Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoPr/14/2017

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: U.. S. Š., I. Y. X, I., zastúpenej advokátkou: Mgr. Romana Paliderová, so sídlom Jégého 19, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská Národná Galéria, so sídlom Riečna 1, Bratislava, zastúpenému: PETKOV & Co s.r.o., so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava, IČO: 50 430 742, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti (čiastočnému) rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. augusta 2017, č.k. 4Cpr/2/2012- 214, v spojení s opravným uznesením zo dňa 08. septembra 2017, č.k. 4Cpr/2/2012-225, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03. augusta 2017, č.k. 4Cpr/2/2012- 214, v spojení s opravným uznesením zo dňa 08. septembra 2017, č.k. 4Cpr/2/2012-225, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým (čiastočným) rozsudkom určil súd prvej inštancie, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 03.01.2012, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 23.01.2012, je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Vychádzal zo zistenia, že na základe pracovnej zmluvy, uzatvorenej dňa 30.09.2010, vznikol medzi žalobkyňou a žalovaným počnúc dňom 01.10.2010, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce, pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 30.09.2013. Súčasťou pracovnej zmluvy bol platový dekrét označený ako návrh osobného platu zo dňa 30.09.2010, v zmysle ktorého bol žalobkyni žalovaným stanovený osobný plat vo výške 1500 eur. Z písomného oznámenia zo dňa 07.09.2011 zistil, že žalovaný ním žalobkyni oznámil, že jej končí pracovný pomer uplynutím doby určitej, dňom 30.09.2011. Listom zo dňa 12.09.2011 žalovaný žalobkyňu informoval o vzniku prekážok výkonu práce na jeho strane ako zamestnávateľa, a to z dôvodu, že žalobkyňa doručovala ďalším zamestnancom kontraproduktívne e-maily a svojím správaním vytvárala stresové prostredie na pracovisku. Oznámil jej preto, že v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce odo dňa 13.09.2011 nemôže vykonávať svoju prácu a z tohto dôvodu ju odmietol pustiť na pracovisko. Listom zo dňa 16.12.2011 žalovaný žalobkyni zaslal oznámenie o úprave jej funkčného platu účinné od 01.01.2012 a listom zo dňa 16.12.2011 jej oznámil, že prekážky výkonu práce na strane zamestnávateľa skončia dňom 30.12.2011 a z uvedeného dôvodu je povinná dostaviť sa dňa 02.01.20112 riadne a včas na pracovisko. Z listu žalovaného zo dňa 03.01.2012 zistil, že žalobkyni oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru, a to z dôvodu, že dňa 02.01.2012 a 03.01.2012 nenastúpila do práce, čo vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z pracovných zmlúv predložených žalovaným (č.l. 154-183) zistil, že ide o pracovné zmluvy zamestnancov žalovaného, s ktorými bol pracovný pomer uzatvorený podľa § 42 Zákonníka práce v spojení s ustanoveniami zákona č. 552/2003 Z.z., pričom všetky tieto zmluvy boli uzatvorené v roku 2010, boli dojednané na dobu určitú v trvaní 1 rok, pričom niektoré zo zmlúv obsahujú číslo zmluvy a niektoré nie. Poukázal tiež na to, že svedkyňa A.. W. E. vo svojej výpovedi uviedla, že pracovala u žalovaného ako vedúca personálneho oddelenia a prijímala žalobkyňu do pracovného pomeru. Poukázala na to, že v pracovnom poriadku,

aj v kolektívnej zmluve, bolo uvedené, že každý nový zamestnanec mal vždy pracovný pomer na 1 rok. Pracovné zmluvy, všetky ktoré vyhotovovala, mali svoje číslo a boli zaevidované v podacom denníku personálneho oddelenia. Keďže v polovici októbra boli vykonané organizačné zmeny, kde sa zlúčilo personálne oddelenie so mzdovým, dostala svedkyňa výpoveď z organizačných dôvodov ku koncu roku 2010. K jednotlivým zmluvám iných zamestnancov žalovaného, ktoré predložil žalovaný na svoju obranu uviedla, že tie bez čísel nevypracovala, vo vzťahu k pracovnej zmluve žalobkyne predloženej žalobkyňou uviedla, že túto nevypracovala z dôvodu, že nemá číslo, tá ktorú vypracovala mala číslo a bola len na rok. Omyl v písaní vylúčila. Výška platu žalobkyne bola okolo 900-1000 eur, viac nemala. Ďalej uviedla, že pracovnú zmluvu žalobkyne nahrávala do systému SOFTI, avšak neskôr sa dozvedela, že do systému boli nahraté iné údaje ako pripravila - týkalo sa to dĺžky doby, na akú bola zmluva uzatvorená a výšky platu. Neskôr v rámci svojej výpovede uviedla, že podpísanú pracovnú zmluvu žalobkyne, ktorú pripravila, nikdy nevidela. K pracovnej zmluve p. A. uviedla, že uvedenú zmluvu nevypracovala a nerobil ju ani nikto, pretože nemá uvedené číslo v ľavom hornom rohu. Poukázal tiež na to, že svedok A.. Z. D. v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cpr/2/2011 uviedol, že pri založení pracovného pomeru strán v spore nebol, pamätal si, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil uplynutím doby uvedenej v pracovnej zmluve, ktorá sa však nenachádzala v pracovnej zložke žalobkyne. Z uvedeného dôvodu žalovaný podal aj trestné oznámenie, ktoré bolo zastavené. Žalobkyňa bola následne z opatrnosti vyzvaná, aby nastúpila do práce dňom 02.01.2012. V uvedený deň sa na pracovisko dostavila, avšak aj napriek výzve do práce nenastúpila a spolu s pani A. opustila budovu. Mal vedomosť o tom, že pre žalobkyňu bolo vytvorené pracovné miesto aj s jej pracovnou náplňou. Na vrátnici bol daný zákaz vstupu žalobkyni do budovy z dôvodu, že sa správala teatrálne, aby nebol rušený pracovný režim ostatných zamestnancov a z dôvodu, že chýbali dokumenty v jej zložke. Svedkyňa U.. W. A. v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cpr/2/2011 uviedla, že od 13.09.2011 mali spolu so žalobkyňou zákaz vstupu do budovy, uvedený zákaz mal vrátnik zapísaný v knihe pokynov. Následne sa spolu so žalobkyňou dňa 02.01.2012 ako zamestnankyne žalovaného dostavili v zmysle jeho výzvy na pracovisko. Zapísali sa do knihy dochádzok. Na vrátnicu žalovaného sa dostavila štatutárna zástupkyňa spolu s dvomi zamestnancami žalovaného, ktorých ona, a ani žalobkyňa nepoznali a bolo im štatutárnou zástupkyňou žalovaného oznámené, že im neumožní vstup na pracovisko a boli obidve požiadané, aby opustili priestory žalovaného. Ďalej uviedla, že žalovaný pre žalobkyňu nemal vytvorené pracovné miesto, a ani vytvorené pracovné podmienky na výkon práce v tom smere, že by žalobkyňu usadil do funkčne zariadenej kancelárie, pričom zamestnanec žalovaného na vrátnici mal v knihe pokynov napísaný pokyn, že žalobkyňa, a aj ona majú zákaz vstupu do pracovných priestorov žalovaného od 13.09.2011 a tento pokyn zrušený nebol ani v deň 02.01.2012. Svedok X. X. v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cpr/2/2011 uviedol, že v septembri 2011, keď chcela ísť žalobkyňa do práce, bola vyvedená aj s pani A. políciou, bol jej zamedzený vstup do jej kancelárie a boli tam vymenené zámky. Rovnako začiatkom januára 2012 neboli žalobkyňa spolu s pani A. vpustené na pracovisko, nakoľko mal príkaz od štatutárnej zástupkyne žalovaného, že keď príde žalobkyňa spolu s pani A.P., tak jej má dať vedieť. Uvedený príkaz splnil. Do átria budovy sa následne dostavila štatutárna zástupkyňa spolu s právnikom A.. D. W. Z. K., ktorý bol riaditeľom ekonomiky. Spolu so štatutárnou zástupkyňou sa dostavila aj G., ktorá vykonávala prácu, ktorú do septembra roku 2011 vykonávala žalobkyňa. Ďalej uviedol, že žalobkyňa a svedkyňa U.. W. A. požiadali štatutárnu zástupkyňu žalovaného, že chcú vykonávať prácu a dožadovali sa, aby im bol umožnený vstup do ich kancelárií, čo im však zo strany zamestnávateľa umožnené nebolo. Svedok vo výpovedi uviedol, že bol priamym svedkom rozhovoru medzi štatutárnou zástupkyňou žalovaného, žalobkyňou a svedkyňou U.. W. A., nakoľko celý rozhovor sa odohrával na prízemí budovy, kde on vykonával prácu informátora. Svedok K. K. v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cpr/2/2012 uviedol, že u žalovaného pracoval na pozícii ekonomického riaditeľa. Uviedol, že bol prítomný pri tom ako bola doručovaná výpoveď inej zamestnankyni žalovaného - pani A., ktorá podľa jeho vedomostí výpoveď neprevzala, bolo to dňa 02.01.2012. Bola tam prítomná aj žalobkyňa p. Š., ktorej pani A. povedal, aby išli na ministerstvo. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa U.. M. G. v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cpr/2/2012. 2. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci posúdil spor po právnej stránke podľa § 1 ods.1,4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, článku 5, § 3 ods.1, § 41 ods. 1, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1,2,4, § 47 ods. 1, § 48 ods. 1,2, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b/, § 68 ods. 2, 4 a § 70 Zákonníka práce, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Poukázal na to, že medzi stranami bol sporný obsah uzavretej pracovnej zmluvy v tom smere, na akú dobu bol pracovný pomer medzi stranami v spore založený. Žalobkyňa súdu predložila písomnú pracovnú zmluvu uzavretú so žalovaným dňa 30.09.2010, z obsahu ktorej vyplýva, že pracovný pomer bol medzi stranami v spore

dohodnutý na dobu určitú do 30.09.2013. Žalovaný spochybnil obsah predloženej pracovnej zmluvy v tom smere, že mal za to, že so žalobkyňou bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú iba do dňa 30.09.2011, a nie do dňa 30.09.2013, ktorý je uvedeným dňom v písomnej pracovnej zmluve predloženej žalobkyňou v konaní. Žalovaný pritom spochybnil pravosť žalobkyňou predloženej pracovnej zmluvy. Poukázal na to, že , a ani iný právny predpis nevylučuje rozviazanie pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi. Jednotlivé právne úkony je súd povinný posudzovať samostatne, keďže aj samostatne nastávali ich účinky. Ak skončil pracovný pomer na základe skoršieho právneho úkonu, má to za následok, že neskorší právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru sa neuplatní (aj keby bol inak platný) ako dôvod zániku tohto pracovného vzťahu. Neskorší neplatný právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru nemôže spôsobiť ani pokračovania pracovného pomeru (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/125/2007). V prvom rade sa preto zaoberal otázkou, či pracovný pomer skončil právnou udalosťou - uplynutím doby, resp. či pracovný pomer v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.01.2012 v skutočnosti trval. Ak by totiž pracovný pomer skončil uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, skúmanie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.01.2012 by bolo nadbytočné, a ani jeho prípadná neplatnosť nemôže spôsobiť pokračovanie pracovného pomeru. Konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný so žalobkyňou uzavreli dňa 30.09.2010 pracovnú zmluvu podľa ustanovenia § 42 Zákonníka práce a zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, avšak v rozpore so znením ustanovenia § 48 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú v trvaní troch rokov do dňa 30.09.2013, hoci podľa citovaného ustanovenia Zákonníka práce pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Uvedený nedostatok však nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, a má v zmysle ust. § 48 ods. 1 Zákonníka práce za následok, že pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas. Pracovný pomer založený stranami v spore pracovnou zmluvou predloženou žalobkyňou v konaní považoval preto za pracovný pomer na dohodnutý na neurčitý čas, nakoľko nie je možné pracovný pomer dohodnúť na obdobie troch rokov, iba na dobu najdlhšie dvoch rokov. Žalovaný v konaní nepredložil pracovnú zmluvu, v zmysle ktorej mal za to, že so žalobkyňou uzavrel pracovný pomer na dobu určitú do dňa 30.09.2011. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pracovný pomer medzi stranami v spore trval v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.01.2012 žalobkyni, nakoľko pracovný pomer bol v zmysle ustanovenia § 48 Zákonníka práce uzavretý na čas neurčitý. Žalovaný síce listom zo dňa 07.09.2011 oznámil žalobkyni ukončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú, avšak v predmetnom oznámení uviedol, že jej pracovný pomer končí dňa 30.09.2011 z dôvodu uplynutia dohodnutej doby, počas ktorej mal pracovný pomer založený pracovnou zmluvou skončiť. Dátum 30.09.2011, ako dátum kedy mal skončiť pracovný pomer žalobkyni u žalovaného nie je uvedený v pracovnej zmluve uzavretej stranami sporu dňa 30.09.2010. Týmto dňom by musel byť uvedený deň 30.09.2013, ktorý bol, tak ako súd uviedol vyššie v rozpore so Zákonníkom práce. V nadväznosti na obranu žalovaného, že skutkovo obdobná vec vo vzťahu k U.. W. A. bola na prvoinštančnom súde zamietnutá uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cpr/2/2012, na ktoré odkazuje žalovaný, na svoju obranu predložil aspoň fotokópiu pracovnej zmluvy U.. W. A. s ním tvrdeným dojednaním doby určitej na jeden rok. V prejednávanej veci však počas konania nepredložil súdu listinný dôkaz, a to pracovnú zmluvu uzavretú so žalobkyňou s obsahom žalovaným tvrdeným, t.j. takú, kde by bola doba určitá dojednaná na jeden rok, a to ani vo fotokópii. Navyše svedkyňa E. vo svojej výpovedi uviedla, že pracovnú zmluvu žalobkyne, ktorú pripravila, podpísanú nikdy nevidela a tá čo pripravila, bola odlišná od tej, ktorá bola predložená žalobkyňou. Uviedol tiež, že zmluva U.. A., na ktorú poukazuje, bola ním navrhnutou svedkyňu, pani E., spochybnená, keď uviedla, že uvedenú zmluvu nikdy nevypracovala ani ona ani nik iný, rovnako ako uvedená svedkyňa spochybnila viaceré zo zmlúv predložených žalovaným. K žalovaným predloženým pracovným zmluvám konštatoval, že uvedené pracovné zmluvy sa týkali zamestnancov žalovaného odlišných od žalobkyne, navyše časť z nich bola spochybnená samotnou svedkyňou žalovaného a označená za zmluvy, ktoré nikdy neboli u žalovaného vyhotovené. Vzhľadom na uvedené pristúpil k skúmaniu platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 03.01.2012 a nakoľko mal z výsluchu žalobkyne a svedkyne U.. W. A. na pojednávaní vo veci 10Cpr/2/2011 preukázané, že sa spolu so žalobkyňou dňa 02.01.2012 ako zamestnankyne žalovaného dostavili v zmysle jeho výzvy na pracovisko, zapísali sa do knihy dochádzok, avšak im bolo oznámené, že im nebude umožnený vstup na pracovisko, a to za stavu, keď žalovaný pre žalobkyňu nemal vytvorené pracovné miesto, a ani pracovné podmienky na výkon práce v tom smere, že by žalobkyňu usadil do funkčne zariadenej kancelárie, pričom mala zákaz vstupu do pracovných priestorov žalovaného od 13.09.2011 a tento pokyn zrušený nebol ani v deň 02.01.2012 a žalovaný jej nevytvoril pracovné miesto, dospel k záveru, že len samotná skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobkyni list zo dňa 16.12.2011, ktorým ju vyzvala na nastúpenie do práce od 02.01.2012 z dôvodu, že pominuli prekážky v práci na strane

zamestnávateľa, ešte nepreukazuje, že tieto prekážky aj skutočne pominuli a žalovaný počnúc dňom 02.01.2012 mohol žalobkyni riadne prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou, a preto zo strany žalobkyňa nedošlo k závažnému porušenia pracovnej disciplíny, z ktorého dôvodu je predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.01.2012 neplatné a jej pracovný pomer naďalej trvá. Poukázal však na to, že rozhodol iba čiastočným rozsudkom, nepokryl celý rozsah návrhu žalobkyne, o ktorom v časti požadovanej náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom rovnako rozhodne aj o späťvzatej časti návrhu a náhrade trov konania. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie súd nezákonne a svojvoľne vyhodnotil dôkazy vykonané v rámci súdneho konania, čím následne dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorých dôsledkom je aj nesprávne právne posúdenie merita veci. Za nesprávne označil závery súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že pracovný pomer žalobkyne bol v rozpore so Zákonníkom práce dojednaný na dobu troch rokov, a preto sa považuje za pracovný pomer na dobu neurčitú, avšak zároveň vychádzal z toho, že žalobkyni odo dňa 02.01.2012 neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy, nevytváral jej vhodné pracovné podmienky a nemal pre ňu vytvorené miesto. Uvedené skutočnosti nevyplývajú z vykonaných dôkazov, ktoré súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, pričom nevzal do úvahy, že je zvláštne, že sa stratili pracovné zmluvy zamestnankýň (žalobkyňa a svedkyňa A.P.), ktoré proti nemu vedú súdne spory a ktoré v rámci svojho pracovného zaradenia mali k týmto zmluvám prístup, pričom všetky ním predložené zmluvy boli v súlade s jeho pracovným poriadkom uzatvorené na jeden rok, a to, že zmluva žalobkyne nebola odlišná, potvrdila nielen jeho generálna riaditeľka, ale aj svedkyňa E. a nepriamo táto skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedka F.. Za stavu, keď nedisponuje originálom ani fotokópiou pracovnej zmluvy, ktorá bola so žalobkyňou skutočne uzatvorená (na dobu 1 rok), potom nie je na mieste argumentácia súdu prvej inštancie, že nepredložil ani len fotokópiu pracovnej zmluvy. Riadne totiž spochybnil pravosť a pravdivosť fotokópie pracovnej zmluvy, ktorú do konania predložila žalobkyňa, a ktorá je iba súkromnou listinou, pri ktorej stačí popretie jej pravosti alebo správnosti druhou stranou sporu, a ak k tomu dôjde, dôkazné bremeno pravosti alebo pravdivosti listiny zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako dôkaz, teda v danom prípade žalobkyňa. Naviac, ucelená reťaz nepriamych dôkazov, ktoré do konania vniesol vo svojom súhrne preukazuje, že jeho tvrdenie o tom, že so žalobkyňou uzatvoril pracovnú zmluvu na dobu určitú v trvaní jedného roka, je pravdivá. Namietal tiež, že za relevantný dôkaz o jeho nemožnosti, či neschopnosti prideľovať odo dňa 02.01.2012 žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy a vytvárať jej vhodné pracovné podmienky, nie je možné označiť výpoveď svedka X. ani svedkyne A., Navyše, v konaní nebolo sporné, že žalobkyni riadne doručil v závere roka 2011 prípis, ktorým jej oznámil, že pominuli dôvody prekážok výkonu práce na strane zamestnávateľa a vyzval ju, aby dňom 02.01.2012 riadne nastúpila do práce. Uvedený listinný dôkaz potom nepochybne dostatočným spôsobom preukazuje, že očakával, že žalobkyňa sa do miesta výkonu práce dňom 02.01.2012 vráti a bude osobne vykonávať prácu, ktorá jej mala byť žalovaným ako zamestnávateľom prideľovaná v súlade so Zákonníkom práce. Ak mu súd prvej inštancie vytýka v rozsudku, že následne listinnými dôkazmi nepreukázal, že žalobkyňa mohla vykonávať svoju prácu, koná tak nad rámec zákona a nad rámec jeho povinností ako zamestnávateľa, vyplývajúcich mu zo Zákonníka práce, nakoľko momentom doručenia výzvy, aby dňa 02.01.2012 žalobkyňa nastúpila do práce, malo byť jasné, že ako zamestnávateľ očakáva, že žalobkyňa dňom 02.01.2012 začne riadne vykonávať svoju prácu podľa pracovnej zmluvy. To, že žalobkyňa dňa 02.01.2012 bez právneho dôvodu a bez ospravedlnenia odišla z pracoviska, a ani dňa 03.01.2012 sa na pracovisko nedostavila, pričom svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neospravedlnila, založilo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z uvedených dôvodov žiadal podanému odvolaniu vyhovieť. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného označila podané odvolanie za nedôvodné, nakoľko súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vykonal potrebné dokazovanie listinami a výsluchom strán sporu. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie napadnutým čiastočným rozsudkom vyhovel podanej žalobe, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 03.01.2012, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa

23.01.2012, je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Po skutkovej stránke vychádzal z obsahu pracovnej zmluvy predloženej žalobkyňou, na základe ktorej dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru dohodnutú v pracovnej zmluve v rozpore s ust. § 48 ods. 2 Zákonníka práce na dobu troch rokov pracovný pomer žalobkyne v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru naďalej trval, keď daný pracovný pomer treba považovať za pracovný pomer na dobu neurčitú. Vo vzťahu k samotnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 23.01.2012 dospel k záveru, že toto je neplatné, nakoľko sa žalobkyňa nedopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, spočívajúceho v neospravedlnenom nenastúpením do práce, ktoré bolo dôvodom skončenia pracovného pomeru, keď žalovaný jej neumožnil vstup na pracovisko, nemal pre ňu vytvorené pracovné miesto, ani pracovné podmienky na výkon práce v tom smere, že by ju usadil do funkčne zariadenej kancelárie, nevytvoril jej pracovné miesto, pričom samotná skutočnosť, že žalovaný jej zaslal list zo dňa 16.12.2011, ktorým ju vyzval na nastúpenie do práce od 02.01.2012 z dôvodu, že pominuli prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ešte nepreukazuje, že tieto prekážky aj skutočne pominuli a žalovaný počnúc dňom 02.01.2012 mohol žalobkyni riadne prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou. 7. Odvolací súd však dospel k záveru, že skutkové závery súdu prvej inštancie ohľadom obsahu pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami, pokiaľ ide o dobu trvania pracovného pomeru žalobkyne dohodnutú v pracovnej zmluve uzavretej medzi stranami (ktorej samotné uzavretie nebolo sporné), avšak i pokiaľ ide o schopnosť, či pripravenosť žalovaného prideľovať žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy, nemôžu obstáť. V odôvodnení napadnutého rozsudku totiž súd prvej inštancie síce poukázal na obsah jednotlivých dôkazov z ktorých vychádzal pri ustálení skutkového stavu veci významného pre rozhodnutie, avšak tieto riadne a úplne nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti ani z hľadiska ich pravdivosti a významu pre rozhodnutie, a to za stavu, keď obsah z iných vykonaných dôkazov, na ktoré však prvoinštančný opomenul poukázať, zakladá závažné pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie, dokonca môžu nasvedčovať i pravdivosti tvrdení žalovaného. Dôvodne v tejto súvislosti žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že k záveru o dojednaní pracovného pomeru na dobu troch rokov nemožno dospieť bez toho, aby sa súd celkom jednoznačne vysporiadal so skutočnosťou; vyplývajúcou z iných dôkazov, ktorá naviac nebola medzi stranami ani sporná; že všetky ostatné pracovné zmluvy boli s novými zamestnancami (ako bola i žalobkyňa) uzatvárané na dobu jedného roka, pričom podľa vyjadrenia svedkyne E. ani pracovná zmluva žalobkyne nebola iná. Rovnako je opodstatnená námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď žalobkyňou predloženú pracovnú zmluvu napriek jeho námietkam a nejasným okolnostiam tvrdenej straty jej originálu nevyhodnotil z hľadiska jej hodnovernosti, a to napriek tomu, že ak protistrana poprie pravosť súkromnej listiny, dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať jej pravosť a hodnovernosť zaťažuje toho, kto z danej listiny vyvodzuje priaznivé následky, teda v danom prípade žalobkyňu. Na druhej strane, pokiaľ ide preukázanie pripravenosti žalovaného prideľovať žalobkyni prácu v súlade s jej pracovnou zmluvou, súd prvej inštancie vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena zo strany žalovaného nesprávne poukazuje na to, že len samotná skutočnosť, že žalovaný zaslal žalobkyni list zo dňa 16.12.2011, ktorým ju vyzvala na nastúpenie do práce od 02.01.2012 z dôvodu, že pominuli prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ešte nepreukazuje, že tieto prekážky aj skutočne pominuli a žalovaný počnúc dňom 02.01.2012 mohol žalobkyni riadne prideľovať prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Za stavu, keď žalovaný žalobkyňu písomne vyzval na opätovný nástup do práce (čo nebolo v konaní sporné) totiž možno dôvodne a logicky predpokladať, že po nástupe do práce by jej prácu skutočne prideľoval, a za toho stavu nemožno od neho vyžadovať, aby v konaní preukazoval, že mal pre žalobkyňu pripravenú kanceláriu, pracovné pomôcky, a pod., s tým, že iba v prípade preukázania zabezpečenia všetkého dostupného materiálneho vybavenia by uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k otázke jeho pripravenosti riadne prideľovať žalobkyni prácu. Naviac však v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že splnenie povinnosti zamestnanca riadne sa dostaviť do práce nie je podmienené zabezpečením primeraných pracovných podmienok, či pomôcok. 8. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, avšak i vtedy, ak celkom opomenie zohľadniť skutočnosti, ktoré vyplynuli z iných dôkazov, než sú tie, na ktorých súd založil svoje skutkové závery. Zároveň však, ak súd vyhodnotí dôkazy bez toho, aby v odôvodnení rozsudku ohľadne každého z rozhodujúcich dôkazných prostriedkov uviedol, čo z neho zistil a daný dôkaz (ak je to potrebné) vyhodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, ide o tzv. súhrnné skutkové zistenie, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku, ktorá má za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

9. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd; v nadväznosti na obsah podaného odvolania; k záveru, že postupom súdu prvej inštancie bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, keď prvoinštančný súd svoje (súhrnné) skutkové zistenia oprel iba o časť vykonaných dôkazov, bez toho, aby tieto riadne vyhodnotil pri zohľadnení ďalších dôkazov, ktoré mohli viesť aj k iných skutkovým záverom, pričom takéto zohľadnenie a vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov absentuje aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. 10. Súd prvej inštancie tak v preskúmavanej veci svojím nesprávnym procesným postupom, ktorý mohol ovplyvniť výsledok sporu, porušil procesné práva žalovaného v takej miere, že zasiahol do jeho práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by za tohto stavu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť všetkých skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti nových skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel. Posúdenie podstaty veci po skutkovej i právnej stránke v rámci dvojinštančného súdneho konania je v tomto prípade vzhľadom na okolnosti veci súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie práva na spravodlivý proces oboch strán sporu možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 11. Odvolací súd preto napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.), v ktorom spor riadne prejedná, vysporiada sa so všetkými vykonanými dôkazmi, tieto náležite vyhodnotí, a to aj so zreteľom na námietky žalovaného prednesené v priebehu konania. Po opätovnom vyhodnotení a náležitom zohľadnení všetkých vykonaných dôkazov, a to jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, logickej nadväznosti a významu pre rozhodnutie v spore i dôkaznej hodnoty, opätovne ustáli skutkový stav veci, na základe ktorého meritórne posúdi po právnej stránke vecnú opodstatnenosť podanej žaloby, vychádzajúc v prvom rade z posúdenia otázky trvania pracovného pomeru žalobkyne a prípadne aj z hľadiska splnenia predpokladov platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa zo dňa 03.01.2012 a opätovne rozhodne vo veci samej. 12. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).