Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_33T-13-2018.pdf
PDF · 90.41 KB
Case nature
Area
Subarea
33T/13/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra, samosudcom Mgr. Pamelou Záleskou, v trestnej veci obžalovaného J.. K. T., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Nitre dňa 01.08.2018, takto
rozhodol:
ObžalovanýJ.. K. T. , narodený XX.XX.XXXX v S. Y., trvale bytom Q., X. XX/X,
s a u z n á v a z a v i n n é ho , ž e : ako otec už plnoletej Q. T., narodenej XX.XX.XXXX, hoci má k nej vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu zo Zákona o rodine a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 24P/215/2005 zo dňa 14.03.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.04.2006, mu výška tejto povinnosti bola určená na sumu vo výške 3.000,-Sk (čo zodpovedá sume 99,58 eura) mesačne počnúc dňom 01.01.2006, ktorú mal platiť vždy do 15.-teho dňa príslušného mesiaca vopred k rukám matky F. Y., si túto vyživovaciu povinnosť neplnil od septembra 2016 do 01.08.2018, čím mu vznikol na výživnom dlh k rukám Q. T. vo výške 1.289,50 eura, t e d a : najmenej tri mesiace v období dvoch rokov z nedbanlivosti neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného,
t ý m s p á c h a l : prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j) Trestného zákona a nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, s použitím § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno a) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby Okresného prokurátora v Nitre prejednal súd trestnú vec proti obžalovanému J. K. T. (ďalej v texte len „obžalovaný“) a za splnenia zákonom ustanovených podmienok vykonal dňa 01.08.2018 hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, pričom realizoval dokazovanie prečítaním jeho výpovede z prípravného konania, výsluchom svedkýň Q. T. a J.. F. Y. a prečítaním listinných dôkazov. Obžalovaný sa na hlavné pojednávanie nedostavil, hoci o jeho termíne preukázateľne vedel, nakoľko dňa 09.05.2018 ho bral na vedomie a sám požiadal o jeho odročenie. Obžalovaný bol už v predvolaní,
ktoré mu bolo doručované spoločne s obžalobou ešte dňa 13.03.2018 riadne poučený a rovnako tak upozornený na následky nedostavenia sa na súd bez dostatočného ospravedlnenia a zároveň bol obžalovaný informovaný o tom, akým spôsobom je potrebné súdu preukázať existenciu prekážky brániacej mu zúčastniť sa konania pred súdom, ak táto spočíva v zdravotných dôvodoch. Súčasne bol dňa 09.05.2018 súdom poučený o jeho povinnostiach vzťahujúcich sa k jeho účasti na hlavnom pojednávaní a tiež o postupe, ktorý je upravený v § 86 Trestného zákona (účinná ľútosť). Nakoľko obžalovaný do dňa konania hlavného pojednávania nedoručil súdu žiadne ospravedlnenie svojej neúčasti (čo súd preveroval aj v trestnej kancelárii súdu ako aj v podateľni), neúčasť obžalovaného neospravedlnil a za splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 252 odsek 2 Trestného poriadku vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti. Súd pri tom vychádzal zo skutočností, že obžaloba bola obžalovanému riadne a včas doručená, obžalovaný mal vedomosť o termíne konania hlavného pojednávania, mal možnosť vyjadriť sa ku zažalovanému skutku v prípravnom konaní a vec bolo možné spoľahlivo objasniť aj v jeho neprítomnosti. Postupom podľa § 258 odsek 4 Trestného poriadku prečítal jeho výpoveď z prípravného konania a zistil, že obžalovaný pred vyšetrovateľom v prípravnom konaní dňa 07.12.2017 ku skutku uviedol, že si je vyživovacej povinnosti vedomý a priznal, že si túto neplní pravidelne. Vyslovil sa, že najneskôr do januára 2018 dlh na výživnom zaplatí a predložil poštové poukážky o aspoň čiastočných platbách za výživné v priebehu zažalovaného obdobia.
Y. Q. T. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že skutočnosti uvedené v obžalobe sa zakladajú na pravde, obžalovaný si vyživovaciu povinnosť neplní riadne a včas, ale iba sporadicky posiela platby. Uhradenie dlhu na výživnom len odďaľuje rôznymi sľubmi, naposledy tvrdil, že dlh zaplatí do 01.08.2018. Presná výška aktuálneho dlhu na výživnom zodpovedá sume, ktorú vyčíslil súd na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní, teda ide o 1.289,50 eur, kde už sú zarátané aj predchádzajúce platby, o ktoré sa snažil obžalovaný dlh na výžinom ponížiť. S obžalovaným nie je v žiadnom kontakte, nestýkajú sa.
Svedkyňa J.. F. Y. na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný mal s platením výživného na dcéru vždy problém, ale nikdy predtým sa nestalo, že by to trvalo takto dlho a že by dlh na výživnom dosiahol až takú sumu. Po podaní trestného oznámenia sa veci nezlepšili, pretože vždy len sľuboval a odďaľoval zaplatenie dlhu na výživnom. Obžalovaný posielal výživné vždy šekom, od plnoletosti dcéry to chodí na jej meno. Dlh na výživnom predstavuje sumu 1.289,50 eur a nemala vedomosť o tom, že by ku dňu jej výpovede pred súdom bola tá suma zaplatená, alebo že by bola zaplatená z nej aspoň časť. Pred pojednávaním jej obžalovaný telefonoval, že sa súdneho konania nezúčastní z dôvodu, že je na dovolenke a vyjadril znova prísľub, že dlh vyrovná do 15. augusta 2018.
Z prečítaných listinných dôkazov, a to najmä z rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 24P/215/2005, rodného listu, potvrdenia o návšteve školy, dokladov o platbách za výživné, správ z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálnej poisťovne, Okresného úradu Nitra a zo správ o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch obžalovaného ako aj správ o jeho povesti a odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný je otcom devätnásťročnej dcéry Natálie, pričom jeho vyživovacia povinnosť voči nej stále trvá. Obžalovaný nebol a nie je majiteľom cenných papierov, nemal zriadený žiaden účet majiteľa cenných papierov a nemá žiadne iné majetkové práva. Obžalovaný v kritickom období (september 2016 - 01.08.2018) nebol poberateľom dávok v nezamestnanosti ani nemocenského poistenia, garančného poistenia či úrazového poistenia a nebol vedený ani ako poberateľ invalidného, len ako poberateľ starobného dôchodku. V tomto období nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Z výpisu Živnostenského registra vyplynulo, že obžalovaný nemá evidovanú živnosť, daňové priznania nepodával. Z civilného rozsudku Okresného súdu Nitra (vyššie v texte označeného) súd zistil, že dcéra Natália bola zverená do osobnej starostlivosti matky a obžalovanému bola určená vyživovacia povinnosť, ktorej výška bola stanovená na 3.00,- Sk (čo po prepočte na aktuálne platnú menu na území SR zodpovedá sume 99,58 eura) mesačne, ktoré bol obžalovaný v zmysle rozsudku povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Vychádzajúc z poštových poukážok predložených svedkyňami alebo aj samotným obžalovaným, v priebehu zažalovaného obdobia zaplatil výživné dňa 03.05.2018 v sume 200 eur, dňa 27.02.2018 v sume 300 eur a ešte v priebehu prípravného konania celkovo v sume 700 eur (dňa 13.03.2017, dňa 23.03.2017, dňa 07.04.2017, dňa 29.05.2017 a dňa 21.06.2017 - dôkazy na liste č. 12)
Súd tiež z listinných dôkazov zistil, že obžalovaný nemá žiadny záznam v priestupkovom registri. Podľa odpisu registra trestov bol v minulosti súdne trestaný, naposledy sa tak stalo v roku 2001 a toho času sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.
Po takto vykonanom dokazovaní súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne za preukázané, že skutok sa stal tak, ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby a vzhľadom na druh posudzovanej trestnej činnosti upravil v skutkovej vete obdobie, v ktorom prichádzalo k neplneniu vyživovacej povinnosti až ku dňu vyhlásenia rozsudku a príkladne k tomu ustálil aj výšku zanedbaného výživného, pričom samozrejme odpočítal čiastkové úhrady v sume 1.200 eur a dlh na nezaplatenom výživnom ustálil na konečnú sumu 1.289,50 eura. Následne súd tiež vyjadril, že v danom prípade sa jednalo o nedbanlivostné zavinenie obžalovaného.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 odsek 1 Trestného zákona, pretože si najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplnil zákonnú povinnosť vyživovať iného, kedy neposkytol dcére Q. všetko, čo je obsahom vyživovacej povinnosti. V nadväznosti na uvedené považuje súd za nevyhnutné zdôrazniť, že osoba, ktorá má vyživovaciu povinnosť, musí využiť všetky možnosti na to, aby si túto povinnosť v reálne možnej výške splnila bez ohľadu na to, či obžalovanému aktuálna životná situácia umožňovala príjmy v rozsahu, z akého sa vychádzalo pri určení vyživovacej povinnosti, respektíve má povinnosť aktívnym prístupom riešiť úpravu výšky vyživovacej povinnosti v prípade, že nastane zmene pomerov, ktoré podmieňovali určenie jej výšky. Súd v tejto súvislosti pripomína, že zbavovať sa tejto zodpovednosti a povinnosti platiť na nezaopatrené dieťa s odkazom na vlastnú nepriaznivú finančnú situáciu je právne neopodstatnené a v súhrne sa potom nejedná o akceptovateľné argumenty, ale len o neuhladené a nešikovné vyhýbanie a výhovorky. Bez významu nie je v danom prípade ani skutočnosť, že obžalovaný len opakovane odďaľoval nevyhnutné, teda zaplatenie dlhu na výživnom a riadne platenie bežného výživného, keď najskôr v prípravnom konaní sľúbil zaplatiť dlh najneskôr do mesiaca január 2018 a následne po prvom zmarenom termíne hlavného pojednávania (v mesiaci marec 2018, kedy bol práceneschopný) požiadal súd o poskytnutie času na dodatočné zaplatenie dlhu (v mesiaci máj 2018), pričom nakoniec sa na hlavné pojednávanie v mesiaci august 2018 ani nedostavil, ani svoju neprítomnosť neospravedlnil a preukázateľne dlh na výživnom ani nezaplatil. Bolo tiež nutné prihliadnuť na okolnosť, že výška jeho vyživovacej povinnosti bola rozhodnutím súdu stanovená ešte v roku 2005 a teda po dobu viac ako 13 rokov sa žiadnym spôsobom nezmenila. Obžalovaný nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k preukázaniu, že uspokojenie základných životných potrieb jeho nezaopatreného dieťaťa je skutočne v jeho prioritnom záujme, prípadne naopak, nepožiadal súd o zmenu rozhodnutia v dôsledku zmeny jeho majetkových pomerov, ktoré by boli nepostačujúce na plnenie si vyživovacej povinnosti. O tejto skutočnosti svedčia aj sporadické úhrady výživného, ktoré za zažalované obdobie uskutočnil a ktoré súd rozhodne nemôže vyhodnotiť ako ospravedlňujúcu okolnosť, alebo okolnosť zbavujúcu obžalovaného zodpovednosti za spôsobený následok.
Obžalovaný sa ku skutku v podstate nepriamo priznal, keď akceptoval skutočnosť, že výživné na dcéru neplatí riadne a včas, avšak z jeho výpovede z prípravného konania súd nezistil, že by toto svoje konanie aj úprimne ľutoval. Z jeho výpovede vyplynulo len toľko, že chcel výživného zaplatiť dodatočne. Podľa čiastočných platieb si však musel byť vedomý svojej vyživovacej povinnosti, ako aj jej výšky a tiež dlhu na výživnom voči svojej už plnoletej dcére Q.. Okrem toho, v konaní pred súdom nevypovedal, nakoľko súd vykonal hlavné pojednávanie za splnenia zákonných podmienok v jeho neprítomnosti. Obžalovaný sa teda žiadnym spôsobom nepričinil o to, aby sumu dlžného výživného uhradil aj napriek tomu, že bol poučený a mal možnosť spraviť tak v konaní pred súdom a využiť ustanovenie o účinnej ľútosti, k čomu mu súd poskytol lehotu troch mesiacov (o ktorú, mimochodom, sám obžalovaný požiadal). Z vykonaných dôkazov a z postoja obžalovaného k prejednávanej trestnej veci súd ustálil, že obžalovaný neprejavuje žiadny rešpekt voči orgánom činným v trestnom konaní ako ani voči súdu, opakovane sa vyhovára a doposiaľ sa mu úspešne darilo oddialiť meritórne rozhodnutie s neopodstatneným spoliehaním sa na to, že takto bude môcť robiť do nekonečna. Skutočnosť, že sa na hlavné pojednávanie nedostavil a súdu túto neúčasť ani neospravedlnil je dôkazom o jeho zjavnom dešpekte nielen voči autorite súdu, ale predovšetkým aj dôkazom o jeho ľahostajnosti k potrebám dieťaťa, na výživu ktorého má riadne a včas
prispievať platením výživného, keďže záujem o uspokojovanie základných životných potrieb dcéry Q. nepreukázal ani žiadnym iným spôsobom (starostlivosť, výchova, zabezpečenie hmotných vecí, etc.).
Výpovede svedkýň Q. a J.. F. Y. tak boli ďalšími, nie však samostatnými usvedčujúcimi dôkazmi, pretože súd ich výpovede vyhodnocoval aj v kontexte iných vykonaných - listinných dôkazov, teda aj z právoplatného súdneho rozhodnutia, z ktorého obžalovaný nepochybne vedel, že vyživovacia povinnosť mu bola určená a v nadväznosti na túto podstatnú skutočnosť obžalovaný vedel aj to, komu, kedy, koľko a akým spôsobom má platiť výživné, pričom napriek tomu tak nerobil.
Zo všetkých týchto dôvodov súd uznal obžalovaného za vinného zo spáchaného skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, vrátane jeho správnej právnej kvalifikácie.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle ustanovení § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného poriadku, pričom bral do úvahy spôsob spáchania trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa a možnosť jeho nápravy.
Súd pri hodnotení osobných pomerov páchateľa zistil, že má v registri trestov tri záznamy, avšak hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený. Obžalovaný nebol priestupkovo prejednávaný. Negatívne správy o obžalovanom neboli zistené ani z miesta jeho pobytu. Z poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona súd u obžalovaného zohľadnil, že viedol pred spáchaním skutku riadny život (písmeno j/)a z priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona súd u obžalovaného žiadnu nezistil.
Z hľadiska zavinenia vyhodnotil súd konanie obžalovaného podľa § 16 písmeno a) Trestného zákona, teda že konal vo vedomej nedbanlivosti, kedy vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také ohrozenie alebo porušenie nespôsobí. V danom prípade nebolo možné konanie posudzovať ako úmyselné konanie v zmysle § 15 Trestného zákona, pretože obžalovaný sa snažil výživné v priebehu zažalovaného obdobia platiť aspoň nepravidelne a podľa jeho vlastného vyjadrenia len potreboval preklenúť finančne nepriaznivé obdobie a peniaze na zaplatenie vzniknutého dlhu na výživnom sa snažil „zohnať“. Svojou nečinnosťou však jeho vzniku nakoniec nezamedzil.
Berúc do úvahy okolnosti uvedené v § 34 odsek 1 až odsek 4 Trestného zákona, ako aj všetky okolnosti prípadu, dospel súd k záveru, že tak v oblasti generálnej, ako aj individuálnej prevencie bude v prejednávanej veci účel trestu dosiahnutý uložením jedine nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere jeden rok, teda v presnej polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky uvedené v § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona, súd obžalovanému výkon tohto trestu podmienečne neodložil, pretože podmienečným odsúdením a určením skúšobnej doby by súd obžalovanému znova len umožnil oddialiť zaplatenie dlhu a ako aj ďalšie plnenie základných záväzkov, ktoré má voči svojmu dieťaťu. Na vysvetlenie dôvodnosti účelu takto uloženého trestu súd už len dopĺňa, že v zmysel § 86 Trestného zákona má obžalovaný (na rozdiel od dieťaťa, ktorému nie je poskytované výživné) stále priznané a aj zachované právo dodatočne zaplatiť dlh na výživnom až do doby, kedy sa odvolací súd odoberie na poradu, v dôsledku čoho má aj naďalej reálnu možnosť odvrátiť hrozbu výkonu uloženého trestu a tiež sa tak pričiniť o odstráneniu následku, ktorý svojim protiprávnym konaním spôsobil.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo rozhodnuté tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (Okresný súd Nitra), a to do 15 (pätnásť) dní odo dňa oznámenia rozsudku. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Nitre. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. V písomne podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti
sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy.