Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-135-2017.pdf
PDF · 138.06 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/135/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: V. R., nar. XX.XX.XXXX, T. XXXX/ XX, X., o zaplatenie 1.867,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 2C 262/2015-59 zo dňa 4. mája 2017 vo výroku II. a III., takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.670,38 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.670,38 eur od 16.12.2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom III. súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 71,48 %.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 497 Obchodného zákonníka, § 52, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 117 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania súd vyvodil právny záver, že návrhu je možné vyhovieť len čiastočne. Medzi žalobcom a žalovanou vznikol záväzkový vzťah titulom uzavretej Úverovej zmluvy zo dňa 13.11.2012, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľským úverom je v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Na základe uvedenej zmluvy žalobcovi vznikol záväzok poskytnúť žalovanej bezúčelový úver vo výške 2.000 eur a žalovaná sa zaviazala predmetný úver veriteľovi vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi a poplatkami v 120 mesačných splátkach vo výške splátky 29,74 eur. Hoci zmluva o úvere je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku a jedná sa o absolútny obchod, ide zároveň o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Občianskeho zákonníka, keď navrhovateľ a odporkyňa definičné spĺňajú charakteristiku dodávateľa a spotrebiteľa. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Úver poskytnutý odporkyni túto charakteristiku spĺňa. V danom prípade bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva, kde text zmluvy bol vopred pripravený veriteľom a odporkyňa nemala možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do obsahu zmluvy a príslušných všeobecných obchodných podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Navrhovateľ ako dodávateľ v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a odporkyňa zmluvu podpísala v postavení spotrebiteľa, pretože spotrebiteľský úver jej bol poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Právny vzťah vzniknutý z úverovej zmluvy nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, preto na predmetnú vec dopadá právna ochrana vyplývajúca z § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ostatných predpisov na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené súd pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. V prvom rade súd skúmal otázku platnosti zmluvy a jej obsahu z hľadiska uvedenia všetkých obligatórnych náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti taxatívne vymedzené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré poskytuje spotrebiteľovi špecifickú ochranu. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 11 ods. 1 zakotvuje, že v prípade neuvedenia tam vymedzených náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré však v predloženej úverovej zmluve absentujú. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a zároveň aby si veriteľ voči dlžníkovi nemohol uplatňovať nároky, na ktoré nemá právo. V zmluve je uvedený len termín splatnosti splátok v 22. deň kalendárneho mesiaca. Jedná sa však o termín splatnosti splátky ako celku, zahŕňajúcej tak istinu ako aj úroky, výška týchto jednotlivých súčastí splátok však nie je zrejmá. Zmluva obsahuje len údaj o celkovom počte splátok 120 a výške mesačnej splátky 29,74 eur. Z toho ale potom nie je zrejmé, aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť pripadá na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani všeobecné obchodné podmienky žalobcu, ktoré pripojil k zmluve, len všeobecnú formuláciu, že v jednotlivých splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny a úroku. Primárnemu účelu spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana, zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Žalobca si nesplnil svoju povinnosť určite, prehľadne a zrozumiteľne informovať spotrebiteľa o všetkých náležitostiach, ktorá zmluva o spotrebiteľskom úvere zo zákona musí obsahovať. Vzhľadom na uvedené chýbajúce náležitosti zmluvy súd vyhodnotil úver poskytnutý odporkyni za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že veriteľ žalovanej úver skutočne poskytol v celej výške 2.000 eur, žalovaná však svoju povinnosť splácať úver porušila a zaplatila žalobcovi len splátky v celkovej výške 329,62 eur (vypočítané z prehľadu splátok č.l. 33). Z dôvodu porušenia zmluvných podmienok žalovanou (nesplácanie úveru riadne a včas), žalobca úver zosplatnil dňa 15.12.2013 (deň nasl. po uplynutí lehoty na úhradu dlhu). Nakoľko poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovaná celkovo uhradila len sumu 329,62 eur, súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.670,38 eur ako rozdiel medzi poskytnutou a zaplatenou sumou (2.000 eur - 329,62 eur). Nakoľko sa žalovaná dostala preukázateľne do omeškania s plnením peňažného dlhu, žalobcovi vznikol nárok aj na úroky z omeškania, ktoré súd žalobcovi priznal zo súdom priznanej sumy odo dňa 16.12.2013 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru) v žalobcom uplatnenej sadzbe 8 % p.a., ktorá je v súlade s vykonávacím predpisom (Nar. vlády SR č. 87/1995 Zb.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol, pretože vzhľadom na bezúročnosť úveru žalobca nemá nárok na uplatnené úroky ani poplatky. Pokiaľ ide o kapitalizované úroky z omeškania vo výške 1,55 €, súd žalobu v tejto časti zamietol pre nepreskúmateľnosť, nakoľko z výpisu z účtu, ktorý žalobca doložil za účelom ozrejmenia výpočtu dlžných úrokov z omeškania, nebolo možné zistiť, z akej konkrétnej sumy a za aké obdobie boli úroky z omeškania počítané, zrejmá je len sadzba úroku z omeškania vo výške 8 % p.a. použitá pri výpočte. Z uvedeného však nie je zrejmé, či úroky z omeškania boli počítané len z dlžnej istiny (nie istiny označenej žalobcom, ale čistej istiny predstavujúcej rozdiel medzi poskytnutým plnením a úhradami) alebo aj z dlžných úrokov a poplatkov, ktoré si žalobca nemal nárok účtovať, pretože nemal nárok ani na samotné poplatky a zmluvné úroky. Potom ale nie je dobre možné oddeliť to, čo tvorí nárokovateľnú sumu na úroku z omeškania a čo už nie. Daná vec je sporovým konaním, v ktorom neplatí
vyšetrovacia zásada, ale vyznačuje sa procesnou aktivitou sporových strán. Nakoľko žalobca zanedbal svoju dôkaznú povinnosť a takýto stav bolo nutné označiť za neunesenie dôkazného bremena, súd žalobu v časti uplatnených kapitalizovaných úrokov z omeškania zamietol.
3. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v rozsahu jeho čistého úspechu 71,48 % (úspech žalobcu 85,74% - neúspech 14,26%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to v zamietajúcej časti. S argumentmi súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje, považuje rozhodnutie za nesprávne, pričom odvolanie odôvodňuje podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. K tvrdeniu súdu, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) žalobca uvádza podľa bodu 1.1. zmluvy o pôžičke banka poskytne klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť, pričom neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky a teda niektoré náležitosti ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo všeobecných obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte zmluvy nasledovne: výška anuitnej splátky 29,74 eur, termín splatnosti prvej anuitnej splátky 22.11.2012, počet anuitných splátok 120, periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 22. deň kalendárneho mesiaca. Teda termíny splátok, istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky a uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne kedykoľvek počas trvania zmluvy poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov. Výška, počet a termíny splátok poplatkov u ktorých sú tieto údaje a povinnosť ich úhrady zrejme už v čase uzatvorenia zmluvy sú uvedené v samotnom texte zmluvy, ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet, koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť pretože uvedené bude závisieť od toho koľkokrát danú službu banky využije. Zároveň termín splatnosti poplatkov vyplýva zo zásad spoplatňovania, ktoré sú súčasťou sadzobníka. Prípadné poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Každopádne však bod 2.5.5. OP určuje poradie uspokojenia pohľadávky. V prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit a.s. proti Kláre Bíróovej. Ďalej žalobca poukazuje aj na aktuálnu judikatúru konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co 149/2016-60 zo dňa 15.02.2017 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 6Co 68/2017-46 zo dňa 28.02.2017 a č.k. 6Co 84/2017-57 zo dňa 28.03.2017. Upriamuje pozornosť aj na informáciu ochrany odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej. V ďalšej časti odvolania žalobcu sa vyjadril k neuneseniu dôkazného bremena v časti uplatnených kapitalizovaných úrokov keď úrok z omeškania vo výške 1,55 eur žalobca uvádza, že tento vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru ako je uvedené i v samotnej žalobe. Žalobca má za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie podľa § 129 ods. 1 CSP. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto postupom ktorý predchádzal vydaniu rozsudku odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Vadu konania vymedzenú v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré sú porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces. Navrhuje preto, aby odvolací súd v napadnutej časti rozsudok zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania ako aj náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu doložil spomínané rozsudky odvolacích súdov.
5. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
8. Už prvým výrokom preskúmavaného rozsudku právoplatnou časťou (§ 367 ods. 2 CSP) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.670,38 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,00% ročne od 16.12.2013 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že žalovaná proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodala, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok a závislý výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku právne správne posúdil jeho nárok.
9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci samej, keď vec aj v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v napadnutej časti vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
10. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné.
11. Žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli úverovú zmluvu dňa 13.11.2012 pod číslom 0000000000016100, na základe ktorej bol poskytnutý úver vo výške 2.000,- eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 12,9% ročne. Výška anuitnej splátky 29,74 eur, s termínom splatnosti vždy 22. deň kalendárneho mesiaca, termín poslednej anuitnej splátky 24.10.2022, údaj o počte 120 splátok. Výška RPMN 15,83% a priemerná výška RPMN ku dňu podpisu zmluvu 19,08%. Celková čiastka, ktorú mala vrátiť žalovaná, predstavovala sumu 3.807,60 eur.
12. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj
v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Okresný súd správne priznal žalobcovi 1.670,38 eur s príslušenstvom ako rozdiel poskytnutého úveru 2.000,- eur a žalovanou uhradenou sumou 329,62 eur. Zároveň správne žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol.
13. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy stranami, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (od 1.4.2015 do 30.4.2018 písm. l/).
14. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: i/ výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (predchádzajúca právna úprava).
15. K argumentácii žalobcu v odvolaní a k otázke potreby členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, za účelom určenia aká suma sa z tejto splátky započítava na splácanie istiny, aká na splácanie úrokov a aká na poplatky odvolací súd s poukazom na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.2.2018 sp. zn. 3Cdo/146/2017 a na § 393 ods. 3 CSP uvádza nasledovné:
16. Text zákona v aktuálnom znení je odlišný od textu Smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok Smernice vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018). Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom aj v úvodnej časti dôvodovej správy) síce bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017), avšak do „konfliktu“ sa zákon so Smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Zámer zákonodarcu transponovať Smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený ale (zákonodarca) tak urobil nad rozsah Smernice a až následne bol označeným rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie konštatovaný rozpor, ktorý aktuálne (zákonodarca) zosúladil zákonom (z. č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2018 (termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ sa nahrádza slovami „frekvenciu splátok“). Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy tejto náležitosti zmluvy zákonom č. 258/2001 Z.z. so súčasnou právnou úpravou zákonom č. 129/2010 Z.z., vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu č. 568/2007 Z.z., ktorým sa zmenilo aj ustanovenie § 4 ods.
2, 3 zákona č. 258/2001 Z.z., vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne tak, že spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preto nemožno preklenúť výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) len spresňuje, čo splátka zahrňuje (porov. iný záver uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 bod 26, 25). Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 pís. i) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami výška, počet a termíny splátok viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež poplatkom, čo je dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 z 29. novembra 2017). Novelou (zákonom č. 568/2007 Z.z.) bol doplnený nový odsek 2 § 566 O.z.. Táto úprava určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenie. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu a až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník (nie veriteľ). Spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť) požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obch. z.) Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka (viď článok „Prečo rozsudok SD EÚ vo veci C 42/2015 nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Eurokonformným výkladom by tak nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
17. Žalobca v odvolaní k neuneseniu dôkazného bremena v časti uplatnených kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 1,55 eur uviedol, že tento vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru ako je uvedené i v samotnej žalobe. Žalobca má za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie podľa § 129 ods. 1 CSP.
18. Náležitosti žaloby/návrhu na začatie konania za účinnosti OSP v čase podania žaloby dňa 14.12.2015 upravovali jeho ustanovenia § 79 ods. 1 a § 42 ods. 3. Návrh na začatie konania/žaloba v ich zmysle musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti vyžadované zákonom pre akékoľvek podanie účastníka uvedené v § 42 ods. 3 OSP a jednak osobitné náležitosti stanovené § 79 ods. 1 OSP.
19. Všeobecnými náležitosťami každého podania v zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 OSP sú: 1. zrejmosť súdu, ktorému je podanie určené, 2. uvedenie kto podanie robí, 3. uvedenie ktorej veci sa podanie týka (uvedením spisovej značky konania, alebo aspoň okruhu účastníkov), 4. z podania musí byť obsahovo zrejmé, čo sa ním sleduje, 5. dátum a podpis, 6. potrebný počet rovnopisov podania, 7. potrebný počet príloh rovnopisov podania.
20. V prípade podania, ktoré je zároveň žalobou/návrhom na začatie konania, osobitnými náležitosťami vyžadovanými zákonom sú: 1. presná identifikácia účastníkov konania (navrhovateľ a odporca resp. žalobca a žalovaný), 2. pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností (tzv. povinnosť tvrdenia), 3. označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva (tzv. dôkazná povinnosť) a 4. žalobná žiadosť (či žalobný petit), keď z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
21. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v návrhu/žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Navrhovateľ/žalobca musí v návrhu jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá má popisovať nárok po skutkovej stránke. Ak je skutkový dej zmätočný, či absentuje vôbec, ide o vadu žaloby odstrániteľnú postupom podľa § 43 ods. 1 OSP. Ak sa však postupom podľa § 43 ods. 1 OSP túto vadu žaloby odstrániť nepodarí, nepôjde o taký nedostatok konania, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať, pretože právo substancovať svoje skutkové tvrdenia majú účastníci až do vyhlásenia uznesenia podľa § 120 ods. 4 OSP.
22. Rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 veta druhá OSP sa rozumejú také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť.
Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní, ak v nej žalobca opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 593/2010). Pokiaľ však žaloba neobsahuje tvrdenie skutočností, z ktorých možno odvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne i za nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe, nie je odmietnutie žaloby, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.
23. V prípade, ak podanie účastníka zákonom ustanovené náležitosti neobsahuje, ide o vady podania. Vady podania môžu spočívať predovšetkým: a) v neúplnosti podania, ak podaniu chýba jedna či viac náležitostí stanovených v OSP pre určité podanie; b) v nesprávnosti alebo nezrozumiteľnosti podania, čo sú prípady, kedy podanie spĺňa formálne náležitosti stanovené OSP, avšak obsahové vyjadrenie týchto náležitostí je buď nesprávne alebo nezrozumiteľné.
24. Ne/zrozumiteľnosť podania sa posudzuje vo vzťahu k jeho určitosti. Podanie je teda nezrozumiteľné, ak je neurčité, a to v tom zmysle, že ani s použitím výkladového pravidla podľa § 41 ods. 2 OSP (každý úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu) nie je možné stanoviť, čo účastník podaním sleduje.
25. Neurčité sú najmä podania, ktorých vada spočíva v nezrozumiteľnej identifikácii účastníkov konania, alebo ak sú podania z logického hľadiska nekonzistentné, či rozporné.
26. Nesprávne podania sú podania trpiace vadami samotného svojho obsahu, napr. keď účastníci od súdu požadujú stanovenie výšky judikovanej povinnosti v prípadoch, keď tak súd so zreteľom na viazanosť žalobným návrhom urobiť nemôže. Napr. ak žalobca v spore o náhradu škody žiada, aby výšku škody stanovil súd.
27. Ak potom súd identifikuje v podaní niektorú z vád podľa ust. § 43 ods. 1 OSP, vydá uznesenie, v ktorom opíše vadu, ktorou podanie účastníka trpí, uvedie účastníkovi zrozumiteľným spôsobom, ako treba opravu tejto vady vykonať v prípade nesprávneho alebo nezrozumiteľného podania, prípadne ako treba vykonať doplnenie podania v prípadoch, ak ide o neúplné podanie a stanoví účastníkovi lehotu v ktorej má takúto vadu odstrániť opravou alebo doplnením. Pri poučení o tom, ako má účastník nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplniť alebo opraviť, však súd nesmie prekročiť hranice poučovacej povinnosti podľa § 5 OSP, účastníka poučuje iba o procesných právach a povinnostiach, nie o otázkach hmotného práva. Ustanovenie § 5 OSP upravuje poučovaciu povinnosť súdu, je prejavom ústavnoprávneho princípu práva na spravodlivý proces, avšak so zreteľom na tzv. rovnosť zbraní. Princíp rovnosti účastníkov v civilnom procese sa prejavuje v rovnosti ich procesného postavenia, rovnosti možností a šancí uplatňovať svoje procesné práva a procesné povinnosti. Pri vadách podania preto súd nesmie pri poučovaní účastníka o oprave alebo doplnení podania z procesného hľadiska, poučovať účastníka aj o hmotnoprávnych skutočnostiach, ktoré s takouto opravou súvisia. Poučenie o hmotnom práve nie je súčasťou obligatórnej ani fakultatívnej poučovacej povinnosti súdu.
28. Ustanovenie § 43 ods. 1 OSP sa teda aplikuje iba v prípadoch, ak podanie účastníka nespĺňa základné predpoklady, ktoré zákon pre všeobecné podanie, či podanie konkrétneho druhu ustanovuje. Ak by však nesprávnosť, neúplnosť, či nezrozumiteľnosť podania spočívala vo svojej podstate v hmotnoprávnych otázkach, súd nemôže v uznesení podľa § 43 ods. 1 OSP uviesť, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať, pretože by išlo o poučenie o otázkach podľa hmotného práva.
29. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a uvedených právnych záverov, dospel odvolací súd k záveru, že k odvolateľom tvrdenej procesnej vade v postupe súdu prvej inštancie pred vydaním napadnutého rozsudku nedošlo a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Žaloba žalobcu zo dňa 25.11.2015 doručená súdu prvej inštancie 14.12.2015 obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanovením § 42 ods. 3 OSP, teda je v nej uvedený žalobca, je v nej uvedené, že sa jedná o návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu, je v nej označený žalovaný a z obsahu žaloby je zrejmý predmet konania, keď žalobca sa domáha uložiť žalovanej splnenie povinnosti zaplatiť mu sumu 1867,51 eur, úroku vo výške 79,11 eur, úroku z omeškania 1,55 eur, úroku 12,90% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 1.878,20 eur od 16.12.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatenej istiny 1.878,20 eur a nezaplatených úrokov 79,11 eur od 16.12.2013
do zaplatenia titulom pohľadávky z úverovej zmluvy. Podanie obsahuje dátum, podpis žalobcu, boli k nemu pripojené označené listinné dôkazy a bolo spolu s prílohami podané dvojmo. Rovnako žaloba žalobcu spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP, čiže presnú identifikáciu žalobcu a žalovaného, opísanie rozhodujúcich skutočností, ktorými žalobca po skutkovej stránke vymedzil predmet konania. Žalobca v žalobe označil tiež dôkazy (listinné), na ktoré sa odvoláva a uviedol zreteľne aj svoj žalobný návrh/petit. V danom prípade teda nemožno hovoriť o tom, že by žaloba žalobcu bola nesprávna, neúplná, alebo nezrozumiteľná, obsahovala totiž všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP, jej obsah bol žalobcom vyjadrený zrozumiteľne a určito, bolo z nej zrejmé, čo žalobca touto žalobou sleduje a čoho sa domáha. Pretože žaloba neobsahovala žiadnu z vád podľa § 43 ods. 1 OSP, nebol daný dôvod na to, aby súd prvej inštancie žalobcu vyzýval na odstránenie vád žaloby uznesením, s uvedeným postupu, ako treba opravu, alebo doplnenie žaloby vykonať.
30. Strany majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ňou tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd musí teda zo zákona preskúmať, či skutkové tvrdenia žalobcu sú dôvodné, a pokiaľ ich žalobca v konaní jednoznačne nepreukáže, nemôžu sa na základe skutkového stavu uvedeného v žalobe domáhať zaplatenia požadovanej sumy. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia (§ 150 CSP) a povinnosť dôkazná (§ 132 CSP) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné.
31. Súd prvej inštancie preto správne skonštatoval, že nebolo jeho povinnosťou nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Neoznačenie riadnych dôkazov totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby (§ 129 ods. 2 CSP), ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť existenciu svojej pohľadávky v tej výške, v akej ju uplatňoval. Ak na ich preukázanie dôkazy nenavrhol, musí znášať procesné dôsledky v podobe neunesenia dôkazného bremena.
32. Odvolací súd preto argumentáciu z odvolania akceptovať nemohol, to malo za následok nespôsobilosť zvrátenia ňou výsledkov konania prvej inštancie a na rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorým došlo k zvyškovému zamietnutiu žaloby, bolo preto treba nazerať ako na vecne správne rozhodnutie.
33. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti žalobu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania potvrdil.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
35. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).