Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/298/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek senátu JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: H. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. 14XX/XX, XXX XX L. L., zastúpenej JUDr. Ing. Danielou Trajteľovou, advokátkou so sídlom Komenského 10/C, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 1 748,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 13C/60/2016-143 zo dňa 30. 03. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 13C/60/2016-143 zo dňa 30. 03. 2017 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok) a vo výroku o náhrade trov konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

II. V ostatnej odvolaním nenapadnutej časti (prvý výrok) zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi 1 183,02 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 16. 01. 2016 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia (prvý výrok). Ďalej žalobu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,32 % (tretí výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že z predložených listín mal za preukázané, že sporové strany dňa 17. 07. 2014 uzatvorili úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a vzhľadom na povahu zmluvných strán aj zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže žalobca pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná

- fyzická osoba nekonala pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj keď je úverová zmluva tzv. absolútny obchod, t.j. v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka sa má spravovať Obchodným zákonníkom, zároveň je v tomto prípade aj zmluvou spotrebiteľskou, preto súd prvej inštancie v súlade s § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka aplikoval na daný zmluvný vzťah Občiansky zákonník a zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Novela Občianskeho zákonníka - zákon č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2015 doplnila § 52 ods. 2 o ďalšiu vetu v znení „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Z dôvodovej správy k novele vyplýva, že cieľom jej prijatia je odstrániť výkladové pochybnosti v otázke použitia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, s nimi súvisiace vzťahy a osobitne vzťahy tzv. akcesorického charakteru. Výslovne ustanovuje, že na všetky právne vzťahy vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Citované ustanovenie sa vzhľadom na chýbajúce prechodné ustanovenia vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu (viď rozsudok NS SR 8MCdo/13/2014 zo dňa 28. 05. 2015).

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal na rozdiel od žalovanej za to, že úverová zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami je platný právny úkon. Žalovaná namietala platnosť zmluvy vzhľadom k tomu, že žalobca neskúmal jej osobné pomery v čase uzatvorenia zmluvy, a keďže je a aj v čase uzavretia zmluvy bola vydatá, a nejedná sa o bežný právny úkon, zmluva mala byť podpísaná aj jej manželom, resp. mal byť inak vyjadrený súhlas manžela s jej uzatvorením. Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. neukladá veriteľovi povinnosť skúmať osobné pomery dlžníka, len schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom na jej posúdenie musí veriteľovi na žiadosť poskytnúť údaje práve spotrebiteľ (§ 7 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z.). Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že právny úkon, ktorý bol urobený len jedným z manželov bez súhlasu druhého a ktorý nie je vybavovaním bežnej veci, sa považuje za platný, pokiaľ ten, kto je ním dotknutý, sa jeho neplatnosti nedovolá. Nejde teda o absolútnu neplatnosť, ale o relatívnu neplatnosť právneho úkonu (§ 40a). Právo uplatniť neplatnosť takýchto právnych úkonov má predovšetkým manžel, ktorého súhlas bol opomenutý, a ďalej adresát právneho úkonu. Neplatnosti sa však nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, t.j. ani manžel, ktorý konal bez súhlasu druhého manžela nie v bežných veciach, ako v tomto prípade pri uzatváraní zmluvy žalovaná (viď § 40a). Taktiež bola pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci irelevantná námietka žalovanej o tom, že ju žalobca pri uzatváraní zmluvy neoboznámil s obsahom OP a VOP, pričom túto skutočnosť ničím nepreukázala, vzhľadom k tomu, že na zmluvu sa v zmysle § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom iba v zmysle §273 ods. 1 Obchodného zákonníka časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Občiansky zákonník obdobné ustanovenie nepozná.

4. Ďalej podľa súdu prvej inštancie v konaní nebolo sporné, že na základe zmluvy žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 2 500,- Eur, za poplatok za poskytnutie úveru vo výške 125,- Eur, ktorý sa zaviazala splatiť v 36 pravidelných mesačných anuitných splátkach po 90,56 Eur za podmienok dohodnutých v zmluve, s termínom splatnosti prvej splátky dňa 15. 08. 2014, každej ďalšej 15. deň kalendárneho mesiaca a konečnou splatnosťou úveru dňa 17. 07. 2017. Taktiež bolo preukázané a nesporné, že žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, úver riadne a včas nesplácala (podľa prehľadu splácania úveru celkom uhradila 1 191,98 Eur, pričom poslednú úhradu vykonala dňa 16. 09. 2015 vo výške 14,70 Eur), v dôsledku čoho žalobca úver predčasne zosplatnil listom zo dňa 21. 12. 2015 s dodatočnou lehotou na plnenie v ňom určenom do 31. 12. 2015. V konaní zostala sporná výška prípadného dlhu žalovanej. Žalovaná tvrdila, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúcu náležitosť zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., že žalobca v rozpore s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka nezapočítal všetky jej platby na istinu, a teda reálna výška dlhu je iná, a napokon, že nedošlo k účinnému zosplatneniu úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca s týmito tvrdeniami nesúhlasil, argumentoval už vyššie popísanými skutočnosťami.

5. Súd prvej inštancie ďalej preskúmaním zmluvy zistil, že neobsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), j) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Zmluva obsahuje len uvedenie súhrnnej mesačnej splátky, z ktorej nie je zrejmé, koľko z každej jednotlivej splátky predstavuje istina úveru, úroky a poplatky. V zmluve boli osobitne uvedené iba konkrétne poplatky (za poskytnutie úveru, za zmenu zmluvných podmienok na žiadosť klienta, za upomienku atď). Účelom tohto ustanovenia (§ 9 ods. 2 písm. k) je pritom informácia pre spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, aby vedel rozlíšiť ako bude s jeho splátkou naložené, aká časť splátky bude použitá na istinu úveru, úrok a poplatky. V žiadnom prípade nemožno podľa súdu prvej inštancie súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že zákon o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje od veriteľa zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písm. k/ (resp. súčasného písm. l/) tohto ustanovenia taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký podiel jednotlivých splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov, a že v súčasnosti túto funkciu plní amortizačná tabuľka, o ktorú môže spotrebiteľ veriteľa kedykoľvek požiadať a tento je povinný ju spotrebiteľovi bezplatne poskytnúť. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. 2Co/403/2016 zo dňa 12. 10. 2016, v ktorom odvolací súd vo veci totožného žalobcu, na rovnakú argumentáciu veriteľa výslovne uviedol, že „zo znenia ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. (§ 9 ods. 2 písm. l/ zák. v súčasnom znení) nemožno vyvodiť záver, že výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, nemusia byť obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, naopak musia byť uvedené. Rozdelenie splátok na istinu a úroky podľa amortizačnej tabuľky nemožno považovať za splnenie tejto podmienky, pretože amortizačná tabuľka je všeobecným údajom a nie je možné z nej zistiť, aká je výška splátok úrokov, aká je výška splátok ďalších poplatkov, najmä za situácie, že sa mení výška pomeru istiny a úrokov.“ Tiež nie je úplná náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j/ citovaného zákona, nakoľko zmluva obsahuje údaj o RPMN, avšak nie sú v nej uvedené všetky predpoklady použité na jej výpočet.

6. V súvislosti s nedostatkom náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z, súd prvej inštancie pre úplnosť v súvislosti s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti L. uviedol, že jeho závery nie sú pre právne posúdenie sporu aplikovateľné predovšetkým z dôvodu, že Súdny dvor Európskej únie vykladá výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor Európskej únie aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a nevyjadroval sa k výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Súdom aplikované ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 9 ods. 2 písm. písm. k) je odlišné od ustanovenia smernice č. 2008/48/ES/ článok článok 10, ods. 2 písm. h)/ a nakoľko súd aplikoval vnútroštátny zákon o spotrebiteľských úveroch a nie smernicu č. 2008/48/ES, výklad dotknutých ustanovení smernice Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 nemá vplyv na rozhodovaciu činnosť vnútroštátneho súdu v predmetnom spore. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ je zrejmý rozpor medzi smernicou a vnútroštátnym predpisom (zákonom) ako v tomto prípade, je vnútroštátny súd povinný skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok a ak tak urobiť nemôže, či jej môže priznať nepriamy účinok (vykladať zákon eurokonformne). V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (C-152/84, C-91/92, C-397/01 až C-403/01) na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku smernice spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti sa ako také nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (v danom spore dodávateľ proti spotrebiteľovi). Rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ a jednak právom vnútroštátnym, pričom ich spolupôsobenie sa prejavuje tak, že: a) musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu smernice, b) za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód, c) nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Keďže ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je v rozpore so smernicou, obsah smernice nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (C-105/03, C-268/06, tiež článok Mgr. Antona Pavúka na najpravo.sk z 21.12.2016). Z uvedených dôvodov v predmetnom spore rozsudok Súdneho dvora Európskej únie číslo C-42/15 nemá vplyv na právne posúdenie veci súdom.

7. Vzhľadom na chýbajúce náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), j) zákona č. 129/2010 Z.z., súd prvej inštancie považoval úver za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona v znení účinnom do 31. 03. 2015. V konaní bolo preukázané, že žalovaná čerpala úver vo výške 2 500,- Eur za spracovateľský poplatok 125,- Eur, pričom podľa žalobcom predloženého prehľadu splácania zaplatila sumu 1 191,81 Eur započítanú žalobcom na istinu a úroky. Pokiaľ žalovaná do predčasného zosplatnenia úveru vkladala na inkasný účet mesačne vyššiu sumu (100,- Eur) ako bola zmluvne dohodnutá splátky, žalobca na úver strhával iba zmluvne dohodnutú splátku vo výške 90,56 Eur v zmysle bodu 1.2 zmluvy. Súd prvej inštancie sumu 1 191,81 Eur v súlade s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka započítal iba na istinu, t.j. poskytnutý úver (rovnako napr. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 17Co/464/2013 zo dňa 16. 10. 2013). Po odčítaní plnenia žalovanej a poplatku za poskytnutie úveru od čerpanej sumy, dostal nesplatenú časť úveru, ktorá predstavuje 1 183,02 Eur (2 500,- Eur - 125 Eur - 1 191,98 Eur). Keďže žalovaná nepreukázala, že by jej dlh v tejto časti zanikol splnením, súd prvej inštancie žalobe v časti o zaplatenie istiny 1 183,02 Eur vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru zamietol.

8. Pokiaľ ide o predčasné zosplatnenie úveru žalobcom, súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu zosplatnenia úveru, pre účinné zosplatnenie úveru sa vyžaduje: 1/ existencia omeškania dlžníka so splácaním úveru dlhšie ako 3 mesiace, 2/ upozornenie dlžníka veriteľom na možnosť zosplatnenia úveru v lehote nie kratšej ako 15 dní pred zosplatnením, 3/ doručenie oznámenia o zosplatnení úveru dlžníkovi. V tomto prípade žalovaná bola pred zosplatnením úveru v omeškaní s úhradou splátok splatných dňa 16. 09., 15.10., 16. 11., 15. 12. 2015. Žalobca vyzval žalovanú na predčasné splatenie listom zo dňa 21. 12. 2015 (č.l. 11), doručeným splnomocnencovi žalovanej dňa 15.01.2016 (č.l. 80), t.j. v čase keď žalovaná bola v omeškaní so splátkou splatnou dňa 15. 09. 2015 viac ako 3 mesiace a súčasne bola žalovaná v druhej upomienke zo dňa 21. 10. 2015, t.j. v lehote viac ako 15 dní pred zosplatnením, upozornená na možnosť predčasného zosplatnenia. Žalovaná svoje tvrdenia o hospitalizácii od 13.09.2015 do 27.11.2015 a následkom niekoľkomesačnom ústavnom liečení ničím nepreukázala. Vzhľadom k tomu, že podľa bodu 2.9.1 OP predčasná splatnosť istiny a príslušenstva nastáva dňom doručenia výzvy na predčasné splatenie úveru (15. 01. 2016) alebo dňom určeným bankou vo výzve (31. 12. 2015), a výzva na predčasné splatenie úveru bola doručená splnomocnencovi žalovanej po uplynutí lehoty na plnenie určenej vo výzve, mal súd prvej inštancie za to, že k účinnému zosplatneniu úveru došlo dňom doručenia výzvy, t.j. 15. 01.2016. K rovnakému záveru v obdobnej veci totožného žalobcu dospel aj Krajský súd Prešov napr. v uznesení sp. zn. 3Co/160/2015 zo dňa 01. 06. 2016. Nakoľko sa žalovaná dostala do omeškania s plnením, ako dôvodný súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu aj na úrok z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne, keďže je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej istiny 1 183,02 Eur od 16. 01. 2016 (deň po dni účinnosti zosplatnenia úveru) do zaplatenia. Vo zvyšnej časti príslušenstva súd prvej inštancie žalobu zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“), podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V spore bol úspešnejší žalobca (v rozsahu 67,66 % - o zapl. 1 183,02 Eur), menej úspešná žalovaná (v rozsah 32,34 % - o zapl. 565,48 Eur). Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho čistého úspechu v spore, t.j. 35,32 % (67,66 % mínus 32,34 %).

10. Proti vyššie uvedenému rozsudku v rozsahu zamietajúcej časti a v časti trov konania, podal včas odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že všetky predpoklady použité na výpočet RPMN v zmluve uvedené sú a ide o výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru, dátum zmluvy. Zákon č. 129/2010Z.z. nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN, nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Právny predpis stanovuje, že sa majú tieto predpoklady v zmluve uviesť, čo žalobca splnil. Zmyslom zákona nie je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitosti zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný posúdiť rozsah svojho záväzku. Žalovanému bol odovzdaný formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil svojim podpisom a ktorý taktiež obsahoval všetky predpoklady použité pre výpočet RPMN. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že jej neoddeliteľnou súčasťou sú aj obchodné podmienky banky. Niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú obsiahnuté v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitostí sú v obchodných podmienkach. Počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov, vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácii pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje.

11. Výška, počet a termín splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy sú uvedené v samotnom texte zmluvy. Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných obchodných podmienok a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou Sadzobníka a ktoré stanovujú kedy je ktorý poplatok splatný. V prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vydaný vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nemusia byť nevyhnutne uvedené v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo Sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Uvedeným výrokom Súdny dvor Európskej únie jednoznačne potvrdil, že banka na spôsob uvádzania týchto povinných náležitosti úverovej zmluvy nazerá správne a rozsah, v akom jednotlivé náležitosti uvádza, je pre spotrebiteľa postačujúci pre posúdenie rozsahu jeho záväzku. Povinnou náležitosťou úverovej zmluvy teda nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Žalobca vzhľadom na podané odvolanie v časti zamietnutého nároku napadol aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania a žiadal priznať ich náhradu v rozsahu 100 %. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila, pričom uviedla, že nebola pri uzatváraní spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere so žalobcom riadne oboznámená s obsahom obchodných podmienok a všeobecných obchodných podmienok (ďalej len ,,OP“ a ,,VOP“). Pokiaľ sa žalobca odvolával na to, že žalovaná mala jej podpisom na zmluve o úvere potvrdiť aj to, že mala byť riadne oboznámená aj s obsahom VOP a OP, toto tvrdenie podľa žalovanej nestačí, nakoľko z takéhoto ,,potvrdenia“ nie je možné zistiť, s akým konkrétnym obsahom obchodných podmienok a nich vyplývajúcich práv a povinností mala byť žalovaná ako spotrebiteľka oboznámená a k čomu sa podľa nich mala zaviazať. Žalovaná ako spotrebiteľka poukázala na skutočnosť, že ako spotrebiteľka používa vyšší stupeň ochrany, pričom je potrebné prihliadnuť aj na konkrétne aspekty prípadu, napríklad aj vyšší vek žalovanej v čase podpisu spornej úverovej zmluvy, časový priestor na oboznámenie sa s obsahom zmluvy a aj s VOP, OP.

13. Vzhľadom na uvedené sa teda žalobca podľa žalovanej nemôže odvolávať na obsah VOP či OP, či Formulára so štandardnými európskymi informáciami, ako na súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú mal uzavrieť so žalovanou a tam údajne obsiahnuté ďalšie náležitosti, ktoré má v zmysle právnym predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Ďalej podľa žalovanej judikáty slovenských súdov predkladané žalobcom k odvolaniu sú na tu riešenú vec neaplikovateľné už len z toho dôvodu, že taktiež odkazujú na obsah obchodných podmienok.

14. Ďalej bol podľa žalovanej súd prvej inštancie povinný posudzovať okolnosti doručovania nie podľa bodu 2.9.1 OP, ale bol povinný na vec striktne aplikovať ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a to v spojení s ust. § 92 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, nakoľko OP nemohli tvoriť súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z ust. § 92 ods. 3 citovaného zákona vyplýva, že v každom prípade musí byť doručené najskôr písomné upozornenie na neplnenie zmluvných povinností vrátane upozornenia na hrozbu zosplatnenia celého úveru, a až následne môže byť realizované právo zosplatnenia. V danom prípade sa podľa žalovanej vôbec nepodarilo dokázať splnenie zákonných podmienok práve z dôvodu nedoručenia nevyhnutného upozornenia na možnosť zosplatnenia, pričom žalobca predložil len doručenku podpísanú nejakým splnomocnencom, ktorá sa týkala oznámenia o už zrealizovanom zosplatnení. Fikcia doručenia podľa žalovanej nemohla nastať, keďže sa v mieste bydliska nezdržiavala. Zároveň v tejto súvislosti uviedla, že pokiaľ ide o jej tvrdenia o hospitalizácii v čase sporného doručovania upomienok a výziev v súvislosti s predčasným zosplatnením, žalovaná nesúhlasila, že by svoje tvrdenia nepreukázala, nakoľko na pojednávaniach boli k nahliadnutiu k dispozícii 2 lekárske správy svedčiace o mieste a období hospitalizácií žalovanej. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností žalovaná predložila lekárske správy aj v listinnej kópii, pričom takýto postup je v zmysle prípustný aj v odvolacom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd vo veci rozhodol tak, že odvolanie zamietne, a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. Žalobca v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 26. 07. 2017 uviedol, že na podanom odvolaní trvá v celom rozsahu a nepovažuje za potrebné vyjadriť sa k predmetnému vyjadreniu žalovanej.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 , preskúmal vec v rozsahu určenom § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

17. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi stranami sporu bola dňa 17. 07. 2014 uzatvorená úverová zmluva č. 0000000000143902, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 2500,- Eur, pri úrokovej sadzbe 17,9 % ročne (č. l. 4 spisu). Splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá na deň 17.07.2017. Listom zo dňa 21.12.2015 žalobca úver predčasne zosplatnil a žalovanú vyzval na úhradu dlhu vyčísleného na 1905,65 Eur s príslušenstvom najneskôr do 31.12.2015 (č l. 11 spisu), pričom výzva bola doručená dňa 15.1.2016 (č. l. 86 spisu).

19. Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 17.07.2014), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 17.07.2014), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

21. Podľa § 11 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 17. 07. 2014), poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

22. Podmienku uviesť v zmluve náležitosť stanovenú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (17.07.2014) - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, žalobca podľa názoru odvolacieho súdu splnil. V zmluve je uvedená výška anuitnej splátky hodnotou 90,56 Eur v bode 1.2. Jednoznačne je uvedený počet anuitných splátok číslicou „36“ (bod 1.2.) a je uvedené, kedy je splatná prvá anuitná splátka (15.08.2014, bod 1.2.), kedy sú splatné nasledujúce splátky (Mesačne, v 15. deň kalendárneho mesiaca, bod 1.2.). Podľa názoru odvolacieho súdu podmienky predmetnej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi - žalovanej bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy/termíny splatnosti splátok. Za správny považuje odvolací súd názor, že je postačujúce, ak rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá nie je automaticky súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a povinnosť ju vydať má veriteľ na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa a zároveň v prípade amortizácie istiny podľa § 9 ods. 3, 5 zákona č. 129/2010 Z. z.

23. Čo sa ale náležitosti obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, odvolací súd uvádza, že ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom. S nesprávne uvedenou RPMN v neprospech spotrebiteľa zákon č.129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ust. § 11 ods. 1 písm. d) spája následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

24. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

25. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

26. Podľa čl. 288 odsek 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu, kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť, ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu, a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva, dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu, alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice, a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky, a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná, alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca, alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené, a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť, a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby, a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

27. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať všetky predpoklady na výpočet RPMN, alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice, a celkom jednoznačne požaduje aby v samotnej zmluve boli uvedené predpoklady na výpočet RPMN. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil.

28. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že pokiaľ chýba, alebo je uvedená nesprávne v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čo i len jedna zákonom stanovená náležitosť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, je úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 tohto zákona. Pokiaľ teda okresný súd konštatoval, že zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., ako dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.), považuje odvolací súd jeho rozhodnutie za vecne správne.

29. K ,,námietke“ žalovanej vo vyjadrení k odvolaniu týkajúcej sa posúdenia okolností doručovania v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca listom zo dňa 21.10.2015 (č. l. 10 spisu) vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok a zároveň ju upozornil na to, že v prípade nezaplatenia bude požadovať jednorazové splatenie celej dlžnej sumy. Ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka stanovuje povinnosť veriteľa upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva zosplatniť úver. Táto lehota je značne problematická keďže nestanovuje čas odkedy plynie, resp. či je potrebné zaslať dlžníkovi upozornenie na možné zosplatnenie v lehote dlhšej ako 15 dní pred zosplatnením úveru. V kontexte celého toho ustanovenia možno však ustáliť, že táto lehota bola zachovaná, keďže žalovaná sa dostala prvýkrát do omeškania dňa 16.09.2015, listom zo dňa 21.10.2015 bola upozornená na možnosť zosplatnenia úveru, ku ktorému došlo listom zo dňa 21.12.2015 s účinnosťou k 31.12.2015. Je síce pravdou, že namiesto žalovanej prevzal zásielku zo dňa 21.12.2015 splnomocnenec, nakoľko podľa lekárskych správ mala byť žalovaná v predmetnom čase hospitalizovaná, avšak odvolací súd mal v súlade so súdom prvej inštancie za to, že v danom prípade došlo dňom doručenia výzvy, t.j. 15. 01. 2016 k účinnému zosplatneniu úveru, nakoľko v zmysle § 22 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka, zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom druhom a tretom výroku v súlade s § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd potvrdil tretí výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento vykazoval vecnú správnosť a odvolateľ ho ani nenapadol konkrétnymi odvolacími dôvodmi.

31. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ponechal nedotknutý bez preskúmavania v zmysle § 367 ods. 2 CSP.

32. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 .

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a

e) podpis. (§ 127 ods. 1

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .