Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10To/5/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a JUDr. Rastislava Vargu PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.8.2018, v trestnej veci proti obžalovanému K. T. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 41T/152/2014 zo dňa 30.10.2017 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného K. T..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný K. T. uznaný vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- v období od mesiaca február 2010 do mesiaca október 2010 v G. a inde ako zamestnanec spol. R., s.r.o. G. predkladal konateľovi tejto spoločnosti I. D., nar. XX.X.XXXX na odsúhlasenie a následnú úhradu cien za tovar, uvedený vo faktúrach vystavených obchodnou spoločnosťou Y. Y. W. P. W.&R. Ltd so sídlom v Čínskej ľudovej republike dňa 26.4.2010 na sumu 36.997,44 USD, dňa 26.6.2010 na sumu 38.621,05 USD, dňa 27.5.2010 na sumu 2.800,80 USD, dňa 30.7.2010 na sumu 7.350,- eur, dňa 20.10.2010 na sumu 31.080,- USD, dňa 28.10.2010 na sumu 29.800,- USD, pričom tieto sumy zahrňovali nielen cenu dodávaného tovaru, ale aj sumu v celkovej výške 19.743,95 USD, t. j. sumu tzv. provízie, ktorá predstavovala rozdiel medzi skutočnou kúpnou cenou tovaru a obžalovaným neoprávnene navýšenou cenou tovaru, ktorý nakupovala spol. R., s.r.o. od spol. Y. Y. W. P. W.&R., pričom od tejto čínskej obchodnej spoločnosti mu bola na jeho účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Tatrabanke, a.s. prevedená celková suma 15.173,97 eur, čím spôsobil spol. R., s.r.o., so sídlom v G., ul. E. č. XX, W. XXXXXXXX škodu vo výške 19.743,95 USD (15.089,- eur).

Za to podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určená skúšobná doba v trvaní 1 rok.

Zároveň podľa § 287 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný uhradiť poškodenej spoločnosti R., s.r.o., škodu vo výške 15.089,- eur, pričom podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku bola poškodená spoločnosť so zvyškom svojho nároku na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré následne prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnil. Uviedol, že jeho odvolanie smeruje proti výroku o vine, o treste, o uložení povinnosti nahradiť škodu, ako aj proti konaniu, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. Poukázal na to, že obžaloba a napadnutý rozsudok vychádzajú pri vyvodzovaní jeho trestnoprávnej zodpovednosti z toho, že „neoprávnene“ navyšoval cenu tovaru. Konečný návrh ceny

tovaru zo strany spoločnosti HEBEI HONDE však bol vygenerovaný a predložený spoločnosťou HEBEI HONDE, nie ním, takže spoločnosť R., s.r.o. dostávala návrh konečnej ceny tovaru od spoločnosti HEBEI HONDE, ktorý návrh ceny ak považovala za prijateľný, tak túto cenu tovaru potvrdila a uhradila. Už v prípravnom konaní namietal, že poškodenému nevznikla žiadna škoda, nakoľko za poškodeným potvrdenú a zaplatenú kúpnu cenu tomuto bol dodaný ním požadovaný tovar. Trestné stíhanie voči jeho osobe považuje za výsledok zmätočnosti pri spájaní súvislostí obchodného vzťahu učinený jeho niekdajším zamestnávateľom do konštrukcie, ktorá sa zdanlivo má javiť ako trestný čin, a privodiť mu tak trestné stíhanie a trestnoprávne sankcie. Túto konštrukciu si následne posudzujúc ako trestný čin nesprávne osvojili aj orgány činné v trestnom konaní, a napokon aj prvostupňový súd. Čínsky partner ako predávajúci dodával tovar a EKOfence s.r.o. zaň mal zaplatiť kúpnu cenu. Napadnutý rozsudok podľa jeho názoru nesprávne uvádza pojmy „skutočná kúpna cena tovaru“ a „neoprávnene navýšená cena tovaru“, ak v popise skutku uvádza, že si mal nechať previesť peňažné sumy, ktoré predstavovali rozdiel medzi skutočnou kúpnou cenou a ním neoprávnene navýšenou cenou tovaru. Ďalej poukazuje na , vychádzajúci z Dohody OSN o medzinárodnej kúpe tovaru z roku 1980, ktorý predpokladá, že kúpna cena tovaru je: a) výsledkom konečnej dohody medzi predávajúcim a kupujúcim, t. j. dohodnutá kúpna cena, b) alebo ak dohodnutá kúpna cena nie je, možno požadovať zo strany predávajúceho kúpnu cenu obvyklú, t. j. obvyklá kúpna cena (§ 448 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka). Ďalej poukazuje na ust. § 2 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách, podľa ktorého je cenou peňažná suma dohodnutá pri nákupe a predaji tovaru, a na ust. § 3 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške požadovanej predávajúcim. Je presvedčený, že skutočná kúpna cena v prejednávanej veci môže byť iba jedna, a to tá, ktorá je výsledkom konečnej dohody zmluvných strán, t. j. kupujúceho - spoločnosti R. s.r.o. a predávajúceho - Y. Y.. Skutočná cena tovaru vo všeobecnosti je alebo dohodnutá, alebo obvyklá. V prípade prejednávanej veci o skutočnej kúpnej cene vypovedá spojenie dvoch právnych skutočností a to na strane predávajúceho faktúra so špecifikáciou tovaru a na strane kupujúceho platba v totožnej sume, aká je požadovaná faktúrou. Poukazuje na to, že spol. R. s.r.o. zakúpila od spoločnosti Y. Y. tovar za kúpnu cenu, ktorá bola dohodnutá a aj zaplatená. Preto sa domnieva, že rozsudkom uvádzaná „skutočná cena tovaru“ a „neoprávnene navýšená cena tovaru“ sú totožné, a je potrebné rozlišovať tzv. návrh kúpnej ceny a kúpnu cenu. Do tvorby kúpnej ceny vstupuje spravidla množstvo faktorov, cena a okolnosti, ktoré na jej vznik vplývajú bývajú aj viac, či menej zreteľné, racionálne, či nezriedka podmienené rôznymi okolnosťami. Ďalej poukazuje aj na obžalobou použitý pojem „neoprávnene navýšená cena tovaru“ a to ako na pojem nesprávny a zavádzajúci, použitý v jeho neprospech. V zmysle pracovnej zmluvy bol v pozícii obchodný manažér, preto bol zrejme oprávnený jednať o nákupe tovaru a nákupných cenách. Kúpna cena môže byť len jedna a to tá, ktorá je výsledkom konečnej dohody medzi Y. Y. a spoločnosťou R. s.r.o., ktorá takúto dohodnutú kúpnu cenu za tovar aj uhradila. Je teda podľa neho zjavné, že R. s.r.o. zaplatila za objednaný tovar dohodnutú kúpnu cenu a objednaný tovar jej bol aj riadne dodaný. Zaplatené peňažné prostriedky sa v majetkovej sfére spoločnosti R. s.r.o. nahradili nakúpeným tovarom. Nemožno teda hovoriť o žiadnej škode vzniknutej spoločnosti a tak ani o žiadnom následku, ako obligatórnom znaku skutkovej podstaty trestného činu. Ďalej poukazuje na to, že prvostupňový súd založil svoj rozsudok o vine v objektívnej stránke prevažne na obsahu textového súboru „MSN /Messenger/ komunikácia“, ktorú oboznamoval ako listinný dôkaz podľa § 269 Tr. poriadku na pojednávaní dňa 25.októbra 2017. On tento dôkaz už od počiatku označoval za: a) neautentický, resp. nepôvodný, b) spôsob jeho získania za nezákonný, c) čiže v konečnom dôsledku za dôkaz nepoužiteľný v trestnom konaní. Pokiaľ ide o namietanú neautentickosť, tak uviedol, že súbory s príponou „.doc“ teda s rovnakou príponou ako má súbor, z ktorého obsahu vyvodil súd jeho trestnoprávnu zodpovednosť /„MSN_komunikacia.doc“/ sú vytvárané spravidla vo všeobecne dobre známom programe od spoločnosti Microsoft - WORD, pomocou ktorého sa vytvárajú textové dokumenty ich písaním na klávesnici, prípadne tým, že sa do tohto súboru vkladajú slová, texty, a pod. Program WORD nie je programom, v ktorom sa komunikuje medzi osobami na diaľku /teda facebook, MESSENGER, SKYPE/. Samotná funkcionalita programu Messenger nebola v konaní objasnená ani vysvetlená a preto osobám, ktoré tento program nepoznajú, nebude zrejme známa podstata jeho fungovania. Namieta, že v konaní neboli procesným spôsobom zistené a zabezpečené informácie o tom, ako tento program funguje, ako a či sa v ňom používateľ „prihlasuje“, „registruje“, či sa spája alebo nespája aj s nejakými inými identifikátormi, alebo len vypíše nejaké označenie, pod ktorým vystupuje, či sa táto komunikácia vôbec ukladá týmto programom a pod. Súdny znalec na pojednávaní dňa 13.4.2016 po tom, čo mu obhajca predložil kópiu údajov o súbore msn_komunikacia.doc, kde sa uvádza k tomuto súboru dátum 31.1.2012 uviedol, že tento údaj svedčí iba o tom, kedy bol naposledy uložený tento súbor so zmenami, a nie kedy bol pôvodne vytvorený. Táto informácia o vytvorení sa však

dá zmeniť. Súdny znalec sa na pojednávaní dňa 21.9.2016 vyjadril k tomuto súboru tak, že „tá textová komunikácia, ktorá bola zaznamenaná v súbore, ktorý bol napálený na predloženom CD, tak nemusí byť pôvodnou komunikáciou, ako to bolo reálne vykonané. Tento súbor môže byť uložený vo formáte .xml (teda nie formát msn_komunikacia.doc ako je vyvodzovaný voči nemu) a text v tomto formáte možno dodatočne upravovať a meniť. Ja teda ako súdny znalec nemôžem určiť, či boli tam urobené nejaké zmeny v tom texte alebo nie. To či bolo alebo nebolo do toho záznamu zasahované by som mohol zistiť iba v tom prípade, keby mi bol predložený ten počítač s pôvodne nainštalovaným systémom Windows, z ktorého predmetná komunikácia prebiehala.“. Znalec ďalej na otázku obhajcu uviedol, že „ten disk, ktorý mi bol predložený bol niekoľkokrát prepisovaný a ja som sa nemohol dostať k pôvodným údajom uloženým v programe Messenger prostredníctvom systému Windows.“. K elektronickej komunikácii s prekladom považuje za potrebné uviesť, že prokuratúra v obžalobe zavádzajúco uvádzala „obnovené“ súbory .elektronická komunikácia. Súbor s označením msn_komunikácia doc. je súbor, ktorý nebol v prípravnom konaní znalcom obnovený ako pôvodný súbor, ale súbor, ktorý bol na disku nájdený a ktorý znalec označil ako nie autentický dokument, teda nie súbor vo formáte, ktorý ukladá Windows Messenger (zápisnica z pojednávania dňa 21.9.2016). Rovnako tak v Dodatku znalec konštatoval, v závere bodu 2. dodatku, že súbory uložené do formátu XML je možné otvoriť a editovať a že súbor formátu XML si neuchováva históriu zmien, len sa mení dátum uloženia, ktorý sa dá tiež zmeniť. Pritom dátumy vytvorenia - uloženia súborov sú z roku 2012 a 2013, teda dva až tri roky po tom, čo malo podľa rozsudku dôjsť k jeho konaniu /rok 2010 a 2011/, preto podľa jeho názoru takýto dôkaz nie je možné považovať podľa znaleckého posudku za identifikovaný ani len s účtom vo Windows, nie to už s jeho osobou, a už vôbec ho nemožno označiť za autentický v čase a čo do jeho obsahu. Ďalej namieta nezákonnosť spôsobu získania textového súboru MSN komunikácia. Príkazom na zaistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke Okresného súdu Prešov totiž nebola zabezpečená žiadna elektronická komunikácia MSN, ktorá by bola obnovením pôvodnej archivovanej, resp. uloženej, resp. obnovenej komunikácie. Týmto príkazom bola iba nájdená, už raz obnovená komunikácia (navyše neidentifikovaná pôvodcom a časom vytvorenia), ktorá aj keby mala patriť jemu, nebol na jej obnovenie a oboznámenie sa s ňou oprávnený ani poškodený /R. s.r.o./ ani žiadna osoba, ktorá s ňou mala nakladať. Poškodený ako jeho zamestnávateľ nemal žiadne oprávnenie na monitorovanie a oboznamovanie sa s akoukoľvek elektronickou komunikáciou zamestnanca. Po prvé Microsoft Messenger /MSN/ nebol zamestnávateľom /R. s.r.o./ určeným elektronickým prostriedkom, ktorý by mal on ako zamestnanec používať pre plnenie svojich pracovných úloh, a po druhé R. s.r.o. ako zamestnávateľ nezriadila pre neho ako zamestnanca žiadne konto pre použitie prostriedku MSN. Zdôrazňuje, že zamestnanec má v zmysle čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a čl. 11, v spojení s § 13 ods. 4 Zákonníka práce, ako aj článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv právo na ochranu súkromia, ktoré sa vzťahuje aj na monitorovanie elektronickej komunikácie zamestnanca. Poukázal na to, že najmä čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a jeho záväzný výklad Európskym súdom pre ľudské práva, podáva usmernenie pre posudzovanie či došlo, alebo nedošlo k jeho porušeniu. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Copland c/a Veľká Británia, v ktorom súd podal výklad článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv tak, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie a to vo význame, že monitorovanie, resp. oboznamovanie sa s obsahom zamestnancovej elektronickej komunikácie by okrem iného muselo byť podmienené aj tým, že by musel byť o monitorovaní tejto komunikácie vopred informovaný. Z oboznámenia obsahu jeho pracovnej zmluvy, ani zo žiadneho iného dôkazu, ktorý by bol obsahom súdneho spisu, žiaden takýto jeho súhlas, alebo čo i len akékoľvek vopred oznámené informovanie či dohoda o tom, že zamestnanec môže byť /a jeho korešpondencia/ takto monitorovaný zistené neboli. V súvislosti s tým upriamuje pozornosť súdu na to, že rozsudok Komory (ESĽP) z 12.1.2016 vo veci Barbulescu proti O., na ktorý poukazoval splnomocnenec poškodeného, nebol právoplatný. Naopak tento rozsudok Komory bol napadnutý odvolaním pána J. ku Veľkej komore ESĽP, ktorá dňa 5.9.2017 rozhodla, že práva p. J. boli porušené. Základným argumentom tohto rozhodnutia Veľkej komory ESĽP má byť, že zamestnanec nebol dostatočne poučený o spôsoboch a nástrojoch monitorovania jeho aktivít a teda aj elektronickej komunikácie. Poukazuje aj na to, že zrušený rozsudok Komory z 12.1.2016 bol založený tiež na predpokladoch, že zamestnanec mal nástroj na komunikáciu Yahoo Messenger určený zamestnávateľom /čo v jeho trestnej veci nie je/, zamestnávateľ mal s vedomím zamestnanca prístup k jeho účtu /nie ako v jeho trestnej veci/, a mnoho ďalších odlišností ako v jeho prípade. Ak sa zamestnávateľ - poškodený EKOfence s.r.o. v tejto veci cielene dostal cez obnovovanie pôvodných dokumentov, archívov a pod. do zamestnancových komunikačných prostriedkov, ktoré si inštaloval sám zamestnanec a využíval ich pre svoju komunikáciu, bez toho, aby mu tieto boli zamestnávateľom určené, alebo zriadené a nie aby k nim mal zamestnávateľ prístup, potom je podľa neho takýto

prípad jednoznačne neoprávneným zásahom zamestnávateľa a ani ak by bola takáto komunikácia autentická by ju nebolo možné použiť v trestnom konaní proti nemu. Napokon namieta aj neprípustnosť takého dôkazu. Poškodený a svedkovia tvrdili, že dávali obnovovať takúto už nejestvujúcu /vymazanú preinštalovaním operačného programu Linux, či iným spôsobom/ komunikáciu, a preto ak by aj takúto komunikáciu našli a mala byť nejako identifikovaná ako patriaca jemu, tak by týmto zasiahli do jeho práva na súkromie a listové tajomstvo, a potom ani takýto obsah, získaný porušením tohto jeho práva by nemohli odovzdať orgánom činným v trestnom konaní ako tzv. „jablko z otráveného stromu“, teda ani prevzatie týchto nezákonne získaných nositeľov informácií orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdom nemožno potom považovať za zákonný dôkaz, pretože z nepráva nemôže vzniknúť právo. Uviedol, že v prípade, ak odvolací súd pripustí tento dôkaz a túto nezákonnosť bude akceptovať, tak sa rovnako obráti so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva. Okrem toho namieta aj ďalší záver prvostupňového súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku konštatuje, že mal okrem konateľa poškodenej spoločnosti I. D. uviesť do omylu aj zástupcov čínskeho partnera tým, že im mal tvrdiť, že má s poškodeným dohodu, že si môže k cene tovaru pričítať aj svoju províziu. Prvostupňový súd sa v tomto svojom závere neodvolal na žiaden z vykonaných dôkazov, čo činí jeho argumentáciu za nepodloženú. Naopak, ak sa už súd odvolával na nezákonnú, neoveriteľnú a neautentickú MSN komunikáciu, tak mal pred prijatím tohto záveru vyhodnotiť aj oboznámenú „komunikáciu“ z čl. 617 až 622, konkrétne „komunikáciu“ z 25.2.2010 čas 10:55 hod. až 10:56 hod. kde sa za čínsku stranu má uvádzať: „Zavolala som pánovi X.. Potvrdil mi, že nikto iný nemá o tých províziách nič vedieť..“. Záver, ktorý prvostupňový súd prijal, že on mal uvádzať čínsku stranu do omylu teda na základe tohto podľa neho neobstojí. Prvostupňový súd, ak už prijal a vyhodnocoval nezákonnú, neautentickú „komunikáciu“ opomenul z nej tú skutočnosť, že je zaujímavá až od dátumu 21.2.2010 a že sa v nej nenachádza žiadne prvotné pojednanie, alebo prvotná dohoda p. Zhanga a neho o tom, že sa nejaká provízia bude pre neho vyplácať, ale je tam až akoby vysvetľovanie novej komunikujúcej /C. asistentka F./, ako sa dojednávala cena. Absentuje teda v „komunikácii“ záznam o tom kedy a s akým obsahom sa malo dojednať poukazovanie odmien pre neho a z akého dôvodu, na aké účely mal od spoločnosti Y. Y. dostávať COMMISION. Ak mu predávajúci p. X. za Y. Y. dohodol v minulosti provízie, resp. akým modelom mu ich bude vytvárať, potom ak takto Y. Y. tvorila, resp. napokon predávala tovary pre R., je to výlučne záležitosťou jej obchodnej politiky, a za stavu, že R. tieto tovary za tieto ceny kupovala, je predaj a kúpa za daných podmienok riadnym výsledkom obchodného vzťahu. Navyše, ak spoločnosť R. s.r.o., podľa vyjadrenia konateľa p. D. z tejto činnosti dosahovala zisk, nemožno podľa neho hovoriť o škode vzniknutej tejto spoločnosti, ale len o hypotetickej konštrukcii, ktorá pri uplatňovaní princípu ultima ratio pri vyvodzovaní trestnoprávnej zodpovednosti nemôže zakladať jeho zodpovednosť za trestný čin podvodu. Samotný zástupca poškodeného p. D. na pojednávaní dňa 13.4.2016 (str. 6 zápisnice) uviedol, že „naša firma v r. 2010 - 2011 bola v zisku, nebola v strate. Ja som podával trestné oznámenie z dôvodov takpovediac morálnych vo vzťahu k mojim zamestnancom. Keby som to nechal tak, ostatní zamestnanci by si mohli povedať, že si môžu robiť čo chcú.“. Ak by poškodená R. s.r.o. nebola našla dodatočne po tom, čo už on u nej nepracoval nejaké indície, ktoré ich viedli k týmto podozreniam, dodnes by nijakú škodu nepociťovala a ani neevidovala, pretože vedela a bola uzrozumená s tým, aký tovar a za akú cenu kupuje, nebola v žiadnom omyle. Preto nesúhlasí ani s náhradou škody, ktorá by len znamenala, že poškodený chce zarobiť viac, než ako zarobil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a zmenil tak, že ho spod obžaloby oslobodzuje, eventuálne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné rozhodnutie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje. Len vzhľadom na odvolacie námietky obžalovaného odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť.

V prvom rade nie je možné súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že skutkové závery napadnutého rozsudku sú založené na nezákonne získaných a nepoužiteľných dôkazoch. Elektronická komunikácia, ktorej sa uvedená námietka obžalovaného týka, totiž nie je korešpondenciou obžalovaného a ani sa netýka jeho súkromného života. Ide o obchodnú korešpondenciu poškodenej spoločnosti R. s.r.o., v mene ktorej s jej obchodným partnerom spoločnosťou Y. Y. W. P. W.&R. Ltd. obžalovaný dojednával kúpne zmluvy, vrátane kúpnych cien. Elektronická komunikácia bola vykonávaná na počítači poškodenej spoločnosti a touto spoločnosťou aj hradená. Obsahom tejto obchodnej korešpondencie boli údaje týkajúce sa predmetu obchodnej činnosti poškodenej spoločnosti a len tieto údaje sú použité v trestnom konaní. V žiadnom prípade teda použitím takéhoto dôkazu v trestnom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, ale ani ust. § 13 ods. 4 Zákonníka práce, ktoré zakazuje zamestnávateľovi bez vážnych dôvodov narúšať súkromie zamestnanca.

Okrem uvedeného rozdielu od prípadov riešených v judikatúre ESĽP, na ktorú poukazuje obžalovaný, v predmetnej veci naviac nešlo o monitorovanie zamestnanca. Po skončení pracovného pomeru obžalovaného v poškodenej spoločnosti R. s.r.o. vykonávaním prác, ktoré predtým vykonával obžalovaný, bol poverený C. D.. Na tieto práce mu preto bol pridelený rovnaký počítač poškodenej spoločnosti, ktorý predtým používal obžalovaný. C. D. pri svojej práci v histórii objednávok v počítači zistil nezrovnalosti v dvoch predfaktúrach týkajúcich sa obchodného partnera Y. Y. W. P. W.&R. Ltd., ktoré napriek tomu, že mali rovnaké čísla, dátumy a tovar, tak mali rozdielne ceny, pričom spoločnosťou R. s.r.o. bola uhradená tá vyššia. Z tohto dôvodu došlo k obnoveniu histórie počítača, vrátane elektronickej obchodnej komunikácie so spoločnosťou Y. Y. a bolo zistené, že nešlo o jediný prípad.

Počítačový harddisk, na ktorom bola zachytená predmetná elektronická komunikácia, orgánom činným v trestnom konaní vydala dobrovoľne prostredníctvom svojho konateľa vlastníčka harddisku spoločnosť R., s.r.o. dňa 27.3.2013. Zákonnosť použitia predmetných počítačových údajov v trestnom konaní bola následne zabezpečená príkazom prokurátora na vydanie, umožnenie vyhotovenia a ponechania si kópií takýchto údajov.

Z uvedenej elektronickej komunikácie vyplynulo, že obžalovaný poškodenú spoločnosť a jej konateľa I. D. uviedol do omylu ohľadom ceny tovaru, keď mu opakovane na odsúhlasenie a úhradu predkladal predfaktúry nie s nižšou cenou navrhnutou predávajúcou spoločnosťou HEBEI Y., ale predkladal predfaktúry s cenou navýšenou o províziu pre neho, na ktorú nemal nárok. Získaním provízie sa obžalovaný na škodu majetku spoločnosti R. s.r.o. obohatil a spôsobil jej škodu vo výške 19.743,95 USD. Zahrnutie provízie do kúpnej ceny a jej vyplatenie obžalovaný u predávajúceho Y. Y. dosiahol tým, že aj jej zástupcov uviedol do omylu tvrdením, že je to po dohode s konateľom poškodenej spoločnosti.

Uvedené zistenia a hodnovernosť predmetnej elektronickej komunikácie potvrdzujú ďalšie dôkazy. Predovšetkým je potrebné poukázať na výpisy z bežného účtu obžalovaného č. XXXXXXXXXX vedeného v Tatra banke, a.s., na správu Tatra banky a.s., na žiadosti platiteľa Y. o prevody finančných prostriedkov v zahraničí a na faktúry spoločnosti Y. Y. č. M č. M č. M č. M č. M a č. M

Z týchto dôkazov vyplýva, že od spoločnosti Y. Y. boli obžalovanému na účet v Tatra banke a.s. č. XXXXXXXXXX/XXXX poukázané provízie dňa 12.5.2010 v sume 7.514,- USD (zodpovedajúca súčtu provízií za faktúry č. M a č. M dňa 2.6.2010 v sume 5.269,95 USD (zodpovedajúca výške provízie za faktúru č. M dňa 27.7.2010 v sume 700,- USD (zodpovedajúca výške provízie za faktúru č. M a dňa 12.11.2010 v sume 6.260,- USD (zodpovedajúcej súčtu provízií za faktúry č. M a č. M Celkovo týmito príkazmi na úhradu bola obžalovanému poukázaná suma 19.743,95 USD.

Súčasne na rovnaký účet obžalovaného v Tatra banke a.s. boli pripísané sumy a to dňa 14.5.2010 vo výške 5.890,67 eur, dňa 4.6.2010 vo výške 4.237,99 eur, dňa 30.7.2010 vo výške 517,42 eur a dňa 18.11.2010 vo výške 4.528,56 eur, t.j. spolu v celkovej výške 15.174,64 eur (v dôsledku počtárskej chyby

je v napadnutom rozsudku uvedená celková suma 15.173,97 eur, čo však nemôže zhoršiť postavenie obžalovaného).

Okrem uvedených dôkazov hodnovernosť a autentickosť predmetnej elektronickej komunikácie možno vyvodiť aj z už popísaného spôsobu jej získania, z jej rozsiahlosti, z používaných výrazových prostriedkov charakteristických pre dojednávanie predmetných obchodov, z logickej nadväznosti komunikácií v jednotlivých dňoch a z obsahu komunikácie, ktorá obsahuje aj detaily z dojednávania kúpnych zmlúv, cien a počtov jednotlivých položiek. Naviac, z dokazovania nevyplynul žiadny motív, ktorý by mohol niekoho viesť k vytvoreniu či pozmeneniu predloženej komunikácie tak, aby obžalovanému privodil trestné stíhanie.

Rovnako nedôvodné sú aj ďalšie námietky obžalovaného. Predovšetkým nemôže trestnoprávnej zodpovednosti zbaviť obžalovaného to, že formálne konečný návrh ceny tovaru predložila spoločnosť Y. Y. a že poškodená spoločnosť tento návrh akceptovala a uhradila. Tvorbu ceny (jej navýšenie o províziu pre seba) totiž svojim konaním rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil obžalovaný, pričom bez toho, aby s jej navýšením o províziu oboznámil konateľa poškodenej spoločnosti, tomuto návrh ceny predložil na schválenie a úhradu. Práve časť kúpnej ceny navýšenej o províziu, na ktorú obžalovaný nemal nárok a o ktorú sa v dôsledku konania obžalovaného zmenšil majetok poškodenej spoločnosti, predstavuje škodu spôsobenú tejto spoločnosti v celkovej výške 19.743,95 USD.

Ako účelovú odvolací súd vyhodnotil aj obranu obžalovaného, že peniaze jemu vyplatené spoločnosťou Y. Y. boli za inú jeho činnosť pre túto spoločnosť a na úhradu nákladov, ktoré mu s tým vznikli. Žiadnu takúto konkrétnu činnosť a náklady totiž obžalovaný neoznačil a ani označiť nemohol, pretože žiadnu ani nevykonával.

Vzhľadom na uvedené aj podľa odvolacieho súdu je nepochybné, že sa skutok ustálený v napadnutom rozsudku stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž zrejmé, že obžalovaný na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Konal pritom vo forme priameho úmyslu (§ 15 písm. a) Tr. zákona). Tým po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona.

Vzhľadom na sofistikovaný spôsob vykonania činu, ktorým obžalovaný pri konaní za spoločnosť zneužil dôveru svojho zamestnávateľa, vzhľadom na opakovanie protiprávneho konania, spôsobenie väčšej škody a spáchanie činu v priamom úmysle je nepochybné, že závažnosť predmetného činu je vyššia ako nepatrná. Nemožno preto súhlasiť ani s tou námietkou obžalovaného, že nie je trestne zodpovedný aj pre uplatnenie princípu ultima ratio. Pre jeho uplatnenie totiž nie sú splnené podmienky.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici ustanovenej v § 221 ods. 2 Tr. zákona vo výmere 12 mesiacov. Trest ukladal pritom v rámci trestnej sadzby upravenej podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona od 1 roka až do 3 rokov 8 mesiacov a to vzhľadom na zistenie len poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona bez zistenia priťažujúcej okolnosti.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o povolení podmienečného odkladu výkonu uloženého trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu jedného roka.

Len formálnej chyby, ktorá nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, sa prvostupňový súd dopustil vo výroku o náhrade škody, keď pri označovaní ustanovenia § 287 Tr. poriadku, podľa ktorého rozhodol, neuviedol aj odsek 1. Po vecnej stránke však okresný súd rozhodol správne aj o náhrade škody.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.