Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-67-2018.pdf
PDF · 131.63 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/67/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: T. E., občianka SR, nar. XX.X.XXXX, bytom H. M., P. O. D. č. XX/XX, za účasti občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV /do 30.06.2016 vedľajšieho účastníka/ so sídlom v Bratislave- Staré Mesto, Šafárikova č. 7, IČO: 42 362 962, právne zastúpený JUDr. Patrikom Podhorským, advokátom so sídlom v Bratislave, Zámocká č. 36, o zaplatenie 3.940,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. marca 2017, č. k. 14C/28/2014-103 takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. a II., p o t v r d z u j e .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. m e n í tak, že občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV sa priznáva náhrada trov konania 100%. III. Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
IV. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, aplikujúc ust. § 52 ods. 1-3, § 54 ods. 1 , § § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 , § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch , 497 Obchodného zákonníka , § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. zákona o bankách .
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 20.12.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.940,20€ spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.1.2011 do 3.11.2012 vo výške 76,91€ a úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 3.940,20€ od 4.11.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok podľa § 524 Občianskeho zákonníka uzavretej dňa 27.9.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom v Bratislave, Tomášikova č. 48 a žalobcom ako postupníkom, postúpil postupca pohľadávku voči žalovanej na žalobcu. Postupca a žalovaná uzatvorili dňa 17.7.2008 Zmluvu č. 363768625, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu, v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej zmluvy postupca poskytol žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Žalobca poukázal na to, že Zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zák.č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Poukázal na ust. § 261 ods.3 písm.d/ Obchodného zákonníka, podľa ktorého je táto zmluva absolútny obchod a vzťahujú sa na ňu ustanovenia Obchodného zákonníka a poukázal na ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007, z ktorého vyplýva, že tieto ustanovenia sa nevzťahujú na zmluvy o úvere. Poukázal aj na to, že je v konaní aktívne vecne legitimovaný, lebo žalovaný bol v omeškaní viac ako rok, čo banke umožňovalo postúpiť dlh na žalobcu a tento ho následne zosplatnil. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predstavovala sumu 4.524,58€, ktorá pozostávala z istiny 3.783,69€, riadneho úroku 487,8€ a úroku z omeškania 217,21€ a ostatného príslušenstva 35,88€ v súlade s Prílohou k zmluve o postúpení, pričom sumu 35,88€ a sumu 217,21€ si žalobca v konaní neuplatňuje. Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka vo výške podľa nar. vlády č. 87/1995 Z.z. počnúc dňom splatnosti každej splátky úveru samostatne. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanej úver vo výške (80.000,-Sk ) 2.655,51€, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 43,78€ vždy ku 20-temu dňu v mesiaci. Žalobca si v konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.1.2011 do 20.6.2018 v počte 90 a celkovej výške 3.940,20€. Splátky pôvodne splatné od 20.11.2012 do 20.6.2018 s stali splatnými dňa 3.11.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 3.11.2012 si žalobca uplatňuje úrok z omeškania od toho dňa. Zo splatných splátok úveru si žalobca uplatňuje úrok z omeškania vo výške: 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.1.2011 do 3.11.2012 vo výške 6,84€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.2.2011 do 3.11.2012 vo výške 6,52€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.3.2011 do 3.11.2012 vo výške 6,22€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.4.2011 do 3.11.2012 vo výške 5,90€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.5.2011 do 3.11.2012 vo výške 5,58€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.6.2011 do 3.11.2012 vo výške 5,26€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.7.2011 do 3.11.2012 vo výške 4,94€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.8.2011 do 3.11.2012 vo výške 4,62€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.9.2011 do 3.11.2012 vo výške 4,29€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.10.2011 do 3.11.2012 vo výške 3,98€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.11.2011 do 3.11.2012 vo výške 3,65€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.12.2011 do 3.11.2012 vo výške 3,34€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.1.2012 do 3.11.2012 vo výške 3,01€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.2.2012 do 3.11.2012 vo výške 2,69€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.3.2012 do 3.11.2012 vo výške 2,38€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.4.2012 do 3.11.2012 vo výške 2,06€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.5.2012 do 3.11.2012 vo výške 1,74€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.5.2012 do 3.11.2012 vo výške 1,42€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.6.2012 do 3.11.2012 vo výške 1,42€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.7.2012 do 3.11.2012 vo výške 1,10€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.8.2012 do 3.11.2012 vo výške 0,78€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.9.2012 do 3.11.2012 vo výške 0,45€; 8,75% ročne zo sumy 43,78€ od 21.10.2012 do 3.11.2012 vo výške 0,14€; a 8,75% ročne zo sumy 3.9240,20€ od 4.11.2012 do zaplatenia.
3. Dňa 22.9.2014 do konania na strane žalovanej vstúpil ako vedľajší účastník VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, občianske združenie so sídlom v Bratislave, zastúpené advokátom JUDr. Patrikom Podhorským. Vo svojom oznámení žiadali o zaslanie návrhu s prílohami. Uviedol, že predmetný právny vzťah zo zmluvy o splátkovom úvere je podľa ust. § 52 ods.1,3,4 Občianskeho zákonníka a zák.č. 258/2001 Z.z., § 3 ods.3, § 4 ods.8 zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľský a s poukazom na ust. § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka ( v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší) neobstojí argument, že na tento právny vzťah sa má aplikovať výhradne Obchodný zákonník. V zmysle čl.7 bod 7.6.1 VOP ak dôjde k omeškaniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti zo strany klienta alebo a/ ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, alebo b/ ak je klient v omeškaní so splatením poplatkov spojených s úverom, ktoré trvá viac ako 10 dní, je banka oprávnená a/ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.....Poukázal na ust. § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka a na to, že veriteľ mohol zosplatniť úver už v prípade, ak žalovaný bol v omeškaní s platením jednej splátky o viac ako 10 dní a v čase postúpenia pohľadávky dňa 27.9.2012 bola žalovaná v omeškaní s vrátením finančných prostriedkov 1164 dní a v čase podania žaloby predstavovalo ich omeškanie 1614 dní a preto vzniesol námietku premlčania. Poukázal na to, že žalobca svoj nárok voči žalovanou odvodzuje zo zmluvy , ktorú žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou, poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie a preto sa treba najskôr zaoberať otázkou platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia je predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je písomná výzva banky dlžníkovi na splnenie jeho záväzku a zosplatnenie úveru a aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedostatok aktívnej vecnej legitimácie postupníka.
V tomto konaní nebolo preukázané, že bol žalovaný v omeškaní 90 dní s niektorou splátkou ani to, že by bol písomne bankou vyzvaný na splnenie svojho záväzku, preto žalobca v tomto konaní uplatňuje pohľadávku, ktorá na neho nebola platne postúpená. Vyššie uvedené závery potvrdzujú rozsudky súdov a to : Okresného súdu Nitra sp.zn. 9C/261/2013 zo dňa 17.2.2015, Okresného súdu Galanta sp.zn. 15C/33/2014 zo dňa 27.1.2014 zo dňa 27.1.2015 a 26C/261/20014 zo dňa 27.1.2015.
4. V danom prípade bola uzatvorená zmluva o spotrebnom bezúčelovom úvere, ktorá je absolútnym obchodom a spravuje sa teda ustanoveniami Obchodného zákonníka. Avšak ide o zmluvu spotrebiteľskú a prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS, ktorá reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Vzhľadom na uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský. Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka ( aj na vzťahy spravujúce sa zmluvne dojednaným Obchodným zákonníkom).
5. Právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. so sídlom v Bratislave a žalovaná uzavreli dňa 17.7.2008 Zmluvu o splátkovom úvere č. 3637686125. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru ( spotrebný bezúčelový) žalovanej vo výške 2.655,52€ (80.000,-Sk) za ročný úrok 14,15%, za jednorazový poplatok 73€( 2.199,-Sk), poplatok za správu úveru 60,-Sk mesačne, s výškou mesačnej splátky 43,78€ (1.319,-Sk). Úver mala žalovaná splácať v pravidelných 119-tich mesačných splátkach, ku 20- temu dňu v mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.8.2008 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20.6.2018, pri ročnej percentuálnej miere nákladov 17,63%. Dňa 27.9.2012 pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku zo zmluvy o spotrebnom úvere na žalobcu. Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 1175/2012/CE zo dňa 27.9.2012 vyplýva, že žalovaná dlhovala na istine 3.783,69€, na úrokoch 705,01€ a na príslušenstve celkom 740,89€ a bola v omeškaní 1164 dní; poslednú úhradu zaplatila dňa 5.5.2010. Z poskytnutého úveru podľa žalobcu žalovaná uhradila 562,91€, ktorú žalobca započítal nasledovne: sumu 469,30€ na istinu, sumu 72,99€ na poplatky a sumu 20,62€ na úrok z omeškania. Dňa 15.10.2012 žalobca oznámil písomne žalovanej postúpenie pohľadávky , pričom bol postúpený nezosplatnený úver. Výzvou k úhrade a oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 15.10.2012 žalobca zosplatnil úver a zároveň vyzval žalovanú najneskôr do 30.10.2012 na jeho úhradu.
6. Žalovaná uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľka, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa , zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a skúma sa, či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a či je daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
7. Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z omeškaného peňažného záväzku klienta postúpiť inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá
dlhšie ako 90 dní vrátane odovzdania dokumentácie, ktorá s postúpeným záväzkom súvisí. Vzhľadom na citované ustanovenie súd konštatuje, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu a je nepochybné, že postúpený bol tzv. "Živý úver" a na tejto skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná bola v omeškaní viac ako rok. Žalovaná by mala dostať možnosť na základe výzvy, ktorou sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť dlhu tento splatiť celý pôvodnému veriteľovi - banke a vyhnúť sa tak postúpeniu pohľadávky nebankovej spoločnosti. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal zaslanie písomnej výzvy zo strany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách o zosplatnení dlhu ešte pred postúpením pohľadávky, ku ktorej došlo zmluvou zo dňa 27.9.2012. Súd sa v danom prípade stotožnil s právnou argumentáciou vedľajšieho účastníka ( intervenienta). Pre platné postúpenie pohľadávky zo strany banky ako postupcu musia byť splnené okrem všeobecných podmienok v ust. § 524 Občianskeho zákonníka a j podmienky uvedené v ust. § 92 ods.8 zák.č. o bankách, pričom ich splnenie žalobca nepreukázal a preto súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo neplatné podľa ust. § 39 Občianskeho zákonník a žalobu zamietol. Na premlčanie súd prihliada ex offo na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) , ktorým došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Podľa ustálenej judikatúry nejde o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu. Súd teda musí na premlčanie prihliadnuť ex offo a to aj v konaniach, začatých pre účinnosťou tejto novely. Na spotrebiteľské vzťahy sa uplatňuje prednostne Občiansky zákonník a teda 3-ročná všeobecná premlčacia doba, ktorá plynie od zročnosti tej - ktorej splátky. Vzhľadom na podanie žaloby dňa 20.12.2013 a splatnosť jednotlivých splátok vždy k 20-temu dňu v mesiaci je nepochybné, že sú premlčané všetky splátky splatné pred 20.12.2010 a žalobou sú uplatnené len splátky splatné od 20.1.2011 do 20.6.2018, ktoré neboli premlčané.
8. Pred otvorením pojednávania advokát žalobcu navrhol súdu, aby schválil súdny zmier, ktorého obsahom by bolo zaplatenie istiny, úrokov + časti trov právneho zastúpenia s tým, že žalovaná je ochotná predmetný dlh uhradiť a žalovaná s tým súhlasila. Súd však takýto zmier nemohol schváliť pre jeho rozpor s hmotným právom, nakoľko podľa vyššie uvedených záverov súdu ako aj vedľajšieho účastníka je zrejmé, že žalobcovi chýba aktívna vecná legitimácia na podanie žaloby a žalovaná by uzavretím takéhoto zmieru zhoršila svoje právne postavenie a uznala by nárok, ktorý žalobca nebol oprávnený vymáhať. Preto súd uznesením vyhláseným na pojednávaní, za prítomnosti oboch strán sporu, zmier neschválil. Vzhľadom na prítomnosť oboch strán na pojednávaní súd vyhlásené uznesenie o neschválení zmieru písomne nevyhotovoval a pokračoval v konaní o pôvodnej žalobe, ktorú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
9. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania . O trovách konania intervenienta (vedľajšieho účastníka ) súd rozhodol podľa §257 a § 259 CSP ako aj podľa § 470 ods.1,2 zák.č. 160/2015 Z.z. CSP ( účinný od 1.7.2016) podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. V danom prípade vedľajší účastník dôsledne hájil záujmy žalovanej v konaní tým, že poskytol podrobné písomné vyjadrenie k veci s citáciou judikatúry a žalovaná na strane ktorej vystupoval, mala v konaní úspech.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc , že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie , že nebolo preukázané, že postupca pred postúpením
pohľadávky vyzval žalovanú na úhradu dlhu. Poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP, keď žalovaná tieto skutkové tvrdenia nerozporovala, preto bolo potrebné považovať tieto tvrdenia za nesporné, keď žalovaná bola v nepretržitom omeškaní so splnením dlhu nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní / od 05.05.2010/ a súčasne bola vyzvaná na úhradu omeškaných splátok. Bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva . Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky / viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.06.2016, sp. zn. 5Co/228/2016, zo dňa 09.08.2016, sp. zn. 5Co/ 248/2016, zo dňa 30.11.2015, sp. zn. 8Co/564/2015/. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky poukázal aj na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky“. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok a v čl. I bode 7 Zmluvy. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Zastával názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanej, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. S nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Žalobca sa záverom nestotožnil s rozhodnutím o trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia a v rozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu, a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania. Namietal neprípustnosť vstupu združenia do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaného v súlade s ust. § 95 ods. 1 CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu, resp. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
11. Žalovaná v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že je nedôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a vychádza zo správneho právneho posúdenia merita veci. Žalobca v konaní nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu , nakoľko nepreukázal doručenie výzvy jeho právnym predchodcom žalovanej . V7zva pred postúpením pohľadávky nebola bankou žalovanej nikdy doručená ani zasielaná. Táto výzva je vytlačená zo systému, bez toho, aby bola zaslaná žalovanej. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Rovnako nie je dôvodná námietka žalobcu, že žalovaná bola v omeškaní 90 dní a to z toho dôvodu, že bola v omeškaní s úhradou splátok od 5.5.2010. Podmienka omeškania klienta 90 dní sa počíta odo dňa doručenia výzvy a nie odo dňa omeškania klienta. Lehota 90 dní plní ochrannú funkciu klienta banky, aby mohla po tom, čo je bankou vyzvaná , splniť svoj záväzok. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, žalobca neuniesol dôkazné bremeno splnenia tejto povinnosti. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k správnemu záveru, že neboli dodržané podmienky postúpenia pohľadávky, keďže žalobca dôkaz preukazujúci odoslanie výzvy ani neoznačil ani nijako nepreukázal. Žalobca uvádza, žer žalovanej riadne doručil oznámenie o postúpení pohľadávky, čo zakladá jeho aktívnu legitimáciu. Tento názor však nie je správny, nakoľko postupcom je banka. Tento postup je potvrdený aj aktuálnou judikatúrou / rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 17Co/792/2015 zo dňa 26.10.2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.1.2009, sp. zn. 1 Cdo/76/2007, uznesenie Ústavného súdu SR , sp. zn. IV. ÚS 337/2012 zo dňa 3.7.2012/. I keď žalobca poukazuje na bod 18.14 VOP, toto ustanovenie je neplatné, nakoľko je v rozpore s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ako aj z dôvodu, že žalovanej ako spotrebiteľovi nebolo pri podpise zmluvy vysvetlené toto ustanovenie , ktoré najviac žalovaná nemohla ovplyvniť. V zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebná postupiteľnosť pohľadávky, predchádzajúca písomná výzva klientovi, omeškanie klienta viac ako 90 kalendárnych dní po doručení výzvy, postúpenie sa týka časti peňažného záväzku v omeškaní, postupiteľnosť tretej osobe, nevyžaduje sa súhlas klienta. Doručenie, resp. preukázateľne odoslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia je podmienkou platnosti postúpenia pohľadávky / viď rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.3.2015, sp. zn. 4Co/145/2014 / . Žalobca namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v časti priznaných trov konania . K nároku na náhradu trov konania združenie uviedlo, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania v zmysle § 470 ods. 2 CSP zostali zachované. Trovy vynaložené v danej veci považoval za účelné. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/ v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky proti žalovanej z pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., keď pri postúpení pohľadávky nebol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.
14. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
15. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
16. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8 zákona o bankách: "Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom."
17. Citované ustanovenie § 92 ods. ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
18. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že v čase postúpenia pohľadávky, t. j. dňa 27.09.2012 žalobcom vyššie uvádzané ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách takúto možnosť neupravovalo, keď pojednávalo len o povinnosti banky požadovať preukázanie totožnosti klienta. Možnosť upraviť si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona bola do zákona o bankách zakomponovaná až s účinnosťou od 10.06.2013. Preto ak si právny predchodca a žalovaný upravili možnosť postúpenia pohľadávky odlišne od zákonného znenia v čase, keď to zákon neumožňoval, je takéto dojednanie neplatné pre rozpor so zákonom.
19. Odvolací súd ďalej v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že v prípade pohľadávky banky /ako to bolo aj v tomto prípade/ je spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná /dospelé splátky/ a len za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky na plnenie po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Tieto podmienky postúpenia stanovuje priamo zákon o bankách, a aj keby boli zákonodarcom stanovené za účelom ochrany bankového tajomstva, ide o zákonné podmienky postúpenia pohľadávky, pri porušení ktorých právny úkon postúpenia pohľadávky porušuje zákon a je preto neplatný.
20. V tomto prípade žalobca v spore pred súdom prvej inštancie nepreukázal splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky a preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pohľadávku proti žalovanej nadobudnúť, je pre rozpor so zákonom neplatná a žalobca tak nemá aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky.
21. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV v tomto spore vystupovalo do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Dňom 01.07.2016 stratilo toto občianske združenie zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania podstavenie vedľajšieho účastníka v spore, ale na druhej strane rovnako platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom 01.07.2016, kedy sa stal účinným nový procesný kódex /Civilný sporový poriadok/,zostávajú zachované. Podľa odvolacieho súdu medzi účinky oprávneného vstupu vedľajšieho účastníka do občianskeho súdneho konania v období do 30.06.2016 môžeme zaradiť aj vznik práva vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v prípade úspechu účastníka konania, na ktorého strane v spore vedľajší účastník vystupoval. Ak potom nejakej osobe v postavení vedľajšieho účastníka vznikli trovy konania, je potrebné pri meritórnom skončení sporu s ohľadom na jeho výsledok skúmať, či táto osoba nemá právo na ich náhradu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že medzičasom už postavenie tejto osoby ako vedľajšieho účastníka v spore zaniklo.
22. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol aj o náhrade trov konania občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, ktoré v spore vystupovalo do 30.06.2016 ako vedľajší účastník na strane žalovaného a do uvedeného dňa mu vznikli trovy konania. Za účelne vynaložené trovy konania podľa § 251 CSP treba považovať také náklady, ktoré musela procesná strany nevyhnute vynaložiť, aby mohla riadne uplatniť alebo brániť svoje právo na príslušnom súde. Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských sporoch a jeho nárok na náhradu trov konania, táto otázka už bola súdnou praxou vyriešená. Úspech vedľajšieho účastníka v konaní je vždy závislý od úspechu toho účastníka, na strane ktorého vystupuje. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto aj vedľajší účastník na jeho strane je v konaní úspešný a má preto právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie však nesprávne označil vedľajšieho účastníka ako intervenienta , nakoľko uvedenému občianskemu združeniu toto postavenie po 01.07.2016 zaniklo. Občianske združenie sa zmenou právnej úpravy občianskeho súdneho konania zároveň nestalo automaticky v danom spore intervenientom v zmysle § 81 CSP alebo osobitným subjektom v zmysle § 95 CSP. Preto odvolací súd výrok III. napadnutého rozsudku v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV priznal náhrada trov konania 100%.
23. Odvolacie námietky žalobcu boli preto nedôvodné.
24. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, výroku I. a súvisiacom výroku II. , ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle ust. § 388 CSP v časti výroku III. zmenil.
25. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní jej však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
26. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, ktoré si občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV uplatnilo vo svojom vyjadrení k odvolaniu, odvolací súd uvádza, že síce do 30.06.2016 vystupovalo uvedené občianske združenie v postavení vedľajšieho účastníka, ale po 01.07.2016 mu toto postavenie zaniklo. Odvolací súd tak nekonal s menovaným občianskym združením v odvolacom konaní, t. j. po 01.07.2016, ako intervenientom a ani ako s osobitným subjektom, a preto ani nerozhodoval o jeho uplatnených trovách odvolacieho konania.
27. Odvolací súd záverom dodáva, že žalobca v podanom odvolaní nenamietal , že súd prvej inštancie v zmysle ust. § 5b z.č. 250/2007 Z.z. v znení zákona č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa prihliadal na premlčanie ex offo. Je však potrebné záverom skonštatovať , že dňa 7.2.2018 Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL.ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky , pričom stratilo dňom uverejnenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky účinnosť.
28. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. z dôvodu, že žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu na vymáhanie žalovanej pohľadávky , pričom ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby nemohol mať vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).