Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/249/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, proti žalovanému: N. P., nar. XX. P. XXXX, Q. O. XXX, O. O., o 508,05 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 8 30/2017-34 z 10. augusta 2014 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 508,05 € zo zmluvy o revolvingovom úvere zo 7/13. februára 2013 č. 8500021351, a II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3.1 Žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá poskytuje pôžičky a úvery nebankovým spôsobom. Žalovaný 7. februára 2013 ako dlžník podpísal žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvu o revolvingovom úvere so žalobcom ako veriteľom. V bode 5 tejto žiadosti sa uvádza, že dlžník žiada žalobcu o poskytnutie úveru v čiastke (limit) 1.500 € s mesačnou splátkou 80,37 €, pričom celkovo mal dlžník zaplatiť na úvere a úrokoch 3.375,54 €. Predpokladaná RPMN bola 70,01 %, ročná úroková sadzba tiež 70,01 %. Poskytnutá čiastka revolvingu bola uvedená 790,84 €, celková čiastka za poskytnutie revolvingu bola 1.928,88 € a predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu mala byť 63,32 % a ročná úroková sadzba revolvingu mala byť 76,21 %. V bode 6 (údaje o schválenom úvere) sa uvádzajú v podstate rovnaké údaje, len RPMN je vo výške 70,1 %, takisto predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu bola 70,01 %. Takto vyplnenú žiadosť/zmluvu podpísal žalobca 13. februára 2013.

3.2 V bode 7 žiadosti/zmluvy je obsiahnuté ustanovenie, podľa ktorého je dlžník súhlasí, že veriteľ je oprávnený po vyhodnotení údajov dlžníka upraviť výšku, počet a splatnosť jednotlivých splátok úveru, RPMN úveru a zmluvnú odmenu bez toho, aby to znamenalo porušenie povinností dlžníka. V ods. 8. je obsiahnutá dohoda o záväzku dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 107,88 € a za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok revolvingu vo výške 112,08 €.

3.3 Žalobca žalovanému vyplatil 1.392,12 € a žalovaný celkovo žalobcovi zaplatil 884,07 €.

4.1 Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Obč. zák., ako aj o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti vymedzené v § 9 tohto zákona. Okrem iného musí mať písomnú formu a ak nemá, je neplatná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno o existencii platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, o revolvingovom úvere. Žalobcom predložený žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvu o revolvingovom úvere nespĺňa písomnú formu ani dohodu zmluvných strán o úvere. Zo zmluvných dojednaní a praxe vyplýva, že dlžník vyplní žiadosť/zmluvu a bod 5 žiadosti/zmluvy a podpíše ju len on, ale listina nie je vyplnená v bode 6; takto podpísaná a v bode 6 nevyplnená zmluva ide žalobcovi, aby tento posúdil, či žiadosti dlžníka vyhovie alebo nie a v akej výške; žalobca ako dodávateľ a veriteľ v jednej osobe posudzuje žiadosť/zmluvu dlžníka; po vyhodnotení žalobca vyhotoví oznámenie pre dlžníka, podpíše žiadosť/zmluvu a následne tieto listiny zasiela dlžníkovi. Spotrebiteľ (žalovaný) najprv podpíše žiadosť/zmluvu, kedy však nie je vôbec zrejmé a jednoznačné, že sumu, akú uviedol v žiadosti, aj reálne dostane. Žalobca (veriteľ) má právo jeho žiadosť posúdiť a prípadne ním požadovanú výšku znížiť alebo zmeniť iné parametre, napr. aj úrokovú sadzbu, RPMN, výšku a počet splátok a pod. Takéto zmeny môže urobiť jednostranne, nezávisle od vôle spotrebiteľa, bez jeho súhlasu, bez toho, aby mal možnosť spotrebiteľ, teda aj žalovaný sa k tomu vyjadriť a následne sa rozhodnúť, či podpíše alebo nie taký návrh zmluvy, ktorý mu predložil veriteľ ako dodávateľ. Žalovaný nedisponuje oznámením o schválení úveru, ktoré obsahuje to, čo mu je žalobca ochotný poskytnúť a za akých zmluvných podmienok, ktoré bývajú niekedy iné než je v bode 5. Podľa zmluvných dojednaní však s obsahom oznámenia by sa mal dlžník oboznámiť až po tom, čo by ho už zmluva mala zaväzovať. Ide o dojednanie jednoznačne koncipované v prospech výlučne jednej strany - dodávateľa na úkor a v neprospech dlžníka - spotrebiteľa, ktorého takýmito dojednaniami zbavujú jeho práva slobodného rozhodnutia, či podmienky, ktoré mu dodávateľ oznámi až dodatočne prijme alebo nie a zaväzujú ho k prijatiu týchto podmienok nezávisle od jeho rozhodnutia a vôle týmito dojednaniami. Celý takýto postup je netransparentný, zavádzajúci a v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale aj rozpore so zákonom (§ 3 ods. 1 a § 39 Obč. zák.).

4.2 Ďalej súd prvej inštancie právne uzavrel, že v zmysle § 43 až 44 Obč. zák. zmluva je uzavretá, ak návrh, ktorý bol predložený druhej strane, bol bez výhrad prijatý. Ak prijatie obsahuje nejaké výhrady, ak obsahuje niečo, čo v návrhu nie je, nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, ale ide o odmietnutie návrhu a nový návrh od druhej zmluvnej strany. V danej veci žalobca v bode 6 žiadosti/zmluvy uviedol iný údaj RPMN za úver (v bode 5 - 70,01 % a v bode 6 - 70,10 %). Obdobne iný údaj je uvedený v bode 5 pokiaľ sa týka výšky poskytnutého revolvingu. V bode 5 nie sú uvedené úroky z omeškania, ani ich výška. V bode 6 tento údaj už je uvedený. Z tohto potom vyplýva záver, že žalovaný ako dlžník vyplnil žiadosť/zmluvu, uviedol v nej čo požaduje tým, že vyplnil bod 5 žiadosti/zmluvy. Týmto dal návrh zmluvy žalobcovi. Žalobca následne žiadosť/zmluvu vyplnil v bode 6 nie totožnými údajmi, ale čiastočne s inými údajmi, ako sú uvedené vyššie. Vyplýva z toho, že návrh žalovaného odmietol a to s poukazom na § 44 ods. 2 Obč. zák. Obdobne tak postupoval aj pri vyhotovení oznámenia o schválení úveru. Preto mala nasledovať ďalšia fáza a to prijatie takto zmeneného, teda nového návrhu zo strany žalobcu žalovaným. V danom prípade takto postupované nebolo.

4.3 Žalobca však žalovanému poskytol 1.392,12 €. Takúto sumu by tak žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi, ale iba z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca si ale svoj nárok uplatnil až 30. mája 2017, teda po uplynutí premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca plnenie poskytol žalovanému 13. februára 2013. Lehota na vrátenie plnenie uplynula 14. februára 2015 (dvojročná lehota), resp. najneskôr 14. februára 2016 (trojročná lehota). Žalobca tak žalobu podal a nárok na vydanie nevráteného rozdielu z poskytnutého plnenia si uplatnil oneskorene, po uplynutí premlčacej lehoty. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na premlčanie musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti, pretože ide o spotrebiteľskú vec.

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či vôbec možno hodnotu RPMN v zmluve dohodnúť. Z § 2 písm. i) aj § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. totiž vyplýva, že nejde o dohodnutý, ale presne určený údaj. V zmluve nemohla byť RPMN, ktorá bola uvedená v bode 5, pretože v čase prijatia návrhu zo strany žalobcu už táto hodnota nezodpovedala zákonu. Tento údaj má byť podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v zmluve uvedený, nie v zmluve dohodnutý. To isté platí aj pre výšku úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie tiež nesprávne posúdil charakter oznámenia o schválení úveru, ktoré nemá povahu návrhu na uzavretie zmluvy, ale len opisuje údaje zo zmluvy. Súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že zmluva nevznikla. Okrem toho žalobca nežiadal žiadne úroky ani poplatky.

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému mu do vlastných rúk 9. októbra 2017 nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.) a potom, čo stranám dal bezvýsledne priestor vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia právneho predpisu (§ 382 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.

9. Odvolací súd sa v zásade stotožňuje s právnymi úvahami súdu prvej inštancie reprodukovanými v ods. 4.1 tohto rozsudku v otázke platnosti zmluvných dojednaní, ktoré umožňujú žalobcovi jednostranne meniť obsah návrhu na uzavretie zmluvy. Dôvodom neplatnosti je tu však vcelku triviálna aplikácia § 54 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa podmienky v spotrebiteľských zmluvách nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Obč. zák. vyplýva, že prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Zmluva teda v takomto prípade vzniká až prijatím tohto nového návrhu pôvodným navrhovateľom (§ 44 ods. 1 prvá veta Obč. zák.). Ak teda spotrebiteľ predloží dodávateľovi návrh na uzavretie zmluvy určitého obsahu (výška úveru, výška a počet splátok, úroková sadzba atď.), dodávateľ ju musí buď bezvýhradne akceptovať alebo zmeniť parametre, čo sa však podľa § 44 ods. 2 Obč. zák. považuje za nový návrh. Spotrebiteľ má potom právo o takomto novom návrhu sa znova rozhodnúť, teda znova ho prijať alebo neprijať. Zmluvné dojednanie, ktoré dáva dodávateľovi právo meniť parametre návrhu zmluvy s takým účinkom, že táto zmena má automaticky účinok vzniku zmluva s takto zmenenými parametrami, bez toho, aby spotrebiteľ musel túto zmenu znova prijať, predstavuje zmluvné dojednanie odchyľujúce sa od § 44 ods. 2 Obč. zák. v neprospech spotrebiteľa (oberá ho o jeho právo prijať alebo neprijať zmenený návrh zmluvy) a ako také je podľa § 54 ods. 1 Obč. zák. neplatné. Neplatné je tu však podľa § 39 Obč. zák. len samotné zmluvné dojednanie, ktoré takýto postup umožňuje; dôsledkom tejto neplatnosti potom je, že postup uzatvárania zmluvy sa riadi priamo zákonom, teda § 43a až 44 Obč. zák. Sama neplatnosť tohto zmluvného dojednania nemôže viesť k záveru, že je neplatná, resp. nevznikla zmluva, ak proces jej vzniku vyhovuje cit. § 43a až 44 Obč. zák.

10. Súd prvej inštancie v tu prerokúvanej veci uzavrel, že proces vzniku zmluvy nevyhovoval ani týmto ustanoveniam, preto zmluva nevznikla. S týmto záverom však odvolací súd nesúhlasí napriek tomu, že si je vedomý, že ho v určitých prípadoch vyslovil aj tunajší krajský súd, aj iné krajské súdy. Podľa už cit. § 44 ods. 2 druhej Obč. zák. totiž odpoveď, ktorá vymedzuje obsah zmluvy inými slovami bez zmeny jej obsahu, je prijatím, nie odmietnutím. Práve z citovanej vety tak možno pre proces kontraktácie vyvodiť, že podmienkou vzniku zmluva podľa § 44 ods. 1 a ods. 2 prvej vety Obč. zák. je zhoda prejavu a vôle strán (konsenzus) ohľadom obsahu zmluvy, teda obsahu práv a povinností v danom právnom vzťahu, ktorý sa má zmluvou založiť a ktoré sa majú zmluvou upraviť. Preto otázka, či odpoveď je prijatím alebo novým návrhom v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák., je otázkou toho, či rozdiel v obsahu návrhu zmluvy a prijatí smeruje k rozdielnemu obsahu zmluvy, ktorá má medzi stranami vzniknúť (k rozdielnemu usporiadaniu vzájomných práv a povinností), alebo nie. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. predpisuje, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať určité náležitosti. Správne však žalobca poukazuje na to, že nie všetky náležitosti tam uvedené majú za cieľ určitú úpravu vzájomných práv a povinností účastníkov tejto zmluvy, teda určenie jej obsahu v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák. (normatívne náležitosti) Naopak, časť náležitostí obsiahnutých v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. má vyslovene informačný účel (deskriptívne náležitosti). Vo vzťahu k nim potom toto ustanovenie nemožno interpretovať tak, že účastníci zmluvy sa na nich musia dohodnúť, ale tak, že tieto náležitosti musia byť obsiahnuté v listine, v ktorej je obsiahnutá samotná zmluva (resp. v iných súvisiacich listinách, porov. v tomto smere aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Kláre Bíróovej). Tieto náležitosti teda nie sú predmetom zmluvného konsenzu v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák., navrhovateľ zmluvy nenavrhuje oblátovi ich prijatie a oblát ohľadom nich vôbec nevyjadruje svoje prijatie alebo odmietnutie. Podľa § 9 ods. 1 cit. zák. musí mať zmluva písomnú formu v zmysle § 46 ods. 1 Obč. zák. Podľa § 46 ods. 2 Obč. zák. však k písomnej zmluve zásadne stačí písomný návrh a písomné prijatie, teda oba prejavy vôle môžu byť obsiahnuté na osobitných listinách. Zákon č. 129/2010 Z. z. nevylučuje použitie tohto ustanovenia aj pre zmluvy o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho aj tieto zmluvy môžu byť uzavreté prejavmi veriteľa a dlžníka na samostatných listinách. Podľa odvolacieho súdu z toho potom vyplýva, že pre naplnenie § 44 ods. 2 Obč. zák. nie je potrebné, aby sa tieto listiny formálne kryli vo všetkých náležitostiach uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ale musia sa kryť v takých náležitostiach, ktoré môžu byť predmetom zmluvného konsenzu, teda ktoré z povahy veci môže druhá strana akceptovať, prijať alebo zmeniť. Naopak, nemusia sa zhodovať (kryť) v takých náležitostiach, ktoré majú len informačnú funkciu.

11. Podľa odvolacieho súdu medzi náležitosti, ktoré vymedzujú práva a povinnosti účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom vzťahu, tvoria teda obsah zmluvy § 44 ods. 2 Obč. zák. a vyžadujú si konsenzus účastníkov zmluvy v zmysle cit. ustanovenia, patrili náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. e) až i), k), n), čiastočne o) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 7. februáru 2013. Naopak, do druhej skupiny náležitostí patria napr. označenie strán (nepochybne postačí, ak označenie veriteľa je obsiahnuté v listine, ktorú podpisuje veriteľ, a označenie dlžníka v listine, ktorú podpisuje dlžník), upozornenie na možnosť vyžiadať si amortizačnú tabuľku, upozornenie na následky nesplácania, informácie o právach podľa § 15, informáciu o mimosúdnom riešení sporov alebo adresu, kde možno uplatniť sťažnosť alebo príslušného kontrolného orgánu. Uvedením týchto náležitostí si účastníci zmluvy neupravujú svoje práva alebo povinnosti, ale len veriteľ informuje spotrebiteľa o skutočnostiach v nich uvedených, teda o určitých skutočnostiach alebo o určitom obsahu zákona alebo inej normy. Preto podľa odvolacieho súdu nie sú tieto náležitosti predmetom zmluvného konsenzu, účastníci zmluvy sa o nich nemusia dohodnúť, teda nie je potrebné, aby aj tieto náležitosti druhý účastník zmluvy prijal v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ sú teda návrh a prijatie obsiahnuté na samostatných listinách alebo sú síce obsiahnuté v jednej listine, ktorá sa však v procese kontraktácie postupne vypĺňa, nie je nevyhnutné, aby všetky tieto náležitosti boli tak obsahom návrhu, ako aj prijatia. Postačí, ak sú obsahom aspoň jednej z týchto listín. To isté potom platí, pokiaľ by prípadne medzi týmito údajmi v návrhu a prijatí existovali určité rozdiely; tieto rozdiely nemožno považovať za zmeny v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák., ktoré by bránili vzniku zmluvy, ale len za formálne odlišnosti oboch listín.

12. V tu prerokúvanej veci súd prvej inštancie uzavrel, že proces kontraktácie prebiehal tak, že dlžník (žalovaný) vyplnil najskôr bod 5 zmluvy o revolvingovom úvere a túto podpísal, veriteľ (žalobca) potom doplnil do bodu 6 zmluvy určité údaje a následne zmluvu podpísal, čím zmluva vznikla. Žalobca tento skutkový záver súdu prvej inštancie nespochybnil. Už vyššie bolo vysvetlené, že odporuje zákonu (§ 54 ods. 1 v spojení s § 44 ods. 2 Obč. zák.) taká úprava, ktorá by dovoľovala zmeniť žalobcovi v bode 6 parametre uvedené v bode 5 so záväzným účinkom pre dlžníka (žalovaného) V prerokúvanej veci však z obsahu bodov 5 a 6 zmluvy celkom jasne vyplýva, že sú v nich obsiahnuté úplne totožné údaje o výške úveru, počte, výške a splatnosti splátok, úrokovej sadzbe, trvaní zmluvy a výške revolvingu, takže vôbec netreba uvažovať nad dôsledkami neplatnosti spomenutej úpravy. Jediné, v čom sa body 5 a 6 zmluvy odlišujú a čo podľa súdu prvej inštancie v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák. bránilo vzniku zmluvy, je výška ročnej percentuálnej miery nákladov a úrokov pri omeškaní. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, v prerokúvanej veci je z obsahu celej žiadosti zrejmé, že účastníci zmluvy nesmerovali k stanoveniu žiadnej odlišnej sadzby úrokov z omeškania než vyplýva z § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. V dôsledku čoho údaj o výške tejto sadzby nemožno považovať za normatívnu náležitosti, ale len deskriptívnu náležitosť, ktorej cieľom je spotrebiteľa len informovať, že podľa zákona sa v prípade omeškania bude uplatňovať určitá sadzba (ktorá inak s ohľadom na spôsob výpočtu podľa § 3 cit. nariadenia vlády odvíjajúceho sa od začiatku omeškania môže byť v skutočnosti aj iná). Výška úrokov z omeškania tak v prerokúvanej veci nie je predmetom zmluvného konsenzu a žalovaný (spotrebiteľ) nemusel s touto výškou vyjadrovať súhlas, pretože beztak vyplýva priamo zo zákona. Vzhľadom na to nemožno uvedenie úrokov z omeškania v bode 6 zmluvy považovať za dodatok, výhradu, obmedzenie alebo inú zmenu v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák., ktoré by bránili vzniku zmluvy. Naopak, doplnenie tejto náležitosti do bodu 6 treba považovať za splnenie informačnej povinnosti vyplývajúcej z § 9 ods. 2 písm. o) zákona č. 129/2010 Z. z.

13. To isté platí aj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Spôsob výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov je presne ustanovený v § 19 cit. zák. v spojení s jeho prílohou č. 2. Zo vzorca obsiahnutého v prílohe č. 2 je pritom zrejmé, že výpočet je závislý od množstva veličín, ktoré sú predmetom zmluvného konsenzu (výška úveru, výška čerpania, dátum čerpania, výška splátky, počet splátok, dátumy splátok), samotná hodnota RPMN je však matematickým výsledkom dosadenia týchto veličín do tohto vzorca (rovnice). Z toho je zrejmé, že hodnota RPMN nie je a nemôže byť predmetom zmluvného konsenzu medzi veriteľom a spotrebiteľom, pretože sa na jej hodnota vôbec nemôžu dohodnúť. Táto hodnota totiž s matematickou presnosťou vyplynie z iných parametrov obsiahnutých v zmluve. Preto hodnota RPMN v návrhu zmluvy a jeho prijatí nemusí byť totožná a rozdiel prijatia od návrhu v časti RPMN nemožno takisto považovať za dodatok, výhradu, obmedzenie alebo inú zmenu v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák., ktoré by bránili vzniku zmluvy. Podstatné je aby, tieto veličiny boli vypočítané presne „ku dňu uzavretia zmluvy“ v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. V prerokúvanej veci to reálne znamená, že v čase podpisu žiadosti s vyplneným bodom 5 RPMN v podstate ani nebolo možné určiť, pretože nebolo zrejmé, kedy bude zmluva uzavretá. Až podpisom zmluvy zo strany veriteľa (žalobcu) možno považovať zmluvu za uzavretú a až vtedy teda bolo možné naplniť požiadavku cit. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. Preto bolo možné RPMN reálne do listiny zmluvy doplniť až v tomto čase, teda reálne pri vyplnení jej bodu 6. V dôsledku toho nemožno ani odchýlku medzi údajom RPMN v bode 5 a 6 považovať za rozdiely v obsahu návrhu zmluvy a jeho prijatia v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák. Tento rozdiel je totiž daný tým, že jednou z podstatných veličín vstupujúcich do výpočtu RPMN podľa rovnice v prílohe č. 2 je dátum prvého čerpania, ktorý je zasa závislý práve na dátume uzavretia zmluvy. Čím neskoršie je prvé čerpanie (teda čím kratší je interval medzi prvým čerpaním a prvou splátkou), tým vyššia je RPMN, čo vyplýva práve z rovnice v prílohe č. 2. Preto je v bode 5 zmysluplne možné vyplniť len predpokladanú výšku RPMN a reálnu výšku je možné doplniť až do bodu 6 v čase, kedy žalobca ako veriteľ prijíma návrh dlžníka (žalovaného) na uzavretie zmluvy. Preto rozdiel týchto údajov v týchto bodoch zmluvy nezakladá dissenz v zmysle § 44 ods. 2 Obč. zák. a nemôže ani brániť vzniku zmluvy.

14. Na základe uvedeného tak treba uzavrieť, že na listine označenej ako „žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere“ podpísanej žalobcom 13. februára a žalovaným 7. februára 2013 vznikla zmluva medzi stranami, ktorou sa žalobca zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal tieto prostriedky splatiť v splátkach, ktoré v sebe obsahujú aj určený úrok. Takáto zmluva je zmluvou o pôžičke v zmysle § 658 a nasl. Obč. zák. s dohodnutým úrokom v sadzbe 70,01 % ročne. Takáto výška úroku odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu, že pohľadávka na splatenie poskytnutého úveru nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím prostriedkom okrem dohody o zrážkach zo mzdy a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou (porov. napr. uzn. NS SR 6 M Obdo 5/2009). Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5 Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Úroková sadzba 70,01 % je podľa názoru súdu jednoznačne úžernícka, pretože predstavuje viac než dvojtretinové zhodnotenie peňažných prostriedkov, teda viac než dvojtretinové zvýšenie ceny tovaru oproti prípadu, kedy by žalovaný ako kupujúci zaplatil tovar ihneď. V relevantnom čase sa pritom podľa všeobecne známych údajov inflácia v Slovenskej republike pohybovala na jednocifernej úrovni (1-3 % ročne) a priemerná úroková miera nových spotrebiteľských úverov poskytovaných bankami domácnostiam na úrovni 10,73 %. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymi osobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej ekonomike. Vzhľadom na to odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je právnym úkonom, ktorý sa prieči dobrým mravom, v dôsledku čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Podľa vyššie citovanej judikatúry (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011) je pritom dohoda o úroku v zmluve o pôžičke resp. úvere neoddeliteľnou časťou zmluvy v zmysle § 41 Obč. zák., takže neplatnosť tejto časti má za následok celkovú neplatnosť zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500021351.

15. Ak potom žalobca poskytol žalovanému dohodnutú sumu, činil tak bez existencie platnej zmluvy s ním, ako správne (hoci z iného dôvodu) uzavrel súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Plnenie poskytnuté žalovanému je tak plnením bez právneho dôvodu, teda bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný tak podľa § 451 ods. 1 Obč. zák. bol povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie, teda sumu, ktorá mu bola plnená. Trojročná objektívna premlčacia lehota podľa § 107 Obč. zák. by v prerokúvanej veci uplynula najneskôr 13. (nie 14., ako nesprávne určil súd prvej inštancie) februára 2016. Žalobca podal žalobu súdu prvej inštancie 30. mája 2017, teda po jej uplynutí. Preto súd prvej inštancie správne jeho žalobu zamietol.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vo výroku správny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I).

17. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p., keď žalovaný bol síce v odvolacom konaní úspešný a mal by nárok na náhradu trov (§ 255 ods. 1 C. s. p.), pre jeho neúčasť na odvolacom konaní mu však žiadne trovy nevznikli (výrok II).

18. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.