Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_19Co-43-2018.pdf
PDF · 108.24 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/43/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, IČO: 47232480, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava proti žalovanému: Y. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/ XX, XXX XX N., o zaplatenie 420,68 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 19Csp/210/2016-17 zo dňa 07.12.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania.
Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 105,16 eur a úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 eur, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 420,68 eur spolu s úhradou poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 eur a žiadal náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je verojnoprávna inštitúcia zriadená na základe zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. Žalovaný je platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska, a to vo výške 4,64 eur mesačne podľa § 6 ods. 1 v spojení s § 7 citovaného zákona. Žalovaný nezaplatil úhradu za obdobie od 01.04.2008 do 30.06.2015. Žalovaná suma nebola uhradená žalovaným ani na základe výzvy od žalobcu. Žalovaná suma predstavuje istinu vo výške 403,68 eur, pokutu vo výške 17 eur a za zaplatené poštové sadzby vo výške 1,40 eur. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s listinnými dôkazmi zistil, že žalovaný je platiteľom úhrady za služby verejnosti v zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. a uvedenú úhradu mal platiť vo výške 4,64 eur mesačne. Z Oznámenia o kontrole platenia úhrady zistil, že bolo kontrolované odberné miesto elektriny: A. XX, N. s tým, že odberateľom elektriny je žalovaný a to od 16.01.2008. V rámci tohto oznámenia bolo žalovanému oznámené, že od júla 2015 mu budú účtovať úhradu v zmysle zákona vo výške 4,64 eur mesačne. Súd z Prehľadu predpisov a platieb zistil, že žalovaný neplatil úhradu za obdobie od 01.04.2008 - 30.11.2016 v celkovej výške 409,72 eur. Podľa Potvrdenia tarifnej ceny za úradnú zásielku zo strany Slovenskej pošty, a.s. v období 01.01.2016 - 30.09.2016 bola cena za l ks 1,40 eur.
3. Súd prvej inštancie citujúc ustanovenia § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1; § 7 ods. 1, 2; § 10 ods. 1 až 3 a 5 zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska; § 52, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z o ochrane spotrebiteľa vyhodnotil vzťah medzi žalobcom ako poskytovateľom služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania a žalovaným ako fyzickou osobou, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome na základe zmluvy o dodávke elektriny, podľa ktorej dodávateľ elektriny zabezpečuje odberateľovi elektriny do odberného miesta dodávku elektriny, distribúciu elektriny do odberného miesta odberateľa vrátane súvisiacich služieb a odberateľ elektriny platí dodávateľovi elektriny cenu za dodanú elektrinu a za distribúciu elektriny a súvisiace služby ako vzťah spotrebiteľský.
4. Prvoinštančný súd poukázal na § 101 OZ s konštatovaním, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa nasledujúceho po zročnosti každej jednej neuhradenej mesačnej úhrady, a teda odo dňa 01.05.2008, 01.06.2008, 01.07.2008, 01.08.2008, 01.09.2008, 01.10.2008, 01.11.2008, 01.12.2008, 01.01.2009, 01.02.2009, 01.03.2009, 01.04.2009, 01.05.2009, 01.06.2009, 01.07.2009, 01.08.2009, 01.09.2009, 01.10.2009, 01.11.2009, 01.12.2009, 01.01.2010, 01.02.2010, 01.03.2010, 01.04.2010, 01.05.2010, 01.06.2010, 01.07.2010, 01.08.2010, 01.09.2010, 01.10.2010, 01.11.2010, 01.12.2010, 01.01.2011, 01.02.2011, 01.03.2011, 01.04.2011, 01.05.2011, 01.06.2011, 01.07.2011, 01.08.2011, 01.09.2011, 01.10.2011, 01.11.2011, 01.12.2011, 01.01.2012, 01.02.2012, 01.03.2012, 01.04.2012, 01.05.2012, 01.06.2012, 01.07.2012, 01.08.2012, 01.09.2012, 01.10.2012, 01.11.2012, 01.12.2012, 01.01.2013, 01.02.2013, 01.03.2013, 01.04.2013, 01.05.2013, 01.06.2013, 01.07.2013, 01.08.2013, 01.09.2013, 01.10.2013, 01.11.2013, 01.12.2013. V rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby žalobca svoje právo mohol uplatniť na súde do 01.05.2011, 01.06.2011, 01.07.2011, 01.08.2011, 01.09.2011, 01.10.2011, 01.11.2011, 01.12.2011, 01.01.2012, 01.02.2012, 01.03.2012, 01.04.2012, 01.05.2012, 01.06.2012, 01.07.2012, 01.08.2012, 01.09.2012, 01.10.2012, 01.11.2012, 01.12.2012, 01.01.2013, 01.02.2013, 01.03.2013, 01.04.2013, 01.05.2013, 01.06.2013, 01.07.2013, 01.08.2013, 01.09.2013, 01.10.2013, 01.11.2013, 01.12.2013, 01.01.2014, 01.02.2014, 01.03.2014, 01.04.2014, 01.05.2014, 01.06.2014, 01.07.2014, 01.08.2014, 01.09.2014, 01.10.2014, 01.11.2014, 01.12.2014, 01.01.2015, 01.02.2015, 01.03.2015, 01.04.2015, 01.05.2015, 01.06.2015, 01.07.2015, 01.08.2015, 01.09.2015, 01.10.2015, 01.11.2015, 01.12.2015, 01.01.2016, 01.02.2016, 01.03.2016, 01.04.2016, 01.05.2016, 01.06.2016, 01.07.2016, 01.08.2016, 01.09.2016, 01.10.2016, 01.11.2016, 01.12.2016, čo však neurobil. Žalobca podal žalobu na súd až 27.12.2016, a teda v zmysle § 101 úhrady, ktoré žalovaný do uvedeného dátumu neuhradil, sú premlčané (68 x 4,64 Eur v celkovej sume 315,52 Eur), a preto súd s prihliadnutím na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov o ochrane spotrebiteľa (podľa ktorého súd na premlčanie nároku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada ex offo a to bez ohľadu na to, kedy bola zmluva uzavretá, prioritným je deň podania návrhu na súd), žalobu v časti o zaplatenie premlčaných úhrad zamietol. Pokiaľ ide o nárok za zvyšné, nepremlčané úhrady, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 88,16 Eur, ktorá pozostáva z dlhu žalovaného za žalované obdobie od 01.12.2013 - 30.06.2015 a výška dlhu je súčinom počtu mesiacov v žalovanom období a sadzby úhrady vo výške 4,64 Eur. Zároveň súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie pokuty vo výške 17 Eur v zmysle § 10 ods. 3 vyššie uvedeného zákona a na úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,40 Eur, pričom žalobca preukázal aj výšku tejto úhrady.
5. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a v konaní v rozsahu 50 % úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo mu preukázateľne trovy nevznikli, ani zo spisu mu žiadne nevyplývajú.
6. Proti uvedenému rozsudku, a to čo do výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. V odvolaní tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne nárok žalobcu posúdil ako nárok zo spotrebiteľskej zmluvy tvrdiac, že on nie je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS vyplývajú priamo zo zákona č. 340/2012 a nie zo spotrebiteľskej či inej zmluvy. Platitelia sú povinní túto úhradu platiť bez ohľadu na to, či služby žalobcu využívajú alebo nie. Je preto vylúčené, aby v predmetnej veci išlo o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom v zmysle § 390 CSP, lebo žalobca tu nevystupuje ako dodávateľ. Poukázal na § § 3 a 5 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska so záverom, že sa odlišuje od komerčných vysielateľov. V zmysle § 19 ods. 6 citovaného
zákona žalobca nemôže verejné prostriedky, t. j. príjmy z úhrad za služby verejnosti, ktorých zaplatenie je predmetom tohto konania, používať na podnikateľskú činnosť. Rovnako namietal aplikáciu ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa tiež z dôvodu, že nárok žalobcu nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, ale priamo zo Zákona o úhradách, preto nebolo možné prihliadnuť na premlčanie. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku premlčania. V zákone je stanovený presný postup v prípade nezaplatenia úhrad, a to tak, že v 30 dňovej lehote uvedenej vo výzve platiteľ môže dobrovoľne zaplatiť úhrady, poštovné sadzby a pokutu. Až márnym uplynutím uvedenej lehoty je možné všetky tri nároky uplatniť na príslušnom súde. V zmysle § 101 OZ momentom rozhodujúcim pre začatie plynutia premlčacej doby je deň nasledujúci po uplynutí 30 dňovej lehoty po doručení výzvy. Splatnosť úhrad aj napriek zneniu § 7 Zákona o úhradách nastane až po márnom uplynutí 30 dňovej lehoty od doručenia výzvy na zaplatenie. Výzva bola žalovanému doručená 31.05.2016, preto 30 dňová lehota uplynula 30.06.2016. Podľa žalobcu momentom zrodu žaloby je preto deň 01.07.2016, kedy začala plynúť premlčacia doba ohľadom nároku žalobcu. Preto žiadna časť nároku žalobcu nie je premlčaná, a keďže nejde o spotrebiteľský spor, nie je naň možné aplikovať § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa.
7. Odvolateľ ďalej namietal porušenie práva na spravodlivý súdny proces s poukazom aj na nález Ústavného súdu SR z 18.04.2013, sp. zn. II.ÚS/249/2012, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie spor považoval za spotrebiteľský v zmysle § 290 CSP, čím zvýhodnil druhú stranu a porušil princíp rovností zbraní. Súd nerozhodol aplikujúc § 299 ods. 1 CSP, aj keď sa žalovaný k žalobe nevyjadril, hoci na to boli splnené podmienky. Vo veci ani nenariadil pojednávanie, preto nebola splnená ani podmienka v zmysle § 177 ods. 1 CSP. Nebola mu daná možnosť vysvetliť, že spor nie je spotrebiteľským sporom a aplikácia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nie je možná. Žalobca sa o aplikácii uvedeného ustanovenia dozvedel až z odôvodnenia rozsudku, preto považuje rozsudok za prekvapivý. V zmysle § 138 CSP, ak chcel na nárok aplikovať § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, mal žalobcu vyzvať na späťvzatie žaloby v časti, v ktorej žalobu považoval za nedôvodnú, teda premlčanú. Preto k aplikácii uvedeného ustanovenia sa môže prvýkrát vyjadriť až v odvolaní proti rozsudku.
8. Žalobca namietal tiež nedostatočné odôvodnenie rozsudku s tým, že v ods. 17 odôvodnenia rozsudku posúdil spor ako spotrebiteľský bez náležitého vysvetlenia. Podľa odvolateľa však o spotrebiteľský vzťah v predmetnej veci nejde. S poukazom na článok 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý podľa neho je arbitrárny a neprehľadný. Vyslovil presvedčenie, že takýto, extrémne nedostatočne odôvodnený rozsudok, žalobcovi znemožňuje vykonávať jeho práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, prípadne nedostatočné odôvodnenie rozsudku predstavuje inú vadu konania. Navrhol preto odvolaniu vyhovieť, zmeniť rozsudok tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a zaviaže žalovaného na náhradu všetkých trov konania, prípadne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že nesúhlasí so zapletením sumy 420,68 eur s prísl. Uviedol, že nevedel, že má uhrádzať takýto poplatok. Je človek nevzdelaný a uvedená suma je preňho likvidačná. Ak bude musieť sumu uhradiť, žiada to formou mesačných splátok po 50 eur.
10. K vyjadreniu žalovaného žalobca zaujal stanovisko, v ktorom uviedol, že v plnom rozsahu trvá na svojich tvrdeniach v odvolaní. Ohľadom žiadosti žalovaného o dohodnutie splátkového kalendára necháva súdu na zváženie aplikáciu § 232 ods. 4 CSP.
11. Ďalšie repliky strán sporu do spisu predložené neboli.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia ústneho pojednávania ( § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 22.06.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie čo do zamietavého výroku a výroku o trovách konania, na ktoré poukazuje v zmysle
§ 387 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.
14. Z právnych predpisov, citovaných súdom prvej inštancie predovšetkým z ustanovení zákona č. 340/2012 Z. z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov je možné jednoznačne konštatovať, že právo žalobcu na úhradu za služby verejnosti s jej príslušenstvom vyplývajú z citovanej právnej úpravy. Spornou však ostala otázka, či predmetný nárok je možné považovať za nárok, ktorý je nutné posúdiť ako nárok vyplývajúci zo spotrebiteľského vzťahu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter je možné vyvodiť už aj z toho, že vymáhané poplatky súvisia s uzavretou zmluvou o dodávke elektrickej energie, čo v prípade, že táto je odoberaná spotrebiteľom, je potrebné uvedené vyhodnotiť tak, že aj poskytnutie služby RTVS je službou spotrebiteľskou. Na uvedenom nemôže zmeniť nič ani to, že takýto vzťah nemá zmluvný charakter, ale vyplýva priamo zo zákona. V tejto súvislosti odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namieta spotrebiteľský charakter predmetného vzťahu s poukazom na neexistenciu spotrebiteľskej zmluvy za nedôvodnú. Odvolací súd totiž má za to, že aj legislatívne usporiadanie vzájomných vzťahov medzi žalobcom a širokou spotrebiteľskou verejnosťou je v podstate podmienené existenciou zmluvy o dodávke elektrickej energie. Pritom je potrebné zdôrazniť, že spotrebiteľský vzťah nevzniká napríklad až porušením práva, ale už vznikom vzťahu ako takým. Je preto možné jednoznačne konštatovať, že právny vzťah, na základe ktorého je poskytovaná služba širokej nepodnikateľskej verejnosti má zmluvný základ s prihliadnutím na zmluvu o dodávke elektrickej energie, a to aj so všetkými jej súvisiacimi vzťahmi. Takýmto súvisiacim vzťahom je aj vzťah k verejnoprávnej inštitúcii
- žalobcovi v predmetnom spore. Aj z ustanovenia § 290 CSP vyplýva, že za spotrebiteľský spor je potrebné považovať spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Predmetný vzťah preto odvolací súd posúdil ako súvisiaci vzťah so spotrebiteľskou zmluvou. Iný výklad, podľa ktorého RTVS nemá postavenie dodávateľa, by bol popretím judikatúry Súdneho dvora EÚ, týkajúcej sa pomenovania dodávateľa pri poskytovaní služieb verejnoprávnymi korporáciami ( pozri napr. rozhodnutie C-147/16 ).
15. Je potrebné poukázať aj na to, že Súdny dvor opakovane judikoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení Smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať tak, že do jej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného záujmu. Súdny dvor EÚ teda vyslovil, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca Smernice 2005/29/ES, z čoho možno usúdiť, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť aj iných smerníc, z ktorých vyplýva povinnosť dodržiavať pravidlá, napr. čo sa týka odbornej starostlivosti, a to aj vo vzťahu k subjektom povinným platiť úhrady v prospech nich. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Smernicu Rady 93/13/ES, dopadajúcu aj na služby verejného charakteru.
16. Odvolací súd preto má za to, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu a správne vyhodnotil aj premlčanie. K odvolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania odvolací súd uvádza, že v žiadnom prípade nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že 3 ročná premlčacia doba by mala začať plynúť až po márnom uplynutí 30 dňovej lehoty, poskytnutej žalovanému vo výzve na úhradu nezaplatených súm. Ak by súd pripustil takýto výklad, došlo by k situácii, že žalobca by začiatok plynutia premlčacej doby mohol posúvať na neurčité obdobie, závislé od zaslania výzvy neplatičovi. Takýto výklad vzhľadom na charakter inštitútu premlčania práva nie je prípustný. Ak úhrada sa platí mesačne za príslušný kalendárny mesiac a je nutné ju zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca v zmysle § 7 ods. 1, 2 zákona č. 340/2012 Z. z. premlčanie je nutné začať počítať od prvého dňom ďalšieho mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, v ktorom úhrada nebola zrealizovaná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobca mohol výzvy na úhradu dlžných súm zasielať za obdobia od 01.04.2008 do 01.12.2013 v podstate každý nasledujúci mesiac po neuhradení toho - ktorého mesačného poplatku. Ak takúto výzvu zaslal až 29.04.2016, nemohla byť súdom žalobcovi poskytnutá ochrana podľa jeho prepočtov. Nie je možné totiž tolerovať oddiaľovanie splatnosti doručením jednoduchej výzvy až po dlhých rokoch. K aplikácii ust. § 5b z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa odvolací súd uvádza, že uvedené ustanovenie bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie v tomto spore platné a účinné, a preto v záujme právnej istoty v čase rozhodovania odvolacím súdom nebolo možné prihliadať na to, že jeho použitie teraz už nie je možné.
17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd preto mal za to, že súd prvej inštancie správne posúdil premlčaný nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za obdobie od 01.04.2008 do 01.12.2013.
18. K ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia žalobcu, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces odvolací súd uvádza, že ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 273 CSP rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keďže žalovaná sa k podanej žalobe nevyjadrila, je treba uviesť, že z uvedeného ustanovenia iba vyplýva, že súd môže, čo znamená, že nemusí aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie, ak sú splnené ďalšie zákonné podmienky. Ak súd prvej inštancie nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie, neporušil žiadnu svoju povinnosť, keďže mu zákon takúto povinnosť neukladá, iba mu dáva takúto možnosť. Rovnako ako nedôvodné tvrdenie odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 297 písm. b) CSP. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaný žiadne tvrdenie uvedené v žalobe nerozporoval, čo sa týka úhrad tieto vyplývajú zo zákona, preto skutkové tvrdenia neboli sporné a hodnota sporu neprevýšila 2.000 eur. CSP tak súdu prvej inštancie umožnil rozhodnúť takýto drobný spor aj bez nariadenia pojednávania, čo súd prvej inštancie aj náležite využil a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Rovnako ako nedôvodné námietky je nutné vyhodnotiť tvrdenia žalobcu o nedodržanie postupu podľa § 138 CSP, keď svoje námietky ohľadom posúdenia nároku žalobcu ako spotrebiteľského a námietky týkajúce sa premlčania mohol namietať až v odvolaní. Aj tieto námietky odvolací súd považuje za nedôvodné. Podľa odvolacieho súdu išlo o procesnú chybu nemajúcu za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca svoje argumenty mohol a napokon aj vyjadril v odvolaní, čo je v súlade aj s článkom 6 Dohovoru.
19. Nie je možné súhlasiť ani s ďalším tvrdení žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a že je arbitrárne. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné jednoznačne ustáliť, akými úvahami sa súd prvej inštancie pri rozhodovaní v predmetnej veci riadil, ako právne vec posúdil a z čoho vyvodil závery, na základe ktorých vo veci rozhodol. Je správne tvrdenie odvolateľa, že Ústavný súd SR v rozhodnutiach sp. zn. IV.ÚS/115/03 aj sp. zn. III.ÚS/209/04 vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy, článku 6 ods. 1 Dohovoru, aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takémuto uplatneniu. No všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu ( viď napr. rozhodnutie sp. zn. I.ÚS/241/07 ). Pritom právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi ( viď rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS/50/04 ).
20. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v odvolaní napadnutom zamietavom výroku správne rozhodol, preto bol tento výrok odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený, a to postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, a to spolu aj so súvisiacim výrokom o trovách konania, ktorý odvolací súd rovnako považuje za vecne správny.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté odvolacím súdom postupom podľa § 255 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, ani zo spisu mu vznik trov odvolacieho konania nevyplýva. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Bolo preto odvolacím súdom vyslovené, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
22. Keďže odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 105,16 eur a úhradu poštových sadzieb vo výške 1,40 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, rozsudok v uvedenej časti nadobudol v zmysle § 367 ods. 2 CSP právoplatnosť.
23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov asi 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).