Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/154/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajove, v právnej veci žalobcu: Ing. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. XXX, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., IČO: 36 863 203, so sídlom 022 01 Čadca, Palárikova 83, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom 812 72 Bratislava, Pribinova 2, v konaní o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 5C/116/2016-281 zo dňa 23. 10. 2017, takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku II., III. a IV. p o t v r d z u j e.

V odvolaním nenapadnutej časti (výrok I.), ktorou súd konanie v časti o zaplatenie sumy 16.914,07 eur zastavil, ostáva rozsudok n e d o t k n u t ý.

Žalovaná má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1.Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 16.914,07 eur zastavuje. II. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 12.138,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 19.8.2016 až do zaplatenia, zastavuje. III.Vo zvyšku sa žaloba zamieta. IV. Žalovanému súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Žalobca svojím návrhom podaným na súd dňa 2. 12. 2016 žiadal súd, aby žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť mu škodu vo výške 34.480,04 eur spolu s príslušenstvom, ako aj nemajetkovú ujmu vo výške 20.250,- eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Prvým výrokom súd konanie v časti o zaplatenie sumy 16.914,07 eur zastavil z dôvodu, že navrhovateľ zobral dňa 9. 6. 2017 návrh v časti o zaplatenie tejto sumy späť, keďže žalovaný v 1/ rade rozhodnutím zo dňa 5.4.2017 priznal žalobcovi nárok na odchodnom vo výške 16.914,09 eur, ktoré aj žalobcovi na základe rozhodnutia vyplatil. Teda z dôvodu, že tento jeho nárok bol v celom rozsahu uspokojený, zobral žalobca žalobu v tejto časti späť. Aj keď bol tento nárok žalobcovi priznaný a vyplatený až po podaní žaloby, súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže tento jeho nárok by bol zamietnutý aj z dôvodov uvádzaných pri odôvodňovaní druhého výroku rozsudku.

Druhým výrokom súd konanie v časti o zaplatenie sumy 12.138,- eur spolu s príslušenstvom zastavil, keďže mal zato, že v súlade s ustanovením § 9 súd nemal právomoc vo veci konať. Žalobca v konaní namietal, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí štátnych orgánov mu nebol vyplatený rozdiel na výsluhovom dôchodku. Nesporné medzi stranami bolo, že dňa 1.4.2008 doručil MV SR žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku v súlade so zákonom 328/2002 Z.z. Rozhodnutím MV SR pod č.p. SRLZ-41.623-1/SZ-2008 zo dňa 18.4.2008 v súlade so zákonom číslo 328/2002 bol žalobcovi priznaný výsluhový dôchodok. Žalobca proti uvedenému rozhodnutiu nepodal riadny opravný prostriedok. Žalovaný namietal v konaní právomoc súdu prejednať a rozhodnúť vec v časti týkajúcej sa náhrady za stratu na výsluhovom dôchodku, keďže v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. ide o nároky, o ktorých je oprávnené rozhodovať podľa § 81 ods. 3 písm. a) citovaného zákona jedine Ministerstvo vnútra SR, týmto zákonom je aj upravený presný postup. Zároveň poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 20.4.2011 pod spisovou značkou 3Cdo 271/2009, z ktorého vyplýva, že služobný pomer navrhovateľa, z ktorého si on vyvodzuje svoje nároky, je vzťahom verejnoprávnym, upraveným osobitným zákonom, v ktorom účastníci nemajú autonómne a rovnoprávne postavenie charakteristické pre vzťahy založené na súkromnom práve, a uplatnené nároky sú upravené priamo v osobitnom zákone a vo vykonávacom výnose. Vychádzajúc z týchto charakteristických znakov NS SR dospel k záveru, že súdy v danom konaní prejednali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do ich právomoci. V danom prípade ide o vzťah upravený normami verejného práva založeného na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov, služobný pomer policajtov sa výrazne odlišuje od súkromnoprávneho pracovného pomeru, kde majú účastníci rovnaké postavenie. Z týchto dôvodov súd konanie pre nedostatok právomoci súdu konať vo veci zastavil. Žalovaný svojou žalobou ďalej žiadal priznať náhradu trov trestného konania vo výške 5.427,97 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 20.250,- eur. Súd v tejto časti žalobu zamietol, nakoľko mal zato, že MV SR nie je orgánom oprávneným konať za štát ohľadne takýchto nárokov. Súd mal v konaní preukázané, že žalobca podal žalobu proti Slovenskej republike, ktorá bola zastúpená 1/ žalovaným v 1/ rade MV SR, 2/ žalovaným v 2/ rade GP SR. Po tom, čo sa GP SR vyjadrila, že nie je oprávneným orgánom konať za štát, keďže žiadosť o predbežné prejednanie nároku bola podaná na MV SR, zobral žalobca dňa 9.6.2017 žalobu voči nej späť, a súd konanie uznesením zo dňa 5.9.2017 zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.10.2017.Súd mal preukázané, že žalobca podal dňa 18.8.2016 na MV SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, a to: a) o náhradu trov trestného konania, b) náhradu nemajetkovej ujmy, c) náhradu odchodného, d) náhradu za stratu na výsluhovom dôchodku. MV SR listom zo dňa 22.8.2016 žiadosť žalobcu v časti týkajúcej sa náhrady škody - trov trestného konania a nemajetkovej ujmy podľa § 4 ods. 3, § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. postúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre. MV SR zostala časť žiadosti týkajúcej sa náhrady odchodného a náhrady za stratu na výsluhovom dôchodku. GP SR prerokovala žiadosť žalobcu v časti, ktorá jej bola postúpená, tým aj potvrdila, že je príslušným orgánom konať v danej veci za štát. Súd je taktiež toho názoru, že pokiaľ by sa GP SR nepovažovala za príslušný orgán, postúpila by časť tejto žiadosti na iný príslušný orgán. GP SR nevyužila § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ale v súlade s týmto zákonom predbežne prerokovala žiadosť žalobcu, a považovala ju za nedôvodnú. Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že MV SR koná vo veci náhrady škody v mene štátu len v prípade, ak sú kumulatívne splnené obe zákonné podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bola GP SR zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ, a preto nie je splnená jedna zo zákonných požiadaviek. Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že pokiaľ bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zaslaná na MV SR, ktoré sa necítilo byť príslušné prejednať celú žiadosť, a túto v časti týkajúcej sa náhrady škody - trov trestného konania a nemajetkovej ujmy postúpilo na Generálnu prokuratúru, Generálna prokuratúra tým, že túto žiadosť nepostúpila na iný príslušný orgán, ale ju prejednala, jednoznačne potvrdila svoju príslušnosť konať ohľadne týchto nárokov. Z ustanovení § 4 ods. 3 a § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 vyplýva, že pokiaľ bol nárok na náhradu škody uplatnený na nepríslušnom orgáne, tento je povinný bezodkladne postúpiť žiadosť príslušnému orgánu. Teda tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že pokiaľ žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na MV SR ako na prvý orgán, tento mal vo veci konať aj bez ohľadu na to, že niektoré nároky by patrili do právomoci GP SR, súd považuje za účelové. Pokiaľ aj poukazoval na to, že v konaní je žalovaný štát - Slovenská republika, pričom označenie orgánu, ktorý v mene štátu koná, nie je rozhodujúce, keďže súd má povinnosť konať s orgánom štátu, ktorý v mene štátu koná podľa § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z., je taktiež len účelové. Tento stav, kedy prípad

vzniku škody v oblasti verejnej moci patril do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, trval len do 31.12.2012, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 514/2003 Z.z., a ktorý zmenil § 4 ods. 1 písm. b) tak, že MV SR koná vo veci náhrady štátu len keď sú kumulatívne splnené obe podmienky § 4 ods. 1 písm. b). Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu by poprelo zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z.z., účelom ktorého bolo vytvoriť legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie fungovania inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, reagovať na poznatky aplikačnej praxe, a spresniť platnú úpravu, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikovali proces uplatňovania zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci najmä tým, že precizuje úpravu pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči opätovne žiadal súd, aby rozšíril strany konania na strane odporcu o žalovaného v 2/ rade, ktorý bol označený aj v pôvodnej žalobe, avšak z dôvodu, že právny zástupca žalobcu zobral žalobu voči nemu späť, súd konanie voči nemu zastavil. V zmysle článku 5 a článku 11 ods. 3 súd na takýto úkon právneho zástupcu žalobcu neprihliadal, nerozhodoval o ňom, keďže dôsledkom by bolo ďalšie odročenie pojednávania a prieťahy v konaní, právny zástupca žalobcu mal dostatočný časový priestor, aby takýto úkon vykonal, a súd poukazuje taktiež na tok, že GP SR už bola účastníkom tohto konania, zobral návrh voči nej späť. Obsahom záverečnej reči je stručné a vecné zhrnutie substancovaných skutkových tvrdení, vyjadrenie k priebehu, výsledkom dokazovania a k právnej stránke veci. Súd musí dbať, aby záverečná reč sporovej strany alebo jej zástupcu nenahrádzala úkony, na ktoré bola strana povinná v predchádzajúcich štádiách konania, a aby v rámci prednesov nedochádzalo k neúčelným odklonom od predmetu sporu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP. Keďže mal žalovaný v konaní plný úspech, súd mu priznal právo na náhradu trov konania. Výšku trov konania vyčísli VSÚ po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. V podanom odvolaní uviedol, že prvoinštančný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vyjadrené v druhom výroku tak, že súd mal zato, že v súlade s ustanovením § 9 súd nemal právomoc vo veci konať. Daný názor súdu nie je správny, nakoľko súd je oprávnený vo veci konať v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Prvoinštančný súd mal v konaní vykonať žalobcom navrhovaný dôkaz, a to vyžiadať správu od Ministerstva vnútra SR, aký výsluhový dôchodok by bol priznaný žalobcovi podľa zákona č. 328/2002 Z.z. za roky 2009 až 2015 (ušlý zisk), ak by žalobca podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka PZ ku dňu 28.2.2009. Súd mal zistiť od Ministerstva vnútra SR presný rozdiel, ktorý vznikol žalobcovi na výške výsluhového dôchodku a túto sumu v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. priznať žalobcovi ako náhradu škody, ktorá spočíva v ušlom zisku. Podľa žalobcu trestné stíhanie voči žalobcovi sa nikdy nemalo začať a bolo od počiatku nedôvodné. Následné rozhodnutia Ministerstva vnútra SR o suspendovaní žalobcu v orgánoch Policajného zboru sú len následným nezákonným krokom protiprávne začatého trestného stíhania žalobcu, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že nezákonné rozhodnutia Ministerstva vnútra SR boli zrušené súdom. Zo skutočnosti, že žalobca bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR zo dňa 27. 02. 2008 číslo 44 prepustený zo štátnej služby a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2015, č. k. 1S 125/2014-66 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/175/2015 zo dňa 14.12.2016 bol rozkaz zrušený jasne vyplýva, že rozhodnutie Ministerstva vnútra SR o prepustení žalobcu zo štátnej služby bolo nezákonné. Nárok žalobcu na vyplatenie rozdielu medzi výsluhovým dôchodkom, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by nedošlo k nezákonným zásahom - rozhodnutiam orgánov verejnej moci) a výsluhovým dôchodkom, ktorý bol žalobcovi priznaný (na základe dosiahnutých príjmov do 29.02.2008) je škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku nezákonných rozhodnutí štátnych orgánov a ide nepochybne o škodu, ktorú má povinnosť štát nahradiť žalobcovi podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. O takomto nároku na náhradu škody musí rozhodnúť súd, pretože zák. č. 514/2003 Z.z. zveruje do právomoci súdov rozhodovanie o takomto nároku na náhradu škody. Nakoľko v danom prípade došlo k zastaveniu trestného stíhania, žalobca má nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a ustálenej rozhodovacej praxe súdov spôsobenej týmto nezákonným rozhodnutím, resp. trestným stíhaním, ktoré bolo zastavené. Touto škodou je ušlý zisk, ktorý by žalobcovi patril bez začatia trestného stíhania, trovy trestného konania a nemajetková ujma, ktorá bola žalobcovi spôsobená týmto trestným stíhaním. Podľa žalobcu názor súdu vyjadrený v III. výroku rozsudku nie je správny, nakoľko Ministerstvo vnútra SR je orgánom oprávneným konať za štát v danom prípade. MV SR listom zo dňa 22.8.2016 žiadosť žalobcu v časti týkajúcej sa náhrady škody - trov trestného konania a nemajetkovej ujmy podľa § 4 ods. 3, § 15 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. postúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre. MV SR zostala

časť žiadosti týkajúcej sa náhrady odchodného a náhrady za stratu na výsluhovom dôchodku. GP SR prerokovala žiadosť žalobcu v časti, ktorá jej bola postúpená. Keďže v rôznych častiach tejto veci konali obidva orgány, tým potvrdili, že obidva orgány sú príslušnými konať v danej veci za štát. Z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. nepochybne vyplýva, že ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, koná v mene štátu orgán, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) podala žalobkyňa na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, v dôsledku čoho sa toto ministerstvo stalo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade za štát. Odvolací súd založil dovolaním napadnuté rozhodnutie na správnom závere o tom, ktorý orgán koná v preskúmavanej veci za štát; na jeho správnosti nič nemení, že svoj správny názor vyvodil nesprávne z § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z., hoci ho správne mal vyvodiť z § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30. marca 2011). Keďže žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstvo vnútra SR, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR ako žalovaný v 1/ rade, bez ohľadu na to, že niektoré nároky by patrili do právomoci Generálnej prokuratúry SR. Nárok žalobcu pod písm. c) žiadosti na predbežné prerokovanie nároku uspokojilo Ministerstvo vnútra SR až po podaní žaloby na súd. Je teda nepochybné, že Ministerstvo vnútra SR konalo o časti uplatneného nároku žalobcu v žalobe v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a preto v zmysle platných právnych predpisov v prípade konkurencie orgánov verejnej moci koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR. V konaní je žalovaný štát - Slovenská republika, pričom označenie orgánu, ktorý v mene štátu koná nie je pre súd rozhodujúce, nakoľko súd má povinnosť konať s tým orgánom štátu, ktorý v mene štátu koná v súlade s § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. Ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, pričom z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že žaloba smeruje proti štátu, bolo povinnosťou súdu túto nezrovnalosť (neurčitosť) odstrániť postupom v zmysle § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ súd bez ďalšieho žalobu zamietol pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie, konanie zaťažil vadou zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Uvedený formalizmus súdu pri posudzovaní žaloby nie je v súlade s princípom spravodlivého procesu a právom na súdnu ochranu v materiálnom zmysle (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. z. 5Cdo 441/2015 zo dňa 29.3.2017). Z vyššie uvedených skutočností je zjavné, že v tomto prípade je daná zodpovednosť štátu na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie a za nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z.z., v dôsledku čoho vznikla povinnosť štátu nahradiť žalobcovi škodu a tiež nemajetkovú ujmu. Nakoľko na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že trovy konania boli priznané nesprávne, žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi všetky trovy konania. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody žiadal žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v bodoch II., III., IV. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň, aby žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi všetky trovy konania. V prípade, že odvolací súd bude mať za to, že výsledky doterajšieho dokazovania umožňujú aby odvolací súd vo veci rozhodol, alternatívne žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v bodoch II., III., IV. zmenil nasledovne: I. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť škodu vo výške 17.565,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 19.08.2016 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 20.250,- eur v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi všetky trovy konania na účet spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom

3. K podanému odvolaniu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil vo výroku II., III. a IV. z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok I.) ostal rozsudok nedotknutý.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

11. V zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR 4 M Cdo 15/2009 <http://merit.slv.cz/4NCdo15/2009>, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> Z.z. Podľa doterajšej súdnej judikatúry zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

12. Rovnako ako súd prvej inštancie, aj dovolací súd má za to, že v prejednávanej veci v časti nároku vyplatenie rozdielu na výsluhovom dôchodku, nie je daná právomoc súdu vo veci konať. Odvolací súd sa v tejto otázke plno pridržiava záverov súdu prvej inštancie.

13. Vo vzťahu k nároku žalobcu, ktorým žiadal priznať náhradu trov trestného konania vo výške 5.427,97 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 20.250,- eur, v ktorej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko mal zato, že MV SR nie je orgánom oprávneným konať za štát ohľadne takýchto nárokov, sa odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie plne stotožnil. Len pre zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014 <http://merit.slv.cz/8Cdo289/2014> (6/2016) v zmysle ktorého „ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru, alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/ > o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/412/> Z.z. je od 01. 01. 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“. V zmysle uvedeného rozhodnutia je potom bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že v danom prípade koná v mene štátu, ako príslušný štátny orgán práve Generálna prokuratúra SR. Pokiaľ aj žalobca pôvodne žaloval Generálnu prokuratúru SR, potom v priebehu konania voči tomuto subjektu zobral žalobu späť a súd konanie voči GP SR uznesením č.k. 5C/116/2016-229 zo dňa 05. 09. 2017 zastavil, súd správne v súlade s čl. 5 a 11 ods. 3 vyhodnotil neexistenciu dôvodov pre rozšírenie subjektov na strane žalovaných.

14. S poukazom na skutkové okolnosti prejednávanej veci a vykonané dokazovanie odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie a jeho rozhodnutie považoval za správne, naviac podporené aj ustálenou judikatúrou. Odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu, potvrdil ako vecne správny.

15. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, a preto odvolací súd priznal žalovanej proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430