Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_32Csp-50-2018.pdf
PDF · 96.12 KB
Case nature
Area
Subarea
32Csp/50/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Lenkou Benčovou v spore žalobcu B. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, XXX XX C., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 100 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.03.2018 domáhal voči žalovanému zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur a náhrady trov konania. 2. V žalobe tvrdil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX bol ako žalovaný v postavení spotrebiteľa úspešný. Žalovaný si v pôvodnom konaní voči nemu uplatnil zaplatenie sumy 1 493,70 eura, pričom súd žalobu zamietol, keď zistil porušenie spotrebiteľského práva zo strany obchodníka. Žalovaný spôsobil, že žalobca sa musel stať stranou sporu napriek tomu, že mu muselo byť jasné, že jeho žaloba nemôže byť úspešná. Z tohto dôvodu si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur. 3. Žalobca ako dôkaz označil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.: XXC/XXX/XXXX zo dňa 23.10.2015. 4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal, že a) z podanej žaloby nie je ani zrejmé, a ani konkretizované, aké konkrétne právo žalobcu bolo porušené b) žalobcom označený rozsudok žiadne porušenie práv spotrebiteľa nepreukazuje. Žalobca neuviedol nič, z čoho by sa dalo usudzovať, že ním požadovaný nárok splní funkciu relutárnu, satisfakčnú a sankčnú či odradzujúcu. Podľa žalovaného medzi stranami sporu nebolo vydané žiadne rozhodnutie, ktorým by bolo preukázané splnenie predpokladov podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Navyše rozsudok sp. zn.: XXC/XXX/XXXX nie je rozhodnutím o úspešnom uplatnení porušenia práva žalobcu ako spotrebiteľa. Predpoklad formulovaný v zákone „úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“ vyžaduje rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje. Uvedené vyplýva zo základného princípu civilného sporu - pre súd a každý orgán je záväzný len výrok rozhodnutia, nie odôvodnenie. Žalovaný zároveň uviedol, že k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia dochádza s výrazným časovým odstupom. Na priznanie žalobcom uplatňovaného nároku neexistuje žiadny skutočný a zákonný dôvod. Na strane žalobcu nevznikla a ani nemohla vzniknúť žiadna majetková, resp. nemajetková ujma alebo škoda, ktorá by prípadne zakladala dôvodnosť nároku na finančné zadosťučinenie.
5. Súd prejednal a rozhodol spor na pojednávaní konanom dňa 13.08.2018 za prítomnosti právneho zástupcu žalobkyne, ktorý zotrval v plnom rozsahu na podanej žalobe. Žalovaný svoju neúčasť písomne ospravedlnil a súhlasil, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Preto súd v súlade § 180 Civilného sporového poriadku vec prejednal v neprítomnosti žalovaného, oboznámil sa so spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci: 6. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 23.10.2015 žalobu, ktorou sa spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. domáhala voči B. V. zaplatenia sumy 1 493,70 eura s príslušenstvom zamietol.
7. V odôvodnení poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom došlo v zmysle ust. § 4 a nasledujúcich zákona č. 258/2001 Z.z. k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol v prospech žalovaného poskytnutý úver vo výške 54 000 Sk s uvedením výšky splátky 3 000 Sk, počtu splátok 36 splatných vždy k 19.dňu kalendárneho mesiaca, vrátane poplatku za uzatvorenie zmluvy vo výške 1 500 Sk. V zmysle ustanovenia § 4 ods.2 písm. a) a g) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať uvedenie výšky, počtu a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vrátane ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 5 citovaného zákona, veriteľ od spotrebiteľa nemôže požadovať úrok alebo poplatky, ktoré v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedené nie sú. Nakoľko v zmysle bodu 5.4. zmluvných dojednaní, je v jednotlivých splátkach okrem príslušnej časti istiny zahrnutá aj zmluvná odmena predstavujúca úročenie úveru, ktorej výška v zmluve o úvere uvedená nie je, žalobca ako veriteľ v zmysle ust. § 4 ods. 5 citovaného zákona nárok na ich zaplatenie nemá. Zároveň z ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. vyplýva, že ak ročná percentuálna miera nákladov uvedená nie je, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda žalobcovi vzniká iba nárok na zaplatenie istiny úveru. Keďže preukázateľne žalobca v prospech žalovaného vyplatil poskytnutý úver vo výške 1 742,68 eura, pričom tento v jeho prospech poukázal úhrady titulom splátok úveru vo výške 2 190,76 eura, teda v sume vyššej ako hodnota poskytnutého úveru, súd žalobu voči nemu zamietol. Súd zároveň uviedol že vzhľadom na novú procesnú normu upravenú v ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinnej od 01.05.2014, na základe ktorej súd prihliada ex offo na akúkoľvek zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatneniu alebo priznaniu plnenia predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával, súd žalobu zamietol aj s poukazom na uplynutie 3-ročnej premlčacej lehoty v zmysle ust. § 100 a 101 Občianskeho zákonníka odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru realizovaného podaním zo dňa 17.05.2009 ku dňu doručenia žaloby dňa 18.08.2014. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.12.2015.
8. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“), každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa § 4 ods. 2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie a) ukladať spotrebiteľovi povinnosti bez právneho dôvodu, b) upierať spotrebiteľovi práva podľa § 3, c) používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. 9. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca pri uzatvorení a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, pričom jedným z predmetov jeho podnikania (činnosti) je poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. 10. Súdne rozhodnutia už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalostí a ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred vytvorené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. 11. Zákon za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v porovnaní s dodávateľom na vyváženie faktickej prevahy dodávateľa zakotvil pomerne prísne pravidlá a náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňať. Bolo preto povinnosťou súdu podrobiť kontrole obsahové náležitosti zmluvy o úvere. Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. XXC/XXX/XXXX - XX zo dňa 23.10.2015 žalobu žalovaného (tam v procesnom postavení žalobcu) zamietol z dôvodu, že spotrebiteľská zmluva neobsahovala všetky zákonom požadované náležitosti (§ 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). 12. Súd poukazuje na to, že zmyslom primeraného finančného zadosťučinenia je jednak satisfakčná funkcia, ktorá sa vzťahuje na konkrétneho spotrebiteľa, ktorému je primerané finančné zadosťučinenie priznané v relutárnej podobe. Okrem toho má však primerané finančné zadosťučinenie aj preventívnu funkciu, ktorá nie je o nič menej významná a ktorej úlohou je odradiť nečestných dodávateľov od porušovania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Napokon existuje tu sankčná funkcia primeraného finančného zadosťučinenia, ktorá má viesť k tomu, aby dodávatelia boli postihnutí aj v majetkovej sfére, keďže ako ukazuje už niekoľkoročná súdna prax, konštatovanie absencie požadovaných zákonných náležitostí v zmluvách so spotrebiteľmi, resp. vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné (ide de facto o morálne odsúdenie), javí sa byť nedostatočným. Nemožno zabúdať na to, že bol to práve žalovaný, kto sa dopustil konania v rozpore so zákonom a vopred naformuloval zmluvné podmienky tak, že nespĺňali zákonné náležitosti. 13. Pokiaľ ide o dôvodnosť žaloby vo veci samej súd poukazuje na to, žalobca ako spotrebiteľ preukázal, že v konaní, v ktorom sa žalovaný voči nemu (nedôvodne) domáhal zaplatenia sumy 1 493,70 eura s príslušenstvom, bol plne úspešný. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bolo, že spotrebiteľská zmluva neobsahovala všetky náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. a z tohto dôvodu ju súd vyhodnotil za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, že spotrebiteľovi bol poskytnutý úver vo výške 1 742,68 eura a veriteľovi uhradil 2 190,76 eura, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zároveň súd poukázal na to, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby, na čo žalobca tiež poukázal. V tejto súvislosti súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XX/XXXX, v zmysle ktorého z ust. § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, aby predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie malo byť podanie žaloby na súde. Spotrebiteľ sa totiž ochrany svojho práva môže domáhať na súde nielen podaním žaloby, ale tiež formou obrany proti uplatnenému nároku. Rovnako aj vo veci sp. zn. 23Co/101/2017 Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd priznal primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi, ktorý v konaní, ktorým sa veriteľ voči nemu domáhal zaplatenia dlhu, svoje práva hájil v procesnom postavení žalovaného. Preto súd s poukazom na to, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Súd preto vyhodnotil nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle satisfakcie za to, že bol nútený voči dodávateľovi brániť na súde svoje práva ako dôvodný. 14. Podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie žalovaného v tom smere, že porušenie spotrebiteľských práv musí byť uvedené priamo vo výroku rozsudku súdu. Zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods. 5 veta posledná vyžaduje iba, aby spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. V danom prípade z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaný porušil práva žalobcu tým, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňala všetky obsahové náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a z tohto dôvodu bola považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. Porušenie spotrebiteľských práv bolo právoplatne judikované. 15. Žalovaný namietal, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorú ani nepreukázal. K tomu súd opätovne poukazuje na ust. § 3 ods. 5 veta posledná Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorého kvalifikačným znakom pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je ujma. Postačuje, že spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Pre priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva došlo. Uvedená skutočnosť v danom prípade vyplýva z vyššie citovaného rozsudku sp. zn. XXC/XXX/XXXX. Zákon nevyžaduje pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. 16. Preukázanie vzniku ujmy nie je nevyhnutnou náležitosťou pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Na priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie úplne postačovala už len hrozba vzniku ujmy. Uvedený právny názor je plne v súlade s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 25.01.2017 podľa ktorého, cit.: „V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne opierajúci sa o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.“ 17. Žalovaný namietal, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobca uplatnil s výrazným časovým odstupom. K uvedenému súd uvádza, že zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a ani iný právny predpis nestanovujú lehotu na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie, preto ani táto námietka nebola dôvodná. 18. Keďže žalovaný preukázateľne porušil práva žalobcu ako spotrebiteľa (tak ako bolo súdom právoplatne rozhodnuté), súd považoval samotný nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za dôvodný, a preto žalobe vyhovel. 19. Pokiaľ ide o výšku priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, súd uvádza, že samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie, keďže má vyjadrovať satisfakciu (v zmysle odškodnenia) za stav, keď sa spotrebiteľ musel na súde brániť a žiadať o ochranu svojich práv. V tomto smere súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/652/2001, podľa ktorého, cit: „Právní praxe i právní teorie jsou zajedno v tom, že nárok na přiměřené zadostiučinění je nárokem, jímž se reparuje újma nemateriální povahy. Tento aspekt vyvěrá již z podstaty tohoto nároku, který se označuje jako zadostiučinění neboli satisfakce, aby se již v názvu zdůraznila jeho imateriální povaha.“ 20. V danom prípade súd považoval za spravodlivé priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur, ktorú žalobca požadoval. Pri úvahe o výške priznaného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z intenzity porušenia spotrebiteľských práv zohľadňujúc tiež časový aspekt závadného konania žalovaného. K porušeniu spotrebiteľských práv došlo v dôsledku neuvedenia náležitosti úverovej zmluvy. Z činnosti súdu je pritom známe, že sa nejedná o ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného. Spotrebiteľ musel svoje práva hájiť na súde, pričom žaloba voči nemu o zaplatenie 1 493,70 eura bola zamietnutá. S poukazom na výšku ujmy, ktorá žalobcovi hrozila (1 493,70 eura) súd považuje žalobcom požadované finančné zadosťučinenie sa plne dôvodné. 21. Možno preto zhodnotiť, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 100 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi primeranú satisfakciu. Súd na záver pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/137/2016 zo dňa 24.05.2017). V danom prípade podľa názoru súdu priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 eur nedôjde na strane žalobcu k majetkovému obohateniu, ale bude slúžiť ako odškodnenie za to, že sa žalobca na súde musel domáhať ochrany svojich práv voči veriteľovi. 22. Podľa § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský súd v Prešove cestou tunajšieho súdu. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak, aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).