Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cpr-9-2016.pdf
PDF · 152.86 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RK-2Cpr/9/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Ružomberok sudcom JUDr. Branislavom Klukošom v spore žalobkyne: Mgr. A. H., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. nad Z. XXX, XXX XX K., právne zast. Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, advokátom, so sídlom Jána Reka 13, Žilina, proti žalovanej: Žilinská univerzita v Žiline, so sídlom Univerzitná 8215/1, Žilina, IČO: 00 397 563, právne zast. BUKNA, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Jánoškova 1545, Dolný Kubín, IČO: 36 865 044, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie náhrady mzdy, takto
rozhodol:
Súd určuje, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 13. 07. 2016 zo strany žalovaného je neplatné a pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 09. 2012 medzi žalovanou a žalobkyňou trval do 31. 08. 2017.
Žalovaný je povinný poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01. 11. 2016 až do doby nástupu na materskú dovolenku dňa 09. 02. 2017 vo výške 885,53,- Eur mesačne brutto, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.
Súd konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 10. 02. 2017 do 31. 08. 2017 vo výške 885,53,- Eur mesačne brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia zastavuje.
Súd žalobu žalobkyne vo zvyšnej časti zamieta.
Súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.12.2016 sa žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.07.2016 zo strany žalovaného je neplatné, pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2012 medzi žalovanou a žalobkyňou naďalej trvá, žalovaného zaviazal poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01.11.2016 až do doby opätovného prideľovania práce vo výške 885,53 eur mesačne spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% do zaplatenia a náhrady trov tohto konania. 2. Žalobkyňa žalobu po skutkovej stránke odôvodnila tým, že medzi ňou a žalovaným vznikol 01.09.2012 pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 19.07.2012 uzatvorený na dobu určitú do 31.08.2017. Dohodnutým miestom výkonu práce žalobkyne bola Žilinská univerzita v Žiline s pracoviskom na Fakulte humanitných vied - katedra pedagogických štúdií. Žalobkyňa pôsobila v pracovnom pomere so žalovanou ako odborný asistent s pracovnou činnosťou zameranou na výskumnú a pedagogickú činnosť, vedenie cvičení a záverečných prác v bakalárskych, magisterských,
inžinierskych alebo doktorských študijných programoch, zabezpečovanie exkurzií a odborných praxí študentov, podieľala sa na výskumnej, vývojovej alebo umeleckej činnosti pracoviska a zverejňovanie jej výsledkov, ktorú vykonávala ako učiteľ vysokej školy. Uvedený pracovný pomer bol skončený na základe jednostrannej výpovede zo strany žalovanej podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú zamestnankyňa prevzala dňa 13.07.2016 a zároveň vyjadrila nesúhlas s ukončením pracovného pomeru. Dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou bolo rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 26.05.2016, vzhľadom na ktoré sa žalobkyňa stala nadbytočnou podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a jej pracovný pomer sa mal skončiť uplynutím trojmesačnej výpovednej doby, a to dňa 31.10.2016. Predpokladom použitia tohto výpovedného dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, čo žalovaná iba predstierala, pretože výpoveď zo strany žalovanej bola vykonštruovaná, nakoľko sa žalobkyňa stala pre žalovanú nepohodlnou. Je dôvodné poukázať na to, že žalovaná organizačnou zmenou zo dňa 26.05.2016 síce zriaďuje a ruší pracovné miesta na Žilinskej univerzite v Žiline - fakulta humanitných vied, toto rozhodnutie však nie je dostatočne odôvodnené a absentuje v ňom presne špecifikovaný počet a štruktúra zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena bude týkať od okamihu nadobudnutia účinnosti. Uvedené rozhodnutie teda neobsahuje ani údaj o tom, že pracovné miesto žalobkyne sa ruší, čo umožnilo subjektívne postupy žalovanej pri rozviazaní pracovných pomerov práve s takými pracovníkmi, ktorí sa stali pre rozporné názory s vedením fakulty neželaní, čo pretrváva až do dňa podania žaloby. Výpoveď síce v ods. 2 uvádza výpovedný dôvod rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, podľa ktorého sa žalobkyňa mala stať nadbytočnou, avšak predmetné rozhodnutie zamestnávateľa nie je nijako bližšie špecifikované, čo spôsobuje neurčitosť uvedeného dôvodu, jeho zameniteľnosť za iné rozhodnutie zamestnávateľa a uvedené rozhodnutie netvorí prílohu výpovede, čo spôsobuje neplatnosť výpovede pre neurčitosť. Žalobkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Z obsahu doručenej výpovede z pracovného pomeru so žalobkyňou, ako aj zo záznamu z prerokovania ponuky inej vhodnej práce nevyplýva, že by zamestnávateľ (žalovaná) prerokoval predmetné skončenie pracovného pomeru žalobkyne so zástupcami zamestnancov, čo rovnako spôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 74 Zákonníka práce a ani nepreukázal, že by nastala fikcia prerokovania, a preto je dôvodné tvrdiť, že aj z uvedeného dôvodu výpoveď zo dňa 13.07.2016 je neplatná. Žalobkyňa má za to, že u žalovanej z dôvodu prijatého rozhodnutia o organizačnej zmene išlo o hromadné prepúšťanie v zmysle § 73 Zákonníka práce, a preto si zamestnávateľ bol povinný splniť povinnosti, ktoré mu ukladá predmetné ustanovenie Zákonníka práce. Na základe uvedeného rozhodnutia o organizačných zmenách bola žalobkyňa pozvaná na prerokovanie ponuky inej vhodnej práce dňa 13.07.2016 v súlade s § 63 ods. 2 Zákonníka práce, kde bola oboznámená s tým, že v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách zo dňa 26.05.2016 zamestnávateľ ruší pracovné miesto žalobkyne. Na predmetnom rokovaní nebolo zo strany zamestnávateľa žalobkyni ponúknuté žiadne voľné pracovné miesto z dôvodu, že žalovaná nemala možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a nemá možnosť ponúknuť inú pre ňu vhodnú prácu, čo sa však neskôr ukázalo ako nepravdivé. Pri prerokovaní zo strany žalovanej nebol žalobkyni poskytnutý rovnopis rozhodnutia o organizačnej zmene, s ktorou sa žalobkyňa teda nemala možnosť vopred oboznámiť a netvorila ani prílohou výpovede, ktorá následne po prerokovaní bola žalobkyni predložená. Žalovaná na predmetnom rokovaní zároveň uviedla, že počas plynutia výpovednej doby bude žalobkyňu informovať o pracovných miestach, na výkon ktorých sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čo samo o sebe vyvoláva pochybnosť o neexistencii vhodného pracovného miesta v čase doručenia výpovede a vytvára zásadný rozpor s tvrdením žalovanej, že v čase doručenia výpovede zo strany žalovanej nie je možné ponúknuť žalobkyni žiadne iné vhodné pracovné miesto. Tvrdeniam žalovanej, že nemá v čase prejednania a ani v čase podania výpovede možnosť ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu odporuje tá skutočnosť, že už v čase prejednania ponuky inej vhodnej práce dňa 13.07.2016 bolo evidentné, že žalovaná v rámci organizačnej zmeny, ktorá bola dôvodom rozviazania pracovného pomeru so žalobkyňou, mala minimálne jedno pracovné miesto v mieste výkonu práce žalobkyne, ktoré bolo predmetným rozhodnutím o organizačnej zmene zriadené s účinnosťou od 01.09.2016, a to na novovytvorenej Katedre filozofie a religionistiky, oddelenie výchovy k občianstvu, kde bolo vytvorené 1 miesto odborného asistenta odbor etika alebo príbuzné odbory. Postup žalovanej v rámci ktorého mal byť prerokovaná ponuka inej vhodnej práce žalobkyňa považuje za konanie v rozpore so zákonným ustanovením Zákonníka práce, nakoľko zamestnávateľ zámerne opomenul zamestnankyni ponúknuť vhodnú prácu, o ktorej v čase prejednania vedel, že na jej výkon žalovaná spĺňa vzdelanostné predpoklady. Žalovaná nesplnila predovšetkým priestorové a vecné kritérium ponukovej povinnosti
zamestnávateľa, ktorú vo všeobecnosti zamestnávateľ splní vtedy, keď zamestnancovi ponúkne prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a ponukou vhodného druhu práce, ktorá nie je limitovaná obsahom pracovnej zmluvy zamestnanca. Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je miesto výkonu práce podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, je preto nutné hľadať limity priestorového vymedzenia ponuky alternatívnej práce práve v nej. Zamestnávateľ mal v tomto prípade jednoznačne ponúknuť žalovanej prácu v mieste výkonu jej práce o ktorej existencii v tom čase vedel a ak by žalovaný mal v ponuke prácu mimo miesta výkonu práce žalobkyne, s ktorou by žalobkyňa súhlasila, stačilo by v zmysle ustanovenia § 54 Zákonníka práce uzatvoriť so zamestnancom dohodu o zmene pracovných podmienok. Žalobkyňa má za to, že až momentom odmietnutia ponúknutej vhodnej práce alebo odmietnutím absolvovania potrebnej zmeny kvalifikácie žalobkyňou by toto konanie mohlo zakladať možnosť pre ukončenie pracovného pomeru formou platnej výpovede zo strany žalovaného. Listom zo dňa 03.10.2016 žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu oznámila žalovanému, že považuje výpoveď zo strany zamestnávateľa za neplatnú a trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával za rovnakých podmienok ako bolo dojednané v pracovnej zmluve, na čo žalovaný listom zo dňa 02.11.2016 oznámil, že zamestnávateľ trvá na výpovedi z pracovného pomeru v zmysle zákonných ustanovení. Už v predmetnom oznámení zo dňa 03.10.2016 žalobkyňa poukazuje na nesplnenie ponukovej povinnosti zo strany žalovaného a na skutočnosť, že v čase výpovede z pracovného pomeru existovali iné vhodné pracovné miesta, ktoré zamestnávateľ zamestnankyni zámerne neponúkol, čo v prípade neodstúpenia od výpovede zo strany žalovaného bude zakladať dôvod na podanie žaloby na neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde. K splneniu ponukovej povinnosti a rozsahu povinnosti zamestnávateľa tvrdiť a dokazovať toto plnenie žalobkyňa poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Žalobkyňa mala za to, že hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je obligatórne splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom, pričom jej nesplnenie je v justičnej praxi dôvodom pre určenie, že zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne. Žalobkyňa ďalej v žalobe tiež poukázala na rozhodnutia rôznych súdov SR, ktoré rozoberali podobnú problematiku. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa považuje skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.07.2016 za neplatné podľa ustanovenia § 79 a nasl. Zákonníka práce, uplatnila si náhradu mzdy, ktorú je jej žalovaný povinný poskytnúť v súlade s ustanovením § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že predpokladaný priemerný zárobok je 885,53 eur.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe uviedol, že k organizačnej zmene na strane žalovaného došlo rozhodnutím dekanky Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 26.05.2016, ktorým rozhodla o organizačnej zmene na Fakulte humanitných vied zrušením niektorých pracovných miest s účinnosťou k 31.08.2016. Tomuto predchádzalo schválenie zmeny organizačného poriadku akademickým senátom fakulty, ktorý to mal v programe na zasadnutí dňa 23.05.2016. Na tom istom zasadnutí akademický senát schválil nový organizačný poriadok aj štruktúru v súvislosti s organizačnými zmenami. Bolo zdôraznené, že ide o zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Na Fakulte humanitných vied prebieha reštrukturalizácia, ktorá začala už v predchádzajúcom roku, kedy sa na základe rozhodnutia dekanky zrušila celá katedra matematiky s účinnosťou k 01.01.2016. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že v rozhodnutí absentuje presne špecifikovaný počet a štruktúra zamestnancov. Naopak v rozhodnutí je presne uvedené, ktoré pracovné miesta sa rušia a tiež ich počet, a to pri jednotlivých katedrách. Na Katedre pedagogických štúdii, kde bola zamestnaná aj žalobkyňa, sa k 31.08.2016 rušili okrem iných aj 3 pracovné miesta odborných asistentov vyučujúcich filozofické predmety. V tom čase boli priamo obsadené len 2 tieto miesta, jedno bolo neobsadené. Žalobkyňa bola zaradená na funkciu odbornej asistentky na „filozofických predmetoch“. Zrušením týchto pozícii sa stala nadbytočnou. Žalovaná nesúhlasí ani s tým, že rozhodnutie dekanky vo výpovedi nie je bližšie špecifikované, a teda ho možno zameniť s iným rozhodnutím. Tieto dokumenty - rozhodnutie dekanky, žiadosť o prerokovanie výpovede zo dňa 11.07.2016, zápis z rokovania o ukončení pracovného pomeru zo dňa 13.07.2016, výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 13.07.2016 na seba nadväzujú, výpoveď vychádza priamo z uvedeného rozhodnutia, ktorým sa ruší pracovné miesto žalobkyne. Nie je pravdou, že žalobkyňa nedostala predmetné rozhodnutie dekanky zo dňa 26.05.2016, nakoľko toto jej bolo odovzdané osobne pri podpisovaní zápisu z rokovania o ukončení pracovného pomeru a ponuke inej vhodnej práce zo dňa 13.07.2016. V opačnom prípade by ho nemohla predložiť súdu, pričom vo všetkých spomínaných dokumentoch je uvedené, že jej pracovný pomer bude ukončený z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien. V rozhodnutí o organizačnej zmene, ako aj v zápise o ukončení pracovného pomeru a prerokovaní ponuky inej vhodnej práce je jednoznačne uvedené, že pracovné miesto
zamestnanca sa ruší v dôsledku čoho je zamestnávateľ oprávnený dať zamestnancovi výpoveď v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Z rozhodnutia o organizačnej zmene je tiež zrejmé, že sa znižuje celkový stav zamestnancov. Žalovaný upozorňuje aj na tú skutočnosť, že Zákonník práce uvádza „...zamestnanec sa stane nadbytočný vzhľadom na rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce...“. Zamestnanec tak nie je nadbytočný z dôvodu efektívnosti práce, ale z dôvodu rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov. Žalobkyňa bola s rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, na základe ktorých došlo k zníženiu stavu zamestnancov oboznámená a výpovedný dôvod bol vo výpovedi riadne skutkovo vymedzený s priamym odkazom, že nadbytočnosť zamestnanca a výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyplýva z tohto rozhodnutia o organizačnej zmene. Žalovaný má za to, že takto vymedzený výpovedný dôvod nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom ako tvrdí v žalobe žalobkyňa. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe napádala nesplnenie si povinnosti zo strany žalovaného prerokovať so zástupcami zamestnancov jej výpoveď žalovaný uviedol, že zákonom nie je striktne predpísaná forma, akou má prerokovať zamestnávateľ s odborovou organizáciou výpoveď, neustanovuje teda povinnosť, aby nevyhnutne k prerokovaniu muselo dôjsť ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán. Prerokovanie neznamená, že by sa malo prikročiť k spoločnému zasadnutiu zamestnávateľa a odborovej organizácie. V prípade žiadosti o prerokovanie výpovede žalobkyne, odborová organizácia túto prerokovala, ale keďže nemala k nej žiadne námietky, zaslala výpis z uznesenia zo dňa 12.07.2016 s textom, že Rada UOO ŽUŽ prerokovala výpoveď zamestnankyne - žalobkyne. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že výpoveď prerokovaná bola. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe uviedla, že išlo o hromadné prepúšťanie s týmto žalovaný nesúhlasí, nakoľko na žalovaného sa vzťahuje len písm. c) § 73 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré hovorí o počte zamestnancov u zamestnávateľa, nie u časti zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ mal k 31.12.2015 celkovo 1545 zamestnancov, rozviazaním pracovného pomeru výpoveďou alebo dohodou z organizačných dôvodov so 7 zamestnancami nie je naplnená podmienka hromadného prepúšťania. Samotná fakulta mala k 30.06.2016 86 zamestnancov. Žalovaný ďalej uviedol, že porušenie povinnosti týkajúcej sa hromadného prepúšťania nespôsobuje neplatnosť výpovede danej zamestnancovi. 4. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný si nesplnil voči nej ponukovú povinnosť, nakoľko už v čase prerokovania ponuky inej vhodnej práce dňa 13.07.2016 bolo evidentné, že žalovaný mal minimálne jedno pracovné miesto v mieste výkonu práce žalobkyne, ktoré bolo zriadené rozhodnutím dekanky o organizačnej zmene zo dňa 26.05.2016. Jednalo sa o miesto na novovytvorenej Katedre filozofie a religionistiky, oddelenie výchovy k občianstvu, kde bolo vytvorené 1 miesto odborného asistenta v odbore etika alebo príbuzné odbory. V súvislosti s týmto pracovným miestom žalovaný uviedol, že toto pracovné miesto bolo zrušené na základe rozhodnutia Fakulty humanitných vied zo dňa 27.05.2016. Dôvodom jeho zrušenia bola iná organizačná zmena spočívajúca v zrušení viacerých pracovných miest, ktoré boli formálnou súčasťou organizačnej štruktúry Fakulty humanitných vied, ale neboli reálne obsadené žiadnym zamestnancom a ani v budúcnosti žalovaný nemal záujem o ich obsadenie, čo preukazuje aj skutočnosť, že na ich obsadenie nebolo vyhlásené ani výberové konanie. Pokiaľ žalobkyňa napáda skutočnosť, že žalovaná uviedla na rokovaní o ponuke inej vhodnej práce, že počas plynutia výpovednej doby bude žalobkyňu informovať o pracovných miestach, v danej súvislosti žalovaný uviedol, že je subjektom, ktorý zamestnáva viac ako 1500 zamestnancov a má 7 fakúlt. Vzhľadom na to je možné predpokladať, že počas výpovednej doby žalobkyne by mohlo byť k dispozícii pracovné miesto, ktoré by bolo spôsobilé byť predmetom ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobkyni. V takomto prípade by jej bolo toto pracovné miesto ponúknuté. Aj keby žalovaný v rozhodujúcom čase disponoval pracovným miestom vysokoškolského učiteľa žalovaný poukázal na to, že sa na neho vzťahuje zákon o vysokých školách, ktorý v § 77 upravuje obsadzovanie miest vysokoškolských učiteľov výlučne výberovým konaním. Tento zákon je špeciálnym zákonom vo vzťahu k Zákonníku práce a žalovaný si svoju ponukovú povinnosť splní tým, že žalobkyni oznámi konanie týchto výberových konaní. Žalovaný preukázal, že voľnými pracovnými miestami nedisponoval a ani nemal možnosť prijatia žalobkyne bez výberového konania. Z týchto skutočností preto žalovaný navrhol žalobu žalobkyne zamietnuť. 5. Žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že otázku správnosti alebo nesprávnosti vykovanej organizačnej zmeny žalovanej, o ktorú opiera skončenie pracovného pomeru žalovaný vyhodnotil v obdobnom konaní so zamestnankyňou Fakulty humanitných vied - katedry matematiky, ktorá bola týmto rozhodnutím zrušená Okresný súd v Žiline v rozsudku 42Cpr/1/2016, kde pod bodom 26 konštatoval, že predmetné rozhodnutie je stručné a nevyplýva z neho, či dôvodom jeho prijatia je zmena úloh zamestnávateľa alebo zmena jeho technického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť alebo či ide o tzv. organizačnú zmenu. Uvedené má za následok, že v konaní nie je možné jednoznačne
ustáliť dôvod prijatých zmien. Toto je záver súdu, ktorý posudzoval identické rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov, pričom súd v uvedenom konaní musel prihliadnuť na nedostatky takéhoto organizačného dokladu. Rozhodnutie o organizačných zmenách žalovaného žalobkyňa obdržala až po vlastnej iniciatíve po prerokovaní ukončenia pracovného pomeru 13.07.2016, a to od svojej kolegyne Mgr. M. M. PhD., s ktorou žalovaná rozviazala pracovný pomer už 14.06.2016. Tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa musela prevziať predmetné rozhodnutie o organizačných zmenách, a preto ho použila v žalobe, je nepodloženou domnienkou. Žalobkyňa sa s uvedeným rozhodnutím žalovaného oboznámila teda až po prerokovaní skončenia pracovného pomeru, pričom nezistila, že by uvedené rozhodnutie obsahovalo zrušenie jej pracovného miesta, čo umožnilo svojvoľné rozhodovanie dekanky Fakulty humanitných vied o skončení pracovného pomeru s konkrétnymi zamestnancami bez ohľadu na sledovanie objektívnych kritérií. 6. Žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaná nesledovala primárne svojim rozhodnutím o organizačných zmenách dosiahnutie efektivity znížením počtu zamestnancov, ale naopak považovala rozhodnutie o organizačných zmenách iba za prostriedok na zbavenie sa nepohodlných zamestnancov. Pre účely tohto konania v súlade s rozhodovacou praxou súdov je rozhodujúce z hľadiska dôkaznej povinnosti žalobkyne, aby preukázala, že žalovaná disponovala vhodnými pracovnými miestami v čase rozhodovania pracovného pomeru, ktoré žalobkyni neponúkla. Túto skutočnosť tvrdí žalobkyňa v žalobe, avšak žalovaná ju doteraz efektívne nevyvrátila, preto je v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 CSP považuje žalobkyňa za nespornú. 7. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že pokiaľ žalobkyňa poukazovala na konanie vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp.zn. 42Cpr/1/2016, v tomto konaní bolo posudzované iné rozhodnutie o organizačnej zmene, a to rozhodnutie zo dňa 26.05.2015, ktorým bolo rozhodnuté o organizačných zmenách súčinnosťou od 01.01.2016, v rámci ktorých boli zrušené všetky pracovné miesta na katedre matematiky. Nejednalo sa tak o identické rozhodnutie, ako je rozhodnutie, ktorým bolo zrušené pracovné miesto žalobkyne. Príčiny a dôvody zrušenia katedry matematiky mali úplne iný základ než reštrukturalizačné zmeny na pracoviskách zabezpečujúcich pedagogické študijné programy, kde išlo predovšetkým o optimalizáciu a zefektívnenie práce v jestvujúcich študijných programoch a zlepšenie výkonu katedier. Žalovaný tiež uviedol, rozsudok Okresného súdu v Žiline doposiaľ nenadobudol právoplatnosť, nakoľko bolo podané odvolanie. Z rozhodnutia dekanky Fakulty humanitných vied zo dňa 26.05.2016, na základe ktorého bolo zrušené pracovné miesto žalobkyne je zrejmé, že na základe neho sa znižuje stav zamestnancov a žiadnym spôsobom nie je možné zameniť dôvod nadbytočnosti žalobkyne s iným zákonným dôvodom. V uvedenom rozhodnutí je presne uvedené, ktoré pracovné miesta sa rušia a tiež ich počet, a to pri jednotlivých katedrách. Fakulta humanitných vied prechádza reštrukturalizáciou, ktorá predstavuje sled viacerých zmien, ktoré boli predovšetkým dôsledkom zmien vyplývajúcich zo záverov komplexnej akreditácie, ktorá vytkla fakulte nedostatky, na základe ktorých vedenie Žilinskej univerzity v Žiline dňa 07.09.2015 odporúčalo dekanke fakulty uskutočniť reštrukturalizáciu rešpektujúc rozpočtové pravidlá a ďalšie kritéria. Fakulta začala následne v spojení s reštrukturalizáciou uskutočňovať príslušné kroky v oblasti pedagogických vied, aby sa zabezpečil chod pedagogicky zameraných pracovísk fakulty v čo najefektívnejšom režime. Reštrukturalizácia zasiahla učiteľské katedry, a to 4 vedecko-pedagogické pracoviská. Žalobkyňa pôsobila na katedre pedagogických štúdií, ktorá je tiež zameraná na učiteľstvo. Došlo k zníženiu počtu zamestnancov tak, aby sa znížili požiadavky na rozpočet, ale aby zároveň bolo zabezpečené plnenie úloh vyplývajúcich zo študijných programov. V súčasnosti platný organizačný poriadok fakulty v čl. III, § 8 ods. 2 písm. a) stanovuje týždenný úväzok priamej výučby odborného asistenta, do ktorého sa nepočítajú vedecko- výskumné aktivity v rozsahu 14-22 hodín. Úväzok priamej výučby žalobkyne v celom období od akademického roku 2013/2014 až po akademický rok 2015/2016 činil v priemere 4-9 vyučovacích hodín, čo nespĺňalo minimálnu požiadavku na tento druh činnosti podľa platného organizačného poriadku. I tento málo produktívny výkon sa úplne zredukoval novou akreditáciou: do komplexnej akreditácie v roku 2014/2015 bol podaný inovovaný študijný program, v ktorom bol počet seminárov a cvičení v povinných a povinne voliteľných predmetoch zredukovaný z počtu 13 na počet 1. Počet prednášok navýšený nebol. Z uvedeného dôvodu na zabezpečenie študijného programu, kde bola zaradená aj žalobkyňa, v súčasnosti postačujú 3 pracovné pozície vysokoškolských učiteľov vo funkcii profesor a 2 pracovné pozície vysokoškolských učiteľov vo funkcii docent. K hromadnému prepúšťaniu uviedol, že pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozhodnutím Okresného súdu v Žiline ohľadne hromadného prepúšťania, jednalo sa o iné rozhodnutie o organizačnej zmene, a teda z uvedeného dôvodu nie je v žiadnom prípade možné argumentovať odôvodnením rozhodnutia Okresného súdu v Žiline, ktoré doposiaľ naviac nie je právoplatné. V ostatných skutočnostiach v podstate žalovaný zotrval na svojich stanoviskách ako v prvom vyjadrení k podanej žalobe ohľadom povinnosti prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov a ohľadom ponukovej povinnosti. Pokiaľ prílohou žaloby boli aj rôzne výberové konania vyhlásené žalovaným, v uvedených prípadoch žalobkyňa nespĺňa kvalifikačný predpoklad, čo je zrejmé z požiadaviek, ktoré sú na zamestnanca dané v jednotlivých výberových konaniach. Na záver žalovaný uviedol, že aj keby v rozhodujúcom čase disponoval pracovným miestom vysokoškolského učiteľa, vzťahuje sa na žalovaného zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a konkrétne § 77, ktorý vyžaduje, aby boli miesta vysokoškolských učiteľov obsadzované výlučne výberovým konaním. Na základe uvedených skutočnosti preto žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 8. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by vyvrátil tvrdenia žalobkyne, čím vlastne podporil opodstatnenosť žalovaného návrhu. 9. Okresný súd Ružomberok rozsudkom sp. zn 2Cpr/9/2016-134 zo dňa 15. 05. 2017 určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 13. 07. 2016 zo strany žalovaného je neplatné a pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 09. 2012 medzi žalovaným a žalobkyňou naďalej trvá, žalovanú zaviazal k povinnosti poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01. novembra 2016 až do doby opätovného prideľovania práce vo výške 885,53,-Eur mesačne brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia a žalobkyni súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti uvedenému rozsudku podala strana žalovaného odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 11CoPr5/2017-197 zo dňa 31. 01. 2018 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline vyplynulo, že žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu podala návrh na odročenie pojednávania spolu s plnomocenstvom, a to elektronicky dňa 12. 05. 2017, pričom svoje podanie písomne doplnila v zákonnej lehote. Odvolací súd mal ďalej za preukázané, že v súdnom spise sa nenachádza reakcia na procesný návrh strany sporu, spočívajúci v žiadosti o odročení pojednávania, a to napriek tomu, že dňa 15. 05. 2017 žalovaná opätovne elektronicky adresovala konajúcemu súdu žiadosť o odročenie pojednávania. Pojednávanie sa napriek riadnej žiadosti o odročení pojednávania uskutočnilo. Odvolací súd skonštatoval, že strana sporu alebo zástupca musia výslovne žiadať o odročenie termínu pojednávania, nakoľko ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní bez žiadosti odročenia termínu pojednávania nemožno považovať za žiadosť strany sporu resp. jej zástupcu odročením pojednávania. Krajský súd v Žiline poukázal na § 183 ods. 3 CSP a ustálil, že v danom prípade súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle ustanovení CSP, kedy neoznámil resp. neupovedomil stranu sporu, ktorá navrhla odročenie termínu pojednávania, čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu zo strany súdu, ktorý uvedeným postupom znemožnil strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, pričom tento nedostatok nebolo možné odstrániť pred odvolacím súdom. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. V intenciách odôvodneniach zrušujúceho odôvodnenia Krajského súdu v Žiline súd opätovne vytýčil termín pojednávania. Na pojednávaní konanom dňa 19. 03. 2018 právny zástupca žalobkyne poukázal na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu, ktoré bolo uznesením krajského súdu zrušené a uviedol, že súd správne skoncentroval zásadnú otázku, a to či je výpoveď zo dňa 13. 07. 2016 dostatočne odôvodnená natoľko, aby z nej nesporne vyplýval dôvod, pre ktorý zamestnávateľ končí so žalobkyňou pracovný pomer. Citoval relevantné ustanovenia Zákonníka práce, pričom poukázal na to, že boli stanovené dve reštrukturalizácie na Katedre humanitných vied a už len z tohto dôvodu sa môže javiť výpoveď ako zameniteľná.
11. Žalobkyňa na uvedenom pojednávaní v plnom rozsahu zotrvala na podanej žalobe. Uviedla, že ukončenie pracovného pomeru bolo protiprávne, podľa jej názoru dekanka pracovala na tom, aby bol s ňou ukončený pracovný pomer, ako aj s inými jej kolegami. 10 rokov pracovala pre Žilinskú univerzitu, ako aj pre univerzitu tretieho veku.
12. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojej výpovedi podrobne rozoberala dôvody, ktoré viedli k výpovedi, ktorá bola daná žalobkyni a popísala priebeh skutkového deja.
13. Štatutárna zástupkyňa žalovaného, dekanka fakulty vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla dôvody, ktoré viedli k tomu, že žalobkyňa dostala výpoveď, uviedla, že reštrukturalizácia bol teda proces zmien, ktorý sa v podstate uskutočňoval ako živý dokument a definitívne bol schválený 23. 05. 2016. V súlade s rozhodnutím akademického senátu ako najvyššieho samosprávneho orgánu fakulty ako dekanka vydala rozhodnutia o organizačnej zmene reagujúc na skutočnú potrebu pracovných miest na
fakulte humanitných vied, takže je logické, že pracoviská, ktoré má fakulta sa rozhodli ponechať si len perspektívnych, publikačne výkonných zamestnancov. Všetky zmeny schválenej reštrukturalizácie, teda i katedru pedagogických štúdií mali účinnosť od 01. 09. 2016. Dekanka fakulty ďalej vo svojej výpovedi rozpísala presný postup, ktorý nasledoval po schválení reštrukturalizácie.
14. Žalobkyňa ďalej vo svojej ďalšej výpovedi na pojednávaní uviedla, že od 09. 02. 2017 nastúpila na materskú dovolenku, ktorá trvala 6 mesiacov, a po ukončení tejto materskej dovolenky nastúpila opätovne do zamestnania, a to do spoločnosti ARX s.r.o., jednalo sa o firmu jej manžela.
15. Žalobkyňa podaním, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 14. 05. 2018 sa domáhala, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že súd určí, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 13. 07. 2016 zo strany žalovanej je neplatné a pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 09. 2012 medzi žalovanou a žalobkyňou skončil dňa 31. 08. 2017, žalovanú súd zaviaže k povinnosti poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01. 11. 2016 až do doby nástupu na materskú dovolenku dňa 09. 02. 2017 vo výške 885,53,-Eur mesačne brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne až do zaplatenia a aby súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Aj keď sa žalobkyňa cestou svojho právneho zástupcu domáhala týmto podaním zmeny žaloby súd posúdil toto podanie ako čiastočné späťvzatie, nakoľko žalobkyňa si uplatnila menej ako sa domáhala pôvodne podanou žalobou.
16. Na pojednávaní konanom dňa 06. 08. 2018 právny zástupca žalobkyne uviedol, že zotrváva v plnom rozsahu na podanej žalobe po jej zmene, ktorá bola doručená súdu, a navrhol, aby súd zmenenej žalobe vyhovel.
17. Substitút právneho zástupcu žalovaného zotrval na svojich písomných a ústnych vyjadreniach, ktoré boli prednesené v priebehu konania a navrhol žalobu žalobkyne ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Doplnil, že žalobkyni bola vyplatená 3 mesačná suma odstupného, a teda v prípade, že súd žalobe vyhovie, vznikne ďalší nárok žalovaného voči žalobkyni.
18. Na uvedenom pojednávaní právny zástupca žalobkyne zobral žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie 5 % úroku z omeškania ročne z neupresnenej sumy až do zaplatenia späť, a teda uviedol, že netrvá na uplatnenom príslušenstve pohľadávky. Substitút právneho zástupcu žalovaného uviedol, že s čiastočným späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasí a navrhol, aby súd konanie v tejto časti zastavil.
19. V rámci dokazovania sa súd opätovne oboznámil s doterajším obsahom spisu a obsahom doterajšieho dokazovania, pričom dospel k rovnakým právnym záverom, ktoré už boli prezentované v rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 15. 05. 2017, ktorý bol zrušený pre procesnú chybu. V uvedenom spore teda ostala naďalej sporná skutočnosť, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru alebo nie, pretože obidve sporové strany zotrvali na svojich stanoviskách.
20. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.
21. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.
22. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20170601>, nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.
23. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20170601> pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.
24. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20170601> pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
25. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
26. Podľa § 23 ods. 1 písm. d) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov orgány akademickej samosprávy fakulty majú v súlade s týmto zákonom právo v mene verejnej vysokej školy rozhodovať alebo konať v týchto veciach patriacich do samosprávnej pôsobnosti vysokej školy (§ 6 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/131/20160101>): uzatváranie, zmeny a zrušovanie pracovnoprávnych vzťahov v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy [§ 15 ods. 2 písm. l) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2002/131/20160101>].
27. Podľa § 24 písm. b) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov orgány akademickej samosprávy fakulty je dekan.
28. Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov dekan je predstaviteľom fakulty, riadi ju, zastupuje a koná vo veciach fakulty. Dekan je v pracovnom pomere s vysokou školou, v ktorom je zaradený na fakulte, ktorú riadi; skončenie pracovného pomeru vzťahujúceho sa na výkon funkcie dekana je podmienené predchádzajúcim skončením výkonu funkcie dekana. Vo veciach podľa § 23 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2002/131/20160101> koná v mene verejnej vysokej školy. Dekan zodpovedá za svoju činnosť akademickému senátu fakulty. Dekan zodpovedá rektorovi za svoju činnosť vo veciach, v ktorých koná v mene vysokej školy (§ 23 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2002/131/20160101>), za hospodárenie fakulty a za svoju ďalšiu činnosť v rozsahu určenom vnútornými predpismi verejnej vysokej školy.
29. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov a obsadzovanie funkcií profesorov a docentov sa uskutočňuje výberovým konaním v súlade s § 15 ods. 1 písm. c) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/131/20160101>. Výberové konanie na obsadenie funkcie profesora a funkcie docenta je zároveň výberovým konaním na obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa. Vypísanie výberového konania vysoká škola zverejňuje na webovom sídle určenom ministerstvom a na svojej úradnej výveske alebo úradnej výveske fakulty, ak ide o pracovné miesto alebo funkciu zaradenú na fakulte.
30. Podľa § 15 ods. 1 písm. c) zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov verejná vysoká škola vydáva tieto vnútorné predpisy: zásady výberového konania na
obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov, pracovných miest výskumných pracovníkov, funkcií profesorov a docentov a funkcií vedúcich zamestnancov.
31. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
32. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20170601> a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
33. Podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom.
34. Podľa § 119 ods. 2 Zákonníka práce mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena družstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky upraviť aj uznesením členskej schôdze.
35. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20170601>) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
36. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
37. Na základe doplneného dokazovania a po oboznámení sa s obsahom doterajšieho dokazovania a s listinnými dôkazmi mal súd za preukázané, že žaloba žalobkyne je čiastočne dôvodná.
38. Zákonník práce v § 63 ods. 1 písm. b) zakotvuje možnosť zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď v prípade nadbytočnosti. Predpokladom použitia tohto výpovedného dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť (objektívne jestvujúca) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačným zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu súd skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ, pričom súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Zásada, že o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje zamestnávateľ sa použije len v prípade, že došlo k zrušeniu takého pracovného miesta (funkcie) alebo určitého počtu takých pracovných miest, ak je niekoľko zamestnancov zaradených
na tom istom alebo podobnom pracovnom mieste (funkcii). Hmotnoprávnymi podmienkami platnosti výpovede je splnenie povinností vyplývajúcich z § 61 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa. Dokazovanie predpokladov a podmienok platnosti výpovede zaťažuje zamestnávateľa. O nadbytočného zamestnanca ide vtedy, keď zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. 39. Z vykonaného dokazovania v konaní vyplynulo, že zamestnávateľ vyhotovil výpoveď v písomnej forme dňa 13.07.2016 a toho istého dňa doručil výpoveď aj zamestnankyni - žalobkyni. Výpoveď bola podpísaná dekankou Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline, pričom jej oprávnenie rozviazať pracovný pomer so zamestnancami - žalobkyňou je vyplýva z ustanovenia § 23 ods. 1 písm. d) zákona č. 131/2002 Z.z. Zákona o vysokých školách. V týchto ustanoveniach je upravené oprávnenie dekana konať a rozhodovať v mene verejnej vysokej školy v pracovno-právnych vzťahoch zamestnancov zaradených na fakulte. Vo výpovedi bolo uvedené, že dôvodom skončenia pracovného pomeru žalobkyni je rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách. Samotná výpoveď uvádza len rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, avšak toto rozhodnutie nie je žiadnym spôsobom označené. Nie je zrejmé, ktoré rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách je dôvodom nadbytočnosti a dôvodom výpovede. Nie je nijako označené ani číslom, značkou, ani dátumom. Vyššie citované zákonné ustanovenie prísne ukladá zamestnávateľovi, aby dôvod výpovede skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Keďže z výpovede nie je zrejmé, na základe ktorého rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách sa stala žalobkyňa ako zamestnanec nadbytočná, súd zistil, že pre nedodržanie tohto ustanovenia Zákonníka práce je výpoveď neplatná. Žalovaný ani netvrdil a z predložených výpovedí nevyplýva, že rozhodnutie o organizačných zmenách Fakulty Humanitných vied zo dňa 26.05.2016 bolo neoddeliteľnou súčasťou výpovede, toto rozhodnutie nie je žiadnym spôsobom vo výpovedi opísané. Teda táto skutočnosť mala za následok, že skončenie pracovného pomeru je neplatné bez toho, aby sa súd zaoberal ďalšími hmotno-právnymi podmienkami platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd nepreskúmaval samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 26.05.2016, pričom v zásade sa možno obmedziť na konštatovanie, že predmetné rozhodnutie je stručné, nevyplýva z neho čo bolo dôvodom prijatia organizačných zmien, či zmena úloh zamestnávateľa alebo zmena jeho technického vybavenia alebo zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo či ide o tzv. inú organizačnú zmenu. Táto skutočnosť mala teda za následok, že v konaní nebolo možné ustáliť dôvod prijatých zmien. Tento dôvod však súd ďalej ani neskúmal vzhľadom k tomu, že žalovaný tento dôvod riadne skutkovo nevymedzil v doručenej výpovedi. 40. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti preto už súd ďalej neskúmal, či zamestnávateľ mal alebo nemal možnosť žalobkyňu ako zamestnanca ďalej zamestnávať, a tak isto neskúmal ani tú skutočnosť, či sa u zamestnávateľa jedná o hromadné prepúšťanie alebo nie, nakoľko aj keby zamestnávateľ porušil ustanovenia § 73 Zákonníka práce, táto skutočnosť nemá vplyv na platnosť výpovede, ktoré dal zamestnancom. V uvedenom spore teda súd ustálil, že postačí vo výpovedi uviesť len rozhodnutie o organizačných zmenách a toto prípadne aj doručiť zamestnancovi, táto skutočnosť musí byť priamo vyslovene uvedená vo výpovedi z pracovného pomeru, čiže rozhodnutie zamestnávateľa musí byť označené dátumom alebo inou spisovou značkou tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, nakoľko týchto zmien sa udialo u žalovaného ako zamestnávateľa viacero. To, že žalovaný takto nepostupoval a striktne nedodržal ustanovenia Zákonníka práce, pričom pracovný pomer je Zákonníkom práce chránený, toto malo za následok to, že súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 13.07.2016 je neplatné a pracovný pomer uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2012 medzi žalovanou a žalobkyňou naďalej trvá. 41. Pôvodne sa podanou žalobou žalobkyňa domáhala náhrady mzdy za obdobie od 01. 11. 2016, teda odo dňa, kedy skončila výpovedná doba až do doby opätovného prideľovania práce, pričom podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 14. 05. 2018 sa žalobkyňa domáhala zmeny žaloby tak, že si uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 01. 11. 2016 až do doby nástupu na materskú dovolenku tak zo dňa 09. 02. 2017 vo výške 885,53,-Eur mesačne brutto. Vzhľadom na uvedený dispozičný úkon, ktorý súd nevyhodnotil ako zmenu žaloby ale ako čiastočné späťvzatie súd konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy od 10. 02. 2017 až do 31. 08. 2017 vo výške 885,53,-Eur mesačne brutto zastavil. Predmetom sporu teda ostala zvyšná časť nároku. 42. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení priemerný zárobok na pracovno-právne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplate v rozhodujúcom období a za obdobie odpracované zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Teda súd zisťoval priemerný
zárobok za obdobie mesiacov júl až september 2016, pričom v tomto období bol predpokladaný priemerný zárobok žalovanej 885,53 eur (júl 2016 879,53 eur, august 2016 879,53 eur, september 2016 897,52 eur). Z tohto dôvodu vzhľadom na uvedenú skutočnosť súd preto zaviazal žalovaného ako zamestnávateľa k povinnosti poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 01. 11. 2016 až do doby nástupu na materskú dovolenku dňa 09. 02. 2017 vo výške 885,53,-Eur mesačne brutto. 43. Pôvodnou žalobou si žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnila príslušenstvo náhrady mzdy, a to 5 % úrok z omeškania ročne z dlžnej mzdy až do zaplatenia, pričom na pojednávaní konanom dňa 06. 08. 2018 právny zástupca žalobkyne zobral žalobu v časti uplatnenia príslušenstva späť, pričom so späťvzatím v tejto časti súhlasil aj substitút právneho zástupcu žalovanej, a preto súd konanie v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej mzdy až do zaplatenia zastavil.
44. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd určil, že pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 01. 09. 2012 medzi žalovanou a žalobkyňou aj naďalej trvá, pričom z výkonaného dokazovania vyplynulo, že pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú a mal byť skončený dňom 31. 08. 2017, pokiaľ sa teda žalobkyňa domáhala, že pracovný pomer aj naďalej trvá, súd žalobu vo zvyšnej časti, ako nedôvodnú zamietol, pretože pracovný pomer bol pôvodne dojednaný medzi sporovými stranami na dobu určitú 31. 08. 2017.
45. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že vyhodnotil úspech sporových strán v konaní. Žalobkyňa tým, že zobrala žalobu v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 10. 02. 2017 do 31. 08. 2017 vo výške 885,53,- Eur mesačne brutto, zavinila zastavenie konania v tejto časti, úspech mala v časti čo sa týka zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 01. 11. 2016 až do doby nástupu na materskú dovolenku t. j. do dňa 09. 02. 2017 vo výške 885,53,- Eur mesačne brutto. Žalobkyňa mala teda úspech čo sa týka náhrady mzdy za obdobie troch mesiacov a deviatich dní, zavinila zastavenie konania v časti zaplatenia náhrady mzdy za šesť mesiacov a dvadsať dní. V číselnom vyjadrení tak predstavuje náhrada mzdy za tri mesiace a deväť dní sumu 2941,12,- Eur, čo predstavuje 33 % úspech, zastavenie konania, teda náhrada mzdy za obdobie 6 mesiacov 20 dní predstavuje v číselnom vyjadrení sumu 8855,30,- Eur, čo predstavuje neúspech 67 %, pričom porovnaním miery úspechu / neúspechu mala strana žalovaného čistý úspech 34 %, a preto súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34 %, pričom o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 3 vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 CSP) - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods.1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 62 ods.1,2 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov; ak ide o rozhodnutie vo veciach maloletých detí - rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, návrh na súdny výkon rozhodnutia.