Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-347-2017.pdf
PDF · 109.89 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/347/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: S. C. K., a. s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom D. XX, XXX XX T., proti žalovanému: Z. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. Q. N. XXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie sumy 500,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18Csp/91/2016 - 99 zo dňa 13. 06. 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 18Csp/91/2016 - 99 zo dňa 13. 06. 2017 v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 143,03 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol osobitným výrokom tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. (výrok III.). V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca dňa 07. 11. 2016 podal na tamojšom súde žalobu, ktorou sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 500,- Eur spolu s úrokom vo výške 28 % ročne z jednotlivých súm podľa vyčíslenia špecifikovaného v žalobe. Žalobu zdôvodnil tým, že sporové strany uzavreli dňa 10. 06. 2013 zmluvu, na základe ktorej žalobca zriadil pre žalovaného účet, zmluva sa spravovala aj znením Obchodných podmienok banky a Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“), pričom žalovaný bol s ich znením pred podpisom zmluvy riadne oboznámený. Podľa príslušných ustanovení zmluvy je banka oprávnená za poskytovanie produktov a služieb účtovať na ťarchu vedeného účtu poplatky podľa aktuálneho Sadzobníka poplatkov. Podľa bodu 3.8 VOP je klient povinný mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru a poplatkov v zmysle Sadzobníka. Vzhľadom na porušenie uvedenej zmluvnej povinnosti sa žalovaný dostal na účte do nepovoleného prečerpania a tento dlh nevyrovnal, žalobca zatvoril účet žalovaného, o čom žalovaného informoval posledným výpisom z účtu. Pred zatvorením účtu žalobca vykonal dňa 20. 08. 2015 internú účtovnú transakciu, kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet, pretože uzavrieť možno len účet, ak je na ňom nulový zostatok. Istina pohľadávky žalobcu vo výške 500,- Eur predstavuje nepovolené prečerpanie účtu, ktoré vzniklo v zmysle bodu 3.12 VOP. Nepovolené prečerpanie je úročené úrokom vo výške 28 % ročne - úroková sadzba platná od 01. 07. 2012, a to až do vyplatenia celej pohľadávky.
2. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu na základe Zmluvy o bežnom účte zo dňa 10. 06. 2013, na základe ktorej banka poskytovala pre žalovaného bežné bankové služby
spojené s vedením osobného účtu a následne na základe Zmluvy zo dňa 15. 10. 2013 bola žalovanému poskytnutá služba - povolené prečerpanie k bežnému účtu. Súd uviedol, že v tejto časti sa zmluvný vzťah medzi účastníkmi zmluvy spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúce Zmluvu o úvere, ako aj ustanoveniami Zákona č. 492/2009 o platobných službách a tiež Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Keďže sa v danom prípade jedná o zmluvu spotrebiteľskú, súd podrobil zmluvný vzťah prieskumu z hľadiska dodržiavania práv spotrebiteľa. Preskúmaním zmluvy súd konštatoval, že zmluvné strany dohodli systém povoleného prečerpania tak, že žalovaný bol oprávnený čerpať finančné prostriedky banky až do výšky dojednaného limitu povoleného prečerpania, t. j. 340,- Eur. Ďalej bolo dojednané, že za poskytnutie úveru formou povoleného prečerpania bude uhrádzať dojednané úroky (19,9 % ročne), ktoré sú splatné posledný deň kalendárneho mesiaca. Poskytnuté finančné prostriedky majú byť vrátené jednak automaticky priebežným znižovaním debetného zostatku bežného účtu klienta alebo na výzvu banky v lehote uvedenej vo výzve. Súd prvej inštancie konštatoval na základe predložených listinných dokladov, že debetné položky na bežnom účte žalovaného boli účtované jednak na základe jeho pokynov (platobné príkazy, nákupy, výbery z ATM), ako aj úkonmi zo strany banky, kedy banka automaticky bežný účet žalovaného zaťažila pripísaním účtovaných úrokov z povoleného prečerpania, ako aj poplatkami za služby a úkony banky. Banka vo Všeobecných obchodných podmienkach v bode 8.11 dojednala s klientom, že pri účtovaní úrokov, poplatkov a ďalších operácií môže dôjsť k prekročeniu limitu povoleného prečerpania, pričom prekročenie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho limitu pre povolené prečerpanie. Zároveň je stanovené, že prekročenie je klient povinný vyrovnať v deň, kedy k prekročeniu došlo. Od nasledujúceho dňa je klient povinný z prekročenej čiastky popri riadnych úrokoch uhrádzať aj úrok z omeškania, pričom sadzba úroku z omeškania je uvedená v dokumente „úrokové sadzby produktov, ako položka úrok z omeškania pre produkt povolené prečerpanie na účte.“ Súd prvej inštancie konštatoval, že ide o obdobnú situáciu, akou je úprava nepovoleného prečerpania podľa bodu 3.12 VOP, avšak pri nepovolenom prečerpaní v tejto časti Obchodných podmienok je upravená úroková sadzba ako „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ s poukazom na primerané ustanovenia bodu 8.8 VOP, t. j. úročenie a zúčtovanie úrokov ako pri povolenom prečerpaní. Pokiaľ teda žalobca v žalobe uviedol, že účtoval úroky po dobu nepovoleného prečerpania na základe úrokovej sadzby „úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ vo výške 20 % ročne, od 01. 07. 2012 28 % ročne, nepostupoval v súlade so zmluvným dojednaním, a to Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sám žalobca vytvoril. V danom prípade sa nejednalo o postup podľa bodu 3.12 nepovolené prečerpanie, ale osobitnú úpravu podľa bodu 8.11, a to prekročenie limitu povoleného prečerpania, hoci vo svojej podstate sa jedná o obdobnú situáciu, avšak vo VOP v bode 8.11 je upravené prekročenie limitu vo vzťahu k úroku tak, že pri prekročení povoleného limitu sa popri riadnych úrokoch uhrádza aj úrok z omeškania s poukazom na položky úrokových sadzieb pri povolenom prečerpaní na účte, t. j. v danom prípade z časti prekročenia povoleného limitu mohol žalobca, t. j. banka, účtovať dojednané úroky vo výške 19,9 % ročne ako riadne úroky a 5 % ročne ako úrok z omeškania, to sa týka len časti peňažných prostriedkov zodpovedajúcich prekročeniu. Pokiaľ teda žalobca po prekročení limitu pristúpil k úročeniu prekročenia podľa bodu 3.12 VOP, t. j. nepovolené prečerpanie, konal tak neoprávnene. Takýmto spôsobom došlo k navyšovaniu prekročenia povoleného prečerpania tak, ako to vyplýva z listinných dokladov - výpisov z účtu predložených žalobcom. Súd preto konštatoval, že po preskúmaní postupu žalobcu pri účtovaní úrokov povoleného prečerpania, žalobca postupoval v súlade so zmluvnými dojednaniami, po prekročení tohto limitu však už takto nepostupoval. Preto súd konštatoval, že až do výšky úverového limitu je nárok žalobcu na vrátenie takto poskytnutých finančných prostriedkov oprávnený, t. j. do sumy 340,- Eur. Nad túto sumu žalobca nepostupoval v súlade so zmluvou a dojednaniami, preto súd takéto vyúčtovanie považoval za neoprávnené a v prevyšujúcej časti nebolo možné žalobcovi nárok priznať. Ďalej súd poukázal, že žalobca pristúpil ku dňu 01. 12. 2014 k zníženiu úverového limitu na 0,- Eur, kedy bol evidovaný debetný zostatok na účte žalovaného vo výške 582,29 Eur. Uvedené sa v zmysle zmluvných dojednaní považuje za výzvu na vrátenie poskytnutých prostriedkov, ktoré majú byť vrátené v lehote určenej vo výzve nie kratšej ako 7 dní. Žalobca súdu žiadnu takúto výzvu nepredložil, za výzvu potom možno považovať doručenie žaloby žalovanému. Nemožno vychádzať len zo samotného uplynutia lehoty 7 dní od zníženia limitu, pre splatnosť pohľadávky na vrátenie finančných prostriedkov musí žalobca zaslať dlžníkovi výzvu - podľa zmluvných dojednaní. Žalobca ďalej poukazoval na úkon - uzavretie účtu k 20. 08. 2015. Napriek výzve súdu, žalobca nezdôvodnil o aký úkon ide a či došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, nakoľko uvedený úkon nie je popisovaný v zmluve ani v predložených Obchodných podmienkach. Súd preto konštatoval, že ku dňu zníženia limitu k 01. 12. 2014 vykázaný dlh vo výške 582,29 Eur na základe vyššie uvedeného súd považoval za oprávnený len do výšky 340,- Eur. Pokiaľ žalovaný následne vykonal
platby na úhradu dlhu v celkovej výške 196,97 Eur, oprávnený nárok žalobcu tak činí sumu 143,03 Eur. Na základe uvedeného potom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 143,03 Eur. V časti prevyšujúcej sumu 143,03 Eur, ako aj uplatnený úrok z úveru vyčíslený v žalobe, súd považoval za nedôvodný a nepreukázaný, a preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol (výrok II. rozsudku). O trovách konania rozhodoval súd podľa § 255 ods. 2 CSP, t. j. podľa pomeru úspechu. Žalobca bol úspešný v rozsahu 29 %, z toho vyplýva, že úspešnejším bol žalovaný. Žalovanému v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli, preto súd vyslovil, že sa mu náhrada trov konania nepriznáva.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, pričom spresnil, že odvolanie podáva v časti a rozsahu zamietnutia žaloby, t. j. nároku na úrok prevyšujúci priznaný nárok. Svoje odvolanie odôvodnil poukazom na Zmluvu o bežnom účte (resp. o spotrebiteľskom úvere), povolené prečerpanie a príslušných VOP rozlišuje vo všeobecnosti tri režimy debetného úročenia zostatku na bežnom účte, a to: a)povolený debet na bežnom účte - čerpanie prostriedkov do debetného zostatku na účte na základe zmluvy do výšky poskytnutého limitu povoleného prečerpania. V danom prípade bol limit 500,- Eur. b) prekročený zmluvne dohodnutý limit povoleného prečerpania - zostatok na účte do výšky limitu povoleného prečerpania sa úročí zmluvnou úrokovou sadzbou a debet prevyšujúci limit sa úročí zmluvnou úrokovou sadzbou a úrokovou sadzbou úrokov z omeškania. Dôležitou črtou tohto režimu je fakt, že banka doposiaľ nezrušila limit PP, teda povoleného prečerpania, a dlžník sa môže vrátiť do režimu povoleného prečerpania, pokiaľ doplatí na účte peňažnú čiastku. V danom prípade bol limit prekročený opakovane už od mesiaca september 2014 až do zrušenia limitu dňa 01. 12. 2014, t. j. tri mesiace. c) nepovolený debet ako čerpanie prostriedkov na účte do debetu formou porušenia podmienok zmluvy, t. j. čerpanie peňažných prostriedkov na účte do debetu bez akéhokoľvek bankou poskytnutého limitu povoleného prečerpania, t. j. bez zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo neuhradenie dlžnej sumy z povoleného prečerpania po žiadosti banky o vrátenie prostriedkov, resp. po zrušení limitu povoleného prečerpania - celá čiastka nepovoleného debetu sa úročí úrokovou sadzbou dohodnutou vo výveske úrokových sadzieb pre nepovolený debet na účte. Tento režim nastúpil v danom prípade na základe toho, že žalovaný na výzvu vo forme zrušenia limitu vo výpise 12/2014 neuhradil dlžnú sumu v lehote siedmich dní. Ustanovenia VOP počítajú aj s tým, že klient prekročí poskytnutý limit povoleného prečerpania. Táto situácia je upravená tak, že nad výšku povoleného prečerpania sa k zmluvnej úrokovej sadzbe pripočíta úrok z omeškania (prekročená čiastka sa teda úročí sadzbou 19,90 % + 5 % p. a.). Ide však výlučne o dobu do zrušenia daného limitu povoleného prečerpania zo strany banky v zmysle ods. 8.12 VOP, t. j. zaslania výzvy, resp. žiadosti o vrátenie prostriedkov. Pokiaľ sa týka formy výzvy, neobstojí tvrdenie prvostupňového súdu, že žalobca nezaslal žalovanému výzvu na splatenie prečerpania, keďže z VOP jednoznačne vyplýva, že takouto výzvou sa rozumie aj zrušenie limitu povoleného prečerpania, ktoré bolo žalovanému doručené výpisom 12/2014, na základe čoho nemožno za výzvu považovať až podanie žaloby. Pokiaľ klient neuhradí vyčerpanú výšku prečerpania na základe tejto výzvy, nastupuje režim úročenia nepovoleného debetu v zmysle ods. 3.12 VOP: po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Zrušením povoleného prečerpania a neuhradením dlžnej sumy z toho vyplývajúcej v tejto lehote sa odporca dostal do nepovoleného debetu vo výške žalovanej sumy. V zmysle ods. 3.12 VOP - nepovolené prečerpanie: ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Dlh z nepovoleného prečerpania je teda splatný bez zbytočného odkladu po tom, čo vznikne, keďže sa nejedná o dohodnutý produkt ale o porušenie podmienok zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že neobstojí tvrdenie súdu, že žalobca nepostupoval v zmysle svojich vlastných VOP, keďže úročenie sa spravovalo v zmysle vyššie opísaných režimov upravených vo VOP. Žalobca má za to, že prvostupňový súd si zamenil pri svojom hodnotení druhú fázu úročenia opísanú pod písm. B/ (pri ktorej ešte nie je zrušený limit prečerpanía zo strany banky, ale dlžník prekročil zmluvne dohodnutý limit PP, na základe čoho je k zmluvnej úrokovej sadzbe pripočítaný úrok z omeškania) s fázou úročenia opísanou pod písm. C/ (pri ktorej je už limit zrušený, dlžník je povinný vrátiť celú vyčerpanú sumu, ktorá sa po siedmich dňoch odo dňa výzvy stala nepovoleným debetom a je teda úročená príslušnou úrokovou sadzbou). Okrajovo žalobca k niektorým častiam odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ mal prvostupňový súd za to, že žalobca nedostatočne špecifikoval alebo objasnil niektoré aspekty úročenia alebo iné okolnosti pri aplikácií ustanovení VOP v danom prípade, mal súd postupovať v zmysle § 43 ods. 1 OSP, podľa ktorého sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Z gramatického výkladu predmetného ustanovenia pritom vyplýva,
že v prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve na doplnenie takéhoto podania. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje pokúsiť sa odstrániť uvedené vady konania v § 129 OSP uvedeným postupom. Žalobca má za to, že z príslušných VOP a výpisov z účtu, je možné dostatočne zistiť skutkový stav a prvostupňový súd len nesprávne aplikoval všetky príslušné ustanovenia VOP na daný skutkový stav, a preto daný prípad nesprávne právne posúdil. Žalobca odvolacím návrhom navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a uložil žalovanému uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.
4. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), v dôsledku odvolania podaného žalobkyňou vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. o trovách konania z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi. S prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, rozsah odvolania a odvolacie dôvody uvedené v odvolaní žalobcu, preskúmal odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola v napadnutej časti žaloba žalobcu zamietnutá. Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby v uvedenej časti (v zmysle špecifikácia žalobcu obsiahnutej v odvolaní: „zamietnutia žaloby, t.j. nároku na úrok prevyšujúci priznaný nárok“) za vecne správny, a preto rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti (vo výroku II.) a v závislom výroku o trovách konania potvrdil. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 2 CSP, odôvodnenie rozhodnutia má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor vyslovený súdom prvej inštancie.
9. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky žalobcu v tom smere, že žalobca bol v zmysle Zmluvy o bežnom účte a predovšetkým Všeobecných obchodným podmienok oprávnený účtovať od žalovaného úrok vo výške 28% (titulom nepovoleného prečerpania), k tejto odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný mal od 15. 10. 2013 aktívnu službu „Povolené prečerpanie“ s úverovým rámcom 340,- eur, pričom finančné prostriedky zo svojho účtu čerpal i do debetného zostatku avšak v rámci limitu povoleného prečerpania. Pokiaľ bol tento úverový limit (povoleného prečerpania) prekročený zaťažením poplatkov zo strany banky, ako i príkazmi či výbermi zo strany klienta ( žalovaného), uvedenú situáciu upravujú Všeobecné obchodné podmienky koncipované žalobcom, v bode 8.11. Prekročenie limitu, úroky z omeškania a zmluvné pokuty. V zmysle uvedeného je prekročenie limitu automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho limitu pre povolené prečerpanie. Prekročenie limitu je klient povinný vyrovnať v deň, kedy k prekročeniu došlo. Od nasledujúceho dňa je klient povinný z prekročenej čiastky banke popri riadnych úrokov aj úrok z omeškania a to až do času, kedy prekročenie vyrovná. Sadzba úroku z omeškania je uvedená v dokumente „úrokové sadzby produktov“ ako položka „úrok z omeškania“ pre produkt povolené prečerpanie na účte“. Keďže žalobca predloženými listinnými dôkazmi nepreukázal, že žalovanému riadne doručil výzvu na úhradu finančných prostriedkov čerpaných v rámci povoleného prečerpania a preto nemožno mať za to, že ďalšie čerpanie finančných prostriedkov už bolo čerpaním nepovoleným v dôsledku porušenia povinnosť vložiť finančné prostriedky na účet a vyrovnať debetný zostatok, nebolo na mieste v tejto časti úročenie finančných prostriedkov úrokmi vo výške
28% v zmysle ust. bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok. Pokiaľ banka technicky umožnila klientovi prekročiť limit povoleného prečerpania (alebo tento stav sama navodila účtovaním poplatkov), i odvolací súd uvedenú situáciu vníma ako prekročenie limitu povoleného prečerpania, v ktorom režime má banka oprávnenie účtovať riadny úrok z poskytnutého úveru (19,90 % p.a.) a úrok z omeškania (5 % p.a.). Postup súdu prvej inštancie je teda v tomto smere správny.
10. Odvolací súd ďalej reaguje na odvolaciu námietku obsiahnutú v závere podaného odvolania žalobcu, kedy tento namietal, že pokiaľ mal prvoinštančný súd za to, že žalobca nedostatočne špecifikoval alebo objasnil niektoré aspekty úročenia alebo iné okolnosti pri aplikácií ustanovení VOP, mal žalobca za to, že mal postupovať v zmysle § 43 ods. 1 OSP a uznesením vyzvať účastníka (stranu sporu), aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil.
11. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že žaloba bola vo veci samej podaná dňa 07. 11. 2016 (datovaná dňom 03. 11. 2016). Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý ako nový procesný predpis nahradil predchádzajúci procesný predpis - Zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. V podanom odvolaní žalobca tak zjavne nesprávne poukazoval na ust. § 43 ods. 1 OSP (a ust. § 129 OSP), podľa ktorého mal súd podľa jeho názoru správne postupovať a vyzvať účastníka konania na doplnenie nesprávneho alebo neúplného podania vo veci. Konanie vo veci samej už pred súdom prvej inštancie začalo za účinnosti nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku a podľa jeho ustanovení sa priebeh konania spravoval aj počas odvolacieho konania, preto námietka žalobcu s poukazom na správne aplikovanie ustanovení OSP je celkom zjavne nedôvodná. Odhliadnuc od nesprávneho použitia procesného predpisu odvolací súd reaguje na uvedenú odvolaciu námietku žalobcu, posúdiac ju podľa jej obsahu, kedy žalobca vychádzal z predpokladu, že súd ho mal vyzvať na doplnenie žaloby, pokiaľ ju súd považoval za neúplnú, resp. nezrozumiteľnú (hoci iba v časti)
12. Tento predpoklad žalobcu nie je správny. Súd žalobu nezamietol z dôvodu, že by žalobu považoval za neúplnú, toto ani nevyplýva z odôvodnenia rozsudku. Súd poukázal na všetky pripojené dôkazy, ako aj na tie, ktoré žalobca nepripojil, hoci mohol. Okresný súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal tvrdené skutočnosti. Žaloba žalobcu spĺňa všetky náležitosti, ktoré vyžadoval procesný právny predpis (Civilný sporový poriadok). V súlade s ustanovením § 127 ods. CSP z podaného návrhu bolo zjavné, že je určený Okresnému súdu Zvolen, kto predmetný úkon (podanie žaloby) robí - S. C. K., a. s. a že žalobca sa domáha zaplatenia sumy 500,- Eur spolu s príslušenstvom vo výške 28 % per annum za obdobia bližšie špecifikované v žalobnom návrhu. Podanie bolo podpísané a datované. Podanie žalobcu taktiež spĺňalo všetky náležitosti ustanovené v § 132 CSP. Treba však zdôrazniť, že z hľadiska naplnenia predpokladov, na ktoré sa žalobca odvoláva, nemožno vyvodiť záver, že by podanie žalobcu bolo nesprávne alebo neúplné. Po doručení žaloby súdu prvej inštancie, konajúci súd požiadal žalobcu o bližšiu špecifikáciu uplatneného nároku (viď výzva súdu doručená žalobcovi dňa 22. 05. 2017 s upozornením, že na základe doposiaľ predložených dokladov nie je možné vyhodnotiť opodstatnenosť celého uplatneného nároku), na ktorú žalobca reagoval podaním zo dňa 01. 06. 2017. Žalobca však ani doplnením žaloby neuviedol také rozhodujúce podstatné skutočnosti a dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia nepochybne, jednoznačne a v celom rozsahu. (Medzi základné povinnosti účastníka v konaní patrí povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkazná povinnosť (dôkazné bremeno). Dôsledkom nesplnenia povinnosti tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť) je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre účastníka, ktorý ich nesplnil; súd sám nie je povinný po významných skutočnostiach pátrať (22Cdo/1900/2005 ČR).
13. Aj po výzve súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal, či a kedy doručil žalovanému výzvu na vrátenie poskytnutých prostriedkov v lehote 7 dní s uvedením presnej sumy, ktorú bol žalovaný povinný vrátiť a zároveň žalobca ani na výzvu súdu neuviedol, čo znamená úkon „uzavretie účtu“ a aké dôsledky (sankcie či ukončenie zmluvného vzťahu) z uvedeného plynú. Aj napriek tomu, že žalobca bol oboznámený s dôvodom zamietnutia žaloby, ani v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by preukazovali ním produkované tvrdenia, neuviedol žiadnu skutkovú a ani právnu argumentáciu, ktorou by vyvrátil právne závery súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. potvrdil ako vecne správny.
14. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok o trovách prvoinštančného konania, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalovaného ako procesne úspešnejšiu stranu sporu
(v rozsahu 29 %), ktorej by prináležalo právo na náhradu trov konania, avšak nakoľko žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, súd správne žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
15. S totožným odôvodnením rozhodol odvolací súd i o trovách odvolacieho konania, keď v odvolaní úspešnou stranou sporu bol žalovaný (žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný ani sčasti), preto v zmysle ust. § 255 CSP by mu prináležalo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Keďže však žalovanému preukázateľne žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaní nevznikli, odvolací súd mu právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).