Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11S-104-2021.pdf
PDF · 172.47 KB
No categories available
11S/104/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej, členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: K. D. s.r.o., so sídlom W. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného: K. L. I. & D., s.r.o., so sídlom D. XX, XXX XX G., proti žalovanému: W. A. E. A., so sídlom M. XX, XXX XX R. R., IČO: XX XXX XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX. augusta XXXX, takto
rozhodol:
Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného W. riaditeľstva E. republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a rozhodnutie N. úradu F. č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a vec v r a c i a I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote sa domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z. z. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu F. číslo XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX o vyrúbení rozdielu DPH žalobcovi v zmysle § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z. z. za zdaňovacie obdobie jún 2015 v sume 8.000,- eur z dôvodu neuznania odpočtu DPH z faktúry vystavenej dodávateľskou spoločnosťou U. G., s.r.o..
2. Žalobca v podanej žalobe žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca uviedol, že z rozhodnutia žalovaného, a ani správcu dane, nevyplývajú žiadne logické hodnotenia dôkazov, o ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti nie je ani len zmienky. Taktiež z rozhodnutí, pričom to nezdôvodnil ani správca dane, nevyplýva racionálna argumentácia vyvodenia záveru o sponzoringu, ktorá by mala oporu v samotnom skutkovom stave, ale aj v platných právnych predpisoch. Podľa žalobcu vo vzťahu k aplikácii zákona o dani z pridanej hodnoty išlo o neracionálnu argumentáciu, nakoľko na jednej strane bola popretá reklama, avšak súčasne nebolo nespochybnené dodanie služby žalobcovi, na strane druhej. Následne správca dane tvrdí, že ide o predstieranie dodania služby, a to napriek tomu, že sám správca dane konštatuje existenciu služby, a súčasne uvádza, že dodávateľ tejto služby bol spochybnený. Takéto zdôvodnenie nemôže mať oporu v zákone. Žalobca mal za to, že pokiaľ žalovaný uvádza nemožnosť odpočtu pri „sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve“ ide o dva rozdielne pojmy, a to sponzorstvo, ktoré predstavuje priamy vzťah, pričom sponzorský odkaz je technický prostriedok pre účely zákona o retransmisii, na ktorý sa žalovaný v danej veci odvoláva. Žalobca poukázal na rozpor v zisteniach žalovaného, ktorý tvrdil, že umiestnenie loga, ako zverejnenie obchodného mena neobsahuje žiadnu informáciu o podnikateľskej činnosti, produktoch, službe žalobcu, avšak súčasne toto tvrdenie popiera, nakoľko súhlasí so žalobcom, avšak toto podsúva pod „intuitívneho domyslenia si čím sa žalobca zoberá. Žalobca rozporoval závery žalovaného, že pre naplnenie pojmu reklamy má žalobca povinnosť správať sa ekonomicky racionálne, najmä pri voľbe
miesta na ktorom má byť reklama umiestnená, aby maximalizoval jej účinky, čo je v rozpore s dôkazmi, ktoré nespochybnil, že šírenie informácie o konaní muzikálov bolo prezentované na mediálnych nosičoch v rámci celej SR, takže z pohľadu žalobcu išlo o najefektívnejšiu voľbu miesta pre účely jeho reklamy. K tvrdeniu žalovaného, že logo žalobcu sa vyskytlo vždy iba v súvislosti s propagáciou podujatia, pričom ak by sa dané kultúrne podujatie nebolo konalo, nedošlo by k zverejneniu loga, uviedol, že predovšetkým ide o nespochybnenie jednak rozsahu šírenia informácie a druhu nosičov, ktorý rozsah bol dojednaný v zmluve, avšak k samotnému tvrdeniu uvádzame, že ide o absurdum, nakoľko ak by sa muzikál nekonal tak by žalobca možno využil iný druh reklamy, alebo by žiadny druh reklamy nevyužil. Tvrdenie, že logo na banneri neboli izolované, ale bolo umiestnené s ďalšími spoločnosťami, je taktiež uvedením podmienky ktorá nemá oporu v zákone, avšak pri tomto tvrdení vo vzťahu k iným logám tvrdí, že boli zverejnené ďalšie spoločnosti s rôznym obchodným a výrobným zameraním, ktoré tvrdenie len potvrdzuje, že logá ostatných spoločností akceptuje aj keď sú v obdobnej forme ako logo žalobcu. Žalobca poukázal na to, že medzi logami bolo aj logo mesta D., E., ktoré podľa záverov správcu dane už je možné akceptovať. Žalobca poprel záver o predstieraní poskytnutia služby, čím malo dôjsť k spochybneniu fakturovanej služby, a teda samotného dodávateľa, úplne popiera záver o sponzoringu.
3. Žalobca poukázal na to, že žalovaný disponuje informačným systémom, v ktorom sú zápisnice o vypočutí svedkov, konateľov spoločností, ktoré dodali službu, výpoveď konateľky spoločnosti E. D., s. r. o., memorandum o spolupráci, ako aj iné dôkazy týmito svedkami predložené v rámci ich vypočutí, pričom svedkovia skutočnosti nami uvádzané potvrdili. V iných identických konaniach, avšak u iných daňových subjektov, ktorých loga boli predmetom dodania služby, čo vyplýva z fotodokumentácie, tieto dôkazy, ako všeobecne známe skutočnosti pre správcu dane, boli v konaniach použité. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaný, aj správca dane, v rozpore so samotnou ekonomickou podstatou posudzovaného zdaniteľného plnenia, bez opory v dokazovaní a v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z. z. v platnom znení, reálne poskytnuté zdaniteľné plnenie zadefinovali ako sponzoring. Predmetom zmluvy o reklame bolo dojednanie zverejnenia informácie o žalobcovi vo forme loga, a to na dojednaných mediálnych nosičoch, na ktorých súčasne bola informácia o konaní kultúrneho podujatia, čo bolo žalobcom v daňovom konaní nielen tvrdené, ale aj preukázané predloženými dôkazmi. Podľa žalobcu základná zásada vzťahujúca sa na proces dokazovania bola správcom dane úplne opomenutá. Hodnotenie dôkazov predstavuje racionálnu úvahu, pri ktorej správca dane vyhodnotí jednotlivé dôkazy, vysloví, či tieto potvrdzujú alebo naopak vyvracajú existenciu určitej skutočnosti a následne tieto dôkazy vyhodnotí v ich vzájomných súvislostiach. Iba takéto hodnotenie vo výsledku poskytuje ucelený a logický záver, pretransformovaný do výsledku daňovej kontroly. Neúplný výpočet dôkazov túto požiadavku nespĺňa. Závery žalovaného sú podľa žalobcu iba v rovine akéhosi všeobecného konštatovania, že sa nejedná o reklamu ale o sponzoring, a to bez akejkoľvek logickej súvislosti vo vzťahu ku zistenému skutkovému stavu veci, ktorý je potrebné vyvodzovať na podklade vykonania a najmä hodnotenia predložených dôkazov. Jedná sa nielen o zmluvu a faktúru, ale aj monitoring, DVD, odvysielanie v televíznych médiách, rozhlasových médiách, zverejnenie v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch, zverejnenie na billboardoch, LED obrazovke, tzn. dôkazy o rozsahu poskytnutej služby, ktoré je nevyhnutné vykonať a vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach. Tieto dôkazy neboli hodnotené.
4. Žalobca vyslovil právny názor, že nie je možné vychádzať zo zákona č. 308/2000 Z. z. v platnom znení, nakoľko tento zákon neupravuje legálny pojem sponzoringu a ani reklamy. Reklamu a sponzoring podľa tohto zákona treba chápať výlučne z pohľadu zverejňovania komunikátu, týkajúceho sa sponzorského odkazu alebo reklamy, a to výlučne vo vzťahu k porušeniu/dodržania verejnoprávnej povinnosti (vysielateľov daných komunikátov) a nie ako legálny pojem pre účely dane z pridanej hodnoty a ani zákona o reklame. Táto povinnosť sa však nedotýka obsahu či formy šírenia informácii, myšlienok, názorov, ale výlučne technických podmienok činnosti vysielateľov programovej služby, teda formálnych podmienok ich podnikateľskej činnosti - predaj produktov divákom. Pokiaľ správca dane pre účely neuznania odpočtu dane poukázal, a prevzal to aj žalovaný, že vychádzal zo zákona č. 308/2000 Z. z. v platnom znení, mal podľa žalobcu skúmať samotný účel tohto zákona a jeho aplikovateľnosť na skutkový stav veci. Sponzorovanie a odvysielanie sponzorského odkazu sú podľa žalobcu dve odlišné veci, nakoľko sponzorovanie je komplexná činnosť, ktorá presahuje samotný obsah vysielania, pričom sponzorský odkaz je konkrétna samostatná časť vysielania (programová zložka/komunikát), ktorý však nemá zákonnú definíciu ani v zákone č. 308/2000 Z. z. v platnom znení. Podstatou sponzorského odkazu v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. v platnom znení je definovanie zodpovednosti vysielateľa informovať divákov o finančných, resp. iných daroch, použitých alebo využitých pri/pre vysielanie programov, prostredníctvom jednoznačnej a transparentnej definície sponzorského odkazu (nie sponzoringu). Z
hľadiska formy sponzorského odkazu má toto ustanovenie opodstatnenie, pretože taxatívne vymedzuje možné variácie sponzorského odkazu, teda informácie o účasti inej osoby na financovaní vysielateľa, prostredníctvo financovania jeho programov. Základným rozdielom medzi sponzorským odkazom a reklamou je postavenie strán, ktoré vstupujú do komerčno-komunikačných vzťahov. Reklama je obchodným vzťahom, kde v prípade vysielania vstupujú do vzťahu vysielateľ ako poskytovateľ média a klient/zadávateľ reklamy, ktorý vysielateľovi platí za poskytnutý/predaný vysielací priestor a čas. Vzťah je rovnocenný a založený na obojstrannom prospechu, v rámci ktorého sa propaguje produkt (tzn. aj logo - názov spoločnosti), pričom sponzorský odkaz predstavuje verejný odkaz o darcoch alebo daroch, pričom nejde o obchodný vzťah.
5. Podľa žalobcu pri samotnom definovaní pojmu reklamy pre účely dane z pridanej hodnoty, ktorá je službou, je potrebné vychádzať zo zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý reklamu vymedzuje ako predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Šíriteľom reklamy je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá reklamu šíri. Žalobca uviedol, že v danej veci plnenie medzi žalobcom a jeho dodávateľom predstavuje službu, ktorej podkladom bol bez pochýb zmluvný vzťah, výsledkom ktorého bolo vytvorenie reklamy, a to ako určitého nehmotného statku, ktorý bola zachytený na hmotných nosičoch, a to billbordoch, papieri, DVD, elektronických prostriedkoch, ktoré zdaniteľné plnenie bolo odplatné. Pre naplnenie účelu reklamy sa nijako nevyžaduje, aby tento účel priamo a bezprostredne vyplýval z komunikácie, a preto nie je potrebné, aby sa komunikácia vzťahovala výslovne na tovar alebo služby propagované touto komunikáciou. Z tohto dôvodu vymedzenie pojmu reklama zahŕňa aj prípady sprostredkovanej alebo nepriamej propagácie tovaru a služieb. Smernica sa teda vzťahuje nielen na prípady reklamy na výrobok alebo značku (pri ktorej komunikácia pôsobí na imidž ponúkaného výrobku, služby alebo značky, prostredníctvom ktorej sa uvádzajú na trh), ale aj na prípady tzv. inštitucionálnej reklamy, čiže reklamy, ktorá pôsobí na imidž spoločnosti a je zameraná na podporu organizácie spoločnosti s cieľom nepriamo zvýšiť dopyt po jej výrobkoch a službách. Tento typ reklamy nemá priamy cieľ predávať produkt, ale vytvárať očakávania, vďaka ktorým bude organizácia alebo obchod dobre videný a žiadúci, aby potenciálni zákazníci prichádzali do budúcnosti.
6. Podľa žalobcu z rozhodnutí vyplýva, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil existenciu služby, existenciu predložených dôkazov, existenciu úhrady na účet dodávateľa u ktorého vznikla daňová povinnosť z dodaných služieb, ktorej nesplnenie, resp. samotná neexistencia jej vzniku u dodávateľa nebolo žalovaným ani len tvrdené. Z obsahu rozhodnutí nie je možné vyvodiť záver, v čom žalovaný vzhliadol nenaplnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane, a to vo vzťahu k predloženým dôkazom žalobcom (ktorými došlo k preukázaniu služby, jej rozsahu, ako aj dodávateľa). Z rozhodnutia ďalej nevyplýva, ako všetky preložené dôkazy ovplyvnili hodnotiaci úsudok žalovaného pre vyvodenie záveru o sponzoringu. Žalobca poukázal, že nielen tvrdeniami, ale aj predloženými dôkazmi, dôkazmi nachádzajúcimi sa v informačnom systéme finančnej správy, preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok zákonnosti ním uplatneného nároku, a to že ide o skutočné prijaté plnenie (teda existujúce plnenie), ktorá služba bola preukázaná a správcom dane nespochybnená, existenciou faktúry s náležitosťami podľa zákona, plnenie bolo uskutočnené iným platcom dane u ktorého v dôsledku dodania služby vznikla daňová povinnosť voči štátnemu rozpočtu, ktorá bola splnená, toto plnenie žalobca, ako zdaniteľná osoba, zamýšľal použiť pre účely svojej ekonomickej činnosti.
7. Žalobca namietal záver žalovaného o sponzoringu, nakoľko absentuje akékoľvek právne zdôvodnenie samotnej existencie sponzorského vzťahu medzi konkrétnymi subjektmi, jeho účel a logický záver, ktorý by dával jednoznačnú odpoveď týkajúcu sa naplnenie jeho podstaty. Konštatovanie, že v danom prípade išlo zo strany daňového subjektu o sponzoring nemá podľa žalobcu žiadny právny základ, základ vo vykonaných dôkazoch, najmä však oporu v hodnotení základných kritérií týkajúcich sa priameho vzťahu medzi sponzorom a sponzorovanou osobou, ako aj samotného účelu sponzoringu. Takéto kritéria zo zdaniteľného plnenia medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľmi nie je možné ani len vyvodiť. V označenom prípade plnenie medzi žalobcom a jeho dodávateľom predstavuje dodanie služby, tzn. zverejnenie (šírenie) informácie o žalobcovi vo forme loga na mediálnych nosičoch, ktoré právo dodávateľ získal titulom zmluvy od samotného organizátora kultúrneho podujatia, pričom danú skutočnosť správca dane nielen že nepoprel, ale ani nespochybnil. Ak by malo byť správne
tvrdenie, že v danom prípade nejde o reklamu ale sponzoring, potom došlo k opomenutiu základnej zásady dane z pridanej hodnoty (neutralita dane). Žalobca namietal záver správcu dane, že zverejnenie loga nepredstavuje prezentáciu podnikateľskej činnosti, a preto nemôže ísť o reklamu. Z pohľadu zákona o dani z pridanej hodnoty zdaniteľným plnením pre účely súvisiace s ekonomickou činnosťou (podnikaním) daňového subjektu (zdaniteľnej osoby), sú to akékoľvek služby, pod ktoré spadá aj reklama, ktorá pre dané účely predstavuje aj dodanie vo forme zverejnenia reklamných nápisov. Takýto účinok nastáva nielen v prípade kedy je z nápisu zrejmé, kto a kde predaj uskutočňuje a aký tovar ponúka, ale aj vtedy, pokiaľ reklamný nápis obsahuje výlučne obchodné meno spoločnosti, a to aj vo forme loga, ktoré taktiež nemá zákonnú definíciu a predstavuje grafické znázornenie názvu spoločnosti.
8. Žalobca súčasne rozporoval záver žalovaného, že žalobca a jeho dodávateľ predstierali dodanie služby a súčasne, že dodávateľ bol spochybnený. Mal za to, že ide o kontroverznú argumentáciu žalovaného, a to aj vo vzťahu k tvrdeniu existencie sponzoringu, nakoľko pri tvrdení plnenia vo forme sponzoringu nedošlo k spochybneniu existencie dodanej služby vo forme zverejnenia loga na mediálnych nosičoch dodávateľom, tzn. ani samotného dodávateľa služby, avšak oproti tomu argumentácia vyslovená v závere rozhodnutia už spochybňuje nielen dodanie služby ale aj samotného dodávateľa. Žalobca súčasne nesúhlasil so záverom žalovaného o nepreukázaní ako poskytnutá služba (reklama) je využiteľná pre účely ekonomickej činnosti žalobcu, tzn. jej efekt vo vzťahu k potenciálnym zákazníkom, nakoľko podľa žalobcu vyžadovanie takéhoto preukázania pri tejto službe môže nastať hneď, resp. až v budúcnosti, avšak nastať nemusí vôbec. Otázka vzájomnej súvislosti dane na vstupe a dane na výstupe bola riešená nielen judikatúrou slovenských súdov, ale aj judikatúrou ESD. Žalobca poukázal na Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/64/2016, kde bol vyslovený názor, že i reklama, ktorá priamo neviedla k uzavretiu nových zmlúv (s novými klientami), môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa, pokiaľ prijaté reklamné služby na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa. V prejednávanej veci primeranosť reklamy k podnikaniu žalobcu nebola predmetom hodnotenia zo strany daňových orgánov, a preto nepatrí ani súdu sa touto otázkou zaoberať. Odvolací súd teda za daných skutkových okolností môže len konštatovať, že daňové orgány nemôžu podmieňovať priznanie práva na odpočítanie dane z takýchto zdaniteľných obchodov na vstupe efektívnosťou reklamy v tom zmysle, že právo na odpočítanie dane by patrilo len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu zamietnuť a v plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Podľa žalovaného, sporným v uvedenom prípade zostalo právne posúdenie, čo bolo predmetom plnenia, či reklama alebo sponzoring. Správca dane sa v uvedenom prípade zaoberal charakterom plnenia deklarovaného žalobcom z dôvodu, že pri sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy daňový subjekt nemá právo na odpočítanie dane. Žalovaný mal za to, že žalobca v uvedenom prípade zaplatil za umiestnenie loga na jednotlivých podujatiach, pričom takéto uvedenie obchodného mena daňového subjektu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty daňového subjektu na trhu. Logo daňového subjektu bolo umiestnené na banneri spolu s ďalšími logami spoločností s rôznym obchodným a výrobným zameraním. Toto samo o sebe znižuje šancu podať akúkoľvek konkrétnu informáciu o daňovom subjekte a jeho produktoch. Uvedené v priemernom divákovi prirodzene evokuje, že ide o sponzorov podujatia. Na tejto skutočnosti nič nemení, ak odberateľ a dodávateľská spoločnosť ich obchodný vzťah formálne zastrešia zmluvou o reklame, nakoľko je potrebné posudzovať úkony, konanie účastníkov zmluvného vzťahu, ako aj rezultát činnosti so zreteľom na ich skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok. Rozhodné pre prijatie záveru, že zo strany daňového subjektu neboli prijaté reklamné služby, ale išlo o sponzoring bol predložený materiál - banery, TV spoty, spoty na LED obrazovkách, časopisy, billboardy. Toto boli relevantné dôvody, na základe ktorých správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia založili. Žalobca v uvedenom prípade neprezentoval svoj produkt, jeho výhody, cenu alebo kvalitu. Nepreukázal, že v súvislosti s podujatím bol ovplyvňovaný trh, resp. dopyt po určitom produkte daňového subjektu. Vychádzajúc zo zistení počas daňovej kontroly reálne ani nebol naplnený predmet Zmluvy o reklame. Žalobca si odpočítanie dane, na základe predložených dodávateľských faktúr uplatnil v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože služba reklamy, ktorá bola dodávateľskou faktúrou vyúčtovaná, nebola daňovému subjektu dodaná z dôvodu, že nešlo o reklamu, ale o sponzoring (finančná podpora podujatia), ktorý nie je službou podľa zákona o DPH. Reklamné materiály neboli
vyhotovené za účelom reklamy žalobcu, ale išlo o reklamnú kampaň inej osoby, ktorá šírila odkaz verejnosti o konaní konkrétneho kultúrneho podujatia, pričom žalobca nerozhodoval o miestach, kde budú reklamné predmety umiestňované ani o dobe ich umiestňovania. V kontrolovanom zdaňovacom období jún 2015 mala reklama poskytnutá daňovému subjektu predstavovať uvedenie loga daňového subjektu s dodatkom „K. D. komplexné informačné technológie“ na podujatí „G. N.“. Takéto zverejnenie loga však nespĺňa kritéria reklamy. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré daňový subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. Aj daňový subjekt v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX uvádza, že neponúkali žiadny konkrétny produkt. O tom, že predmetná prezentácia vykazuje znaky sponzoringu svedčí aj vyjadrenie daňového subjektu v uvedenej zápisnici: „Dlhodobejšie podporujeme vybrané kultúrne akcie, ktoré hodnotíme ako prínos pre spoločnosť. V rámci nich prezentujeme našu spoločnosť“.
10. Žalovaný ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalobca pristúpil na ponuku dodávateľa, pričom si neoveroval vhodnosť a efektívnosť tohto spôsobu propagácie pre svoje podnikanie. Žalobca si neoveroval cenu za dodanie, nežiadal o jej vysvetlenie, či spôsob kalkulácie. Daňový subjekt vykazuje vo svojich daňových priznaniach DPH, za kontrolované zdaňovacie obdobia marec XXXX, máj XXXX, jún XXXX, september 2015 - november XXXX, nízku daňovú povinnosť v úzkom rozsahu od XX,XX eur (marec XXXX) po XXX,XX eur (november XXXX). Táto skutočnosť navodzuje predpoklad, že daňový subjekt si uplatnil („prispôsobil“) odpočítanie dane z „reklamných činností“ (od 1.000,- eur po 8.000,- eur) v takej výške, aby sa jeho daňová povinnosť blížila nule. Zároveň ďalšou zaujímavou skutočnosťou je výška odpočítania dane, ktorú si daňový subjekt uplatnil v daňových priznaniach, keď táto výška presahuje odpočítanie dane z jeho podnikateľskej činnosti (napr. marec 2015 odpočítanie dane z reklamných služieb 4.000,- eur, odpočítanie dane z podnikateľskej činnosti 1.970,33 eura, jún 2015 odpočítanie dane z reklamných služieb 8.000,- eur, odpočítanie dane z podnikateľskej činnosti 4.060,86 eura. Je ťažko ekonomicky odôvodniteľné, že podstatná časť odpočítanej dane predstavuje vo viacerých zdaňovacích obdobiach reklamná činnosť. Podľa žalovaného uzatvorenie zmluvy s cenou, ktorá nezodpovedá reálnym ekonomickým výsledkom žalobcu, za pasívneho postoja žalobcu k overeniu ceny a zhodnotenia efektívnosti sponzorského odkazu je jednaním, ktoré nemá v bežnom obchodnom styku racionálne opodstatnenie. Nemá teda iné racionálne vysvetlenie, než také, že cena bola nadhodnotená za účelom neopodstatneného uplatnenia nároku na odpočet DPH. Podľa žalovaného zo spisového materiálu nevyplýva, že žalobca podnikol nejaké kroky k tomu, aby si overil cenu deklarovaného plnenia. Jednalo sa o sumu, ktorá nie je nevýznamná pre žalobcu, napriek tomu nie je u žalobcu vidieť ani náznak opatrnosti, či zdržanlivosti pri uzatváraní zmluvy.
11. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na dôvodoch podanej žaloby, nesúhlasil so skutočnosťami, ktoré uviedol žalovaný vo svojom stanovisku k žalobe. Žaloba poukázal na to, že žalovaný viedol viaceré daňové kontroly týkajúce sa dodávky rovnakého plnenia u viacerých subjektov. Úvahy žalovaného v jednotlivých prípadoch, sú podľa žalobcu zmätočné, vzájomne si odporujú, nakoľko tvrdenia žalovaného sú v jednotlivých prípadoch založené na tom, že dodanie služby nie je spochybnené, tzn. nebola spochybnená aj vyplatená protihodnota, čo je základným znakom zdaniteľného plnenia, dodanie služby je spochybňované najmä z pohľadu znakov reklamy, ako aj tvrdením, že logo nie je produktom podľa zákona o reklame, nakoľko zákon pod produktom rozumie výlučne obchodné meno a nie logo. Skutočnosť, že z loga nie je zrejmé akou činnosťou sa tieto subjekty zaoberajú, resp. aký produkt ponúkajú, ako znak reklamy, sú subjektívnym kritériom správcu dane bez opory v zákone. Žaloba poukázal na identický spor, týkajúci sa n iného daňového subjektu vedeného na KS R. pod sp. zn. 2S 3/21, pod sp. zn. 2S 17/21 a pod sp. zn. 1S/204/2021, kde žalovaný uviedol, že formu loga, ako reklamy daňového subjektu, si môžu dovoliť len veľké spoločnosti, ako napr. E., čo je potvrdením existencie zdaniteľného plnenia, t. j. dodania služby za odplatu - reklamy, ktorá zakladá nárok na odpočet dane, pričom na dojednaných mediálnych nosičoch bolo zverejnené aj logo spoločnosti E., a to bez dovetku - predovšetkým ide o diskriminačný znak, ktorý na jednej strane identické skutočnosti u jedného subjektu považuje za reklamu, t. j. dodanie služby, avšak u druhého nie. Žalobca opätovne poukázal na to, že záver správcu dane o sponzoringu nemá oporu vo vykonaných dôkazov a ich hodnotení, nakoľko žiadne dôkazy a ani ich hodnotenie, z ktorých takýto záver má vyplývať, nie je predmetom odôvodnenia rozhodnutí. Ak mal byť dodávateľ sponzorovanou osobou, nakoľko jemu bola vyplatená fakturovaná služba, bolo potrebné zdôvodniť účel sponzorovania tohto dodávateľa, túto skutočnosť správca dane nezdôvodnil. Pre vyslovenie záveru o sponzoringu absentuje akékoľvek právne zdôvodnenie samotnej existencie sponzorského vzťahu medzi konkrétnymi subjektmi, jeho účel a logický záver, ktorý by dával jednoznačnú odpoveď týkajúcu sa naplnenia jeho podstaty. Z odôvodnení rozhodnutí absolútne
nevyplýva ako dôkazy predložené žalobcom mali preukázať sponzoring, t. j. podporu kultúrnych podujatí. Z dôkazov, ktorými správca dane disponoval, t. j. dôkazov predložených žalobcom v rámci plnenia svojej dôkaznej povinnosti, je nesporné, že informácia o žalobcovi (loga ako názvu spoločnosti v grafickej podobe) bola šírená na dojednaných mediálnych nosičoch, za dodanie služby zaplatil fakturované sumy, tzn. protihodnotu za dodanie služby. Podľa žalobcu skutkové závery vo veci nemôžu obstáť z pohľadu hodnotenia dôkazov, nakoľko nezohľadňujú závery, čo všetko vyšlo v konaní najavo. Závery sú vyvodené bez toho, aby došlo k riadnemu ujasneniu skutkových alternatív, ktoré sú v rozhodnutiach uvádzané, a ktorá alternatíva z nich obstojí pre záver o sponzoringu. Opätovne uvádzame, že samotná existencia dodávky (zdaniteľné plnenie) nebola v konaní popretá, pričom z protokolu a ani z rozhodnutí nie sú zrejmé okolnosti, ktoré by dojednanú existenciu dodávok vylučovali
12. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal, pričom vo veci nariadil pojednávanie a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žalobe je potrebné priznať úspech.
13. Žalobca na pojednávaní zotrval na skutočnostiach uvedených v žalobe, písomnej replike a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázal na to, že správne orgány nesprávne posúdili plnenie, na základe ktorého si žalobca uplatnil odpočet DPH a to, že predmetné plnenie predstavuje sponzoring. Žalobca trval na tom, že v danom prípade išlo o reklamu a on si odôvodnene odpočet DPH uplatnil, pričom predložil súdu rozhodnutie žalovaného z 28.1.2022 č. XXXXXXXXX/XXXX, kde daňovým subjektom bola spoločnosť K. s.r.o., pri ktorej tie isté skutkové okolnosti posúdili, resp. žalovaný posúdil ako reklamu a nie sponzoring ako je to v prejednávanej veci. Právna zástupkyňa žalobcu zotrváva na svojich vyjadreniach, opätovne zdôraznila, že v danom prípade je nesporné, že išlo o poskytnutie služby, táto bola riadne dodaná, zaplatená, bolo potvrdené odvedenie DPH a skutočnosť, že sa žalobcovi nezvýšili tržby, je v danom prípade nepodstatná, k čomu existuje početná judikatúra.
14. Žalovaný zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení, ako aj na právnom názore uvedenom v rozhodnutí, že v danom prípade nešlo o reklamu, ale sponzoring a žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že nešlo o poskytnutie služby za protihodnotu. Na danom podujatí bolo uvedené len logo žalobcu, ktoré v divákovi nevyvoláva pocit, že by si mal objednať nejaký jeho výrobok, ani nedáva predstavu o tom, aké výrobky tento subjekt vyrába, prípadne dodáva. Tiež poukazuje na to, že v období nasledujúcom po predstavení, na ktorom bolo prezentované logo žalobcu, nedošlo k navýšeniu jeho tržieb ani o hodnotu poskytnutú za danú reklamu. S poukazom na všetky tieto skutočnosti trval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia.
15. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, na základe ktorých žalobcovi bol dorúbený rozdiel na DPH za mesiac jún 2015 vo výške 8.000,- eur z dodávateľskej faktúry č.XXXXXXXXX vo výške 48.000,- eur (z toho DPH 8.000,- eur) s dátumom dodania 30.06.2015 vystavenej spoločnosťou U. G., s.r.o., so sídlom L. XX, XXX XX R., IČO: XX XXX XXX za zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatím G. N. E., s.r.o., z dôvodu, že uvedené služby vyhodnotil správca dane a žalovaný ako sponzoring, ktorý nepodlieha dani z pridanej hodnoty.
16. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným, správny súd zistil, že dňa 16.07.2020 správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2015, na základe oznámenia o daňovej kontrole, pričom o jej výsledku bol vyhotovený protokol o kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol bol doručený žalobcovi dňa 10.12.2020 a následne bol so žalobcom aj prerokovaný.
17. Správca dane vydal dňa 14.04.2021 prvostupňové rozhodnutie č.XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015. Správca dane dospel k záveru, že v danej veci nejde o reklamné služby ale o sponzoring. Uvedený záver vyvodil z toho, že sa
v jednotlivých fakturovaných prípadoch jednalo o prezentáciu daňového subjektu ako reklamného partnera v rámci reklamnej kampane spojenej s pripravovaným kultúrnym podujatím „G. N.“. Tejto reklamnej kampane sa zúčastnilo viacero reklamných partnerov, pričom samotná reklamná kampaň nebola reklamou spoločností prezentovaných ako „ reklamní partneri“, ale sa jednalo o reklamnú kampaň propagujúcu konkrétne kultúrne podujatie „G. N.“. Kontrolovaný DS bol v rámci reklamnej kampane prezentovaný v rôznych médiách, a to vždy formou zobrazenia jeho loga. Zobrazené logo pozostávalo z veľkých písmen K. D. s dodatkom „komplexné informačné technológie“. Logo malo byť v jednotlivých médiách zobrazené naraz spolu s logami ostatných reklamných partnerov. Ďalej mal správca dane za to, že zo zobrazeného loga nie je jednoznačné, či sa jedná o obchodné meno spoločnosti alebo názov nejakého produktu. Obchodné meno daňového subjektu je K. D. s.r.o., teda z vyobrazenia písmen K. D. nie je zrejmé, že sa jedná práve o túto obchodnú spoločnosť, lebo v Obchodnom registri SR existujú ešte ďalšie tri spoločnosti s rovnakým názvom. V texte „komplexné informačné technológie“ zasa nie je presne definovaný produkt, ktorý daňový subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. V názve je uvedená, v širšom okruhu, časť ekonomickej činnosti daňového subjektu, ktorú majú aj ďalšie tri spoločnosti s rovnakým obchodným názvom. Ekonomická činnosť daňového subjektu nie je tak všeobecne známa, že by takýto spôsob jej prezentovania v divákoch alebo poslucháčoch evokoval jeho podnikateľskú činnosť, a teda by sám o sebe podával dostatočnú informáciu o jeho produktoch alebo službách, a tak by divák vedel konkrétne definovať, o ktorú zo štyroch existujúcich spoločností na trhu sa jedná. Správca dane v uvedenom prípade prijal záver, že ide o sponzoring a nie o reklamné služby, pričom vychádzal z uzatvorenej zmluvy medzi daňovým subjektom a dodávateľom, v ktorej je uvedené, čo je obsahom poskytnutých služieb, z hodnotiacej správy, ktorá obsahuje obrazový materiál, preukazujúci čo sa propaguje v jednotlivých médiách t. j. prezentáciu loga na baneroch, na TV a LED obrazovkách, Časopisoch, mesačníkoch a billboardoch a z predloženého DVD nosiča, ktorý obsahuje reklamu na podujatie „G. N.“, prezentáciu hercov, informáciu o mieste, kde sa má kultúrne podujatie uskutočniť s uvedením presného názvu spoločnosti, kde si možno zakúpiť vstupenky. V závere sú uvedení jednotliví partneri (mediálni, reklamní, generálni, hlavní a exkluzívni), ktorí prispeli svojimi finančnými prostriedkami (sponzorstvom), aby sa mohlo uskutočniť toto kultúrne podujatie. Obsah týchto materiálov preukázal, že predmetom propagácie celej kampane bolo upútanie pozornosti širokej verejnosti na konkrétne kultúrne podujatie „G. N.“ s cieľom, aby si verejnosť na toto podujatie zakúpila lístky a zúčastnila sa ho. Daňový subjekt, teda ako jeden z tridsiatich ôsmich reklamných partnerov, podporil realizáciu kultúrneho podujatia „G. N.“. Správca dane dospel k záveru, že neexistuje žiadny dôkaz, že by v súvislosti s podujatím „G. N." bol prezentovaný výrobok alebo služba, ktoré daňový subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. Verejnosť dostala len informáciu o existencii podnikateľského subjektu, ktorý podporil podujatie, ale nedostal informáciu, aké výrobky alebo služby poskytuje, nedostal informáciu o cenách, technických parametroch, ani dodacích podmienkach. Samotné zverejnenie loga nespĺňa kritéria reklamy, nemá vvpovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, nespĺňa kritéria reklamy. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane konštatoval, že dodávateľskej spoločnosti U. G.. s. r. o. nevznikla daňová povinnosť z titulu prijatia sponzorstva v zmysle § 19 zákona o DPH. keďže sponzorstvo nie je predmetom dane podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH a fakturované služby neboli využité daňovým subjektom na výstupe pre potreby jeho zdaniteľných plnení.
18. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca včas odvolanie, ktorého odôvodnenie korešponduje s odôvodnením žaloby, preto správny súd v tejto časti poukazuje na ods. 2 až 8 tohto rozsudku.
19. Na základe odvolania žalobcu žalovaný dňa 18.08.2021 napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval skutkový stav zistený správcom dane a celý priebeh konania pred vydaním prvostupňového rozhodnutia ako aj námietky uvedené v odvolaní žalobcu. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že podľa základnej zásady správy daní uvedenej v § 3 ods. 1 daňového poriadku v znení neskorších predpisov, pri správe daní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. V súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo
iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada (§ 3 ods. 6 daňového poriadku). Ďalej žalovaný uviedol, že sponzorstvo je možné charakterizovať ako marketingový nástroj podnikateľa, ktorý obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Jeho základným účelom je vytvorenie dobrého mena. dobrej povesti podnikateľského subjektu. Slúži skôr k propagácii firmy ako takej, primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. Sponzorský odkaz (sponzoring) predstavuje zvyčajne prezentáciu loga (statický charakter prezentácie). Nepredstavuje podnikateľský potenciál spoločnosti, nepoukazuje na kvalitu jej produktov, neporovnáva tovary a služby s podobnými ponukami iných firiem, neobsahuje ani žiadny reklamný príbeh, nemá dynamický charakter. Základným účelom sponzorovania je vytvoriť, resp. udržať dobré meno sponzora. A práve tento účel slúži ako základné odlišujúce kritérium medzi reklamou a sponzorovaním.
20. Podľa žalovaného správca dane postupoval správne, ak sa zaoberal charakterom plnenia deklarovaného daňovým subjektom, nakoľko pri sponzorskom odkaze, resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy daňový subjekt nemá právo na odpočítanie dane. V zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby, s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena. povesti právnickej, či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo služby. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ. ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. V danej veci však daňový subjekt zaplatil za umiestnenie loga v súvislosti s podujatím „G. N.“, pričom takéto uvedenie obchodného mena daňového subjektu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty daňového subjektu na trhu. daňového subjektu s dodatkom „K. D. komplexné informačné technológie“ na podujatí „G. N.“. Takéto zverejnenie loga na uvedenom podujatí podľa názoru žalovaného nespĺňa kritéria reklamy. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré daňový subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje. Nebolo preukázané, že by sa na podujatí reálne prezentovala konkrétna podnikateľská činnosť daňového subjektu, jednotlivé produkty a služby. Aj sám daňový subjekt v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX uvádza, že neponúkali žiadny konkrétny produkt. O tom. že predmetná prezentácia vykazuje znaky sponzoringu svedčí aj vyjadrenie daňového subjektu v uvedenej zápisnici: „Dlhodobejšie podporujeme vybrané kultúrne akcie, ktoré hodnotíme ako prínos pre spoločnosť. V rámci nich prezentujeme našu spoločnosť”. Žalovaný mal za to, že v nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je potrebné zdôrazniť, že vymedzuje všeobecne len formu reklamy. Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu, s cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť sporného plnenia uplatniť produkty daňového subjektu na trhu. Samotné uvedenie loga nemá vo vzťahu k predmetu podnikania daňového subjektu, jeho produktom alebo službám žiadnu vypovedaciu hodnotu. Žiadnym spôsobom nepropaguje ich vlastnosti, neporovnáva ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality. Nemôže teda logicky predstavovať ani podnet k ich kúpe alebo k zvýšeniu ich odbytu. Podľa žalovaného logo môže plniť funkciu reklamy v podstate iba u veľkých spoločností, ktoré sa vyznačujú dlhodobým, masívnym a prakticky celú spoločnosť zasahujúcim pôsobením na relevantnom trhu alebo tým. že ich produkty sú všade prítomné, rozšírené a známe (napr. A.. D.. O., ...). Aj u týchto spoločností však platí, že sa do takejto pozície na relevantnom trhu museli v počiatkoch ich podnikateľského pôsobenia najskôr prepracovať systematickou aplikáciou „klasických“ reklamných techník - prezentáciou konkrétnych vlastností produktu alebo služby alebo vyzdvihovaním predností produktu alebo služby oproti konkurencii. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žalobca v uvedenom prípade neprezentoval svoj produkt, jeho výhody, cenu alebo kvalitu. Nepreukázal, že v súvislosti s podujatím ..G. N." bol ovplyvňovaný trh, resp. dopyt po určitom produkte daňového subjektu. Vychádzajúc zo zistení počas daňovej kontroly reálne ani nebol naplnený predmet Zmluvy o zabezpečení reklamných služieb zo dňa 03.02.2015, uzavretej spoločnosťou U. G., s. r. o. ako vykonávateľom a daňovým subjektom ako objednávateľom, pretože v odôvodnení rozhodnutia správca dane podrobne zopakoval priebeh daňovej
kontroly, kontrolné zistenia vyplývajúce z daňovým subjektom predložených a správcom dane získaných dôkazov a konštatoval, že žalobca si odpočítanie dane na základe predloženej dodávateľskej faktúry uplatnil v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože služba reklamy, ktorá bola dodávateľskou faktúrou vyúčtovaná, nebola daňovému subjektu dodaná, pretože nešlo o reklamu ale o sponzoring (finančná podpora podujatia), ktorý nie je službou podľa zákona o DPH. Reklamné materiály neboli vyhotovené za účelom reklamy žalobcu, ale išlo o reklamnú kampaň inej osoby, ktorá šírila odkaz verejnosti o konaní podujatia „G. N.“, o mieste a čase jeho konania, o účinkujúcich na danom podujatí, pričom daňový subjekt nerozhodoval o miestach, kde budú reklamné predmety umiestňované ani o dobe ich umiestňovania. Logo daňového subjektu sa vyskytlo vždy len v súvislosti s propagáciou podujatia ako takého. Nebolo preukázané, že jeho reklamné partnerstvo malo vplyv na jeho obchodnú činnosť v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.
21. Žalovaný v rozhodnutí poukázal na to, že žalobca vykazuje vo svojich daňových priznaniach DPH, za kontrolované zdaňovacie obdobia marec XXXX, máj XXXX, jún XXXX. september XXXX - november XXXX, nízku daňovú povinnosť v úzkom rozsahu od 32,22 eur (marec 2015) po 229.46 eur (november 2015). Táto skutočnosť navodzuje predpoklad, že daňový subjekt si uplatnil (..prispôsobil“) odpočítanie dane z „reklamných činností“ (od 1.000,- eur po 8 000.- eur) v takej výške, aby sa jeho daňová povinnosť blížila nule. Zdôraznil skutočnosť, že výška odpočítania dane, ktorú si žalobca uplatnil v daňových priznaniach, keď táto výška presahuje odpočítanie dane z jeho podnikateľskej činnosti (napr. marec 2015 odpočítanie dane z reklamných služieb 4.000,- eur, odpočítanie dane z podnikateľskej činnosti 1970,33 eura, jún 2015 odpočítanie dane z reklamných služieb 8.000,- eur, odpočítanie dane z podnikateľskej činnosti 4.060,86 eura. Podľa žalovaného je ťažko ekonomicky odôvodniteľné, že podstatná časť odpočítanej dane predstavuje vo viacerých zdaňovacích obdobiach reklamná činnosť. Dokonca v niektorých zdaňovacích obdobiach nevykazoval žalobca ani takú výšku svojich uskutočnených zdaniteľných plnení - DPH na výstupe (september 2015 - základ dane 11 115,41 eura, daň 2 223,08 eura, november 2015 - základ dane 8 652,53 eur, daň 1 730,49 eura v akej výške si uplatnil odpočítanie dane (daň na vstupe) z reklamných služieb v zdaňovacom období jún 2015 (základ dane 40.000,- eur. daň 8.000.- eur). Podľa žalovaného žalobca a jeho dodávateľ predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Sponzorský príspevok nie je predmetom dane v zmysle § 2 zákona o DPH. Z toho dôvodu pri jeho dodaní nemôže vzniknúť daňová povinnosť.
22. Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákona o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
26. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
27. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
28. Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku, správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
29. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
30. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
31. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
32. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
33. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
34. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
35. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania, po zohľadnení vyjadrení účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP) vzhľadom na nižšie uvedené.
36. Správny súd konštatuje, že došlo k vývoju judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ohľadne posudzovania reklamných služieb a sponzoringu. Správny súd uvádza, že odplatné zabezpečenie reklamného priestoru platiteľom dane pre žalobcu a prezentácia jeho loga na bilbordoch, televíznych spotoch a reklamách (v médiách) je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z ktorej bol dosiahnutý príjem, a to bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom ma svoje špecifiká reklamou, sponzoringom (sponzorským odkazom), alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby (§ 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona o DPH).
37. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, ktorý vyslovil právny názor: „že zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by služby
spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame"), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii"). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity, Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu“. Správny súd sa s uvedeným názorom v celom rozsahu stotožňuje, pričom z neho vychádzal pri posúdení veci.
38. Správny súd ďalej uvádza, že podstatným pre prijatie záveru o tom, či je možné odpočítať daň z pridanej hodnoty je zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú sťažovateľovi poskytol platiteľ dane, a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Teda, či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov sťažovateľa. Uvedené je však nevyhnutné dôkladne posúdiť, zdôvodniť a vysporiadať sa s námietkami žalobcu.
39. Správny súd ďalej konštatuje, že z obsahu pripojeného rozhodnutia žalovaného č. 100193577/2022 zo dňa 28.01.2022 plynie, že v skutkovo obdobnej (takmer zhodnej situácii) s rovnakým dodávateľom (U. G., s.r.o.) platiteľa (iný subjekt) a rovnakým predmetom dodania (reklamné služby v súvislosti s podujatím N. G. v roku 2015), žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane, ktoré bolo založené na takmer totožnej argumentácii ako potvrdené rozhodnutie v prejednávanej veci. Žalovaný v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že vyhodnotenie zisteného skutkového stavu správcom dane je nejednoznačné a rozporuplné. Správca dane na jednej strane tvrdí a nespochybňuje, že odvolávajúci sa bol prezentovaný na podujatiach ako reklamný partner formou loga, na druhej strane uvádza, že išlo o sponzorstvo, pretože z loga nie je možné zistiť, akú podnikateľskú činnosť vykonáva a nie je objasnený hospodársky cieľ a ekonomická súvislosť medzi týmto typom reklamy pre odvolávajúceho sa. Žalovaný sa nestotožnil s porušením ustanovenia § 2 zákona o DPH, v prípade služby (§ 2 ods. l písm. b), ako poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnenou zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Podľa žalovaného, v predmetnom prípade boli naplnené atribúty služby (propagácia loga je službou). Žalovaný ďalej konštatoval, že negatívne vymedzenie predmetu DPH je uvedené v ustanovení § 10 zákona o DPH, kde je stanovené, čo sa nepovažuje za dodanie tovaru a služby, pričom sa tu neuvádza poskytnutie sponzorského príspevku. Tiež uviedol, že zákon o DPH neobsahuje definíciu reklamy ani sponzorstva na účely DPH. Reklamu vymedzuje zákon č. 147/200 l Z. z. o reklame, podľa ktorého sa reklamou rozumie prezentácia produktov v každej podobe za účelom ich uplatnenia na trhu a produktom sa v zmysle uvedeného zákona rozumie tovar, služby, nehnute1'nosti, obchodné meno, ochranná známka, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Reklamou sa podľa zákona o reklame rozumie aj prezentácia obchodného mena, čo bolo v prípade odvolávajúceho sa splnené. Definícia sponzorstva absentuje v slovenských právnych predpisoch. Zákon o vysielaní a retransmisii v § 8 ods. l uvádza základný účel sponzorovania
ako priame a nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby s cieľom propagovať názov obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorstvo je možné chápať ako darovanie finančných prostriedkov, tovaru bez protiplnenia. Uvedená definícia pojmu sponzoring je však použiteľná len pre účely zákona o vysielaní a retransmisii. Na základe uvedeného podľa žalovaného správca dane nepostupoval správne, keď svoj záver o porušení podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. l zákona o DPH prijal na základe toho, že nevznikol predmet DPH, pričom preklasifikoval prijatú reklamnú službu podľa predmetnej faktúry na sponzorský príspevok. Z obsahu predloženého rozhodnutia teda vyplýva, že ide o skutkovo totožný prípad, ako v prejednávanej veci, v ktorom žalovaný dospel k odlišnému právnemu názoru, čo svedčí nesprávnemu právnemu posúdeniu v tejto veci.
40. Odhliadnuc od uvedeného musí súd konštatovať, že nesprávnosť právneho posúdenia základu nároku spolu s odlišným právnym posúdením v inom skutkovo totožnom prípade (porušenie zásady vyjadrenej v § 3 ods. 9 Daňového poriadku) viedli správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť. Súčasne má správny súd za to, že správca dane aj žalovaný by sa mali vyhnúť vo svojich rozhodnutiach konštatácii typu „predstierali poskytnutie reklamných služieb“, nakoľko ak ich chcú správne orgány použiť, je potrebné aby rozhodnutie v tejto časti aj náležite odôvodnili, a to vrátane vysporiadania sa s úmyslom dotknutých subjektov. Správny súd je toho názoru, že pokiaľ má byť v rozhodnutí konštatované podvodné konanie, tak toto musí byť náležite odôvodnené dôkazmi (ako aj vykonaním K. - L. testu), inak ide len o nepodloženú úvahu správnych orgánov, ktorá nemá v rozhodnutí miesto a zaťažuje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP v takto odôvodnenej časti.
41. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
42. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov
43. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
44. Na základe vyššie uvedených skutočností, správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že žalovaný a správca dane vo vec nesprávne právne posúdili a súčasne, že v časti tvrdeného podvodného konania je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto zrušil rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
45. V ďalšom správnom konaní bude povinnosťou žalovaného a správneho orgánu I. stupňa opätovne vec posúdiť, a to v súlade s aplikačnou praxou a judikatúrou nielen vnútroštátnych súdov, ale i Súdneho dvora EÚ, vo veci opätovne rozhodnú a svoje rozhodnutia náležitým spôsobom zdôvodnia.
46. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a v konaní celkom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.
48. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.