Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/87/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Prima Banka Slovensko, a. s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: C. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., H. L. XXXX/X, v konaní o zaplatenie 9.893,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 25Csp/127/2017 - 46 zo dňa 15.01.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

Stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nezaplatenú istinu vo výške 9.893,90 Eur, úrok vo výške 266,49 Eur, úrok z omeškania vo výške 3,87 Eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 9 893,90 Eur od 27.04.2017 do zaplatenia, to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, III. priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude presne špecifikovaná osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3, 4; § 53 ods. 1 a 5; § 54 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č 87/1995 Z.z. a ustanovením § 497 a násl. Obchodného zákonníka.

3. Súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva zo dňa 07.08.2015 obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., keďže je v nej uvedená výška úveru, druh úveru, výška mesačnej splátky, počet splátok, konečná splatnosť úveru, úroková sadzba 7,90 %, RPMN 9,15 %, priemerná RPMN 10,39 % a celková čiastka, ktorú klient uhradí spolu s poskytnutou výškou úveru (16 104 Eur).

4. Z prehľadu splácania vyplýva, že žalovaná sa dostala do omeškania už prvou splátkou a neskôr uhrádzala splátky nepravidelne a často po lehote splatnosti. Od februára 2017 neuhradila žiadne ďalšie mesačné splátky. Listom zo dňa 26.04.2017 žalobca vyhlásil predčasné zosplatnenie úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlhu v celkovej výške 10 224,26 Eur do 06.05.2017. Žalovaná do podania žaloby neuhradila žiadnu čiastku.

5. Súd priznal žalobcovi nezaplatenú istinu do zosplatnenia a taktiež nezaplatené úroky z úveru do zosplatnenia a úroky z omeškania do zosplatnenia. Súd taktiež priznal žalobcovi úrok z omeškania, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

6. Zamietol nárok žalobcu v časti, v ktorej žiadal priznať zmluvný úrok vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od 27.04.2017 do zaplatenia, a to z dôvodu, že po zosplatnení úveru sa pohľadávka žalobcu dostala do štádia vymáhania, kedy žalobcovi vzniká nárok na úrok z omeškania a nie je možné požadovať zmluvný úrok.

7. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t. j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatený do jeho splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, a to či už zákonné (napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu).

8. Je nepochybné, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch z omeškania a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.

9. Súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 35Odo/101/2002 zo dňa 24.03.2004 a konštatoval, že právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov) veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

10. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Názor, že možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v posledne označenom ustanovení (§ 517 ods. 2 , by totiž bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ, ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania). Ďalej odôvodnenie cituje diela, ktoré sa taktiež prikláňajú k názoru, že dojednané úroky sa nestávajú súčasťou istiny, a preto sa ďalej neúročia.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 251, 255 ods. 1, 2 a 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku ( ďalej len „C.s.p.“ ). Keďže žalobca bol v konaní neúspešný len v nepatrnej časti, súd mu priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca, a to iba čo do výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Vyslovil nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorou odôvodňuje nepriznanie úroku po predčasnom zosplatnení. Považoval rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a

namietal, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Žalobca mal za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po och vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na ustanovenie § 497, 502 ods. 1 a 3 a 505 Obchodného zákonníka, zároveň na komentár k Obchodnému zákonníku. Zároveň odkázal na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 11Co/12/2017

- 90 zo dňa 31.01.2017. Zároveň na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškanie. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov predstavujúce cenu úveru, dlžník je ich povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Zároveň poukázal na znenie ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43Co/23/2017 - 92 zo dňa 29.11.2017, ktorý je zverejnený na stránke Ministerstva spravodlivosti. Zároveň poukázal na znenie ustanovenia § 499 a 502 Obchodného zákonníka s tým, že na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere, a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých peňažných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t. j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodli niečo iné. Zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod R59/98, ktorým je uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/98. Najvyšší súd sa vlastne vyslovil tak, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov až do ich vrátenia. Odstúpenie od úverovej zmluvy a jeho účinky a dôsledky sú upravené priamo v Obchodnom zákonníku, preto je potrebné na jeho posúdenie aplikovať § 506 a 351 Obchodného zákonníka a priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru čomu zodpovedá aj právna úprava obsiahnutá v § 6 a § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 09.03.2015. Či už oznámenie žalobcu, že sa celý úver stal splatný alebo odstúpenie od zmluvy nevylučujú aby bol dlžník pri omeškaní s vrátením úveru povinný platiť ako úroky z úveru, ktoré predstavujú cenu - odplatu za prenechanie peňažných prostriedkov na ich používanie, tak aj úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinnosti, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a v čas. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie splatením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V uvedenom odkázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 8Co/193/2017 - 88 zo dňa 07.12.2017, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že priznal nárok na úrok po zosplatnení aj na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Žalobca zároveň poukázal na to, že návrh zákona neskôr prijatý pod č. 106/2014 Z.z. z roku 2013, ktorým sa mal meniť a dopĺňať Občiansky zákonník obsahoval v ustanovení § 53 ods. 9 aj vetu, že úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565. Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z.z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Ďalej poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007 a na ústavný princíp právnej istoty, predvídateľnosti a konzistentnej judikatúry. Preto navrhol aby odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietanom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

13. Žalovanej bolo odvolanie žalobcu doručené dňa 24.05.2018. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj

webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 06.07.2018 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením i to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

17. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ .

18. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

19. Súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanej na základe úverovej zmluvy č. 234709, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky vo výške 11.200 Eur, ktoré mala aj spolu s úrokmi vrátiť v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaná mala celý úver uhradiť do 20.08.2024. Listom zo dňa 26.04.2017 bola žalovaná vyzvaná k predčasnému splateniu poskytnutého úveru k 06.05.2017. Ku dňu 26.04.2017 žalobca evidoval dlh vo výške 10.224,26 Eur, pričom istina predstavovala 9.893,90 Eur, úroky 266,49 Eur, úroky z omeškania 3,87 Eur, poplatky 60 Eur a poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 0 Eur. V tomto konaní si žalobca neuplatňoval sumu za poplatky vo výške 60 Eur. Žalovaná celkovo zaplatila na úver sumu 2.513,50 Eur, pričom suma 1.175,36 Eur bola zarátaná na úrok, suma 1.306,10 Eur na istinu a suma 32,04 Eur na poplatky za poistenie. Súd prvej inštancie zistil, že úverová zmluva zo dňa 07.08.2015 obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z., keďže je v nej uvedená výška úveru, druh úveru, výška mesačnej splátky, počet splátok, konečná splatnosť úveru, úroková sadzba 7,90 %, RPMN 9,15 %, priemerná RPMN 10,39 % a celková čiastka, ktorú klient uhradí spolu s poskytnutou výškou úveru (16 104 Eur). Zároveň konštatoval, že žalovaná sa dostala do omeškania už prvou splátkou a neskôr uhrádzala splátky nepravidelne a často po lehote splatnosti. Od februára 2017 neuhradila žiadne ďalšie mesačné splátky. Listom zo dňa 26.04.2017 žalobca vyhlásil predčasné zosplatnenie úveru a vyzval žalovanú na úhradu dlhu v celkovej výške 10.224,26 Eur do 06.05.2017. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nezaplatenú istinu do zosplatnenia a taktiež nezaplatené úroky z úveru do zosplatnenia a úroky z omeškania do zosplatnenia. Súd taktiež priznal žalobcovi úrok z omeškania, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

20. V tejto časti žalovaná odvolanie nepodala, preto rozsudok nadobudol právoplatnosť a výrok I. nebol ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacím súdom bolo zamietnutie nároku žalobcu v časti, v ktorej žiadal priznať zmluvný úrok vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od 27.04.2017 do zaplatenia, pričom v tejto časti súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby z dôvodu, že po zosplatnení úveru sa pohľadávka žalobcu dostala do štádia vymáhania kedy žalobcovi vzniká nárok na úrok z omeškania a nie je možné požadovať zmluvný úrok. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v časti, v ktorej žalobca žiadal priznať úrok z omeškania zo zosplatnených úrokov.

21. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu čo do zmluvného úroku vo výške 7,90 % z nezaplatenej istiny od 27.04.2017 do zaplatenia zamietol. I podľa názoru odvolacieho súdu zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na

dohodnutú dobu a to až do splatnosti úveru. Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Správne rozhodol súd prvej inštancie, keď zamietol aj úrok z omeškania zo splatených úrokov. Skutočne požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, a to úroky z omeškania z dojednaných úrokov veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani mu túto možnosť nepriznávajú. Nezakotvujú teda majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

22. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v napadnutej časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vyporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje, a ktoré považuje za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého procesu pred súdom.

23. Ak odvolateľ poukazuje vo svojom odvolaní na názor vyslovený v inom rozhodnutí krajského súdu, odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je názor vyslovený v inom rozhodnutí záväzný. Navyše žalobca poukázal na konanie pod sp. zn. Cob, do registra ktorého sa zapisujú spory vedené medzi podnikateľmi, resp. obchodnými spoločnosťami, pritom spor v predmetnom konaní je sporom spotrebiteľským, na ktorý nie je možné aplikovať závery z obchodných sporov.

24. Preto odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. stotožňujúc sa z dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá si náhradu trov neuplatnila a zo spisu žiadne trovy odvolacieho konania jej nevyplývajú a neúspešnému žalobcovi nebolo možné trovy odvolacieho konania priznať.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.