Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-396-2017.pdf
PDF · 111.74 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/396/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Andrey Galdunovej v právnej veci žalobcov: 1. U. F., nar. X.X.XXXX, bytom v O., M. XX/A, 2. Y. F., nar. X.XX.XXXX, bytom v O., M. XX/A, zastúpených JUDr. Jolanou Fuchsovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20 proti žalovanému: P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v O., M. XXB, zastúpeného JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 13.6.2017 č.k. 19C 131/2006-335 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovia majú právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území O. A. Q., E. O.
- O. A. Q. okres Košice III, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX ako parcely č.XXX/X o výmere XXX m2 - zastavané plochy, č. XXX/X o výmere XXX m2 - záhrady, č.XXX/X o výmere XXX m2 - zastavané plochy a č. XXX/X o výmere XXX m2 - zastavané plochy, a to v častiach, ktoré sú v geometrickom pláne G..Q.H. T. č.1/2014 zo dňa 8.1.2014, tvoriaceho prílohu č. 11b znaleckého posudku č.1/2014 zo dňa 10.1.2014 uvedené ako novovytvorené parcely registra C č. XXX/X- zastavané plochy o výmere 2 m2 , č.XXX/X- záhrady o výmere XXX m2, č.XXX/X- zastavané plochy o výmere XX m2 a č.XXX/X- zastavané plochy o výmere XX m2 . Priznal žalobcom v 1. a 2.rade náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 868, § 34 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991, § 36, § 37, § 39, § 40, § 44, § 46 ods. 1, § 399 ods. 1, § 407 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v platnom znení dospel k záveru, že pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej vo výroku rozsudku, ich žaloba je opodstatnená.
3. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. účinného do 30.6.2016 a dospel k záveru, že žalobcovia na požadovanom určení majú naliehavý právny záujem. Požadovaným určením by totiž dosiahli zmenu zápisu v katastri nehnuteľností vo svoj prospech, keďže ide o nehnuteľnosť, ktorá je vedená ako vlastníctvo nebohej P. F., matky žalovaného. Žalovaný je pritom jediným žijúcim právnym nástupcom P. F.. Právne postavenie žalobcov je za takejto situácie neisté a bez požadovaného určenia by ich právo mohlo byť ohrozené.
4. Predmetom určenia vlastníckeho práva sa stala parc.č. XXX/X - záhrada o výmere XXX m2, vedená v katastrálnom území O.Á. A. Q.. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané a žalovaný túto skutočnosť ani nenamietal, že predmetnú parcelu žalobcovia nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva v roku 1989 kúpnou zmluvou uzavretou vo forme notárskej zápisnice č. N 495/89, Nz 481/89 zo dňa 5.7.1989 od predávajúcich P.H. A., P. F., H.. A., Q. W., H.. A. Y. Y. U., H.. A.. Predmetná parcela vznikla odčlenením z parcely č.XXX o výmere XXX m2 na základe geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX-XX SG Košice - mesto zo dňa 11.5.1989. Kúpna zmluva bola registrovaná na štátnom notárstve pod č. RI 954/89 dňa 12.7.1989.
5. Žalobcovia previedli vlastnícke právo k vyššie uvedenej parcele na P. F. rod. A. (matku žalobcu v 1.rade a žalovaného ) kúpnou zmluvou uzavretou vo forme notárskej zápisnice Štátneho notárstva Košice-mesto v Košiciach č. N 571/91, Nz 550/91 zo dňa 23.8.1991, registrovanou Štátnym notárstvom Košice-mesto pod číslom 1072/91 zo dňa 28.8.1991. Žalobcovia tvrdili, že táto zmluva je absolútne neplatná z dôvodu simulácie vôle s odôvodnením, že v skutočnosti zmluvné strany mienili uzavrieť zmluvu darovaciu.
6. Súd prvej inštancie tak zameral dokazovanie na skúmanie otázky platnosti tejto kúpnej zmluvy.
7. V tej súvislosti v súlade s ust. § 37 ods. 1 Obč. zákonníka skúmal existenciu vážnej vôle, teda či daný právny úkon nebol urobený predstierane, tzv. naoko (simulovane). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade vážnosť vôle zmluvných strán, t.j. žalobcov v 1. a 2. rade ako predávajúcich a P. F. rod. A., A.. XXXX ako kupujúcej na uzavretie kúpnej zmluvy absentovala. Vychádzal pritom z objektívnych okolností, za ktorých bol právny úkon učinený. Nebolo preukázané, že by kúpnu cenu dojednanú v článku III kúpnej zmluvy vo výške 70.350,-kčs P. F. žalobcom skutočne zaplatila, pričom za dôkaz o zaplatení kúpnej ceny, najmä ak sú tu dôvodné pochybnosti, nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie pokladať len vyhlásenie zmluvných strán obsiahnuté v texte kúpnej zmluvy o tom, že kúpna cena bola zaplatená ešte pred podpísaním zmluvy. V tomto smere vychádzal aj z výpovede notára JUDr. Mleja v konaní vedenom pod sp.zn. 23C 380/2000, ktorý uviedol, že uvedenú formuláciu vkomponuje do textu zmluvy na základe vyhlásenia zmluvných strán, avšak pravdivosť vyhlásenia neskúma. Z vykonaného dokazovania súdu tiež vyplynulo, že posudzovaná kúpna zmluva bola súčasťou realizácie rodinnej dohody, ktorá zahŕňala niekoľko právnych úkonov - prevodov vlastníctva k danej parcele, v rámci ktorých P. F. hľadala optimálny spôsob vyporiadania, resp. rozdelenia majetku so svojím sestrami a so svojími synmi. Uvedený záver konštatoval aj súd v rozsudku v konaní vedenom pod sp.zn. 23C 380/2000. Vychádzajúc z časovej chronológie jednotlivých právnych úkonov, týkajúcich sa predmetnej nehnuteľnosti, ktoré súd prvej inštancie v rozsudku podrobne popísal pod bodom č. 63 posudzovanú kúpnu zmluvu zo dňa 23.8.1991 je potrebné podľa názoru súdu prvej inštancie vnímať v kontexte so spomínanými právnymi úkonmi, najmä však v kontexte v posledným právnym úkonom, ktorým bola kúpna zmluva uzavretá dňa 20.9.1991, a ktorou len necelý mesiac potom, čo žalobcovia previedli vlastnícke právo na P. F., táto opäť previedla vlastnícke právo na žalobcov v rozsahu, ktorý zodpovedá právnemu úkonu - kúpnej zmluve zo dňa 5.7.1989, ktorou žalobcovia nadobudli predmetnú parcelu. Ďalšie právne úkony, ktorých predmetom by bol prevod vlastníckeho práva, učinené neboli. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že od počiatku bolo vôľou P. F. previesť časť nehnuteľnosti do vlastníctva žalobcov, ktorí chceli na tomto pozemku stavať dom. Uvedené potvrdil aj samotný žalovaný. Na ostávajúcej časti nehnuteľností chcela stavať dom P. F. s manželom, pričom táto vôľa sa premietla aj do skutočnosti, nakoľko v roku 1993 bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu - dvoch samostatných bytových jednotiek, jedna pre U. F. st. a P. F. (rodičov sporových strán) a druhá pre žalobcov v 1. a v 2.rade. Samostatná bytová jednotka žalobcov bola dokončená v roku 1997 kedy bolo kolaudačným rozhodnutím povolené užívanie stavby. Tým, že kúpna zmluva zo dňa 20.9.1991, ktorou žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľností v rozsahu zodpovedajúcom prvej kúpnej zmluve bola súdom určená za neplatnú, došlo k obnoveniu predchádzajúceho právneho stavu, založeného kúpnou zmluvou zo dňa 23.8.1991, ktorou sa P. F. stala výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Tento stav je však v rozpore s vôľou, ktorú mala P. F. a ktorú prejavila tým, že dňa 20.9.1991 previedla polovicu nehnuteľností na žalobcov. Mária Pavelková platnosť týchto zmlúv nikdy nenapadla.
8. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný na pojednávaní konanom dňa 7.6.2016 uviedol, že pravdivosť účastníckych a svedeckých výpovedí, na ktoré súd poukázal v rozsudku, nenapáda a nežiada, aby súd vykonal dokazovanie ich výsluchom v rámci tohto konania. Poukázal (len) na to že
účastnícke a svedecké výpovede sa vzťahujú k inej zmluve, než ktorej posúdenie je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že napriek skutočnosti, že výpovede z iného konania sa vzťahujú k inej zmluve zo dňa 20.9.1991, napriek tomu súd z nich vychádzal v tomto konaní len v tom smere, že ozrejmujú vôľu P. F. a jej pohnútky pri voľbe typu zmluvy. Súd pokladal za nanajvýš pravdepodobné, že aj vo vzťahu k zmluve zo dňa 23.8.1991, uzavretej necelý mesiac pred zmluvou, ktorú súd skúmal v inom konaní a určil ju za neplatnú, P. F. nemala dôvod postupovať inak, a dala u notára vyhotoviť kúpnu zmluvu namiesto darovacej v snahe vyhnúť sa vyšším notárskym poplatkom z darovacej zmluvy. Navyše z celkovej postupnosti jednotlivých úkonov, spojených s prevodom vlastníckeho práva, posudzovaný právny úkon logicky postráda svoju opodstatnenosť, keď žalobcovia najprv kúpili časť pozemku do svojho vlastníctva a následne ho predali matke a o 1 mesiac nato ho matka opäť previedla žalobcom.
9. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že rovnako ako pri kúpnej zmluve zo dňa 20.9.1991, úmyslom žalobcov ako predávajúcich a P. F. H.. A. ako kupujúcej bolo uzavrieť darovaciu zmluvu. U notára však uzavreli namiesto darovacej zmluvy zmluvu kúpnu po informácii o výške poplatkovej povinnosti. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by kupujúca dohodnutú kúpnu cenu žalobcom uhradila. Za takýchto okolností je napadnutá kúpna zmluva absolútne neplatná pre obchádzanie zákona v zmysle ust. § 39 Obč. zákonníka. Vôľa účastníkov zmluvného vzťahu totiž smerovala k bezodplatnému prevodu. Pokiaľ bola uzavretá zmluva kúpna, stalo sa tak len v snahe obísť povinnosť uhradiť poplatok z prevodu nehnuteľností. Vôľa konajúcich teda smerovala k uzavretiu disimulovaného právneho úkonu - darovacej zmluvy, zatiaľ čo navonok bol simulovaný právny úkon - kúpna zmluva.
10. V danej veci nemôže obstáť ani disimulovaný právny úkon, ktorým je darovacia zmluva, keďže táto nespĺňa zákonom požadované náležitosti písomnej formy úkonu v zmysle §40 a § 46 ods. 1 Obč. zákonníka, čo spôsobuje neplatnosť zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka. V danom prípade z kúpnej zmluvy rozhodne nevyplýva, že by úmyslom účastníkov konania bol bezodplatný prevod nehnuteľností, teda uzavretie darovacej zmluvy v zmysle § 407 Obč. zákonníka.
11. Po ustálení tohto záveru sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či žalovaný, resp. jeho právna predchodkyňa nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľností vydržaním.
12. Po posúdení tejto otázky v zmysle §868, § 135a ods. 1 Obč. zákonníka v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 3 a 4, § 112, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Obč. zákonníka v platnom znení posudzoval, či žalovaný resp. jeho právna predchodkyňa P. F. bola oprávneným držiteľom nehnuteľností a na základe akého právneho dôvodu sa uchopili držby nehnuteľností.
13. Súd prvej inštancie v tej súvislosti konštatoval, že dobrá viera právnej predchodkyne žalovaného, že jej celá vec na základe nadobúdacieho titulu patrí, mohla trvať len po dobu necelého 1 mesiaca od 23.8.1991, keď uzavrela kúpnu zmluvu do 20.9.1991, kedy zmluvnou zmluvou previedla spoluvlastnícky podiel v rozsahu 1/2 k celku na žalobcov v 1. a 2.rade. Súd prvej inštancie poukázal na to, že naopak je možné hovoriť o založení dobrej viery u žalobcov, ktorí na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.9.1991 sa chopili faktickej držby predmetnej nehnuteľnosti, ktorú nerušene a nepretržite užívali v prírode v rozsahu, ktorý bol dojednaný medzi nimi a rodičmi. Na predmetnom pozemku začali žalobcovia spolu s rodičmi stavať dvojdom. Stavebné povolenie bolo vydané dňa 23.4.1993 a povolenie na užívanie samostatnej bytovej jednotky pre žalobcov bolo vydané 9.1.1997 a pre rodičov 9.10.1999, pričom platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 20.9.1991 napadol manžel P. F., U. F. X.. (otec žalocu v 1.rade a žalovaného ) až žalobou 3.8.2000.
14. Žalobcovia teda na základe kúpnej zmluvy nepretržite a nerušenie fakticky držali a užívali predmetnú nehnuteľnosť, resp. jej časti v období od 20.9.1991 do 30.8.2000 t.j. 9 rokov. Všetky zmluvné strany pritom rešpektovali stav, založený zmluvou zo dňa 20.9.1991. Ani žalovaný nespochybňoval, že pozemok predstavujúci predmet tohto konania je od počiatku až doposiaľ vo faktickej moci žalobcov, ktorí na tomto pozemku postavili dom a zvyšok užívajú ako záhradu.
15. K založeniu dobrej viery právneho predchodcu žalovaného, resp. žalovaného, že mu celá nehnuteľnosť patrí, mohlo dôjsť najskôr dňa 3.8.2000, t.j. okamihom podania žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20.9.1991. 10-ročná premlčacia doba, ktorej dôsledkom je nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, by za tohto predpokladu uplynula 3.8.2010. V zmysle
§ 112 Obč. zákonníka však došlo dňa 5.9.2000 k prerušeniu plynutia premlčacej doby, pretože žalobcovia uvedeného dňa podali na súde žalobu o určenie vlastníckeho práva k časti nehnuteľností, zodpovedajúcej predmetu prevodu vlastníctva v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 5.7.1989. Uvedeného dňa t.j. 5.9.2006 tak premlčacia doba začala spočívať a vzhľadom k tomu, že konanie nebolo právoplatne skončené, premlčacia doba neplynie. 10-ročná premlčacia doba preto zatiaľ neuplynula. Žalovaný na základe týchto úvah nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľností titulom vydržania.
16. Na základe všetkých týchto zistení a úvah súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcov a určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľností tak, ako vyplýva z výroku rozsudku, pričom z dôvodu, že uvedená parcela v evidencii nehnuteľností k tomuto stavu už nefigurovala pri určení vlastníckeho práva vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ako aj z výkazu výmer ku geometrickému plánu č. 1/2014 a vlastníctvo k predmetnej nehnuteľností určil tak, ako vyplýva z výroku rozsudku.
17. V súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal úspešným žalobcom plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.
18. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, podľa jeho obsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v súlade s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 16.2.2016 sp.zn. 9Co 72/2015. Okrem dokazovania výsluchom sporových strán a oboznámením listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, znaleckým posudkom a oboznámením obsahu pripojených spisov iné dôkazy nemal za preukázané a z týchto dôkazov sa nepotvrdila oprávnenosť nároku žalobcov. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd dospel k záveru, že v danej veci nebolo preukázané, že by kúpnu cenu dojednaná v článku III kúpnej zmluvy vo výške 70.355,-Kčs P. F. žalobcom skutočne zaplatila, pretože v konaní neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by umožňoval súdu dospieť k takémuto záveru. Žalovaný tvrdil, že kúpna cena vyplatená bola. Žalobcovia prijímali aj inú formu úhrady za nehnuteľnosti, ktorých sa stali vlastníkmi, pretože žalovaný poskytol svoj byt ako kompenzáciu na úhradu výplaty za nehnuteľností, ktoré nadobudli žalobcovia a takisto poskytol finančnú hotovosť a každý mesiac poskytoval rodičom výplatu z dôvodu, že nebohá matka bola v tom čase v predčasnom dôchodku, mala nízky dôchodok a starala sa o svoju mamu. Žalovaný takto finančne vypomáhal na zlepšenie jej finančnej situácie. Držba žalovaného po úmrtí matky spolu s otcom a bratom - žalobcom bola oprávnená. Vzťahy medzi stranami sporu boli dobré a všetci pristupovali k užívaniu pozemku v dobrej viere, že pozemok patril ich matke a po nej v súlade so zákonom sa stali nástupcami a právo vlastníctva vzniklo dedením. Od uzavretia dohody matka P. F. nehnuteľnosť užívala dobromyseľne ako svoju vlastnú, pretože s ňou nakladala výlučne sama, nemala pochybnosti o svojom vlastníctve, z ktorého dôvodu pristúpila k výstavbe rodinného domu, ktorý nestihla dostavať z dôvodu náhlej smrti. Preto túto stavbu dokončil žalovaný s manželkou. V dedičskom konaní bola stavba ohodnotená na 80.855,-Sk, túto sumu aj keď mal byť delená medzi žalovaného, jeho otca a brata, brat sa z nej dožadoval vyplatenia 80.000,-Sk, ktorú sumu mu žalovaný aj vyplatil. Žalobca toto ani nepoprel. Dom po dostavbe nadobudol žalovaný, žil v ňom spolu s rodinou a nebohým otcom, ktorého dochoval. Ani jeden zo žalobcov nespochybňovali vlastníctvo žalovaného. Túto nehnuteľnosť užíva až dodnes. Súd nesprávne konštatoval, kedy mohlo dôjsť k obnoveniu resp. založeniu dobrej viery otca strán sporu, že mu celá nehnuteľnosť patrí. Otec nikdy netvrdil, že mu celá nehnuteľnosť patrí, pretože išlo o majetok, ktorý bol vlastníctvom matky a po jej smrti sporové strany vstúpili do užívania ako dedičia. Pokiaľ ide o trovy konania poukázal na to, že nezavdal dôvod na podanie návrhu, pretože právne úkony, ktoré boli v tomto konaní preskúmavané uzavrela ešte jeho právna predchodkyňa - jeho matka.
19. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny a uplatnili náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnili sa s napadnutým rozsudkom, ktorý považujú za vecne správny a presvedčivý, ktorý dáva odpovede na všetky odvolacie námietky žalovaného.
20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené.
21. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p., potvrdil.
22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 8.8.2018 o 09.55 hod. v poj. miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 1.8.2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
23. Žalovaný v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú opodstatnené.
25. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny, potvrdil.
26. Správne a zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
27. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní. Tento pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Odvolacie námietky preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dopĺňa následovné:
29. Podľa názoru odvolacieho súdu dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie dáva dostatočný skutkový základ pre záver o absencii nedostatku vážnosti vôle, ktorá skutočnosť je okolnosťou zakladajúcou neplatnosť preskúmavanej kúpnej zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O nedostatok vážnosti vôle v zmysle tohto zákonného ustanovenia ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Takým prejavom je aj simulovaný právny úkon, ako v tomto prípade.
30. V danom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že účastníci zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ predstierali uzatvorenie takejto zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne, nakoľko absentoval jeden jej prvok, ktorým je vážnosť, je takáto simulovaná zmluva v zmysle § 37 Obč. zákonníka, absolútne neplatná. Zároveň nie je platným ani disimulovaný právny úkon, ktorým je darovacia zmluva, nakoľko táto nespĺňa všetky zákonné náležitosti právneho úkonu, ako správne uzavrel súd prvej inštancie.
31. S prihliadnutím na závery vykonaného dokazovania je zrejmé, že obe zmluvné strany t.j. žalobcovia v 1. a 2.rade ako predávajúci a P. F. H.. A. ako kupujúca dňa 23.8.1991 pri uzavretí daného právneho úkonu vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich robia. Žiaden z vykonaných dôkazov ani jednotlivo a ani v spojení s inými dôkazmi nepotvrdil tvrdenie žalovaného o tom, že by kúpnu cenu dojednanú v článku III kúpnej zmluvy vo výške 70.350,-Kčs P. F. žalobcom skutočne zaplatila. Dôkazné bremeno o úhrade kúpnej ceny pritom zaťažovalo žalovaného, ktorý síce v priebehu konania tvrdil, že kúpna cena P. F. vyplatená bola, avšak tieto svoje tvrdenia v konaní nepreukázal. Tvrdenia žalovaného v odvolaní o tom, že žalobcovia prijali inú formu úhrady za predmetnú nehnuteľnosť zostali len v teoretickej rovine, keďže v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané.
32. K odvolacím námietkam žalovaného, ktorý poukázal na dobré vzťahy medzi stranami sporu, keď všetci pristupovali k užívaniu nehnuteľností v dobrej viere, je potrebné uviesť, že tieto sa týkajú užívania
tých nehnuteľností, ktoré užíval žalovaný, nie žalobcovia, a ktorá skutočnosť sa v konaní ani nestala spornou.
33. Súdu prvej inštancie tiež nemožno vytknúť, že by procesne pochybil pri vykonávaní dôkazov a vyvodení skutkových záverov, ako namietal v odvolaní žalovaný, resp. že by sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 16.2.2016 č.k. 9Co 72/2015-288. Odvolací súd v tomto uznesení vyslovil, že nie je vylúčené, aby súd vyvodil skutkové zistenia z obsahu iného súdneho spisu, vrátane tam vykonaných svedeckých a účastníckych výpovedí. V takom prípade nejde o dôkaz výsluchom svedka alebo účastníka konania, ale o dôkaz spisom, ako iným dôkazným prostriedkom, ktorý súd vykoná v zmysle § 204 C.s.p. účinného od 1.7.2016 (§ 129 C.s.p. účinného do 30.6.2016).
34. Súd prvej inštancie pri vyvodení skutkových záverov síce vychádzal z výpovedí svedkov vykonaných v inom konaní, tieto však vykonal v tomto konaní v súlade s § 204 C.s.p. ako listinné dôkazy, a z týchto dôkazov vyvodil skutkové závery (len) v tom smere, že ozrejmujú vôľu P. F. a jej pohnútky pri voľbe typu zmluvy. Odvolacie námietky žalovaného v tomto smere preto nemožno považovať za opodstatnené.
35. Správne rozhodol súd prvej inštancie aj o trovách konania v zmysle s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalobcom priznal plnú náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému. V danom prípade totiž neboli zistené také dôvody, ktoré by zakladali aplikáciu ust. § 257 C.s.p. na daný prípad. Tvrdenia žalovaného o tom, že nezavdal dôvod na podanie návrhu sú irelevantné, keďže žalobcom vzhľadom na charakter sporu, ktorým je ochrana ohrozených vlastníckych práv, neostávala iná možnosť, ako požiadať o súdnu ochranu.
36. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.
37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 C.s.p.. Žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v celom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).