne vyjadrila podaním zo dňa 11.5.2018, kde sa zaoberala právnym výkladom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a uviedla, že žalovaná bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a bola právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a to výzvou z 13.5.2014 s dokladom o odoslaní a výzvou označenou ako Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 5.6.2014, ku ktorej žalobca pripojil kópiu doručenky, ktorá preukazovala doručenie tejto výzvy žalovanej. Žalobca opätovne poukazoval na skutočnosť, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne vyžaduje, aby bol dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo v tomto prípade bolo preukázané prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok ako aj predloženými výzvami právneho predchodcu žalobcu. V tejto súvislosti žalobca citoval viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky tam uvedené a odôvodnenia ich rozsudkov v súvislosti s výkladom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Uviedol, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je podľa jeho názoru nie podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky podľa § 524 Obč. zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Naviac žalobca poukázal, že zo spisovej dokumentácie, ktorú žalobca po postúpení pohľadávky obdržal od svojho právneho predchodcu, nevyplývalo, že by právny predchodca žalobcu v období pred postúpením pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a preto samotný žalobca pristúpil k vyhláseniu o mimoriadnej splatnosti listom adresovaným žalovanej zo dňa 24.7.2014, ktorý nazval Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti. Mimoriadna splatnosť bola vyhlásená k 12.8.2014 podľa § 53 ods. 9 Obč. zákonníka. Túto skutočnosť žalobca špecifikoval aj v podanej žalobe. Následne ale žalobca pripojil do spisu vyhlásenie o mimoriadnej splatnosti urobené jeho predchodcom zo dňa 5.6.2014.
9. Žalovaná sa zase vyjadrila ešte raz písomne prostredníctvom svojho právneho zástupu podaním z 13.8.2018, kde v istej časti polemizovala aj so závermi odvolacieho súdu a to najmä ohľadne počítania 90-dňovej lehoty. Pripojila rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018, teda z časového hľadiska aktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a poukázala na odseky 20, 21, 23 a 26 citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie pripojila aj do súdneho spisu a uviedla, že v danom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prejednávanej veci kardinálnym problémom je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 Obč. zákonníka, teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že ide o spotrebiteľský spor, teda pohľadávku banky zo spotrebiteľského úveru. Ďalšími zo zákona o bankách
vyplývajúcimi podmienkami je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu nebankovú osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Obč. zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.
10. Podľa § 525 ods. 2 Obč. zákonníka totiž nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu, alebo dohode dlžníka. Ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky podľa § 525 ods. 2 Obč. zákonníka vylúčené, alebo zakázané. Šlo by teda o neplatný právny úkon podľa § 39 Obč. zákonníka. Pokiaľ šlo o argumentáciu ohľadne námietky, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, dovolací súd vo vyššie uvádzanom rozhodnutí podotkol, že aj keď je ust. § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do 14. časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt mal zámer riešiť výlučne len otázku neporušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to zákonodarca v znení zákona výslovne uviedol.
11. Žalovaná v predmetnom podaní citovala aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018, z ktorého vyplýva, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia, ktorých k postúpeniu prísť nesmie, teda postúpenie je zakázané. Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka.
12. Žalovaná strana preto argumentovala a polemizovala s názorom krajského súdu ako súdu odvolacieho v tejto veci, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť len jeden záver a to taký, že 90-dňovú lehotu treba počítať od doručenia výzvy zo dňa 13.5.2014 podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a nie odo dňa, keď omeškanie nastalo. Zo žalobcom predložených dôkazov vyplýva, že postupca, teda banka, zaslala žalovanej výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. zo dňa 13.5.2014, postupca následne svoju pohľadávku zosplatnil oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 5.6.2014, dňa 27.6.2014 uzavrel postupca so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok pripojenú do súdneho spisu, avšak v danom prípade medzi výzvou a postúpením pohľadávky na žalobcu tak uplynulo len 45 kalendárnych dní. Predmetné postúpenie je tak absolútne neplatné pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z..
13. Po doplnení dokazovania a prihliadnutí na dokazovanie vykonané súdom do vyhlásenia jeho prvého rozsudku v konaní súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
14. Zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú uzavrela T. T. D..T.., so sídlom v Bratislave, ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka dňa 11.3.2013 súd zistil, že touto zmluvou bol žalovanej poskytnutý splátkový spotrebný úver „Na čokoľvek“ vo výške 5.000 €, ktorý mal všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 vtedy platného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. K úverovej zmluve boli pripojené aj štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a všeobecné obchodné podmienky banky, ktoré boli súčasťou úverovej zmluvy. Právo veriteľa, teda banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, bolo zmluvnými stranami dohodnuté v čl. I. ods. 10 úverovej zmluvy, podľa ktorého, ak dôjde k akémukoľvek prípadu porušenia, napríklad v prípade nesplácania pohľadávky riadne a včas, je banka oprávnená postupovať v súlade s úverovými podmienkami, všeobecnými obchodnými podmienkami a všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä je oprávnená požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky, postúpiť pohľadávku, uplatniť si svoje práva na rozhodcovskom súde atď..
15. Podľa čl. 10 ods. 1 až 3 všeobecných obchodných podmienok banky, ktoré boli súčasťou zmluvy, písomnosti banky, ktoré sa doručovali poštou, sa pri doručovaní v tuzemsku považovali za doručené 3. deň po odoslaní zásielky a v cudzine 7. deň po jej odoslaní a to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvedel, alebo ak sa zásielka vrátila ako nedoručená a pokiaľ nebolo dohodnuté inak, banka
zasielala písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky. Z odseku 5 tohto článku vyplývala povinnosť klienta, teda žalovanej, oznámiť banke adresu, číslo telefónu, faxu, teletextu, alebo iný elektronický prostriedok, na ktoré mu banka môže zasielať, alebo oznamovať všetky oznámenia a dokumenty a povinnosť klienta bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmeny týchto údajov.
16. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou jednotlivých splátok úveru, ktoré boli dohodnuté vo výške 99,32 € mesačne a zročné boli vždy ku 15. dňu kalendárneho mesiaca. Žalobca do spisu pripojil výzvu banky a to originál zo dňa 13.5.2014, ktorým na adresu žalovanej uvedenú tak v úverovej zmluve, ako aj v žalobe, zaslal výzvu, že žalovaná je ku dňu 12.5.2014 v omeškaní s úhradou splátok úveru spolu vo výške 879 € a preto žiada žalovanú, aby tento dlh uhradila najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy. V prípade neuhradenia dlžnej sumy vo vyššie stanovenej lehote banka pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pohľadávky a následne k postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu.
17. Táto výzva bola podaná na pošte v Bratislave 14.5.2014 a ako nedoručená zásielka, ktorú žalovaná v odbernej lehote neprevzala, sa banke vrátila 4.6.2014. V zmysle fikcie dohodnutej v čl. 10 všeobecných obchodných podmienok banky ju však možno považovať žalovanej za doručenú tretím dňom od odoslania výzvy, čiže dňa 17.5.2014. Následne dňa 5.6.2014 banka vyhotovila list nazvaný Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, v ktorom informovala žalovanú, že nastal prípad porušenia v zmysle bodu 7.6.1 písm. a/ všeobecných obchodných podmienok žalobcu, teda omeškanie so splatením splátky úveru, ktoré trvá viac ako tri mesiace a preto banka ku dňu 4.6.2014 vyhlásila mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru. K tomuto dňu pohľadávka banky voči žalovanej predstavuje sumu 6.063,19 € a banka žalovanú žiada, aby túto pohľadávku zaplatila do 15 dní od prevzatia tohto oznámenia. K originálu tohto listu banka pripojila doručenku, ktorá sa následne stala predmetom ďalšieho dokazovania súdu a totiž, podľa tejto doručenky zásielka došla na poštu v Modre dňa 9.6.2014 a 9.6. pravdepodobne roku 2014 (keďže rok prevzatia zásielky nebol vyplnený na doručenke), prevzala túto zásielku nejaká pani Š.. Žalovanej však bola zásielka adresovaná na adresu jej bydliska uvedeného v žalobe, ale aj v zmluve o poskytnutí úveru. K osobe pani Š. žalovaná pred dožiadaným súdom uviedla, že nevie, kto je táto osoba, nevie o tom, že by niekedy niekoho splnomocnila na preberanie pošty, nepamätá si, že by prevzala zásielku 9.6.2014 a že v predmetnom čase s ňou v spoločnej domácnosti na adrese jej trvalého bydliska v Modre žili s ňou len jej deti D., Y. D. Š. Š..
18. V priebehu konania žalovaná totiž prevzatie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, ale aj výzvy z 13.5.2014 spochybňovala a popierala. Súd však ustálil, že aj pri zachovaní fikcie vyplývajúcej z čl. 10 všeobecných obchodných podmienok banky (keďže žalujúca strana neprodukovala dôkaz, kedy túto zásielku, teda oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, odoslala), možno konštatovať, že k odoslaniu došlo najneskôr 9.6.2014, kedy aj doporučená zásielka s doručenkou bola doručená na poštu v Modre. Potom pri fikcii vyplývajúcej z čl. 10 všeobecných obchodných podmienok možno konštatovať, že zásielka sa považuje za doručenú tretím dňom po odoslaní, teda 12. júnom 2014. Podľa tejto výzvy 15 dní na plnenie zosplatneného dlhu žalovanej potom uplynulo 27.6.2014. V konaní nebol produkovaný dôkaz, že by žalovaná po 13.5.2014, keď bola vyhotovená prvá preukázaná výzva pred zosplatnením dlhu, bola veriteľovi zaplatila čo i len časť dlhu. Veriteľ, teda banka, dňa 27.6.2014 uzavrela so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1076/2014/CE, ktorej neoddeliteľnou súčasťou bola aj príloha č. 1 a v nej bola uvedená aj pohľadávka voči žalovanej v celkovej výške 6.154,11 €. Žalovaná podľa tejto prílohy mala byť v tom období v omeškaní 314 dní.
19. Pri posudzovaní platnosti jednotlivých úkonov banky súd zaujal tento právny názor.
20. Podľa presvedčenia súdu výzvou z 13.5.2014, ktorú je nutné považovať za doručenú žalovanej 17.5.2014, banka kvalifikovaným spôsobom a v súlade s ustanovením vtedy platného ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka, vyzvala žalovanú na zaplatenie dlhu v tom čase 879 € a upozornila ju na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Je nesporné vzhľadom na výšku dlhu, že žalovaná bola v omeškaní s úhradou minimálne ôsmich celých splátok. Táto skutočnosť nakoniec je podporovaná aj údajom v prílohe Zmluvy o postúpení pohľadávok, podľa ktorej žalovaná poslednú úhradu vykonala 25.10.2013. Je potom zrejmé, že 15-dňová notifikačná lehota uvedená v ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka, ktorá začala plynúť 18.5.2014, uplynula 1.6.2014. Po tomto dni mala banka, keďže žalovaná dlh neuhradila, právo úver zosplatniť, pretože toto právo mala dohodnuté tak v úverovej zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach banky, na ktoré odkazovala v oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru, pričom podľa presvedčenia súdu banka zachovávala povinnosti, ktoré jej boli uložené zákonom.
21. V zmysle § 53 ods. 9 Obč. zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť toto právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
22. Ak banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k 4.6.2014, urobila to podľa presvedčenia súdu v súlade s ust. § 53 ods. 9 Obč. zákonníka a oznámenie o tom podľa presvedčenia súdu odoslala žalovanej na poslednú známu adresu s tým, že toto oznámenie sa považovalo za doručené podľa vykonaného dokazovania najneskôr 12.6.2014.
23. Súd ale ako platný nevzhliadol úkon postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu. V tomto prípade totiž súd dáva za pravdu strane žalovanej, že od doručenia výzvy banky, v ktorej žalovanú upozorňuje na dlh a možnosť zosplatnenia úveru, ale aj možnosť postúpenia pohľadávky voči nej, teda od výzvy z 13.5.2014, u ktorej platí fikcia doručenia dňa 17.5.2014 do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 27.6.2014, neuplynulo zákonom vyžadovaných 90 dní, teda 90 dní vyžadovaných ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
24. Súd prvej inštancie je si vedomý ust. § 391 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého potom, čo mu súd druhej inštancie, teda Krajský súd v Žiline, zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a teda mal by byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o plynutie 90-dňovej lehoty v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd sa od tohto právneho názoru odklonil len v dôsledku tej skutočnosti, že mu bolo v ďalšom konaní predložené časovo aktuálnejšie rozhodnutie najvyššej súdnej autority v rámci sústavy všeobecných súdov a teda rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí 1Cdo/147/2017, ktoré predložil na poslednom pojednávaní vo veci samej právny zástupca žalovanej. Súd podotýka, že toto rozhodnutie bolo vydané v konaní, kde šlo o rovnakého žalobcu ako v prejednávanej veci sp. zn. 16C/78/2015 proti spotrebiteľovi a aj rozsudok sp. zn. 1Cdo/147/2017, sa týkal postúpenia pohľadávky T. T. na obchodnú spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017, Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách pred vydaním predmetného rozsudku prejednával len v konaní sp. zn. 7Cdo/26/2017, avšak až v rozsudku 1Cdo/147/2017 sa práve v odseku 21 Najvyšší súd explicitne vyjadril k otázke plynutia doby 90 dní omeškania, keď konštatoval nevyhnutnosť splnenia podmienky zaslania písomnej výzvy banky dlžníkovi, ktorý je v omeškaní a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní.
25. Za takýchto okolností si súd osvojil právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho rozhodnutí 1Cdo/147/2017 a v zmysle tohto názoru posudzoval aj prejednávanú vec. Keďže bolo nepochybné, že potom, čo nastala fikcia doručenia výzvy banky zo dňa 13.5.2014 do momentu postúpenia pohľadávky na žalobcu zmluvou zo dňa 27.6.2014, neuplynulo minimálne 90 dní, nebola podľa presvedčenia súdu splnená podmienka vyžadovaná ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo strany Slovenskej sporiteľne tak došlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom ide o ustanovenie kogentné a ak banka napriek nedodržaniu zákonnej lehoty 90 dní omeškania žalovanej, ktorá plynula od doručenia predchádzajúcej výzvy banky, postúpila pohľadávku voči žalovanej na žalobcu pred uplynutím 90-dňovej lehoty, urobila tak v rozpore so zákonom a teda neplatne v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka. Na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávok sa žalobca nemohol stať nositeľom pohľadávky vo vzťahu k žalovanej a teda v čase rozhodovania súdu nebol ani vecne legitimovaným subjektom na uplatňovanie takéhoto nároku vo vzťahu k žalovanej.
26. Súd preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
27. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovanej, ktorá bola v konaní proti žalobcovi plne úspešná, priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.