Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26CoP/23/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného vo veci starostlivosti o maloletých: 1. Q. T. T., nar. XX. C. XXXX, a 2. H. T. T., nar. XX. T.XXX, obaja bytom u matky, zastúpených kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v O., deti rodičov - matky: Mgr. U. T., nar. XX. T. XXXX, H. V. XXX/X, Z., zastúpenej: advokátska kancelária Krahulec, s.r.o., Trnava, a otca: Bc. Y. T., nar. XX. T. XXXX, L. XX/ XX, P., zastúpeného: JUDr. Adriena Vysudilová, advokátka v Trnave, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým na čas do rozvodu, na odvolanie matky aj otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 19 P 30/2017-149 z 18. septembra 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I.) mal. Q. T. a mal. H. T. zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok, (II.) otca zaviazal od 13. apríla 2017 prispievať na výživu mal. Q. T. 250 € a maloletého H. T. 100 € mesačne, pričom dlžné výživné na maloletú dcéru povolil otcovi splácať v splátkach a na zaplatenie dlžného výživného na mal. H. T. ho zaviazal do troch dní od právoplatnosti, a (III.) žiadnemu z účastníkov neprisúdil právo na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za zistený tento skutkový stav:

3.1 Maloletí sa narodili z manželstva oboch rodičov, ktoré ku dňu vyhlásenia prvoinštančného rozsudku nebolo právoplatne rozvedené. Rodičia však spolu nežijú približne od januára 2017, kedy sa otec odsťahoval zo spoločnej domácnosti a na výživu maloletých dobrovoľne prispieva nedostatočne. Maloletá Q. navštevuje 2. ročník osemročného gymnázia a výdavky na ňu sú v bežnej výške. Určité zvýšené výdavky má na hru na klavír (40 € mesačne), výtvarný krúžok (41,20 € mesačne) a kurz francúzštiny (40 € mesačne). Okrem toho na odporučenie lekára navštevuje psychológa, s čím sú spojené výdavky 60 € mesačne. Maloletý H. chodí do materskej školy a okrem bežných výdavkov nemá osobitné výdavky. Iné vyživovacie povinnosti rodičia nemajú.

3.2 Matka je zamestnaná v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v O. s priemerným príjmom 689,13 € mesačne v čistom. Otec je od 1. júla 2017 zamestnaný v spoločnosti L. H., s.r.o. ako administratívny zamestnanec - asistent s čistým mesačným príjmom 622,29 €. Zároveň v uvedenej spoločnosti od 24. augusta 2016 vykonáva aj funkciu konateľa, z čoho nepoberá žiadnu odmenu, podľa zmluvy však má nárok na bezplatné užívanie motorového vozidla BMW 320d a mobilného telefónu aj na súkromné účely. Od 1. júla 2015 do 29. februára 2016 bol pritom otec zamestnaný ako vodič v spoločnosti L., s.r.o., s priemerným mesačným príjmom 1.237,88 € v čistom, pričom vo februári mu bolo vyplatených celkovo 3.742,31 €. Pracovný pomer v tejto spoločnosti ukončil dohodou na podnet zamestnávateľa, skutočným dôvodom však mali byť zamestnávateľom nepreplatené nadčasy. Od júna 2016 do júna 2017 bol otec zamestnaný v spoločnosti U. U. H., s.r.o., s priemerným čistým mesačným príjmom 1.800 € medzi júnom a decembrom 2016 a 627,72 € medzi januárom až aprílom 2017. Časť príjmu za jún až december 2016 vo výške približne 1.200 € však tvorila postupne vyplácaná zamestnanecká pôžička poskytnutá zamestnávateľom na úhradu iných záväzkov otca (podľa zmluvy o pôžičke z 10. júna 2016).

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie (vo vzťahu k výživnému) právne uzavrel, že príjem otca nezodpovedá jeho možnostiam a schopnostiam v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Jeho príjem u terajšieho zamestnávateľa je podstatne nižší než u spoločnosti L., s.r.o., pričom nepreplatenie nadčasov u tohto zamestnávateľa nepovažoval za vážny dôvod pre ukončenie tohto pracovného pomeru. Takéto konanie otca považoval aj za nezodpovedné vo vzťahu k jeho dvom maloletým deťom. Otec sa teda bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania a príjmu v zmysle § 75 ods. 1 Zák. o rodine. Otec sa tiež vzdáva príjmu z výkonu funkcie konateľa spoločnosti L. H., s.r.o., keď súd prvej inštancie nepovažoval za pravdepodobné, aby otec túto pozíciu vykonával iba za poskytnutie služobného auta a mobilného telefónu. Okrem toho otec v minulosti ukončil služobný pomer príslušníka Policajného zboru, pretože služobný príjem 800 až 900 € považoval za nedostatočný. Otec je preto schopný dosahovať mesačný príjem minimálne vo výške 1.574 € mesačne (1.200 € - mzda u zamestnávateľa L., s.r.o., + minimálna netto mzda v roku 2017 ako odmena za výkon funkcie konateľa), keďže uňho nedošlo k žiadnym objektívnym skutočnostiam, ktoré by mali za následok rapídne zníženie jeho príjmu. Nesúhlasil ani s tým, že na ťarchu maloletých treba zohľadniť, že otec sám spláca spoločný hypotekárny úver na dom, pretože by to vo výsledku znamenalo započítavanie pohľadávok voči matke na úhradu výživného, čo § 76 ods. 2 Zák. o rodine vylučuje. Výživné potom určil v rozmedzí 20 až 25 % priemerného čistého príjmu otca. Medzičasom zročné výživné (po odpočítaní súm, ktoré otec na výživnom zaplatil dobrovoľne) na mal. Q. povolil súd otcovi splácať po 50 € mesačne, zročné výživné na mal. H. uložil zaplatiť naraz do troch dní.

5. Uvedený rozsudok napadli vo výroku o výživnom včas podanými odvolaniami obaja rodičia.

6. Otec sa domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že výživné na mal. Q. T. bude určené na 150 € mesačne. Namietal, že v spoločnosti L., s.r.o., kde bol zamestnaný ako vodič, síce zarobil 1.200 € mesačne (z čoho súd pri určení výživného vychádzal), ale jeho príjem bol fakticky len cca 800 €, pretože 400 € vynakladal mesačne na dochádzanie do práce. Naturálny príjem za vykonávanie funkcie konateľa spoločnosti L. H., s.r.o., spočíva v neobmedzenom používaní motorového vozidla, vrátane pohonných hmôt ako i neobmedzeného používania mobilného telefónu, čo by si inak musel platiť z vlastných zdrojov. Po zohľadnení tohto naturálneho plnenia by otcov príjem zostal bezo zmeny. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť vykonávať funkciu konateľa za odplatu. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že k možnosti dosahovania príjmu otca treba pripočítať i príjem z funkcie konateľa, bolo by to možné iba vtedy, ak by nebol v riadnom pracovnom pomere. Tvrdí, že náklady na bývanie tvoria jednu zo zložiek nákladov na výživné, preto je potrebné pri určení výšku výživného zohľadniť to, že otec spláca spoločnú hypotéku. Poukazuje na to, že príjmy zo zahraničnej misie ako i finančné prostriedky úveru, ktorý mal slúžiť ako investícia do bývania, boli spotrebované na nadštandardnú životnú úroveň, ktorá bola aj dôvodom vzájomného odcudzenia manželov a s ktorou otec nesúhlasil. Pokiaľ životná úroveň maloletých klesla, nie je to kvôli zníženiu príjmu otca, ale kvôli prispôsobeniu sa aktuálnej životnej úrovni.

7. Matka sa domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že výživné na mal. Q. T. bude určené na 310 € mesačne a na mal. H. T. na 140 € mesačne. Vytýka súdu prvej inštancie, že pri ustálení, či príjem 1.800 € zo spoločnosti U. U. H., s.r.o., je mzdou alebo pozostáva i z poskytnutej pôžičky, zabezpečiť aj účtovnú závierku tejto spoločnosti. Tá by mohla pomôcť objasniť, či otcovi bola skutočne poskytnutá pôžička. Pracovná náplň otca u L. H. s.r.o. nijako nesúvisí s ním zastávanou funkciou konateľa spoločnosti. Otec nijakým spôsobom nepreukázal skončenie pracovného pomeru u zamestnávateľa U. U. H., s.r.o. Matka zároveň poukázala na personálne prepojenie U. U. H., s.r.o. a L. H. s.r.o., prostredníctvom osôb H. U. a jej otca Y. U.. Domnieva sa, že otec uvedené prepojenie využil na náhlu zmenu pracovného pomeru pre možné komplikovanie dokazovania príjmov. Namieta tiež neúplnú zmluvu o výkone funkcie konateľa a to, že otec sa v skutočnosti ani žiadnej odmeny za výkon funkcie konateľa nedomáha. Pri určení výšky výživného súd nepostupoval podľa § 120 ods. 1 až 4 Zákonníka práce. Minimálna mzda na rok 2017 je stanovená vo výške 435 € mesačne, z tejto hrubej mzdy je čistá mesačná mzda 374 €, táto suma je ale určená pre najmenej kvalifikovaných zamestnancov (napr. upratovačky). Preto nie správne, ak súd rovnakú sumu vzal za základ možného príjmu otca za výkon funkcie konateľa, keďže tým nezohľadnil stupeň náročnosti práce v zmysle prílohy Zákonníka práce. Podľa údajov Štatistického úradu SR priemerná hrubá mesačná mzda riadiaceho zamestnanca v ostatných službách bola v r. 2016 vo výške 1.696 €, súd však tento dôkaz nevykonal ani naň nijako neprihliadol. Otec ako konateľ spoločnosti L. H., s.r.o., okrem iného spĺňa aj osobitné podmienky pre prevádzkovanie súkromnej bezpečnostnej služby. Jeho postavenie a požiadavky na jeho odmeňovanie preto nemožno porovnávať s postavením a požiadavkami na odmeňovanie upratovačiek. Na určenie výživného teda treba vychádzať zo súčtu príjmov v L., s.r.o., vo výške 1.237,88 € mesačne a sumy 1.293 € ako čistej mesačnej mzdy za výkon riadiaceho pracovníka v službách.

8. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca žiadala nevyhovieť mu a rozhodnúť v zmysle jej vlastného odvolania. Otcom tvrdené skutočnosti nezodpovedajú realite, účelovo dezinterpretuje dôvody skončenia pracovného pomeru v spoločnosti L. s.r.o., ktoré ani nijako nepreukázal. Skutočne skončil pracovný pomer dohodou. Nie je pravda, že jeho náklady na dopravu do zamestnania dosahovali 400 €. Zamlčal, že počas víkendovej práce dostával na dopravu auto nadriadeného na jeho náklady. Otec sa skutočne vzdáva príjmu z funkcie konateľa a tvrdený naturálny príjem je v skutočnosti výkonom funkcie konateľa na náklady spoločnosti, ako to vyplýva z čl. III ods. 3 zmluvy o výkone funkcie, o platnosti ktorej neboli pred súdom prvej inštancie odstránené pochybnosti. Pracovný pomer otca a osemhodinový pracovný čas nebráni dosahovaniu príjmu za výkon funkcie konateľa, nakoľko tento nie je viazaný na žiadny pracovný čas. Splácanie hypotéky tiež nemôže byť na úkor výživy maloletých detí. Finančné prostriedky získané oboma rodičmi boli použité na stavebné úpravy domu, prispôsobenie potrebám rodiny a nákup zariadenia a vybavenia domácnosti. Neexistujú žiadne faktické plnenia otca, ktoré by bolo možné započítať na plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom. Nie je pravdivé ani tvrdenie o nadštandardnej životnej úrovni rodiny. Otec mal počas dvoch pobytom na misii jednorazovo zvýšený príjem, ten bol ale použitý na zariadenie domácnosti, to platí aj pokiaľ ide o finančné prostriedky zo spoločného úveru.

9. Kolízny opatrovník vo vyjadrení vyhovieť odvolaniu matky a výšku vyživovacej povinnosti určiť primerane zárobkovým možnostiam a schopnostiam rodičov s prihliadnutím na vek a odôvodnené potreby maloletých detí. Odvolaniu otca v podstate žiadal nevyhovieť.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 65 v spojení s § 23 ods. 2 C. m. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní bez ohľadu na odvolacie dôvody (§ 66 a 67 C. m. p.), dospel k záveru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné.

11. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odsekoch 3.1 až 3.13 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie v ods. 8 až 17, ako aj 20 svojho rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil a ako ich vyhodnotil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov účastníkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.

12. Skutkový záver o výške príjmu otca v spoločnosti L., s.r.o., jasne vyplýva z potvrdenia tejto spoločnosti o príjme z 31. júla 2017 (č. l. 127). Otec svoje tvrdenia uvedené v odvolaní o mesačných nákladoch na cestovné vo výške 400 € nijako nevysvetlil, nepreukázal a ani nepredložil žiadne dôkazy na ich preukázanie. Odvolací súd len pripomína, že pri priemernej cene paliva 1,40 € za liter by táto suma vydala na nákup 285 litrov paliva mesačne, čo by pri priemernej spotrebe 7 l/100 km umožnilo ujsť približne 4000 km mesačne. To je dráha, ktorá je na dopravu do práce z okolia O. do X. a späť mesačne celkom nereálna. Pokiaľ však v sume 400 € mali byť zaradené aj všeobecné náklady na motorové vozidlo (splátky, poistné, servisy a pod.), potom ide o výdavky, ktoré nie sú vynaložené v bezprostrednej súvislosti s výkonom práce, ale ide o všeobecné výdavky pre potreby rodiny. Ak by pritom výška výdavkov na dopravu skutočne dosahovala 400 €, potom by sa otcovi zjavne viac oplatilo nájsť si ubytovanie v X., keďže v prerokúvanej veci sa mu zjavne podarilo za mimoriadne výhodných 250 € mesačne vrátane energií (nájomná zmluva z 20. marca 2017 na č. l. 103 spisu). V dôsledku toho považuje súd poukazy otca na výšku týchto nákladov za účelové.

13. Z takto zisteného skutkového stavu je potom správny záver súdu prvej inštancie o výške výživného pre obe maloleté deti. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že rodičia maloletých spolu nežijú napriek tomu, že súd manželmi, čo opodstatňuje úpravu výkonu ich rodičovských práv a povinností, ako aj ich vyživovacej povinnosti podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. Pretože maloletí boli zverení do osobnej starostlivosti matke, správne súd zaviazal otca, aby na ich výživnú prispieval. Vychádzajúc z judikátu R 69/1971 výživné nie je možné obmedziť iba na potreby bývania, stravovania a ošatenia, ale slúži aj pre kultúre, športové, rekreačné a iné potreby na zabezpečenia všestranného vývoja dieťaťa. Zo všeobecných skúseností vyplýva, že prechodom na vyšší typ vzdelávacieho zariadenia sa výdavky na maloletých zvyšujú, zohľadňujúc aj predpokladané občasné výdavky na mimoškolské potreby. Mal. Q. T. má 14 rokov, teda je staršia, chce žiť viac samostatne v spoločnosti rovesníkov, v dôsledku čoho sú s jej výživou spojené výdavky na všetko, čo zahŕňa pojem oprávnené potreby v oblasti vzdelávania, kultúrneho a spoločenského života. Naopak, mal. H. T. má 6 rokov, nastupuje do školy, v dôsledku čoho si stále vyžaduje prevažne osobnú starostlivosť rodičov a podstatne nižšie náklady na kultúrny a spoločenský život než 14-ročná sestra. V dôsledku toho súd prvej inštancie správne vyšiel z toho, že výživné na mal. Q. T. musí byť podstatne vyššie než výživné na mal. H. T..

14. Pokiaľ ide o výšku výživného, odvolací súd sa vo výsledku stotožňuje s úvahami súdu prvej inštancie a jeho závermi, pokiaľ ide o základ na jeho vymeranie. Podľa § 62 ods. 2 Zák. o rodine majú obaja rodičia prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podobne podľa § 75 ods. 1 Zák. o rodine má súd prihliadnuť na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Podľa judikatúry (porov. judikáty R 5/1969, R 101/1967) sú pri určení výšky výživného rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, alebo aj okolnosťami objektívneho rázu. Pri hodnotení tejto schopnosti treba zistiť okrem iného dôvody, kvôli ktorým prestal pracovať. Odvolací súd potom v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že deklarovaná zárobková situácia otca nezodpovedá jeho reálnym možnostiam a schopnostiam. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že otec pred rokom 2015 bol v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru, kde bol schopný dosiahnuť príjem približne 800 až 900 € mesačne. Tento pomer opustil práve pre vidinu vyššieho zárobku, ktorý sa mu síce nepodarilo dosiahnuť tam, kde predpokladal (lodná doprava), ale začal pracovať v spoločnosti L., s.r.o. Tam dosahoval príjem približne 1.200 až 1.300 € mesačne v čistom. Ak by bola pravda, že otec pracovný pomer v tejto spoločnosti ukončil, pretože mu neboli preplatené nadčasy, potom by takýto dôvod mohol byť dôležitým dôvodom vzdania sa tohto zamestnania, avšak len za predpokladu, že by otec našiel iné zamestnanie, v ktorom by sa mu (s preplatenými nadčasmi) podarilo zarobiť viac než uvedených 1.200 až 1.300 €. V opačnom prípade je postup otca vo výsledku kontraproduktívny, pretože kým v jednom zamestnaní aj bez údajne nepreplatených nadčasov zarobil 1.200 až 1.300 €, v inej spoločnosti (zjavne bez nadčasov, prípadne s preplatenými nadčasmi, navyše tiež v X., teda zrejme s rovnakými nákladmi na dopravu ako dovtedy) zarobí ani nie polovicu tejto sumy. Takýto postup by mal opodstatnenie len vtedy, ak by dôvodom vzdania sa pôvodného zamestnania boli také okolnosti, ktoré by otca ohrozovali na zdraví alebo na živote alebo ktoré by negatívne vplývali na výchovu alebo výživu detí, prípadne ak by šlo o osobitné dôvody na strane zamestnávateľa, ktoré by ďalšie zotrvanie v pracovnom pomere boli nemožné, eventuálne ak by to boli okolnosti objektívneho rázu (nezavinená strata kvalifikácie, spôsobilosti, nezavinená výpoveď zo strany zamestnávateľa a pod.). Nič také otec v prerokúvanej vec ani netvrdil, ani nepreukázal.

15. Zistený skutkový stav naopak aj podľa odvolacieho súdu vedie skôr k záveru, že nástup do nového zamestnania (spoločnosť U. U. H., s.r.o.) bol motivovaný práve takým vyšším zárobkom. Súd prvej inštancie tu inak celkom povrchne hodnotil predloženú zmluvu o pôžičke z 10. júna 2016, keď sa vôbec nezaoberal zisteniami, či otec skutočne poskytnutú pôžičku použil na vyrovnanie ním tvrdeného záväzku zo služobného pomeru (čo matka v konaní spochybnila). Vo výsledku to však nemá na správnosť napadnutého rozsudku vplyv. Aj keby totiž bola pravda, že pôžička bola otcovi poskytnutá na tento účel, ide napriek tomu o príjem, ktorý by bolo potrebné zohľadniť na strane otca. Otec ho totiž dosiahol v roku 2016 a splácať ho má začať až v roku 2018, a to po 200 € mesačne. Podľa odvolacieho súdu tak práve možnosť získať túto vcelku výhodnú pôžičku na vyrovnanie nároku mohla byť rozhodujúcim dôvodom, prečo sa otec vzdal dovtedajšieho príjmu v spoločnosti L., s.r.o., vo výške 1.200 až 1.300 € ročne. Pri určovaní výživného by pritom nebolo možné prihliadnuť na výdavky otca na splatenie tohto záväzku voči štátu (Ministerstvu vnútra SR). Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine totiž súd pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Otec pritom mohol vzniku tohto záväzku zabrániť tým spôsobom, že by dodržal podmienky dohody o zvyšovaní kvalifikácie s Policajným zborom, takže by mu povinnosť vrátiť štátu prostriedky na to vynaložené nevznikla. Ak ich otec nedodržal, ide o jeho zodpovednosť a vynaloženie týchto výdavkov nemožno považovať za nevyhnutné. Preto na ne podľa cit. § 62 ods. 5 Zákona o rodine nemožno prihliadať.

16. Takisto podľa odvolacieho aj podmienky pracovného pomeru a výkonu funkcie konateľa v spoločnosti L. H. s.r.o. naznačujú, že otec zmenil zamestnanie takisto za účelom dosiahnutia vyššieho príjmu. V tomto smere sa odvolací súd nestotožňuje s úvahami otca o tom, že mu nemožno klásť na ťarchu, že funkciu konateľa v tejto spoločnosti vykonáva bezodplatne, resp. že ako odplatu získava nepeňažné plnenia. Predovšetkým, podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine má súd prihliadnuť na to, prečo sa povinný rodič vzdal výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku alebo majetkového prospechu. Citované ustanovenie teda predpokladá, že povinný sa môže takejto výhody vzdať, a nijako ho v tejto možnosti neobmedzuje; ustanovuje len, že súd má na účely určenia výživného skúmať, či sa tak stalo z dôležitého dôvodu. Z § 66 ods. 3 v spojení s § 566 ods. 1 a § 571 ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že ak sa konateľ so spoločnosťou nedohodne inak, má za výkon svojej funkcie nárok na odmenu obvyklú. Takýto nárok mu teda vzniká priamo zo zákona. Konateľ sa môže so spoločnosťou dohodnúť, že funkciu bude vykonávať bezodplatne, ale v takom prípade sa vzdáva majetkového prospechu (zárobku), ktorý by mu zo zákona patril, a súd podľa § 75 ods. 1 Zák. o rodine musí skúmať dôvod vzdania sa takéhoto zárobku. Takisto Nepeňažné plnenia treba podľa odvolacieho súdu zohľadniť pri učení základu na určenie výživného na maloleté deti. Opačný postup by totiž predstavoval obchádzanie účelu už citovaného § 62 ods. 5 Zákona o rodine. Podľa tohto ustanovenia má totiž výživné absolútne prednosť pred inými výdavkami rodičov. Na výdavky rodičov, ktoré nie je potrebné vynaložiť, sa teda neprihliada. Pokiaľ by teda rodičovi bola zo zamestnania (v najširšom zmysle) vyplácaná odmena (mzda, plat) v peniazoch, od jeho príjmu by sa neodpočítali výdavky na prevádzku súkromného vozidla a súkromného mobilného telefónu, pretože tieto nemajú prednosť pred výživným. Pokiaľ by mu však bola vyplatená len časť odmeny v peniazoch a zvyšná časť by mu bola vykompenzovaná takýmito vecnými plneniami zo strany zamestnávateľa (opäť v najširšom zmysle) a súd by pri určení jeho príjmu vychádzal len zo sumy vyplatenej v peniazoch, potom by to vo výsledku znamenalo to isté, ako keby sa rodičovi uvedenému v predošlej vete uznávali výdavky na jeho súkromné auto a súkromný mobilný telefón. Nezohľadnenie vecných plnení poskytovaných zamestnávateľom v podobe auta a mobilného telefónu pri určení základu na výpočet výživného by teda viedlo k rovnakému výsledku, ako keby sa výdavkom na toto auto a mobilný telefón priznala prednosť pred plnením vyživovacej povinnosti. To je ale v rozpore s cit. § 62 ods. 5 Zák. o rod., preto taký postup neprichádza do úvahy. Okolnosť, že otec v prerokúvanej veci dostal ako konateľ od spoločnosti L. H., s.r.o., k dispozícii motorové vozidlo (navyše vyššej než bežnej úžitkovej triedy) a mobilný telefón bezplatne aj na súkromné účely, teda treba hodnotiť ako formu odmeňovania otca za výkon funkcie konateľa. To isté sa týka 2-izbového bytu v X. prenajatého mu spoločníčkou tejto spoločnosti za nájomné 250 € (vrátane nákladov 189 €, teda v podstate za čisté nájomné 60 €) mesačne. Takéto nájomné totiž už podľa všeobecných skúseností nedosahuje ani výšku bežného nájomného za podobné byty v O., nehovoriac už ani o X..

17. Odvolateľka sa však mýli v tom, akým spôsobom vypočítala potenciálny príjem otca. Podľa § 75 ods. 1 Zák. o rod. totiž súd na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Ako už bolo uvedené, pri určení výšky výživného sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti každého z rodičov, ktoré sú dané nielen ich subjektívnymi vlastnosťami, alebo aj okolnosťami objektívneho rázu. Pritom možno vychádzať buď z príjmu z výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, ktorý povinný rodič preukázateľne dosahoval, ale sa ho bez náležitého dôvodu vzdal, alebo pokiaľ to nie je možné, potom z reálnych zárobkových možností a schopností určením potenciálneho zárobku povinného rodiča na aktuálnom trhu práce. Nie je však možné pri skúmaní potenciálneho príjmu kombinovať obe tieto metódy, teda tvrdiť, že súd má zároveň vziať za základ príjem z minulého výhodnejšieho zamestnania, ako aj potenciálny príjem na aktuálnom trhu práce. Takýto postup totiž celkom prehliada, že ani od povinného rodiča v zásade nemožno žiadať pracovať výrazne viac než je bežný týždenný pracovný čas zamestnancov. Takýto príjem by však mohol otec dosahovať len vtedy, ak by pracoval v dvoch zamestnaniach (v dvoch vzťahoch) - jednak zostal pracovať v pôvodnom (výhodnejšom), jednak popri tom pracoval aj v druhom (zodpovedajúcom jeho schopnostiam a možnostiam na trhu práce). Preto nemožno prisvedčiť názoru odvolateľky, že za základ pre určenie výživného treba vziať príjem 1.237,88 € dosahovaný v spoločnosti L., s.r.o., ako aj príjem 1.293 €, ktorý by otec mohol dosahovať ako vedúci zamestnanec v službách. Príjem 1.293 € by totiž zjavne mohol dosahovať len ako vedúci zamestnanec v 40-hodinovom pracovnom týždni, resp. aj dlhšom, keďže v prípade vedúcich zamestnancov je ich mzda často stanovená aj s prihliadnutím na prácu nadčas (§ 121 ods. 2 Zákonníka práce). Otec by teda na dosahovanie tohto príjmu musel pracovať 80 a viac hodín týždenne, čo od neho nemožno očakávať.

18. Odvolací súd preto súhlasí s názorom súdu prvej inštancie v tom, že u otca treba podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného vyjsť v prvom rade zo zárobku dosahovaného v spoločnosti L., s.r.o., vo výške 1.237,88 €, ktorého sa otec bez dôležitého dôvodu vzdal. K tomuto príjmu treba pripočítať určitú paušálnu odmenu za výkon konateľa v spoločnosti L. H., s.r.o., na ktorú by si otec mohol nárokovať za každých okolností, aj keby reálne vykonával činnosť konateľa len niekoľko hodín do týždňa. Aj keby totiž otec reálne túto spoločnosť neriadil, ale bol by konateľom len „na papieri“ a v podstate by za spoločnosť len podpisoval listiny, ktoré by mu predložili iné, predsa len by na seba preberal zodpovednosť spojenú s funkciou konateľa. Podľa § 135 ods. 1 Obch. zák. totiž konatelia zodpovedajú za vedenie účtovníctva a predpísaných evidencií a podľa § 135a Obch. zák. zodpovedajú za škodu pri výkone svojej funkcie, a to v zásade aj v tých prípadoch, kedy len podpísali určitý úkon, ktorý im pripravil niekto iný. Aj v tomto prevzatí zodpovednosti spočíva výkon funkcie konateľa a aj za toto prevzatie zodpovednosti má konateľ nárok na odmenu podobne, ako si napr. banky účtujú odmenu za to, že sú ochotné vystaviť bankovú garanciu, otvoriť akreditív a pod. Táto odmena pritom nekryje reálne plnenie z takéhoto vzťahu, ale kryje v podstate ochotu prevziať na seba riziko a zodpovednosť. Podľa odvolacieho súdu je suma 374 €, ktorú súd z tohto dôvodu pripočítal k príjmu otca z predošlého zamestnania, primeraná ako odmena, na ktorú by mal nárok ako konateľ aj za predpokladu, že by reálne nevenoval tejto činnosti viac než niekoľko hodín týždenne. Preto súd prvej inštancie v súlade s § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyšiel z toho, že potenciálny príjem otca zo zamestnania a súbežného výkonu funkcie konateľa je približne 1.600 €. Vymerané výživné 250 € a 100 €, teda celkovo 350 €, sa potom pohybuje v judikatúrou uznaných medziach 20 až 30 % čistého príjmu povinného rodiča, pričom do hornej hranice (30 %, teda celkovo 480 €) zostáva ešte dostatočná rezerva na prípravné zvyšovanie výživného pri ďalších zmenách pomerov (§ 78 Zákona o rodine).

19. V dôsledku toho nemožno vziať zreteľ ani na žiadosť otca o zohľadnenie toho, že platí splátky hypotekárneho úveru na dom, v ktorom maloletí bývajú. Predovšetkým, tento dom je (zrejme) v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch rodičov ako manželov, keďže ich manželstvo (v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie) ešte rozvedené nebolo. Ak otec platí splátky hypotekárneho úveru, hradí tým náklady na majetok svoj a matky. Zánikom manželstva, ktoré bolo medzičasom rozvedené rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 21 P 19/2017-221 z 26. októbra 2017, zaniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo (§ 148 ods. 1 Obč. zák.), ktoré sa podľa § 150 Obč. zák. vyporiada. Pritom si bude môcť otec voči spoločnému majetku, prípadne aj voči matke ako solidárnej spoludlžníčke (§ 511 ods. 3 Obč. zák.) uplatniť aj prípadné sumy, ktoré na hypotekárnej splátke uhradil zo svojho majetku. Okrem toho je však správna aj poznámka matky, že podľa § 76 ods. 1 Zák. o rod. sa výživné platí zásadne v peňažných dávkach, v dôsledku čoho nie je prípustné kompenzovať ho vecnými plneniami (napr. poskytovaním bývania). Potom ale konzekventne nemožno ani náklady na tieto vecné plnenia započítavať na výživné.

20. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd podľa § 387 C. s. p. vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil (výrok I).

21. Výrok o trovách je v zhode s § 52 C. m. p. (výrok II).

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.