Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-147-2017.pdf
PDF · 97.05 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/147/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: Ing. T. W., nar. XX. G. XXXX, bytom D. Y., W. XXXX/XX, zastúpeného: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Dunajská Streda, Poľná cesta 966/9, IČO: 36 869 295, proti žalovanému: Z. T., nar. XX. H. XXXX, bytom D. Y., N. F. XXXX/XX, zastúpenému: FORTITUDINE,s.r.o. Advokátska kancelária, Dunajská Streda, Ulica Sv. Alžbety 5772/19, IČO: 47 257 067, o 23.899,62 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 6. júna 2016 č. k. 11C/20/2011-218 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 23.899,62 eur s úrokom vo výške 5% ročne zo sumy 23.899,62 eur od 11. marca 2008 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 23.899,62 eur od 1. júna 2008 do zaplatenia. O trovách konania mal súd rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 121 ods. 3, § 517, § 580, § 657 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., účinný do 31. decembra 2008, § 98 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016). Vecne zdôvodnil, že strany konania uzavreli zmluvu o pôžičke dňa 11. marca 2008 na sumu 720.000 Sk, t. j. 23.899,62 eur, ktorú sumu žalovaný žalobcovi nevrátil v dohodnutej lehote (pôžička bola splatná do 30. mája 2008), pričom žalobcovi priznal aj úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej lehoty na vrátenie pôžičky, t. j. 1. júna 2008 do zaplatenia vo výške 8,50% (v čase omeškania žalovaného s plnením dlhu základná úroková sadzba určená Národnou bankou Slovenska predstavovala 4,25%, jej dvojnásobok preto činil 8,50%). Okrem uvedenej zmluvy, strany konania uzavreli ďalšie štyri zmluvy o pôžičke. Dňa 5. augusta 2008 bola uzavretá zmluva o pôžičke na sumu 5.000.000 Sk, t. j. 165.969,59 eur, splatná 31. januára 2009, tretia zmluva o pôžičke uzavretá dňa 19. novembra 2008 na sumu 75.000 Sk, t. j. 2.489,54 eur, splatná do troch mesiacov odo dňa, keď veriteľ písomne požiadal o jej vrátenie. Štvrtá zmluva o pôžičke bola uzatvorená 3. decembra 2008 na sumu 5.200.000 Sk, t. j. 172.608,38 eur, splatná 30. júna 2009 a piata zmluva o pôžičke na sumu 23.000 eur, splatná 15. marca 2009, bola uzavretá dňa 30. januára 2009. Obrana žalovaného spočívala v tvrdení o úhrade pôžičky, uzavretej na základe zmluvy z 11. marca 2008, a to zaplatením sumy 15.802,12 eur dňa 30. januára 2009 a sumy 15.000 eur v marci 2009. Žalovaný však neurčil, ktorú pôžičku alebo ktoré príslušenstvo pôžičky, platbou vo výške 15.000 eur v marci 2009, plní. Uplatnil si preto v konaní kompenzačnú námietku, jednostranné započítanie pohľadávky žalovaného z bezdôvodného obohatenia, vzniknutej prijatím sumy
15.802,12 eur a sumy 15.000 eur (spolu 30.802,12 eur), avšak len do výšky uplatňovanej pohľadávky v danom spore žalobcom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdená pohľadávka žalovaného nie je spôsobilá na započítanie s pohľadávkou žalobcu z titulu zmluvy o pôžičke, pretože nejde o pohľadávku rovnakého druhu a nedošlo ani k stretu pohľadávok (účel platby 15.802,12 eur vykonanej dňa 30. januára 2009 určil dlžník sám na úhradu úrokov a účel platby 15.000 eur vykonanej v marci 2009 nepreukázal). Nebolo tak preukázané kedy došlo k stretu vzájomných pohľadávok a kedy nastala splatnosť pohľadávky žalovaného. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že ak by právo na vydanie bezdôvodného obohatenia aj existovalo, bolo by oslabené uplatnenou námietkou premlčania (zo strany žalobcu), keďže žalovaný učinil prejav smerujúci k započítaniu (vráteniu bezdôvodného obohatenia) dňa 6. júna 2016 a premlčacia doba uplynula v dvojročnej premlčacej lehote dňa 30. januára 2011 a v marci 2011. Z dôvodu, že žalovaný si záväzok vrátiť pôžičku v dohodnutej lehote nesplnil, bola mu uložená povinnosť zaplatiť i dohodnuté úroky vo výške 5% ročne od 11. marca 2008 do zaplatenia, ako i úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí dohodnutej lehoty na vrátenie pôžičky, t. j. 1. júna 2008 do zaplatenia. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p..
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že žalobca ním vystaveným rozpisom uznal, že sumu 15.000 eur prijal a odpočítal od tejto pohľadávky. Na súdnom konaní sa vyjadril, že sumu odpočítal od tejto pohľadávky z dôvodu, že bola najmenej zabezpečená a úročená najmenším úrokom. Súd prvej inštancie napriek uznaniu tejto skutočnosti sa odmietol ňou zaoberať. Uloženie povinnosti uhradiť už zaplatenú sumu zvýšenú až na trojnásobok vplyvom úrokov, odmeny advokáta a súdnych trov, je likvidačné pre celú rodinu žalovaného. Žiadne oznámenie o jednostrannom započítaní pohľadávok sa zaslať nedalo. Až počas súdneho pojednávania sa podarilo preukázať sumy, ktoré boli uhradené. Žalobca sumy zapieral alebo ich účelovo preúčtovával podľa vlastnej ľubovôle. Na súdnom pojednávaní vyšlo tiež najavo, že žalobca prevzal celkovú sumu 30.802 eur, ktoré sumy zaprel a následne vymáhal. Výpočtom žalovaný preukázal, že tieto sumy zarátaval žalobca v prospech predmetnej pohľadávky, pretože sa vyjadril, že bola najmenej úročená a nebola zabezpečená záložným právom.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Z odvolania žalovaného nevyplýva, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalovaný nepopiera, že prijal od žalobcu pôžičku, okrem iného aj vo výške 23.899,62 eur. Bráni sa však tvrdením o zaplatení sumy 30.802 eur. Žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie viackrát zdôraznil, že žiadne plnenie žalovaného vo výške 15.000 eur nebolo započítané na pohľadávku vymáhanú v danom súdnom konaní. Opak žalovaný nepreukázal. Z odvolania taktiež nevyplýva, ako mal žalovaný započítanie sumy na vymáhanú pohľadávku preukázať. Zápočet uskutočnený v priebehu konania bol súdom prvej inštancie vyhodnotený správne, pretože žalovaný započítal už premlčanú pohľadávku. Žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že by žalobcovi plnil ďalšiu sumu 15.802,12 eur a na aký účel. Započítal by proti pohľadávke žalobcu neexistujúcu pohľadávku.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k písomnému vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca najprv zapieral, že peňažné sumy vo výške 15.000 eur a 15.802 eur vôbec plnil. Uvedenú skutočnosť žalobca pritom sám potvrdil vystavenými rukou písanými výpočtami a na súdnom pojednávaní uznal prevzatie sumy 15.000 eur a použitie tejto sumy na plnenie predmetnej pôžičky. Na základe žalobcom zaslaných vyúčtovaní zmlúv a výziev vykonaného vyúčtovania žalovaný preukázal, že predmetné sumy boli žalobcom prevzaté a neboli nikde uvedené. Aj súd prvej inštancie potvrdil žalobcovi jeho pohľadávku na základe toho, že zápočet zo strany žalovaného nebol možný, z dôvodu premlčania pohľadávky žalovaného voči žalobcovi.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
6. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona.
8. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne uložením povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi poskytnutú pôžičku, na základe zmluvy zo dňa 11. marca 2008, predmetom ktorej bolo požičanie peňazí žalobcom žalovanému vo výške 23.899,62 eur (720.000 Sk), ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote do 31. mája 2008. Uzavretie uvedenej zmluvy o pôžičke bolo medzi stranami konania nesporné.
9. Odvolacia námietka žalovaného spočívala v namietaní zániku dlhu splnením z dôvodu, že žalobcovi zaplatil sumu 15.000 eur v marci 2009 a dňa 30. januára 2009 vo výške 15.802,12 eur, ktoré peňažné plnenia mali byť priradené na úhradu predmetnej zmluvy o pôžičke.
10. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva. Jeho pravým zmyslom je umožniť súdu vydať rozhodnutie v prípadoch, keď určitá skutočnosť, v spore rozhodná, nebola preukázaná, ako i v prípadoch, keď výsledky hodnotenia dôkazov by neumožňovali súdu prijať záver o pravdivosti rozhodnej skutočnosti, ale ani záver o tom, že by bola nepravdivá. I v takýchto prípadoch musí súd rozhodnúť v neprospech tej strany, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno teda umožňuje súdu rozhodnúť aj v tzv. dôkaznej núdzi strany konania.
11. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením bremena tvrdenia a dôkazného bremena (preukázania tvrdených skutočností). Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je potom určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, upravujúcej sporný právny pomer strán. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore je závislé na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
12. V spore o vrátenie pôžičky nesie veriteľ bremeno tvrdenia, že s dlžníkom ako žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke a že žalovaný pôžičku riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu potom vyplýva bremeno dôkazné, a to pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a požičané finančné prostriedky dlžníkovi odovzdal. Ak sa chce úspešne brániť žalovaný, musí tvrdiť, že pôžičku vrátil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. V posudzovanej veci bolo preto na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval vrátenie pôžičky, ktorej poskytnutie medzi stranami nebolo sporné (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo 181/2016).
13. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú považované za preukázané vykonaným dokazovaním.
14. Vierohodnosť určitej správy (poznatku) získaného vykonaním dôkazu, súd hodnotí izolovane, ako i v spojení so správami získanými vykonaním všetkých ostatných dôkazov.
15. Žalovaný v odvolaní poukazoval na listinný dôkaz, predstavujúci rozpis žalobcu, ktorým mal vyjadriť, že sumu 15.000 eur prijal na úhradu predmetnej pôžičky. Súčasne sa mal žalobca vyjadriť, že tak postupoval preto, lebo táto pôžička bola najmenej zabezpečená a úročná najmenším úrokom. Strany konania pritom uzatvorili celkovo päť zmlúv o pôžičke, pričom žalovaný neurčil, ktorú pôžičku, jej časť, prípadne príslušenstvo namietanými dvoma platbami plní.
16. V prejednávanej veci však žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 28. júla 2014 (č. l. 193) výslovne uviedol, že prvou variantou bolo priradenie sumy 15.000 eur na splátku pôžičky vo výške 23.0000 eur, splatnú 15. marca 2009, na základe oznámenia žalobcu. Tomu zodpovedá ďalší listinný dôkaz, elektronická správa žalovaného z 15. novembra 2010 (č. l. 44), ktorou zaslal žalobcovi návrh celkového vysporiadania dlhov, pričom pod bodom 1. navrhol splatenie predmetnej pôžičky (vo výške 720.000 Sk), prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vo T. J.. Pod bodom 2. bol obsiahnutý údaj žalovaného,
že zostatok pôžičky zo dňa 30. januára 2009, splatnej 15. marca 2009, predstavoval 8.000 eur, a nie 23.000 eur (odpočítaním zaplatenej sumy 15.000 eur od pôžičky splatnej 15. marca 2009). Splnenie dlhu (solúcia) predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorým poskytuje veriteľovi predmet plnenia, s úmyslom splniť svoju povinnosť, vyplývajúcu zo záväzku, prípadne z iného občianskoprávneho vzťahu. Ak má dlžník u toho istého veriteľa viac dlhov, je vyrovnaný ten z nich, o ktorom dlžník prejaví úmysel ho splniť. Veriteľ pri plnení dlhu prejaví svoju vôľu v právnom úkone, ktorým plnenie prijíma, pričom sám nemôže určiť, ku ktorého z neuhradených dlhov plnenie priradí. Rozpis žalobcu (k 15. máju 2010) sám o sebe preto nemohol vyvolať právne následky priradenia peňažného plnenia vo výške 15.000 eur na predmetnú pôžičku. Žalobca, podľa tvrdenia žalovaného, primárne označil použitie tohto peňažného plnenia na zmluvu o pôžičke zo dňa 30. januára 2009, splatnú 15.3.2009 (pôžička poskytnutá vo výške 23.000 eur), ktorý prejav vôle veriteľa žalovaný ako dlžník akceptoval a v písomnej elektronickej správe z 15. novembra 2010 (č. l. 44), prejavil vôľu k určeniu, ktorý dlh mal úmysel splniť, a to z pôžičky zo dňa 30. januára 2009.
17. Bolo preto potrebné vychádzať z tohto jednostranného právneho úkonu žalovaného ako dlžníka, ktorým vyjadril úmysel splniť dlh z konkrétnej pôžičky a ktorému zodpovedal aj primárny úmysel žalobcu ako veriteľa (z čoho vyplýval konsenzus veriteľa a dlžníka ohľadom plnenia a prijatia peňažného plnenia), a považovať platbu 15.000 eur za platbu na úhradu pôžičky zo dňa 30. januára 2009. Tejto vôli dlžníka nasvedčuje skutočnosť, že práve v deň poskytnutého plnenia 15.000 eur, t. j. 15. marca 2009, bola táto pôžička zo dňa 30. januára 2009 splatná (čomu zodpovedá i zásada považovať platbu na úhradu záväzku splatného v deň, v ktorom bola platba dlžníkom veriteľovi poskytnutá).
18. S poukazom na vyššie uvedené zaplatením sumy 15.000 eur dňa 15. marca 2009 došlo k čiastočnému zániku záväzku splnením, avšak dlhu, ktorý vznikol na základe inej zmluvy o pôžičke zo dňa 30. januára 2009 (predmetom ktorej bolo poskytnutie sumy 23.000 eur žalobcom žalovanému). Následné prejavy vôle, písomné či ústne vyjadrenia, boli tak bez právneho významu k už nastalej právnej skutočnosti splnenia dlhu a teda zániku záväzku splnením.
19. Žalovaný nepreukázal ani poskytnutie peňažného plnenia vo výške 15.802,12 eur na úhradu predmetnej pôžičky. Dňa 30. januára 2009 bola podľa písomného podania žalovaného z 3. marca 2014 (č. l. 128) uvedená suma plnením záložcu z titulu úrokov, z dôvodu zriadeného záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalovaného a jeho manželky, na zabezpečenie pohľadávky žalobcu zo zmluvy o pôžičke poskytnutej inému dlžníkovi W. D. vo výške 165.969,59 eur dňa 5. augusta 2008. Žalovaný tak dôkazné bremeno svojich tvrdení v odvolaní neuniesol.
20. Žalovaným označené plnenia vo výške 15.000 eur a 15.802,12 eur, neboli plnením na predmetnú zmluvu o pôžičke. Nič pritom žalovanému nebránilo pri ich poskytnutí prejaviť vôľu, ku ktorému inému z viacerých dlhov sa plnenia priradia. Súd prvej inštancie preto dôvodne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi neuhradený dlh z predmetnej pôžičky. Iné odvolacie námietky žalovaným vznesené neboli.
21. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, ktoré súd prvej inštancie vyhradil na samostatné rozhodnutie, s prihliadnutím na dĺžku trvania konania a s tým spojené vynaložené trovy. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
22. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
23. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.