Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_69Ek-1000-2018.pdf
PDF · 129.48 KB
Case nature
Subarea
69Ek/1000/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava - Staré Mesto, proti povinnému B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, XXX XX I., o vymoženie 1.208,32,-EUR s prísl., rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 69Ek/1000/2018 zo dňa 13. júla 2018, takto
rozhodol:
Sudca sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 69Ek/1000/2018 zo dňa 13. júla 2018 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, podaného prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Jána Harvana, doručeného súdu dňa 25.6.2018 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn.: 468/11/15 vydaný Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, pred rozhodcom JUDr. Radoslavom Semanom, PhD., dňa 24.11.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.3.2017 a vykonateľnosť dňa 4.4.2017.
2. Vyšší súdny úradník po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie, uznesením sp. zn. 69Ek/1000/2018 zo dňa 13.7.2018, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod. 4 Exekučného poriadku a .
3. Vyšší súdny úradník vo svojom rozhodnutí poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3Cdo 146/2011 (R 46/2012), v zmysle ktorého, pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ďalej vyšší súdny úradník poukázal aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline z 31.júla 2013, sp. zn. 2 CoE/13/2013, v súvislosti s ktorým poukázal na to, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou vydanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
4. Po preskúmaní návrhu a jeho príloh, mal vyšší súdny úradník za preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zákona č.335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 1. januára 2015 a rozhodcovská zmluva bola uzavretá dňa 28.5.2014, t. j. ešte pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. Podľa prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zák. č. 335/2014 Z. z. sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. V takom prípade ani nemôže dôjsť k zmene jej obsahu podľa § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. tak, že založí právomoc nového rozhodcovského súdu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory. Zo systematickej súvislosti oboch ustanovení je totiž zrejmé, že k týmto účinkom môže dôjsť len v prípade platnej rozhodcovskej zmluvy, nie v prípade takej zmluvy, ktorá bola už v čase svojho uzavretia neplatná. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie vyšší súdny úradník posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. decembra 2014. V zmysle § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. Znení, zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. Pripustením takej rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jedna zo strán mohla vybrať spomedzi viacerých v nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd"), by sa podľa názoru súdu dával tejto strane nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície. Podľa názoru súdu vyššie uvedený výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2014 vyplýva aj z toho, že cit. zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnilo jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania (a mnohých iných otázok, ktoré upravuje rokovací poriadok). To by však bolo v rozpore s už uvedenou principiálnou črtou rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave musia strany dohodnúť, alebo musí byť určená treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.
5. Vyšší súdny úradník taktiež poukázal na to, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu) vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského rozsudku sú veľmi obmedzené. Nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou dohodou vzdali uplatnenia určitého práva (napríklad aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným súdom) voľbou alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však súd musí dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, a to najmä prostredníctvom všeobecných klauzúl (súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne prostriedky riešenie sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatíve prostriedky budú vo výsledku principiálne rovnocenné čo do kvality a procedurálnych záruk pre účastníkov (poukázal, v iných súvislostiach na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. US 1/2012). V súvislosti s týmito požiadavkami je nezlučiteľný taký výklad zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. decembra 2014, a pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy, ktorá by mala za následok, že z rozhodcovského konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené a kontrolované jednou z nich. Presne to by bolo následkom pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, akou je rozhodcovská zmluva medzi oprávneným a povinným v prejednávanej veci, ktorá zveruje voľbu rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk žalobcu. Preto vyšší súdny úradník uviedol, že rozhodcovská zmluva, ktorá nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení, je podľa názoru súdu pre rozpor so zákonom neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z už uvedených dôvodov (rozdiely medzi rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom a mimo neho) neprichádza podľa súdu do úvahy ani prípadná konverzia (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc stáleho rozhodcovského súdu na „obyčajnú" rozhodcovskú zmluvu s určenými rozhodcami (alebo spôsobom ich určenia).
6. K individuálnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy vyšší súdny úradník uviedol, že pokiaľ oprávnený zapracoval rozhodcovskú doložku, na základe ktorej mal konať rozhodcovský súd, do rozhodcovskej zmluvy, ktorú už vopred pripravil na formulárovom tlačive a túto už len hotovú predložil spotrebiteľovi na podpis, nemožno považovať za dvojstranne vyjednanú zmluvnú podmienku. Naopak, táto zmluvná podmienka je sformulovaná tak, že vlastne vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne spôsobom, ktorý si zvolí ten, čo žaluje. Takúto podmienku je potrebné z pohľadu Občianskeho zákonníka považovať za absolútne neplatnú. Ide o jednostrannú a neprijateľnú podmienku, ktorá bráni povinnému obrátiť sa v prípade sporu na štátny súd. Teda znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie štátnym súdom. Tak mu znemožňuje vlastne domôcť sa svojho práva a stavia ho do pozície nerovnocenného účastníka právneho vzťahu. Okrem toho rozhodcovský súd si vybral sám dodávateľ, teda oprávnený a povinný sa na tomto výbere nijako nepodieľal. Následne ak sa dodávateľ rozhodne žalovať spotrebiteľa na základe tejto rozhodcovskej doložky na rozhodcovskom súde, spotrebiteľ je nútený touto doložkou a jednostranným výberom dodávateľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Musí tak podľa nej urobiť, lebo už vopred, pred vznikom akéhokoľvek sporu zo zmluvy sa musel vzdať prijatím podmienok zmluvy, svojho práva brániť sa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ide teda o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Navyše doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V tejto súvislosti vyšší súdny úradník poukázal aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodrigues Nogueira, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke.
7. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel vyšší súdny úradník k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov, keďže nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení pre rozpor so zákonom (rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ), čo má za následok jej neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka), a zároveň rozhodcovské rozhodnutie nie je vykonateľné, teda exekučný titul nespĺňa podmienku materiálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Návrh na vykonanie exekúcie preto zamietol. Keďže súd návrh na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať podľa čl. 4 Civilného sporového poriadku v spojení s § 199c ods. 1 prvá veta Exekučného, trovy exekučného konania oprávnenému nepriznal.
8. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 698Ek/1000/2018 zo dňa 13.7.2018, ktoré bolo doručené oprávnenému, cestou súdneho exekútora, prostredníctvom ktorého oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, dňa 14.7.2018, podal oprávnený dňa 27.7.2018, teda v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť v ktorej napadol predmetné uznesenie v celom rozsahu a žiadal podanej sťažnosti vyhovieť, uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušiť a vydať poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
9. Podanú sťažnosť oprávnený odôvodnil skutočnosťou, že súdom uvádzané dôvody neplatnosti a neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy sú založené na záveroch, ktoré odporujú právnemu poriadku, pretože uvádzaný dôvod neprijateľnosti odporuje zákonu po právnej stránke a uvádzaný dôvod neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nemá oporu v žiadnom dôkaze, pričom exekučný súd ani len nemal preukázané, že povinný musel uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a súčasne exekučný súd bez akéhokoľvek dôvodu sa obsahom rozhodcovskej zmluvy ani len nezaoberal. Ďalej oprávnený uviedol, že v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 16/2006 z 26.3.2009, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 54/2010, platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku, a preto podľa názoru oprávneného nemohla byť okolnosť - začatie rozhodcovského konania niektorou zo zmluvných strán, rozhodujúcou pre posúdenie platnosti či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, pretože v čase
vzniku rozhodcovskej zmluvy neexistovala. Oprávnenému nie je preto zrejmé, ako môže byť začatie rozhodcovského konania dodávateľom protiprávnou skutočnosťou, keď ju zákon predpokladá. Ďalej oprávnený uviedol, že výber rozhodcu robí strana podávajúca žalobu, pričom obidve strany majú rovnaké práva. Nemožno preto hovoriť o nerovnováhe v právach. Pokiaľ ide o individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy oprávnený uviedol, že rozhodcovská zmluva, ktorú súdu predložil bola dojednaná individuálne, nebola podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, je samostatným právnym úkonom a je možné od nej jednostranne odstúpiť bez vplyvu na zmluvu o revolvingovom úvere, keďže ide o dve samostatné zmluvy. Exekučný súd vychádzal z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, kedy predloženie predtlačenej zmluvy súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere by automaticky malo znamenať, že nejde o individuálnu dohodu. Pritom v zmysle ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je, podľa názoru oprávneného, rozhodujúca možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah resp. jej samotné zaradenie do zmluvného vzťahu s dodávateľom bez vplyvu na to. že (ne)dôjde k uzavretiu hlavného zmluvného vzťahu. Z rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj možnosť jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia. Povinný teda mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej zmluvy a dosiahnuť jej zánik. K uvedenému oprávnený citoval a poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 z 22.11.2012. Poučenie spotrebiteľa o tom, že rozhodcovskú zmluvu nie je povinný uzavrieť a že táto skutočnosť nebude mať vplyv na uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené ustanovenie prečíta. Oprávnený ďalej tvrdil, že na uvedenú skutočnosť bol povinný poučený, a to aj nad rámec zákona, ako aj na to, že odstúpenie nebude mať vplyv na zmluvu o revolvingovom úvere a aj na to, že nie je povinný rozhodcovskú zmluvu uzavrieť. Celý obsah poučenie z rozhodcovskej zmluvy oprávnený v podanej sťažnosti citoval. Keďže poučenie bolo významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa, ktorý si uvedené ustanovenie prečíta, podľa názoru oprávneného takto uzatvorená rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho ustanovenia. Oprávnený poukázal na mechanizmus uzatvárania zmluvy v zmysle § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že nie je zrejmé, ako si súd predstavuje uzavretie a znenie rozhodcovskej zmluvy bez dohody zmluvných strán. Pokiaľ ide o predformulované znenie rozhodcovskej zmluvy, oprávnený tvrdil, že priamo zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní predpokladá, že rozhodcovská zmluva bude predformulovaná už tým, že bude obsahovať poučenie podľa uvedeného zákona. Ako potom môže byť predformulovanie zmluvy dôvodom jej neplatnosti exekučný súd nevysvetlil. Podľa názoru oprávneného nie je možné považovať predloženie formalizovaného návrhu rozhodcovskej zmluvy za postup, ktorým nie je zmluva uzavretá individuálne. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13 týkajúci sa princípu autonómie vôle v súkromnoprávnych vzťahoch. Oprávnený ďalej vyslovil pochybnosti o objektívnom a nestrannom posúdení veci zo strany exekučného súdu, ktorý sa podľa neho vôbec nevysporiadal s tým, že povinný nemusel uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, mohol od nej odstúpiť, mohol sa domáhať určenia jej neplatnosti v rozhodcovskom konaní, resp. mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Oprávnený zdôraznil, že povinný uzatvoril rozhodcovskú zmluvu dobrovoľne.
10. Oprávnený poukázal aj na možnosť výberu pri podaní žaloby, keď z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva aj to, že spory môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom, čím je daná alternatíva pri riešení sporov a ani dodávateľ ani spotrebiteľ nie sú pri podaní žaloby limitovaní postupovať len pred arbitrážou. Zmluva preto ani z tohto hľadiska nemôže byť považovaná za neprijateľnú, keď žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje. Podľa názoru oprávneného, exekučný súd potom evidentne nesprávne berie do úvahy ako hľadisko, určenie subjektu, ktorý častejšie porušuje zmluvu nesplácaním úveru, kedy žalobu podáva častejšie druhá strana. Cieľom § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je zaručiť spotrebiteľovi - v procesnej pozícií žalobcu - právo vybrať si miesto (konajúci orgán) pre rozhodovanie o ním podanej žalobe. Predmetné ustanovenie nemá nešiť a ani nerieši situáciu, kedy žalobu podáva dodávateľ. Výklad podsúvaný exekučným súdom presahuje rozsah uvedeného ustanovenia v tom zmysle, kedy súd dôvodmi svojho rozhodnutia prepisuje právnu normu tak, že rozhodcovské konanie v spotrebiteľských veciach je vylúčené. Skúmanie dôvodov na podanie žaloby na jednej či druhej zmluvnej strane je potrebné hodnotiť objektívne. Zmyslom ochrany spotrebiteľa nemôže byť porušovanie zásady pacta sunt servanda a základným právom spotrebiteľa nemôže byť právo na porušovanie zmluvy či dokonca výhodnejšie postavenie z tohto porušovania. Oprávnený v závere podanej sťažnosti poukázal a citoval rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4CoE/37/2017 z 7.6.2017, 17Co/919/2015, 43 CoE/372/2013 z 21.11.2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/211/2016 z 28.6.2016. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a rozhodnutia, na ktoré poukázal, preto podľa jeho názoru rozhodcovská zmluva nemôže byť neprijateľnou podmienkou a je platne uzavretá.
11. Napokon oprávnený tvrdil, že ani pokiaľ ide o moment a čas uzavretia rozhodcovskej zmluvy, žiadny právny predpis neuvádza ustanovenie, ktoré by vyžadovalo dojednanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) výlučne len po vzniku vymáhateľných alebo sporných nárokov ale aj v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ako aj v zmysle súčasne platného zák. č. 335/2014 Z.z. je úprava vzniku rozhodcovskej zmluvy taká, že ide o dohodu o rozhodovaní sporov, ktoré medzi stranami vznikli alebo vzniknú. Keďže súd nie je orgánom tvorby práva, nie je oprávnenému zrejmé, podľa ktorej právnej normy by malo platiť, že rozhodcovskú zmluvu nemožno uzavrieť súčasne so zmluvou o úvere. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, oprávnený mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci bola daná a navrhol napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka v celom rozsahu zrušiť.
12. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
13. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
14. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
15. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
16. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
17. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka a dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
18. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 17. odôvodnenia, sudca nad rámec uvedeného uvádza:
19. Exekučný súd je oprávnený a povinný v zmysle § 53 Exekučného poriadku skúmať pri každom exekučnom titule jeho formálnu vykonateľnosť.
20. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd uvádzal taký dôvod neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorý odporuje zákonu a také dôvody neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ktoré nemajú oporu v žiadnom dôkaze, pričom exekučný súd nemal preukázané, že by povinný musel uzavrieť rozhodcovskú zmluvu a súčasne že sa exekučný súd bez akéhokoľvek dôvodu obsahom rozhodcovskej zmluvy nezaoberal. Súd uvedené tvrdenia oprávneného nemôže akceptovať.
21. V zmysle § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy /ďalej len „Občiansky zákonník“/, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
22. V zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
23. V zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
24. V zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
25. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
26. V zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
27. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
28. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
29. V zmysle § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
30. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že niektoré aspekty podmienky alebo jedna špecifická podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
31. V zmysle § čl. 6 bod 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich národného práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšie existencia možná bez nekalých podmienok.
32. V prejednávanej veci, súd z návrhu na vykonanie exekúcie zistil, že oprávnený žiadal vykonať exekúciu na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v spotrebiteľskom spore. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd svoju právomoc vo veci konať odvodil z rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej dňa 28.5.2014 medzi oprávneným a povinným, pričom uviedol, že Slovenský arbitrážny súd zriadený Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. so sídlom Krížna 56, 821 08 Bratislava, ktorý vo veci konal a rozhodol je nástupníckym rozhodcovským súdom Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s.r.o., Krížna 56, 821 08 Bratislava, ktorý bol dojednaný v rozhodcovskej zmluve. Z rozhodcovského rozsudku súd zistil, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti spotrebiteľa (zásielku s výzvou spotrebiteľ prevzal, avšak sa nevyjadril). Vzhľadom na skutočnosť, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný vyriešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, t.j. či bola daná právomoc rozhodcovského súdu o veci konať a rozhodovať. Súd uvedené posudzuje najmä z rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovského rozsudku, prípadne z iných listín tvoriacich prílohu podaného návrhu na vykonanie exekúcie. Nemožno preto akceptovať tvrdenie oprávneného, že dôvody neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nemajú oporu v žiadnom dôkaze.
33. Pokiaľ ide o samotné posudzovanie nedostatku právomoci súdu, resp. iného orgánu pri vydaní rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom, súd poukazuje na ustálenú judikatúru v tomto smere,
najmä na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21.3.2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2008, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011.
34. Nedostatok právomoci súdu (všeobecného aj rozhodcovského) sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.
35. V tejto súvislosti súd považuje za vhodné zdôrazniť aj skutočnosť, že zriadenie rozhodcovského súdu je upravené zákonom, avšak neznamená to, že rozhodcovský súd je zriadený zákonom. Rozhodcovské súdy nepredstavujú zložku verejnej moci, ale ide o súkromnoprávne orgány. Ich právomoc nie je daná zvrchovanou mocou štátu ale je odvodená od výslovnej a slobodnej vôle zmluvných strán takýmto spôsobom (alternatívnym k sporovému súdnemu konaniu) prejednať prípadný spor medzi nimi, pričom na základe takejto ich vôle uzavrú rozhodcovskú zmluvu, resp. rozhodcovskú doložku, v ktorej svoj súhlas vyjadria obe strany dohody. Voľa strán je rozhodujúca. Vôľa strán pritom nesmeruje iba k dohode o spôsobe riešenia sporu v rozhodcovskom konaní, ale smeruje aj k výberu konkrétneho rozhodcovského súdu alebo rozhodcu. Len ak je daná vôľa strán, môže byť daná právomoc súkromnoprávneho orgánu prejednať spor medzi nimi, v opačnom prípade by mohol akýkoľvek subjekt vydať rozhodnutie a prezentovať ho ako exekučný titul.
36. Sudca pri preskúmaní veci ďalej zistil, že medzi oprávneným a povinným bola 28.5.2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 8500049194, ktorá je v súlade ustanovením § 52 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou a je na mieste aplikácia ustanovení § 53 až 54 Občianskeho zákonníka (účinných v čase uzatvorenia zmluvy) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Súčasne bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená dňa 28.5.2014 aj rozhodcovská zmluva č. 8500049194. Obidve zmluvy podpísal povinný dňa 20.5.2014 v Trebišove a následne obidve zmluvy podpísal oprávnený dňa 28.5.2014 v Bratislave. Obidve zmluvy majú rovnaké číslo a to č. 8500049194. Súd ďalej zistil, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere ako aj rozhodcovská zmluva sú formulárové zmluvy, pričom rozhodcovská zmluva sa nachádza na samostatnej listine. Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere, podpísané nie sú. V zmysle čl. 13 zmluvy o revolvingovom úvere tieto tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Z bodu 2.1 zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa, pričom nadobúda platnosť a účinnosť dňom podpisu (v tomto prípade) dlžníka a veriteľa. Z bodu 2.3 zmluvných dojednaní súd ďalej zistil, že veriteľ poskytne dlžníkovi schválenú výšku úveru na účet dlžníka uvedený v zmluve o revolvingovom úvere v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, pričom dlžník s poskytnutím úveru týmto spôsobom súhlasí. Súd považuje za nesporné, že zmluva o revolvingovom úvere ako aj rozhodcovská zmluva nadobudla účinnosť dňom podpisu zmluvnými stranami, t.j. dňa 28.5.2014 a že dlžník (povinný) ju podpísal dňa 20.5.2014, t.j. pred tým ako ju podpísal veriteľ a zmluva nadobudla účinnosť (mali mu byť poskytnuté finančné prostriedky). Rozhodcovská zmluva bola teda spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o revolvingovom úvere, v čase tzv. „zníženej bdelosti spotrebiteľa“, keď jeho prvotným zámerom bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných sporov.
37. Už vzhľadom na uvedené zistenia súdu, vyplývajúce z predložených listín, považoval súd za preukázané a nesporné, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom úvere podpísal povinný spolu ako viacero spolu súvisiacich a vopred pripravených dokumentov, označených jedným číslom a podpísaných v jeden deň, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier samé o sebe súdu nijako nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Súd preto dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je uvedená ako samostatná rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 OZ nemožno považovať za individuálne dojednanú. Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnutá možnosť na odstúpenie od zmluvy, nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy a nie je ani dostatočným dôkazom toho, že by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z listín, ktoré spotrebiteľovi boli na podpis predložené, keďže finančné prostriedky mali byť povinnému poskytnuté v deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, ktorá bola pod jedným číslom spísaná na dvoch listoch papiera.
Z okolností vyplývajúcich z predložených listín a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že zmluvy boli podpísané predtým ako povinný obdržal finančné prostriedky, má súd práve naopak za to, že podmienkou poskytnutia finančných prostriedkov bolo práve podpísanie obidvoch zmlúv a možnosť podpísania iba jednej z nich, keď obidve majú rovnaké čísla, bola iba iluzórna. Za uvedených okolností, naviac keď z rozhodcovského rozsudku vyplývalo, že rozhodcovské konanie sa konalo bez účasti povinného ako spotrebiteľa, mal súd za to, že je potrebné a žiaduce a takýmto spôsobom, t.j. preskúmaním súdu, vyvážiť postavenie dodávateľa a spotrebiteľa v spotrebiteľskom vzťahu, ak sa tento vzťah dostal v dôsledku neprijateľnej zmluvnej podmienky do nerovnovážneho postavenia, resp. ak sa spotrebiteľ v dôsledku nej ocitol v zjavne nevýhodnejšom postavení, ako keby tejto zmluvnej podmienky nebolo. Je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011, konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, ako to naznačuje oprávnený, súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky zmluvné podmienky.
38. K ďalším tvrdeniam oprávneného, že moment a čas uzavretia rozhodcovskej zmluvy žiadny právny predpis neupravuje tak, že rozhodcovská zmluva je platne uzavretá až po vzniku sporného nároku s tým, že súd pochybil keď dospel k záveru, že považoval za protiprávnu skutočnosť začatie rozhodcovského konania oprávneným, sudca uvádza, že súd k takému záveru nedospel a takéto konštatovanie nikde v napadnutom uznesení neuviedol. Sudca k uvedenému tvrdeniu oprávneného uvádza, že súd vždy posudzuje platnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu z okolností daných v čase jeho vzniku tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Pre súd bolo rozhodujúce, ako došlo k „dojednaniu“ rozhodcovskej zmluvy zmluvnými stranami.
39. Pokiaľ ide o individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy, súd ďalej uvádza, že zo skutočnosti, že povinnému boli predložené obidve zmluvy ako vopred pripravené na predtlačenom formulári, je zrejmé, že povinný nemal nijakú možnosť vpisovať do nich svoje prípadné pripomienky a akokoľvek meniť obsah zmlúv, prípadne vpísať do rozhodcovskej zmluvy ním vybraný rozhodcovský súd alebo rozhodcu. Rozsah možnosti upraviť zmluvu, obmedzený iba na osobné údaje, sumu úveru, dátum a podpis, nijako nemožno považovať za individuálne dojednanú zmluvu, pokiaľ ide o ďalší obsah zmluvy. Z predložených listín nevyplýva, že by si uzavretie zmluvy v takomto znení vymienil spotrebiteľ. Ak rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, potom takáto zmluva, síce sa nachádzajúca na samostatnom tlačive, avšak pod rovnakým číslom tvoriaca jednu zmluvu so zmluvou o revolvingovom úvere, môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Súd nemal z predložených listín preukázané, že povinný ako spotrebiteľ, aktívne jednal o spôsobe vyriešenia prípadných sporov a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľal na vzniku zmluvy, a to práve z dôvodu, že mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Formulárovosť zmluvy má súd preukázanú aj zo svojej rozhodovacej činnosti, keď rovnaké zmluvy s rovnakými ustanoveniami a rovnakými vybratými rozhodcovskými súdmi boli predkladané spotrebiteľom aj v iných súdom posudzovaných veciach.
40. Sudca preto konštatuje, že znenie rozhodcovskej zmluvy, vrátane spôsobu jej uzavretia, síce neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákonné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24.05.1995).
41. Súd sa ďalej zaoberal aj znením rozhodcovskej doložky a konštatuje, že z predmetnej rozhodcovskej doložky síce vyplýva, že akékoľvek spory budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní (následne sú uvedené štyri rozhodcovské súdy), výber medzi podaním žaloby na všeobecný alebo rozhodcovský súd, je na žalobcovi. V prípade, ak sa žalobca rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských súdov. Sudca konštatuje, že predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, teda dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak možnosť voľby je vždy na žalobcovi, ktorým je takmer pravidelne dodávateľ (oprávnený) a predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ podá žalobu na rozhodcovskom súde. Možnosť voľby spotrebiteľa (povinného) je len iluzórna a to aj z toho dôvodu že spotrebiteľ ani nemal možnosť zapracovať do rozhodcovskej zmluvy ním navrhnutého rozhodcu alebo rozhodcovský súd. Výber rozhodcovského súdu mal preto reálne iba dodávateľ (vybrať zo štyroch ním samým navrhnutých rozhodcovských súdov). Aj z tohto hľadiska možno uzavrieť, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodu pre dodávateľa (oprávneného), pretože výber rozhodcov dodávateľom vo vopred pripravenej formulárovej zmluve nedáva spotrebiteľovi možnosť jednať o obsahu zmluvy (vrátane rozhodcovskej doložky), iba ju ako celok prijať alebo odmietnuť. Preto súd nemohol prisvedčiť ani obrane oprávneného, že pri výbere riešenia sporov a rozhodcu, boli zmluvné strany rovnoprávne. Naopak, v danom prípade nijako nemožno uvažovať o tom, že by rozhodcovská doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Na uvedenom závere nič nemení ani poučenie spotrebiteľa o rozhodcovskom konaní tvoriace jeden článok zmluvy a ani možnosť spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy nachádzajúca sa v ďalšom článku zmluvy. Uvedené ustanovenia formulárovej zmluvy ako také nijako neznamenajú, že zmluva bola dojednaná individuálne. Iba ťažko možno predpokladať, že by si rôzni spotrebitelia, ktorí sa navzájom nepoznajú, všetci individuálne dojednali a vymienili na prejednanie sporov rovnaké rozhodcovské súdy.
42. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sudca dospel k záveru, že predmetnú rozhodcovskú zmluvu posúdil vyšší súdny úradník správne ako celok za neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom znení.
43. Sudca zdôrazňuje, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorý upravuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená v ods. 1.
44. V prípade ak je rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
45. Exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
46. Vzhľadom na uvedené, sudca rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.