Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_24Co-10-2018.pdf
PDF · 109.75 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/10/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: W. M., narodený XX.XX.XXXX, bytom D. V. XXX/XX, H., o zaplatenie 467,84 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 7C/31/2014-92 zo dňa 18.9.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 1 ods. 1, 2, § 497, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 2, § 879j, § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o bankách“), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným vznikol dňa 23.2.2007 záväzkový vzťah založený zmluvou o splátkovom úvere, ktorou Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému úver vo výške 30.000,-Sk (995,82 eur). Predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy aj podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovanému plnenie v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmluvy a pri plnení zo zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný nesplácal splátky úveru riadne a včas, v dôsledku čoho ho Slovenská sporiteľňa, a.s. listom z 23.2.2009 vyzvala na zaplatenie splátky, s platením ktorej bol v omeškaní k 31.1.2009 vo výške 113,52 eura. Doručenie, príp. odoslanie, tejto výzvy, príp. akejkoľvek inej výzvy Slovenskej sporiteľne, a.s. žalovanému, ktorou ho banka vyzvala na zaplatenie dlžnej sumy, nebolo v tomto spore vôbec preukázané, v dôsledku čoho nemohlo byť ani preukázané, že žalovaný bol v omeškaní po doručení výzvy banky na plnenie nepretržite dlhšie ako 90 dní a že až potom banka postúpila predmetnú pohľadávku voči žalovanému žalobcovi. Nakoľko predmetný úver je zároveň bankovým úverom, je regulovaný aj zákonom č. 483/2001 Z. z., pričom v danom prípade nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
na postúpenie pohľadávky banky nebankovému subjektu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetné postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. žalobcovi je neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre nedodržanie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky bankou. Keďže postúpenie predmetnej pohľadávky je neplatné, žalobca nemôže byť veriteľom tejto pohľadávky, a teda nesvedčí mu aktívna vecná legitimácia v tomto spore. Nakoľko žalobca nie je nositeľom práva voči žalovanému na zaplatenie pohľadávky z predmetného bankového úveru, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý mal vo veci úspech v plnom rozsahu, nárok náhradu trov konania nepriznal, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Na základe tejto možnosti si zmluvné strany dojednali otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, avšak v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy. Vzhľadom k uvedenému možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Na podporu týchto tvrdení poukázal žalobca na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.8.2016, na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/35/2013 zo dňa 11.3.2014. Ustanovenie čl. 19 bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže samotný zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchylne od ustanovení zákona, pričom predmetné ustanovenie všeobecných obchodných podmienok je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu bola dňa 23.2.2009 žalovanému zaslaná výzva a zároveň na skutočnosť, že dňa 17.7.2012 právny predchodca žalobcu lisom oznámil žalovanému, že postúpil pohľadávku žalobcovi. Žalobca zastáva názor, že predmetné podania spĺňajú náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z predmetnej výzvy je zrejmé, že žalovaný bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom úvere, a to v lehote 10 dní. Zároveň je z platobnej histórie zrejmé, že žalovaný neuhrádzal splatné splátky riadne a včas a ku dňu postúpenia pohľadávky bol viac ako 90 dní nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy. Nemožno súhlasiť s názorom, že lehota 90 dní musí uplynúť od doručenia výzvy žalovanému. Žalobca má za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo bolo v danom prípade v konaní preukázané predloženou platobnou históriou úveru. Z daného ustanovenia je zrejmé, že postačuje, ak je žalovaný v omeškaní aspoň 90 dní s úhradou aj čo i len časti svojho peňažného záväzku, a to napriek písomnej výzve. Ďalej žalobca uviedol, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Na podporu týchto tvrdení poukázal žalobca na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 2.5.2017, na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Odo/1613/2005 zo dňa 29.4.2008, na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/20/2016 zo dňa 2.5.2017. Napokon žalobca poukázal na skutočnosť, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01 zo dňa 11.06.2003, na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013 zo dňa 27.6.2014, na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/7042/2015 zo dňa 30.11.2016. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
9. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 467,84 eur, úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.10.2010 do 20.2.2012 vo výške 28,93 eur a úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 467,84 eur od 21.2.2012 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, keďže žalobca nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaného na plnenie povinností a či bol žalovaný v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, teda splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, poukazoval na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal predložením oznámenia o postúpení pohľadávky a ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ďalej poukazoval na bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorého banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu a klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky, pričom v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovaným možná a v súlade so zákonom. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil žalobcov nárok.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 23.2.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0284848133, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 995,82 eur (pôvodne 30.000,-Sk), ktorý úver sa zaviazal žalovaný zaplatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 27,52 eur (pôvodne 829,-Sk) splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou prvej splátky dňa 20.3.2007 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.2.2012. Súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere č. 0284848133 boli i Všeobecné obchodné podmienky. Žalobca uzatvoril dňa 27.6.2012 s pôvodným veriteľom žalovaného (Slovenská sporiteľňa, a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE, predmetom ktorej bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0284848133 zo dňa 23.2.2007. Listom zo dňa 17.7.2012 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky vo výške 2.233,69 s príslušenstvom z úveru číslo 284848133 na žalobcu.
11. Podstata odvolacích argumentov vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie bola založená na nesprávnom právnom posúdení veci. Keďže nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci bolo posúdiť vecnú
legitimáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol postúpením, pristúpil odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie, najskôr k skúmaniu tejto otázky.
12. Podľa § 89 ods. 1 tretia veta pred bodkočiarkou zákona o bankách banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
13. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
15. Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
16. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.
17. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena sa nedotýka práv a povinností dlžníka.
18. Ako vyplýva zo spisu, žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere, ktorej súčasťou sú, ako vyplýva z čl. II. bodu 2. uvedenej zmluvy, aj Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s.. Podľa bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené, alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu o platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu treba konštatovať, že sú dôvodné. Žalovaný vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktoré boli súčasťou zmluvy o splátkovom úvere, výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky alebo nie voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom.
19. Ďalej odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 87/04 zo dňa 6.4.2005, v ktorom sa konštatuje, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozbor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia, nestačí
vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu zohráva predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. Ústavný súd ČR zdôraznil, že v súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom ma automatický za následok neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je treba vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovenia o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel, a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené. Podobne nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 165/11 zo dňa 11.5.2011 sa zaoberá otázkou dobrej viery a právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv, pochopiteľne len tých, ktoré boli nadobudnuté v dobrej viere, kedy dobrá viera vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo. V tejto súvislosti žalobca poukázal práve na túto dobrú vieru pri nadobudnutí práv zo zmluvy o postúpení pohľadávky. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/2007 zo dňa 3.7.2008 sa zdôrazňuje, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možno obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy taká prax, kde všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
20. V konkrétnom prípade úver bankou už za zmluvne dohodnutých podmienok poskytnutý bol, rieši sa len jeho návratnosť. Nie je preto zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t. j. vymáhanie pohľadávky, nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore.
21. So zreteľom na tieto dôvody odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa platnosti postúpenia pohľadávky za dôvodné. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa ním osobitne vysporiadavať, keďže sa týkajú aplikácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, hoci v preskúmavanom prípade boli podmienky postúpenia pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách upravené medzi účastníkmi záväzkového vzťahu odchylne (čl. 19., bod 19.6 Všeobecných obchodných podmienok). Preto odvolací súd na túto argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
22. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
23. Keďže s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku) a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
24. Žiada sa dodať s poukazom na vyššie uvedené, keďže odvolací súd dospel k iným právnym záverom, musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby tým učinil zadosť princípu dvojinštančnosti súdneho konania a neznemožnil stranám realizáciu ich procesných práv, keďže by im odoprel možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám odňal možnosť konať pred súdom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou. Napokon odvolací súd dáva do pozornosti, že žalovaný ako spotrebiteľ (čo súd prvej inštancie správne uzavrel) je slabšia strana v spore a s poukazom na znenie ustanovenia § 295 Civilného sporového poriadku súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz, keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov.
25. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, na ktorého bola platne postúpená ním uplatnená pohľadávka, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po zohľadnení skutočnosti, že žalovaný vstupoval do tohto záväzkového vzťahu ako spotrebiteľ, t. j. po zohľadnení zákonných kritérií obsiahnutých v príslušných právnych predpisoch na ochranu spotrebiteľa. Je tiež potrebné dôsledne sa oboznámiť so skutkovými tvrdeniami žalobcu ohľadne uplatneného nároku v žalobe zo dňa 19.9.2013 i vo vyjadreniach žalobcu zo dňa 16.10.2014 a zo dňa 28.6.2017, s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, ozrejmiť, z čoho žalobcom uplatnený nárok pozostáva, t. j. bezpečne zistiť jednotlivé dielčie nároky, z ktorých pozostáva žalobcom uplatnená istina, či nie sú v rozpore s predpismi týkajúcimi sa na ochranu spotrebiteľa. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
26. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
27. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).