Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-75-2017.pdf
PDF · 115.13 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/75/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: G. O., nar. XX. U. XXXX, A. X, S., zastúpeného: JUDr. Dušan Slanina, advokát, Trnava, proti žalovanému: P. A., nar. XX. P. XXXX, Č. XX, S., zastúpenému: P.. G.. P. A., bytom tamtiež, o 35.989,72 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 25 Cb 79/2010-343 z 25. októbra 2016 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje v napadnutých výrokoch I, III a IV. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (po pripojení veci sp. zn. 25 Cb 121/2010 na spoločné konanie s tu prerokúvanou vecou a po viacnásobnej zmene - rozšírení žaloby) súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 35.989,72 € s 9 % ročným úrokom z omeškania z 2.043,31 € od 4. septembra 2010, z 3.252,88 € od 20. októbra 2010 a z 30.692,53 € od 2. júna 2016, II. zastavil konanie vo zvyšnej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, III. zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania a IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3.1 Žalobca a žalovaný zmluvou o združení z 9. januára 1993 založili za účelom spoločného podnikania združenie NEKA. Počas podnikania v tomto združení žalobca a žalovaný ako spoludlžníci podpísali 10. augusta 2005 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako veriteľom zmluvu o úvere č. 0284155310/2005, na základe ktorej im poskytla úver na kúpu nehnuteľností v k. ú. S. zapísanej v tom čase na liste vlastníctva č. XXX. Združenie NEKA zaniklo dohodou k 30. aprílu 2006, dovtedy splácali splátky tohto úveru spoločne žalobca a žalovaný, po tomto dni sa žalovaný prestal podieľať na splátkach tohto úveru. Za september 2006 až júl 2012 žalobca nesporne zaplatil na splátkach úveru a úrokoch sumu 71.979,44 €, pričom osobitná dohoda o podieloch na tomto dlhu medzi žalobcom a žalovaným nebola.
3.2 Žalobca a žalovaný kúpnou zmluvou z 22. decembra 2006 nadobudli nehnuteľnosti na adrese F. O. X v S., a to každý v podiele 1/2. Žalovaný svoj podiel zmluvou z 21. septembra 2009 previedol na spoločnosť MILS, s.r.o. Žalovaný nechcel po zániku združenia podnikať v tejto nehnuteľnosti a až do roku 2009 toleroval situáciu, že žalobca sám užíval, staral sa a udržiaval túto nehnuteľnosť. Nepovažoval za dokázané, že by sa žalovaný snažil túto nehnuteľnosť užívať, že by sa domáhal vstupu do nej alebo jej užívania. Nebola dokázaná ani nemožnosť vstupu žalovaného do tejto nehnuteľnosti. Žalobca ju pritom neužíva celú a sú v nej priestory, ktoré žalovaný môže užívať.
4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie predovšetkým vyvodil, že úverovú zmluvu z 10. augusta 2005 uzavreli žalobca a žalovaný ako fyzické osoby, nie združenie NEKA, v dôsledku čoho nie je predmetom vyporiadania tohto združenia, o ktorom sa vedie samostatné konanie na súde prvej inštancie sp. zn. 15 Cb 52/2010. Preto predovšetkým zamietol návrh žalovaného na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania 15 Cb 52/2010. Úverovú zmluvu vyhodnotil ako absolútny záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 6 Obch. zák., v dôsledku čoho sa na strane dlžníkov podľa § 293 Obch. zák. predpokladá ich pasívna solidarita. Podľa § 511 ods. 3 Obč. zák. mal žalobca právo požadovať od žalovaného, aby mu nahradil, čo žalobca zaplatil X. X., a.s. nad rozsah svojho podielu. Žalovaný pritom jeho nárok za konania uznal tým, že voči tejto pohľadávke žiadal započítať svoju pohľadávku. Preto súd prvej inštancie vyšiel z toho, že nárok žalobcu je daný. Žalovaný za konania započítaval voči nároku žalobcu svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalobcovi vzniknúť tým, že užíval nehnuteľnosť F. O. X celú, teda nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Pretože však súd nezistil, že by žalobca užíval túto nehnuteľnosť nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, nevznikli podmienky vzniku nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Obč. zák. Pohľadávka, ktorú uplatňoval na započítanie, tak nebola dokázaná a nemohla spôsobiť zánik žalobcovej pohľadávky.
5. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zmeny výroku I. tak, že sa žaloba zamietne, eventuálne vec vráti súdu prvej inštancie, prehodnotenia výroku III. a zmeny výroku IV. tak, že sa žalobcovi náhrada trov konania neprizná. Úvodom namietol, že neboli splnené procesné podmienky, pretože advokát žalobcu zastupoval v minulosti aj žalovaného, bol priamym účastníkom skutkových tvrdení, ktoré si počas konania prispôsoboval. Tým bol žalovaný znevýhodnený a boli porušené jeho práva na spravodlivý proces, pričom odkázal aj na § 89 ods. 3 C. s. p. Konanie má podľa neho bližšie neoznačenú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nevypočul svedka Ing. W. A. ohľadom možnosti užívania spornej nehnuteľnosti žalovaným. Nezohľadnil, že žalobca rozpredával spoločný tovar v rozpore s § 139 ods. 1 a 2 a § 140 Obč. zák. Žalobca tiež nadužíval spornú nehnuteľnosť a bránil v jej užívaní žalovanému. Zistený skutkový stav tak neobstojí, lebo sú tu iné prostriedky procesného útoku a obrany. Rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo spor bol úmyselne vyvolaný žalobcom s cieľom privodiť žalovaného do platobnej neschopnosti. Žalobca narušil užívacie vzťahy spoločnej nehnuteľnosti, ponechal nevyporiadané ostatné veci združenia (tovary, majetok), no podával žaloby o regresy splátok úveru. Žalobca pritom využil ťažkú životnú situáciu žalovaného, ktorý sa nemohol brániť. V dôsledku toho išlo o zneužitie práva.
6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný sa v odvolaní nezaoberá dôvodmi napadnutého rozsudku, len kritizuje právneho zástupcu žalobcu, čo nemalo vplyv na rozhodnutie o regresnom nároku žalobcu, ktorý zaplatil splátky solidárneho dlhu. Žalovaný sa o platenie spoločného dlhu nezaujímal, na nehnuteľnosť nechodil a v septembri 2009 svoj podiel na nej previedol. Žalobca svoje nároky uplatnil, lebo hrozilo premlčanie. Žalovaný svoju povinnosť splácať podiel na dlhu neplnil. Nie je zrejmý význam svedectva B. A., ktorá do nehnuteľnosti prišla až v roku 2010. Nie je zrejmá ani súvislosť tovaru s prerokúvanou vecou. Žalobca užíva nehnuteľnosť len v rozsahu svojho podielu a nijako žalovanému nebránil ju užívať. Žalovaný neuvádza, aké ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany mali byť uplatnené. Tvrdenie o zneužití práva považuje žalobca za vykonštruované. Záverom upozornil, že aj Slovenská advokátska komora sťažnosť žalovaného na právneho zástupcu žalobcu odmietla ako neopodstatnenú.
7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I, III a IV (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Nemožno súhlasiť s námietkou žalovaného, že vo veci neboli splnené procesné podmienky. Podľa § 161 ods. 1 C. s. p., ale aj § 103 O. s. p. účinného do 30. júna 2016 sú procesnými podmienkami podmienky, za ktorých možno vo veci konať. Takými sú najmä právomoc a príslušnosť súdu, procesná subjektivita a procesná spôsobilosť strán, riadne zastúpenie strán, riadna žaloba, nedostatok prekážky začatého konania alebo veci rozsúdenej. Na existenciu takýchto prekážok (nedostatok procesných podmienok) prihliada aj odvolací súd aj nad rozsah odvolacích dôvodov (§ 380
ods. 2 C. s. p.). V prerokúvanej veci však odvolací súd nezistil takýto nedostatok. Žalobca na svoje zastupovanie splnomocnil advokáta JUDr. Dušana Slaninu, ktorému už 8. decembra 2009 udelil písomné plnomocenstvo v zmysle § 24 vtedy účinného O. s. p. Rovnakého advokáta splnomocnil žalobca na zastupovanie aj v konaní 25 Cb 121/2010 (plnomocenstvo z 28. januára 2010), ktoré bolo uznesením súdu prvej inštancie z 12. októbra 2010 spojené s tu prerokúvanou vecou podľa § 112 vtedy účinného O. s. p. Udelené plnomocenstvo vyhovuje náležitostiam cit. ustanovení O. s. p., čím je splnená procesná podmienka riadneho zastúpenia žalobcu. Podľa § 31a ods. 1 O. s. p. zástupcom účastníka nemohol byť ten, koho záujmy boli v rozpore so záujmami účastníka, ktorého zastupuje. Podobne podľa všeobecného ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže zastupovať ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmy zastúpeného. V týchto prípadoch by úkony splnomocnenca (zástupcu) nemali žiadne účinky pre splnomocniteľa (zastúpeného), a to napriek existencii splnomocnenia. Vždy však musí ísť o priamy rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného. V prerokúvanej veci by teda splnomocnenie udelené žalobcom jeho advokátovi trpelo týmto nedostatkom len za predpokladu, že záujmy advokát JUDr. Dušana Slaninu by boli v rozpore so záujmom žalobcu.
9. Žalovaný však ani netvrdí, že by tu o taký prípad išlo. Naopak, poukazuje na to, že JUDr. Dušan Slanina v podstate zastupoval aj žalovaného (resp. spoločné združenie žalobcu a žalovaného s názvom NEKA), čím získal vedomosti o skutočnostiach, ktoré počas konania prezentoval. To však nemôže znamenať rozpor záujmov žalobcu a jeho advokáta a nemôže byť dôvodom, aby úkony zástupcu (t. j. advokáta) nemali účinky voči zastúpenej strane (t. j. žalobcovi), resp. aby jeho zastúpenie nebolo považované za riadne. Žalovaný tu zrejme smeruje na ustanovenia § 21 písm. a) a d) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa ktorých je advokát povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak v tej istej veci alebo v súvislosti s ňou poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada, ako aj vtedy, ak informácia, ktorú má o inom klientovi alebo o bývalom klientovi, by mohla toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada, neoprávnene zvýhodniť. Podľa odvolacieho súdu je však v prerokúvanej veci podstatné to, že advokát JUDr. Dušan Slanina poskytoval aj podľa tvrdenia žalovaného právne služby žalobcovi a žalovanému v rámci ich združenia NEKA, teda poskytoval ich obom stranám vo veci, ktorá im vtedy bola spoločná. Ak teda následne pokračuje v poskytovaní právnych služieb len žalobcovi, nemožno hovoriť, že by predtým poskytoval právne služby niekomu inému, koho záujmy sú v rozpore so záujmom žalobcu, prípadne že by od iného získal informáciu, ktorá by žalobcu mohla neoprávnene zvýhodnil. Právne služby tento advokát poskytoval obom stranám spoločne vo veci, v ktorej ich záujmy boli v danom čase spoločné, a takisto informácie získané v danom čase získaval od oboch ako účastníkov združenia, ktorí sami tieto informácie mali mať. Nemožno teda povedať, že by tieto informácie dokázali akokoľvek zvýhodniť žalobcu, teda že by advokát mal od žalovaného také informácie, ktoré by žalobca nemal a ktoré by teda žalobcu zvýhodnili. Odkaz žalovaného na § 89 ods. 3 C. s. p. je v tejto súvislosti irelevantný, pretože toto ustanovenie len zakazuje súbeh zastúpenia advokátom a inou osobou.
10. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom, že týmto spôsobom bolo procesné postavenie žalovaného v nevýhode oproti žalobcovi. Takúto nevýhodu nemôže založiť len okolnosť, že jedna zo strán má zástupcu, ktorá ho v danej záležitosti zastupuje dlhodobo, v dôsledku čoho má väčšiu „orientáciu“ vo veci. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci táto výhoda vyplývala z toho, že advokát žalobcu predtým poskytoval právne služby žalobcovi a žalovanému v ich spoločnom združení, čo nemožno považovať za rozpor záujmov advokáta ani so žalobcom ani so žalovaným, ani za zneužitie informácií v prospech žalobcu. Advokát žalobcu pritom nebol v konaní vypočúvaný ako svedok, v dôsledku čoho je nedôvodná aj táto námietka žalovaného. Okrem toho súd podľa ustanovení O. s. p. ani C. s. p. nemal právo nepripustiť zastúpenie ktorejkoľvek strany advokátom (mal právo tak urobiť len voči inému zástupcovi než advokátovi, § 27 ods. 2 O. s. p. a § 89 ods. 2 C. s. p.).
11. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 a 3.2 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní.
12. Žalovaný namietol, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz - výsluch svedkyne Ing. W. A.. Súd prvej inštancie však v rozsudku zreteľne odôvodnil, že tento dôkaz nevykonal preto, lebo Ing. A. do spornej nehnuteľnosti až do r. 2010 nevkročila, v dôsledku čoho nemôže vypovedať o tom, aký bol spôsob užívania tejto nehnuteľnosti pred rokom 2010. Žalovaný pritom v konaní uplatňoval na započítanie práve pohľadávku voči žalobcovi na vydanie (zaplatenie) úžitku žalobcu z toho, že túto nehnuteľnosť užíval nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu skôr než v roku 2010. Potom je ale logické, že súd prvej inštancie výsluch tejto svedkyne nevykonal, pokiaľ neriešil otázku konkrétneho užívania nehnuteľnosti v r. 2010 a neskôr.
13. Žalovaný ďalej namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a sú tu iné prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené. Túto svoju odvolaciu námietku však žalovaný vôbec bližšie nekonkretizuje. Odvolateľ mal v odvolaní podľa § 365 C. s. p. konkretizovať jednotlivé odvolacie dôvody. Konkretizácia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) C. s. p. neznamená len odcitovanie zákonného znenia, prípadne všeobecné tvrdenie, že súd prvej inštancie nevykonal potrebné dokazovanie. Povinnosťou odvolateľa je uviesť konkrétne námietky proti zistenému skutkovému stavu. Odvolateľ je teda v zásade povinný buď namietnuť, že súd prvej inštancie nevykonal určité dôkazy (v odvolaní konkrétne označené), hoci ich odvolateľ navrhol a hoci tieto dôkazy mali určitý (v odvolaní presne vymedzený) vplyv na zistenie skutkového stavu. Pokiaľ sa teda odvolateľ bráni proti hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, je jeho povinnosťou predniesť v odvolaní konkrétne výhrady voči konkrétnym skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie a tiež vzniesť konkrétne námietky proti konkrétnemu postupu súdu prvej inštancie pri vykonávaní a hodnotení dôkazov. Odvolateľ je teda povinný v zásade namietnuť, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil určitý dôkaz, kvôli čomu ho nesprávne vyhodnotil, ako ho mal správne vyhodnotiť a aký by to malo vplyv na skutkové zistenie, ktoré súd prvej inštancie urobil alebo neurobil. Len všeobecné a nekonkrétne námietky odvolateľa proti zisteniu skutkového stavu nevyhovujú náležitostiam § 365 C. s. p. a odvolací súd sa preto týmito odvolacími dôvodmi nemohol bližšie zaoberať.
14. Z uvedeného skutkového stavu potom súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca a žalovaní boli ako podnikatelia na základe živnostenského oprávnenia [§ 2 ods. 2 písm. b) Obch. zák.] na základe zmluvy z 9. januára 1993 členmi združenia NEKA, ktoré bolo založené na účely výkonu ich spoločnej podnikateľskej činnosti podľa § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy žalobcu a žalovaného z účasti v tomto združení sa potom spravovali len Občianskym zákonníkom podľa § 261 ods. 6 Obch. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o združení (9. januára 1993). Žalobca a žalovaný však ako spoludlžníci uzavreli 10. augusta 2005 so X. X., a.s., ako veriteľom zmluvu o úvere, ktorého účelom bolo financovanie nadobudnutia nehnuteľností, ktorá mala slúžiť spoločnému podnikaniu žalobcu a žalovaného v rámci tohto združenia. Nemožno preto celkom súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že záväzok z tejto zmluvy nepatrí medzi záväzky združenia NEKA. Združenie podľa § 829 ods. 2 Obč. zák. nemá spôsobilosť na práva a povinnosti, v dôsledku čoho ani nemohlo byť zmluvnou stranou (dlžníkom) zmluvy o úvere z 10. augusta 2005, tou mohli byť len samotní účastníci združenia (žalobca a žalovaný). Podstatné pre posúdenie, či ide o záväzok združenia, je otázka účelu uzavretia takejto zmluvy, ktorý aj podľa súdu prvej inštancie súvisel s činnosťou združenia (nadobudnutie nehnuteľnosti na spoločné podnikanie v rámci tohto združenia). V dôsledku toho sú záväzky z tejto zmluvy záväzkami z činnosti tohto združenia, takže za ne žalobca a žalovaní zodpovedajú voči X. X., a.s., ako tretej osobe spoločne a nerozdielne podľa § 835 ods. 2 Obč. zák., na ktorý inak (v rozpore so svojím predošlým záverom) odkazoval aj súd prvej inštancie.
15. Žalobca a žalovaný mali teda za záväzok zo zmluvy o úvere z 10. augusta 2005 zodpovedať spoločne a nerozdielne, teda veriteľ mohol žiadať zaplatenie celého úveru od každého z nich. Podľa zisteného skutkového stavu pritom po 30. apríli 2006 splácal tento úver výlučne len žalobca. Hoci sa tomu súd prvej inštancie výslovne nevenoval, podiel žalobcu a žalovaného na tomto dlhu vo vzájomnom pomere je rovnaký, čo vyplýva z dispozitívneho pravidla § 511 ods. 2 prvej vety Obč. zák. a je aj výslovne dohodnuté v čl. 3 prvom odseku zmluvy o združení z 9. januára 1993, podľa ktorého každý zo spoločníkov prispieva na úhradu nákladov spojených s činnosťou združenia rovnakým dielom. Žalobca a žalovaný sa teda vo vzájomnom pomere mali podieľať na splácaní úveru rovným dielom, teda každý po jednej polovici. Súd prvej inštancie potom vo výsledku správne dospel k záveru, že ak žalobca zaplatil celý úver, môže sa podľa § 511 ods. 3 Obč. zák. domáhať od žalovaného, aby mu nahradil polovicu nákladov, ktorá naňho pripadá. Žalovaný nenapadol záver súdu prvej inštancie, že táto polovica predstavuje ku dňu vyhlásenia rozsudku 35.989,72 €.
16. Z už uvedených dôvodov nemožno súhlasiť ani s názorom súdu prvej inštancie, že by sa tento záväzok nemohol vyporiadavať v rámci vyporiadania majetku združenia v konaní 15 Cb 52/2010. Tento záväzok by mohol (a pokiaľ by existoval, v zásade by aj mal byť) predmetom vyporiadania tohto združenia, hoci § 841 Obč. zák. výslovne predpokladá len vyporiadanie majetku. V prerokúvanej veci je však podstatné, že predmetom konania nie je vyporiadanie existujúceho záväzku združenia voči tretej osobe, ale náhrada toho, čo jeden z účastníkov združenia poskytol nad rámec svojho podielu na činnosť združenia. Pritom v odvolacom konaní nebol spochybnený záver súdu prvej inštancie, že k zániku združenia došlo k 30. aprílu 2006, pričom žalobca uplatňuje regres za splátky úveru vykonané po tomto dni. Nemožno teda žalobcovi tento nárok uprieť s poukazom na to, že regresný nárok sa má vyporiadať v rámci združenia, pretože po 30. apríli 2006 zanikla žalobcovi povinnosť priebežne prispievať na náklady združenia, teda aj na platenie záväzkov účastníkov združenia voči tretím osobám. Ak žalobca takéto záväzky platil, nemožno jeho plnenie považovať za plnenie do združenia, ktoré potom treba aj vyporiadať mimo združenia. Odvolací súd len dodáva, že k rovnakému výsledku by sa dospelo aj vtedy, ak by sa žalobcom vynaložené peniaze na splatenie splátok úveru považovali za príspevok na náklady združenia. Z čl. 3 prvého odseku druhej vety zmluvy o združení z 9. januára 1993 totiž vyplýva, že aj takto (nad rámec podielu vynaložené) náklady sa mali vysporiadavať priebežne, teda nie až po zániku združenia, a to tak, že jeden spoločník mal uhradiť druhému, čo na nákladoch vynaložil nad svoj podiel. Nárok žalobcu by teda obstál aj za trvania združenia práve na základe citovaného ustanovenia zmluvy o združení.
17. Žalovaný za konania uplatňoval kompenzačnú námietku voči nárokom žalobcu, pričom si započítaval pohľadávku na náhradu za to, že žalobca ako polovičný spoluvlastník užíval spoločnú nehnuteľnosť F. O. X v S. celú, teda nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Konkrétne si pritom žalovaný kompeznačným prejavom na č. l. 63 započítal nárok na takúto náhradu, ktorá mu patrila za mesiace jún a júl 2007, a prejavom na č. l. 82 započítal nároky na túto náhradu za júl 2007 (zvyšok) a august až október 2007. Celkovo si uplatnil na započítanie sumu 5.514,31 €. Už na tomto mieste tak treba povedať, že aj keby bola pohľadávka uplatnená žalovaným opodstatnená, nemohla by viesť k zániku celej žalovanej pohľadávky a zamietnutiu žaloby tak, ako to žiadal žalovaný v odvolaní. V každom prípade totiž pohľadávka žalobcu prevyšuje pohľadávku žalovaného o 30.475,41 €. Pokiaľ ide o samotný kompenzovaný nárok, žalovaný aj súd prvej inštancie ho kvalifikovali ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Obč. zák., voči čomu žalobca nič nenamietol. Nie je preto potrebné riešiť otázku, či v danom prípade skutočne ide o správnu právnu kvalifikáciu a či takýto nárok v skutočnosti nie je nárokom podľa § 131 ods. 1 Obč. zák. na vydanie úžitkov a plodov veci voči neoprávnenému držiteľovi (ak polovičný spoluvlastník drží celú vec a užíva ju ako svoju, hoci vie, že mu celá nepatrí, je jej neoprávneným držiteľom v zmysle § 130 ods. 1 Obč. zák. a contrario; k povahe nárokov z podielového spoluvlastníctva porov. tiež uznesenia NS SR sp. zn. 4 Cdo 277/2009 a 6 Cdo 184/2010). Vo výsledku je totiž predpokladom nároku podľa jednej aj druhej kvalifikácie užívanie veci spoluvlastníkom nad rámec jemu patriaceho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný však v odvolaní riadnym spôsobom nespochybnil skutkový záver súdu prvej inštancie, že medzi júnom a októbrom 2007 žalobca neužíval spornú nehnuteľnosť nad rámec svojho podielu a nebránil žalovanému v jej užívaní. Vychádzajúc z tohto skutkového zistenia je potom správny záver súdu prvej inštancie, že žalovanému nemohol voči žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu za užívanie spornej nehnuteľnosti nad rámec žalobcovho polovičného podielu.
18. Žalovaný v odvolaní naznačoval tiež to, že žalobca nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu nadužíval (rozpredával) spoločný tovar združenia. V tomto smere možno odkázať na vyššie uvedený výklad, podľa ktorého by žalovanému mohol vzniknúť nárok na náhradu za takéto nadužívanie spoločného majetku (eventuálne nárok na vydanie časti kúpnej ceny za tento tovar, ktorý žalobca prijal nad rámec svojho podielu v zmysle § 515 ods. 1 Obč. zák.). Predpokladom takéhoto nároku však znova je dokázať, že k takémuto nadužívaniu alebo rozpredávaniu došlo a žalobca týmto spôsobom skutočne získal viac než naňho pripadá podľa jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný však počas konania nepredniesol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k takýmto okolnostiam (§ 150 C. s. p.), ani ich nepodoprel dôkazmi (čl. 8 základných princípov C. s. p.). Neurobil tak pritom ani v odvolaní, kde by však beztak neboli prípustné, keďže vôbec nie je zrejmé, čo žalovanému bránilo predniesť ich skôr [§ 154 v spojení s § 366 písm. d) C. s. p.].
19. Nemôže obstáť námietka žalovaného, že zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva. Predovšetkým na prerokúvanú vec nemôže dopadať čl. 5 základných princípov C. s. p., ktorý sa (vzhľadom na predmet úpravy C. s. p.) nemôže týkať zneužitia hmotného práva, ale len procesného práva, teda oprávnení priznaných stranám v civilnom sporovom konaní. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného by mohlo ísť skôr o aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. V súvislosti s týmto ustanovením už judikatúra vyslovila, že obchodník v rámci podnikania nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Obdo 11/2008). Podľa odvolacieho súdu však v prerokúvanej veci nie sú naplnené tieto predpoklady. Z predošlých odsekov je zrejmé, že nárok žalobcu na náhradu polovice ním zaplatených splátok úveru Slovenskej sporiteľni, a.s., vyplýva tak z ustanovenia § 511 ods. 3 Obč. zák., ako aj z výslovného ustanovenia čl. 3 prvého odseku druhej vety zmluvy o združení medzi stranami z 9. januára 1993. Okolnosť, že žalobca sa tohto nároku domáha bez toho, aby súčasne uplatňoval iné nároky z vyporiadania činnosti tohto združenia, tak sama osebe nie je výkonom práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca by mal totiž toto právo aj počas činnosti združenia, kedy by sa žalovaný vôbec nemohol domáhať žiadnych nárokov z titulu vyporiadania činnosti združenia. Koniec koncov, žalovaný v tu prerokúvanej veci nepreukázal svoje tvrdenia, že by žalobca dokázal celý úver splácať z majetku združenia, ktorý podľa žalovaného neoprávnene zadržuje, teda že by tento majetok postačoval na úhradu celého úveru. Okrem toho námietka žalovaného v podstate žiada od žalobcu, aby činnosť združenia po určitý čas sám úveroval (keďže splátky úveru boli splatné bez ohľadu na to, či združenie funguje alebo nie) a následne si ich vymáhal až v rámci konania o vyporiadanie majetku združenia. To podľa odvolacieho súdu nemožno od žalobcu žiadať, keď vzhľadom na cit. ustanovenie čl. 3 zmluvy o združení s takouto situáciou nebol žalobca povinný súhlasiť ani za trvania združenia.
20. Na základe toho tak súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu existuje a nezanikla započítaním, keď existencia pohľadávok žalovaného nebola v konaní dokázaná. Správne preto žalobe žalobcu vyhovel v rozsahu, v akom zostala predmetom konania po poslednej zmene prednesenej na pojednávaní 13. septembra 2016. Nárok na úrok z omeškania (jeho výšku a dátum, od kedy plynú) žalovaný v odvolaní riadnym spôsobom nenapadol, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok s odkazom na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka správny aj v tejto časti.
21. Správny je aj výrok o trovách v napadnutom rozsudku. Žalobca mal v konaní úspech, v dôsledku čoho mu bol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. priznaný nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal. Ako už bolo vyššie odôvodnené, zastupovanie žalobcu advokátom JUDr. Dušanom Slaninom nebolo v rozpore s ustanoveniami O. s. p. ani C. s. p., a preto nie je zrejmé, prečo by malo byť dôvodom na nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Podľa § 257 C. s. p. možno takýto nárok nepriznať len vtedy, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa (osobné pomery povinnej a oprávnenej strany, ich postoj a súčinnosť v konaní, plnenie súdom uložených povinností a pod.). V prerokúvanej veci na strane žalobcu ani žalovaného takéto dôvody nie sú a ani zo zastupovania žalobcu JUDr. Dušanom Slaninom takéto dôvody nevyplývajú. Návrh žalovaného nepriznať žalobcovi trovy preto takisto nie je opodstatnený.
22. Žalovaný samostatne napadol aj výrok III rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania podľa § 164 C. s. p. do právoplatného skončenia konania 15 Cb 74/2010 o vyporiadanie majetku združenia NEKA. O zamietnutí prerušenia konania rozhoduje súd spravidla s rozhodnutím vo veci samej, teda v rozsudku (§ 162 ods. 3 C. s. p. analogicky), tento výrok má však povahu uznesenia, pretože sa ním nerozhoduje vo veci samej (§ 234 C. s. p.). Proti tomuto výroku je teda podľa § 355 ods. 2 C. s. p. prípustné odvolanie len za predpokladu, že to zákon pripúšťa. Ustanovenie § 357 písm. n) C. s. p. pripúšťa odvolanie len proti uzneseniam, ktorým sa konanie prerušilo, nie proti uzneseniam, ktorým bol návrh na prerušenie konania zamietnutý. Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. sa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 ods. 1 C. s. p. Toto ustanovenie však nerozširuje okruh uznesení, ktoré možno napadnúť odvolaním, pretože takéto uznesenie možno napadnúť len v rámci odôvodnenia odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej. Podľa § 389 ods. 2 C. s. p. potom platí, že ak odvolací súd dospeje k záveru, že tento odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 C. s. p. (teda nesprávnosť
predchádzajúceho uznesenia) je daný, zruší napadnuté rozhodnutie vo veci samej a aj právoplatné uznesenie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo.
23. Podľa § 164 C. s. p. môže súd prerušiť konanie, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Žalovaný v prerokúvanej veci videl význam konania 15 Cb 74/2010 v podstate v tom, že sa v ňom vyporiadava majetok združenia NEKA medzi žalobcom a žalovaným a v rámci neho by malo dôjsť aj k vyporiadaniu záväzku zo zmluvy o úvere z 10. augusta 2005. Odvolací súd z dôvodov uvedených v ods. 14 tohto rozsudku síce nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že by záväzok z tejto úverovej zmluvy nebol záväzkom z činnosti združenia, zároveň však z tam uvedených dôvodov zotrváva na názore, že pre nárok žalobcu nie je rozhodujúca otázka zániku združenia alebo vyporiadania jeho majetku, keďže mu tento nárok patrí bez ohľadu na to. Preto sa v konaní 15 Cb 74/2010 nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto konanie, a súd prvej inštancie správne návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 C. s. p. teda nie je daný a nie je dôvod na postup podľa § 389 ods. 2 C. s. p., pretože výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je správny.
24. Preto odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I, III a IV potvrdil (výrok I).
25. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému, keď z už z uvedených dôvodov ani v tomto prípade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by vylučovali nárok žalobcu na náhradu trov konania (výrok II).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.