Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-122-2018.pdf
PDF · 89.8 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/122/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Žilina, Hodžova č. 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. H., bytom J., F. XXX/XX, v konaní o zaplatenie 2.229,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 4. apríla 2018, č.k. 6Csp/197/2017-66, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.229,52 eur s úrokom 123,99 eur, s úrokom z omeškania 1,11 eur, s úrokom z omeškania 5 % ročne z istiny 2.229,52 eur a nezaplatených úrokov 123,99 eur od 25.11.2017 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení uviedol, že vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, mal súd preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, z ktorej vznikla žalovanému povinnosť splatiť poskytnutý úver spolu s celkovými nákladmi v dojednanom rozsahu. Po vykonanom dokazovaní považoval súd žalobu žalobcu za čiastočne dôvodnú. V konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovaný po poskytnutí úveru v sume 2.500 eur úver v dohodnutých splátkach vo výške 49,19 eur mesačne nesplácal. Zo žaloby vyplýva tvrdenie žalobcu, že žalovaný po zosplatnení úveru nezaplatil žiadnu sumu. Súd preskúmal obsahové náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 6.1.2016 a zistil, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy vyplýva, že žalovaný bol povinný úver splácať v mesačných splátkach po 49,19 eur v počte splátok 96 a celkom mal zaplatiť 4797,24 eur, v ktorom je zahrnutý aj poplatok za správu úverového účtu. V zmluve je uvedená splatnosť prvej splátky, periodicita a termín splatnosti splátok k 22.dňu v mesiaci a údaj o konečnej splatnosti 22.12.2023. Vo VOP je bližšie upravené úročenie a splácanie úveru v časti V. Úvery pre obyvateľstvo, pričom je zrejmé, že v každej jednotlivej splátke je zahrnutá aj časť úroku. Žalobca v priebehu úverového vzťahu nemenil výšku úrokovej sadzby ani spôsob úročenia. Súd preto považoval určenie počtu, výšky splátok a termíne splátok istiny a úrokov za dostatočne určené a prehľadné. Žalovaný nakoniec ako účastník zmluvného vzťahu uvedenú skutočnosť nenamietal. Povinnosťou žalovaného bolo splácať úver v splátkach mesačne dohodnutých vo výške 49,19 eur, so splatnosťou vždy k 22.dňu v mesiaci. Žalovaný mal povinnosť prvú splátku uhradiť dňa 22.1.2016 a termín poslednej splátky bol určený 22.12.2023. Žalovaný úver riadne nesplácal, pričom nebolo spochybnené, že zaplatil na istine sumu
rozdielu medzi poskytnutým úverom 2.500 eur a žalovanou časťou istiny 2229,52 eur, pričom zaplatil len prvé splátky a ďalej úver nesplácal. Následne žalobca po tom, čo žalovaný bol v omeškaní s jednotlivými splátkami, pristúpil listom z 24.11.2017 k zosplatneniu celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu 2414,62 eur do 4.12.2017. Vzhľadom na uvedené je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny 2229,52 eur a neuhradené zmluvné úroky 123,99 eur, ktoré sú v uvedenej sume vyčíslené ku dňu zosplatnenia. Výška zosplatnených zmluvných úrokov vyplýva zo zmluvného dojednania o úrokovej sadzbe v sume 17,90 %. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v platnom znení súd priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny 2229,52 eur a zmluvných úrokov dojednaný úrok z omeškania. Úrok z omeškania je v medziach zákonného úroku z omeškania, pretože tento uplatňuje žalobca len vo výške 5% ročne. Žalobca uplatnil úrok z omeškania z úverovej istiny a zmluvného úroku, preto súd priznal tento nárok ako opodstatnený, a to v rozsahu zosplatneného úroku, ktorý uplatňuje v sume 1,11 eur, ktorý vznikol z neuhradených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru.
3. Pokiaľ ide o zmluvný úrok 17,90% ročne, ktorý uplatnil žalobca z nezaplatenej istiny od 25.11.2017 do zaplatenia, súd zamietol návrh v tejto časti. Je preukázané, že účastníci si dojednali zmluvný úrok 17,90% ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu, žalobcovi zmluvný úrok z omeškania odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd pritom vychádza z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR podporil názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania /§ R 59/1998, 4Obo 143/1998/. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. ÚS SR v citovanom ustanovení konštatuje, že by namietané rozhodnutie bolo možné považovať za svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené, resp. že by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.
4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní prevažne úspešný /neúspešný len v nepatrnej časti/, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol a proti výroku III. o náhrade trov konania a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Podľa jeho názoru, nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia finančných prostriedkov až do ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ustanovenia § 497, § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka i komentár IURA EDITION k nim a uviedol, že obsahom záväzku dlžníka z úveru je nielen vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky
- úver ale aj úroky. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Poukázal na aktuálnu rozhodovaniu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok pod č.k. 5C/26/2016. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Poukázal na § 506 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky pod dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy
v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, sa podľa žalobcu netýka uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytovaných peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. Na podporu svojho názoru poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 212/2014 zo dňa 2014, z ktorého vyplýva, že veriteľ môže požadovať zaplatenie úrokov z úveru popri úrokoch z omeškania a to až do doby reálneho vrátenia peňažných prostriedkov úveru. 6. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril. 7. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. 8. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté. 9. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri zamietnutí zvyšku žaloby žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 10. Prevažná rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky /pozri napríklad uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/40/2015 zo dňa 28.07.2015, či jeho rozsudok sp. zn. 15Co/871/2014 zo dňa 02.09.2015 alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 alebo aj rozsudok tunajšieho súdu č.k. 5Co/479/2015-128 zo dňa 10. februára 2016/ sa priklonila k právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru. Po splatnosti úveru patria veriteľovi už len úroky z omeškania, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver. Ako správne poukázal aj súd prvej inštancie, tento právny názor bol odobrený aj uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012, ktorý v zásade vyslovil, že takéto rozhodnutie súdu, ak je riadne odôvodnené, nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. 11. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na závery v tejto otázke, ako ich vo svojom rozsudku sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015 uviedol Krajský súd v Prešove. Podľa neho úrok predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže
pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. 12. S takýmto právnym názorom sa zhoduje aj tunajší odvolací súd a v tomto zmysle je rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu, v ktorej žiadal od žalovaného zaplatenie zmluvných úrokov z úveru za dobu od mimoriadnej splatnosti úveru do zaplatenia úveru, vecne správne. 13. Pokiaľ žalobca argumentoval povahou odstúpenia od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka, odvolací súd dodáva, že v preskúmavanom prípade nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, ale k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po zosplatnení úveru nevyplýva priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98, na ktoré poukázal súd prvej inštancie, to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať aj na časť odôvodnenia rozhodnutia iného súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sám dostatočne vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný senát Najvyššieho súdu jasne uviedol (hoci v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje. 14. Z týchto dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku II. a v súvisiacom výroku III. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mu žiadne trovy odvolacieho konania preukázane nevznikli. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).