Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoP-16-2018.pdf
PDF · 100.92 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoP/16/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: Q. nar. XX.XX.XXXX a J., nar. XX.XX.XXXX C., bytom ako rodičia, zast. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny C., deti rodičov I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Martinom Bašistom, advokátom, Poprad, Štefánikova 8 a R. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. XXXX/X, zastúpenej Mgr. Adriánom Bobkom, advokátom, Poprad, Nám. sv. Egídia 78, v konaní začatom na návrh matky o určenie výživného do rozvodu manželstva, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 14P/235/2017-39 zo dňa 15.03.2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok o zamietnutí návrhu za obdobie od 01.03.2016 do 07.11.2017.
Zrušuje rozsudok v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh matky, ktorým sa pôvodne domáhala aj zveriť maloleté deti do jej osobnej starostlivosti a otca zaviazať výživným od 01.03.2016 vo výške spolu 300 eur mesačne. Otec zastúpený právnym zástupcom navrhol návrh zamietnuť tvrdiac, že do septembra 2017 platil náklady spojené s bývaním a stravovaním minimálne v sume 300 eur mesačne. Za celé obdobie, od kedy matka výživné uplatňuje, zabezpečoval do domácnosti stravu a oblečenie maloletým deťom.
2. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní a citujúc ustanovenie § 36 ods. 1, § 62 ods. 1 - 5, § 65 ods. 1 Zákona o rodine skonštatoval, že rodičia mal. detí boli rozsudkom tunajšieho súdu 15P/192/2017 z 13.02.2018 rozvedení, mal. deti boli zverené do osobnej starostlivosti matke a otec bol zaviazaný prispievať na výživu mal. Q. sumou 150,- eur mesačne a na výživu mal. J. sumou 100,- eur mesačne, zároveň bol upravený styk otca s mal. deťmi. V rozvodovom konaní uzavreli rodičia rodičovskú dohodu. Rodičia mal. detí aj v súčasnosti žijú v spoločnej domácnosti a preto dôkazné bremeno je na strane matky, aby preukázala, že otec nezabezpečoval potreby mal. detí. Matka práve naopak vo svojej výpovedi potvrdila, že otec uhrádzal polovičné náklady na domácnosť, prispieval aj na výživu mal. detí a tvrdenia jeho právneho zástupcu ničím nevyvrátila. Za danej situácie, keďže rodičia naďalej žijú v spoločnej domácnosti, sama matka konštatovala, že v domácnosti sa naďalej riadne stará o chod domácnosti, súd dospel k záveru, že matka neuniesla dôkazné bremeno o jej tvrdení, že otec nezabezpečuje potreby mal. detí. O tomto svedčí i skutočnosť, že rodičia i v rozvodovom konaní uzavreli rodičovskú dohodu a ani v rozvodovom konaní netvrdila, že otec nezabezpečuje potreby mal. detí. Vzhľadom k tejto skutočnosti návrh v celom rozsahu zamietol.
3. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 52 CMP.
4. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie matka maloletých detí. Z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP vyslovila svoj nesúhlas so závermi súdu prvej inštancie, pre ktoré bol návrh zamietnutý. Aj keď s otcom maloletých detí žije v spoločnej domácnosti, spoločne nehospodária. Hospodária oddelene tak, že každý sa podieľa v polovičnej miere na nákladoch spojených s bývaním v jednej nehnuteľnosti. Tieto vynaložené náklady na spoločné bývanie nie je možné považovať za náklady smerujúce k zabezpečeniu potrieb maloletých detí, lebo týmto si otec zabezpečuje svoju bytovú otázku. Otec pritom nepreukázal, že v období od marca 2016 do augusta 2017 vynakladal finančné prostriedky na zabezpečenie potrieb maloletých detí. V ďalšom sa zaoberala pojmom domácnosť o ktorú nejde, ak fyzické osoby iba žijú v nej, ale hospodária oddelene. S otcom maloletých detí spolu nežijú, nehospodária, iba sa za účelom zabezpečenia bytovej otázky podieľajú polovicou nákladov na bývanie. Otec maloletých nepreukázal v dostatočnej miere skutočnosť, že sa na zabezpečovaní potrieb maloletých detí podieľal. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Poprad, č. k. 15P/192/2017-51 zo dňa 13.02.2018 so záverom, že manželstvo rodičov je nefunkčné a títo majú dlhodobé nezhody. V ďalšom uviedla, že v období od marca 2016 do konca augusta 2017 otec prispieval polovičnými nákladmi na domácnosť ( 170 eur ) a prispieval na výživu detí vo výške 80 eur. V období od septembra 2017 do decembra 2017 zasielal otec polovicu nákladov na domácnosť a prispieval na výživu oboch maloletých detí vo výške 150 eur. Teda náklady, ktoré otec uhrádzal v polovičnej výške na domácnosť a bývanie, podľa matky z nich otec prispieval na výživu detí len sumou 80 eur. Matka je nezamestnaná a potreby maloletých detí zabezpečuje z odstupného, ktoré dostala od posledného zamestnávateľa a finančne jej vypomáhajú rodičia a súrodenci. Tvrdila, že aj keď otec kúpi deťom potraviny, tieto deti nechcú jesť, lebo otec nevie, čo deti majú radi. V decembri 2017 otec na výživu detí zaslal sumu 120 eur.
5. V ďalšom matka tvrdila, že otec detí neprispieva na zabezpečenie potrieb maloletých detí v primeranej výške a ak tvrdí opak, neuniesol v tomto smere dôkazne bremeno. Aj keď právny zástupca otca na pojednávaní tvrdil, že otec do septembra 2017 platil náklady spojené s bývaním a stravovaním minimálne v sume 300 eur mesačne, uvedenú skutočnosť ničím nepreukázal. Matka ďalšej uviedla, že aj keď deťom prinesie nejaké drobnosti ako ovocie a jogurty, nezabezpečuje však pravidelne stravovanie maloletých detí. Keďže sa otec maloletých detí nedostavil na pojednávanie, nemohli mu byť kladené otázky. S poukazom na ust. § 62 ods. 2, 4 Zákona o rodine uviedla, že stále sa sama stará o domácnosť a detí. Otec nemal záujem starať sa o domácnosť.
6. Súdu prvej inštancie matka ďalej vytýkala vadu konania spočívajúcu v nevykonaní dôkazu, ktorý navrhla, a to oboznámením dohody o skončení pracovného pomeru otca maloletých detí zo dňa 30.06.2017 a pracovnej zmluvy zo dňa 30.06.2017. Súd nielen že nevykonal tieto dôkazy, ale sa ani k tomu nevyjadril. Rovnako nevypočul otca k podstatným skutočnostiam.
7. Matka podala odvolanie aj proti výroku o trovách konania, ktorý súvisí s prvým výrokom a v prípade jeho zmeny pri aplikácii princípu úspechu musí výrok II. nevyhnutne nadväzovať na výrok I. Navrhla preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
8. K odvolaniu matky sa vyjadril otec maloletých detí tak, že skutočnosti tvrdené matkou v odvolaní sú vo vzťahu k predmetu konania a napadnutému rozsudku právne irelevantné. S napadnutým rozsudkom sa v plnom rozsahu stotožňuje, súd rozhodol správne, plne v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré správne vyložil a zaoberal sa dostatočne každou okolnosťou a skutočnosťou potrebnou pre vydanie predmetného rozsudku. Odvolanie je nedôvodné a pri rozhodovaní nedošlo k žiadnemu narušeniu zákonných ustanovení. Dôvody odvolania považuje za účelové a irelevantné. Matka v odvolaní neuviedla také skutočnosti, ktorými by poukázala na prípadnú nesprávnosť právnych záverov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť ako zákonný a vecne správny.
9. K odvolaniu matky sa vyjadril aj opatrovník a uviedol, že v priebehu konania odporučil, aby otcovi bola uložená povinnosť dokladovať ako prispieval na výživu maloletých detí od 01.03.2016. Otec sa pojednávania ani nezúčastnil. Je na prospech maloletých detí, aby bolo určené výživné aj do rozvodu manželstva. Výživné má prednostný charakter pred inými výdavkami rodiča. Výživné netvoria len bezprostredné výdaje na stravu a ošatenie, ale aj výdaje na úhradu časti nájomného, energií a poplatkov,
ktoré matka má na deti žijúce v spoločnej domácnosti. Zdôraznil, že je potrebné, aby rodičia navzájom spolupracovali vo vzťahu k maloletým deťom tak, aby sa vzájomne negatívne nevnímali a nesprávali sa kontraproduktívne, keďže takéto ich správanie môže najviac ublížiť maloletým deťom. Rozhodnutie o odvolaní ponechal na úvahu odvolacieho súdu.
10. K uvedeným vyjadreniam sa matka maloletých detí už nevyjadrila.
11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( § 34 z. č. 160/2015 Z.z. CSP ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote § 362 ods. 1 CSP ), oprávnenou osobou ( § 359 CSP ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( § 355 CSP ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, ako aj § 62 a § 64 CMP, t. j. z. č. 161/2015 Z.z. ) a bez nariadenia pojednávania ( § 385 CSP a contrario ) po tom, čo dátum a čas, ako aj miesto verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.07.2018 dospel k záveru, že odvolacie námietky matky sú čiastočne dôvodné.
12. Ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného. Súd postupuje rovnako aj v prípade, ak rodičia spolu žijú, ale jeden z nich svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu dobrovoľne neplní (§ 65 ods. 1, 2 Zákona o rodine ).
13. V zmysle ust. § 62 Zákona o rodine, ktorý súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku citoval, tento explicitne vyjadruje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom. Je nevyhnutné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť zaťažuje oboch rodičov. Táto vyživovacia povinnosť trvá do schopnosti dieťaťa samostatne sa živiť. Touto schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Pritom vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti ( viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/61/2011).
14. V prejednávanom prípade aj keď bolo zistené, že rodičia maloletých detí spolu bývajú, nemusí to znamenať, že rodičia aj spolu žijú. Keďže došlo už aj k vyhláseniu rozsudku o rozvode rodičov maloletých detí je nesporné, že u nich bol zistený trvalý rozvrat ich vzťahu, teda možno vychádzať z toho, že spolu nehospodária, nevedú spolu domácnosť. Teda je možné konštatovať, že aj keď rodičia bývajú spolu a tvrdenie matky, že otec si neplní vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom je dôvodom na to, aby bolo uvedené tvrdenie náležite zistené. Pritom dobrovoľným plnením výživného treba rozumieť len včasné a pravidelné uspokojovanie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa v rozsahu zodpovedajúcom zákonným kritériám. Súd pritom musí určiť začiatok plnenia vyživovacej povinnosti povinného rodiča ( ku dňu, kedy výživné prestal plniť alebo plnil v nedostatočnom rozsahu), ďalej musí prihliadať na to, ako tento rodič prispieval ( peňažné plnenie, vecné plnenie, poskytovanie bývania ) na výživu maloletých, a to či už dobrovoľne alebo na základe rozhodnutia, a to za obdobie pred rozhodnutím súdu o výžive maloletých detí.
15. Zákon pre rozhodnutie o vyživovacej povinnosti k deťom za obdobie pred začatím konania vyžaduje existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto zo strany matky preukázané neboli.
16. Právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa ( § 77 ods. 1 Zákona o rodine).
17. Z druhej vety citovaného ustanovenia vyplýva, že v súdnom konaní je možné priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania. Zmyslom uvedenej úpravy je to, aby si oprávnené osoby uplatňovali svoje zákonné nároky včas a nepoužívali ich účelovo. Výživné ako priebežná úhrada osobných potrieb vznikajúcich priebežne má svoje opodstatnenie v aktuálnom čase, kedy úhrada potrieb vzniká, a nie za minulé obdobie. Táto úprava ma zamedziť špekulácii a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa do minulosti. Takáto sprísňujúca úprava od oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok. Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu o
zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné osobitného zreteľa treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu. V praxi sa často vyskytujú prípady, keď medzi rodičmi dôjde k osobným konfliktom a tento inštitút využívajú ako formu osobnej pomsty a snahy vyťažiť od druhej strany najvyššiu možnú sumu, neraz aj bez ohľadu na skutočné záujmy dieťaťa. Relevantným dôvodom by mohol byť zdravotný stav oprávnenej osoby, ktorý jej prípadne bránil včas uplatniť nárok. V citovanom znení zákon však striktne vyžaduje preukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa.
18. V predmetnej veci neboli ani tvrdené, ani zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné určiť výživné na maloleté deti za čas pred podaným návrhom, a to až za viac než 15 mesiacov pred podaným návrhom. Navyše v konaní bolo preukázané, že za uvedené obdobie otec maloletých detí prispieval jednak polovicou súm na úhradu výdavkov v súvislosti s bývaním a aj rôzne sumy na výživnom. Z potvrdenia o príjme otca maloletých detí nachádzajúceho sa na č. l. 22 tento mal priemerný čistý príjem za obdobie december 2016 až jún 2017 vo výške 394,77 eur. Podľa potvrdenia zo dňa 02.03.2018 otec mal za posledných 7 mesiacov mesačný zárobok vo výške 652,64 eur. Aj z uvedeného vyplýva, že jeho príjem do podania návrhu nebol v takej výške, aby mesačne mohol prispievať na maloleté deti sumou 300 eur tak, ako to žiadala matka.
19. Odvolací súd mal za to, že matka nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré nepodala návrh skôr, ale až 08.11.2017, pritom žiadala určiť výživné od 01.03.2016. Za situácie, keď za uvedené obdobie si otec aspoň čiastočne plnil vyživovaciu povinnosť, a to aj tým, že uhrádzal polovicu nákladov na bývanie, z ktorých bolo aj pre maloleté deti zabezpečené bývanie, navyše tiež uhrádzal aj určité sumy na výživnom v prospech maloletých detí a bez preukázania existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre spätné určenie vyživovacej povinnosti pred podaním návrhu, odvolací súd mal za to, že je potrebné potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na určenie výživného od otca pre maloleté deti za obdobie od 01.03.2016 do 07.11.2017.
20. Odvolací súd tak potvrdil v uvedenom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
21. Keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo náležite zistené, ako si otec vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom plnil od 08.11.2017, teda od podania návrhu až do právoplatného rozvodu manželstva rodičov maloletých detí nevykonal potrebné dôkazy, ani neodôvodnil, prečo nevykonal dôkazy, ktoré navrhli účastníci konania, pritom, ale aj sám má zákonnú povinnosť vykonať také dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli ak sú potrebné na zistenie skutočného stavu veci v zmysle § 36 CMP, bolo nutné rozsudok súdu prvej inštancie v prevyšujúcej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. Je potrebné ešte zdôrazniť, že v predmetnom prípade matka tvrdí, že otec prispieval na výživu za rozhodné obdobie, ale nízkou sumou, naproti tomu otec tvrdí, že prispieval dostatočnou sumou, teda je možné skonštatovať, že medzi rodičmi výška výživného je sporná a je potrebné produkovať dôkazy. Či už Ústavný súd SR, ako aj Európsky súd pre ľudské práva ( napr. vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko, Schenk v. Švajčiarsko ) vyslovil, že výber dôkazov je na účastníkovi konania, ale súd má široký priestor na to, aby sa rozhodol, ktoré dôkazy pripustí a vykoná, a ktoré nevykoná. Táto úvaha všeobecného súdu je obmedzená len tým, že nevykonanie dôkazov, resp. ich vykonanie v rozpore s názokom účastníka nesmie postaviť účastníka konania do evidentne nevýhodnejšieho postavenia, než v ktorom je druhý účastník. Pre súdne rozhodnutie v nadväznosti na uvedené platí, že musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, pritom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy veci. Pritom povinnosťou súdu nie je uviesť v odôvodnení podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, iba na tie, ktoré sú pre rozhodnutie významné.
23. Ak rodičia spolu žijú, bez spoľahlivého zistenia skutočnosti, v akom rozsahu otec detí dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť, nemožno urobiť bezpečný záver o tom, či v danom prípade sú, alebo nie sú splnené predpoklady na rozhodnutie súdu podľa § 65 ods. 2 Zákona o rodine, či totiž otec dobrovoľne plnil svoje povinnosti k maloletým deťom, alebo nie ( viď R/85/1967 ).
24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav veci pre rozhodnutie o návrhu matky na určenie výživného, a to čo sa týka obdobia od 08.11.2017 do právoplatnosti rozvodového rozsudku rodičov maloletých detí. Bolo preto nutné rozsudok
súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie.
25. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať návrhom matky na určenie výživného za čas od 08.11.2017 do právoplatného rozhodnutia o rozvode manželstva rodičov maloletých detí, zistiť, v akom rozsahu za uvedené obdobie otec prispieval na výživu maloletých detí, rovnako zistiť aké boli jeho možnosti a schopnosti platiť výživné. Ak sa zistí, že otec neprispieval dostatočnou sumou na výživu maloletých detí vychádzať z toho, koľko mal platiť a koľko platil s tým, že vyčísli aj prípadné dlžné výživné. Iba ak by sa zistilo, že otec podľa svojich možností a schopností platil výživné na maloleté deti v dostatočnom rozsahu, výživné nebude môcť byť určené. Bez uvedeného nie je možné vo veci správne a spravodlivo rozhodnúť. Pri rozhodovaní bude úlohou súdu prvej inštancie náležite zohľadniť a prihliadať predovšetkým na záujem maloletých detí, ktorý je tu prvoradým.
26. Je nutné ešte uviesť to, že matka v návrhu žiadala zveriť maloleté deti do jej osobnej starostlivosti. Vzhľadom na to, že o zverení bolo rozhodnuté v konaní 15P/195/2017, mal súd prvej inštancie sa vyporiadať aj s uvedenou skutočnosťou. Nebol už preto zákonný dôvod na to, aby súd v predmetnej veci rozhodoval aj o zverení maloletých detí. Súd prvej inštancie sa však vo svojom rozhodnutí uvedeným nezaoberal. Úlohou súdu v ďalšom konaní bude zaoberať sa aj uvedenou skutočnosťou.
27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.