Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Csp/189/2017

Rozhodnutie

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Československej armády 954/7, Hradec Králové, IČ: 24785199, zastúpený JUDr. Jiřím Šmídom, usadeným euroadvokátom, ŠMÍDA advokátní kancelář, s.r.o., organizačná zložka, IČO: 47255773, so sídlom Ul. Svornosti 43, Bratislava proti žalovanému A. T., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom R. XXX, okres A. E., o zaplatenie 364,31 s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Zastavuje konanie v časti o zaplatenie sumy 109,82 eur.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 57,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 57,70 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšnom rozsahu sa žaloba zamieta.

IV. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov tohto konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na tunajší súd 29. 11. 2017 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 364,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 153,88 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia.

2. Uvedený žalobný návrh odôvodnil žalobca nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Žalovaný a právny predchodca žalobcu - spoločnosť Provident Financial, s.r.o., IČO: 35805731, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, uzavreli 20. 1. 2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 570810388, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému bezúčelový úver vo výške 400 eur. Peňažné prostriedky boli žalovanému poskytnuté v hotovosti pri podpísaní zmluvy. Žalovaný sa v zmluve zaviazal tento úver splácať v týždenných splátkach v celkovom počte 45 splátok (po 11,13 eur), pričom prvá splátka bola splatná 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, t.j. 27. 1. 2014, a posledná splátka bola splatná 1. 12. 2014. Žalovaný sa za poskytnutie úveru zaviazal uhradiť právnemu predchodcovi žalobcu náklady spojené s úverom vo výške 100,61 eur, ktoré náklady zahŕňajú zmluvný úrok (vo výške, ktorá je vyjadrená v orámovanej časti zmluvy, strana č. 1), a administratívny poplatok (vo výške, ktorá je vyjadrená v orámovanej časti zmluvy, strana č. 1), pričom tento administratívny poplatok zahŕňa najmä spracovateľský poplatok a služby obchodného zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Súčasne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu (20. 1. 2014) zmluvu o zabezpečení splátok úveru. Služba zabezpečenia splátok úveru, ktorá predstavovala dobrovoľnú doplnkovú službu, zahŕňala výber splátok každý týždeň v hotovosti prostredníctvom na to splnomocneného obchodného zástupcu právneho predchodcu žalobcu, a to na žalovaným určenom mieste (článok 1.1 zmluvy o zabezpečení splátok úveru.) Za túto službu sa žalovaný zaviazal uhradiť úhradu vo výške 206 eur, ktorej výška sa odvíjala od počtu splátok, tak aby pokryla náklady pohonných

hmôt a čas obchodného zástupcu, a ktorú sumu úhrady sa zaviazal splácať v celkovom počte 45 splátok, pričom tieto splátky (po 4,58 eur) boli splatné spoločne so splátkami úveru, teda prvá splátka bola splatná 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, t.j. 27. 1. 2014, a posledná splátka bola splatná 1. 12. 2014 (článok 1.2 zmluvy o zabezpečení splátok úveru.) Zmluva o zabezpečení splátok úveru je samostatnou listinou, a nárok z tejto zmluvy samostatným nárokom. Celkovú žalovaným uhradenú sumu vo výške 342,30 eur je nutné rozdeliť tak, že na úhradu istiny zo zmluvy o úvere sa použije suma 246,12 eur (21 x 11,13 eur + 12,39 eur), a na úhradu istiny zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru sa použije suma 96,18 eur (21 x 4,58 eur.) Celková čiastka, ktorú sa žalovaný zaviazal uhradiť tak predstavovala sumu 706,61 eur (istina vo výške 400 eur, zmluvný úrok a administratívny poplatok vyjadrené spolu fixnou čiastkou po celú dobu trvania úveru vo výške 100,61 eur, a čiastka za zabezpečenie splátok úveru vo výške 206 eur.) Celkovú čiastku vo výške 706,61 eur sa tak žalovaný (v uvedených dvoch zmluvných dokumentoch) zaviazal uhradiť v týždenných splátkach v celkovom počte 45 splátok, po 15,71 eur. Žalovaný právnemu predchodcovi žalobcovi uhradil doteraz celkovo 342,30 eur, a teda uhradil len 21 (celých) splátok, a na 22. splátku uhradil len 12,39 eur (presné dátumy a výšky splátok vyplývajú z priloženej platobnej histórie.) Konečná splatnosť úveru nastala 45 týždňov od podpísania zmluvy, t.j. 1. 12. 2014. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 16. 12. 2016, došlo s účinnosťou ku 16. 12. 2016, k postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, ktorá zmena bola oznámená žalovanému listom z 16. 12. 2016. Hodnota postúpenej pohľadávky predstavovala ku dňu postúpenia pohľadávky celkovo 364,31 eur (celková čiastka úveru znížená o platby žalovaného uhradené ku dňu postúpenia pohľadávky.) Súčasnému žalobcovi žalovaný doteraz neuhradil na danú pohľadávku žiadnu sumu. Poslednú upomienku pred podaním žaloby žalobca zaslal žalovanému 5. 10. 2016. Žalobca si tak uplatňuje voči žalovanému sumu istiny zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 153,88 eur, neuhradenú sumu zo zmluvy o zabezpečení splátok vo výške 109,82 eur, náklady spojené s úverom zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 100,61 eur, a úrok z omeškania z istiny zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t.j. zo sumy 153,88 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia.

3. Žalovaný sa (napriek písomnej výzve súdu) k žalobe nijako nevyjadril.

4. Podaním doručeným na tunajší súd 11. 4. 2018 žalobca zobral späť žalobu v časti sumy 109,82 eur (je to suma totožná s neuhradenou sumou zo zmluvy o zabezpečení splátok, ktorú si žalobca uplatňoval v žalobe), a v tejto súvislosti tiež opravil žalobný petit tak, že sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 254,49 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 153,88 eur od 17. 12. 2016 do zaplatenia. Uvedený návrh žalobca nijako neodôvodnil.

5. Keďže išlo o čiastočné späťvzatie žaloby (nie zmenu žaloby, lebo rozsah uplatneného práva sa zužoval), ktoré nespĺňalo podmienky ust. § 146 ods. 1 a ods. 2, nebolo nutné vyžadovať súhlas žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím žaloby, a toto (nijako neodôvodnené) späťvzatie žaloby (nie doplnenie žaloby) bolo žalovanému doručené iba na vedomie (neobsahovalo žiadne prostriedky procesného útoku, ku ktorým by sa mal žalovaný súdom vyzývať na vyjadrenie.)

6. Nakoľko hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur, pričom išlo iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, a nakoľko pre absenciu vyjadrenia žalovaného možno povedať, že skutkové tvrdenia strán neboli sporné, súd podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „ CSP“) na prejednanie tohto sporu nenariadil pojednávanie. Dňa 25. 7. 2018 podľa § 219 ods. 3 tunajší súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Rozsudok bol následne verejne vyhlásený 31. 7. 2018.

7. Súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky žalobcom navrhnuté dôkazy (žalovaný nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.)

8. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 20. 1. 2014 vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal poskytnúť žalovanému v hotovosti bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 400 eur, a žalovaný sa zaviazal vrátiť takto poskytnutú sumu úveru spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom pozostávajúcimi zo zmluvného úroku v sadzbe 22,90 % ročne zo sumy úveru, t.j. vo výške 43,40 eur, a z poplatku za garantovanú službu vo výške 57,21 eur, v 44 týždenných splátkach vo výške po 11,13 eur, a poslednej 45. splátke vo výške 10,89 eur, pričom termín splatnosti prvej splátky bol určený ako 7. kalendárny deň po uzavretí zmluvy, splatnosť

každej ďalšej splátky mala nastať 7. kalendárny deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, a termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru, bol určený ako 7. deň 45. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť na základe zmluvy (tvorená súčtom istiny úveru a celkových nákladov spojených s úverom pri predpoklade riadneho a včasného plnenia dlhu) bola uvedená vo výške 500,61 eur. Výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) bola v zmluve uvedená vo výške 69,48 %, a priemerná hodnota RPMN vo výške 50,91 %. Úver sa podľa zmluvy poskytoval na dobu 45 týždňov.

9. Keďže žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu (zo žaloby) o výške poskytnutého úveru v sume 400 eur, považoval súd tieto skutkové tvrdenia právneho predchodcu žalobcu (zo žaloby) za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP, a osvojil si ich ako zistený skutkový stav, bez potreby vykonávania dokazovania v tomto smere. Avšak táto skutočnosť vyplýva aj zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože sa tam uvádza, že (podpisom tejto zmluvy) potvrdil žalovaný prevzatie úveru od právneho predchodcu žalobcu vo výške 400 eur.

10. Zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným toho istého dňa ako vyššie uvedená zmluva o spotrebiteľskom úvere (20. 1. 2014), vyplynulo, že právny predchodca žalobcu sa zaviazal pravidelne poskytovať žalovanému počas platnosti tejto zmluvy službu spočívajúcu v prevzatí hotovosti, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý na základe vyššie uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, priamo v mieste trvalého bydliska žalovaného alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, ktoré žalovanému práve vyhovuje, a jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru, pričom žalovaný sa zaviazal, že za poskytnutie tejto služby zaplatí právnemu predchodcovi žalobcu odmenu vo výške 206 eur, ktorú sumu sa zaviazal splácať v 45 pravidelných splátkach, a to v 44 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 4,58 eur a poslednej splátky vo výške 4,48 eur počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odmena bola splatná v hotovosti pri prevzatí splátky právnym predchodcom žalobcu.

11. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom z 16. 12. 2016 (v spojení so špecifikujúcou prílohu na č.l. 22 spisu), ako aj z oznámenia právneho predchodcu žalobcu o postúpení tejto pohľadávky zo 16. 12. 2016 adresovanej žalovanému (spolu s príslušným poštovým podacím hárkom z 27. 12. 2016 preukazujúcim, že toto oznámenie sa dostalo do dispozičnej sféry žalovaného (pred podaním žaloby) súd zistil, že pohľadávka uplatnená v tejto žalobe bola 16. 12. 2016 (teda pred podaním žaloby) riadne (hmotnoprávne) postúpená z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, čím bola daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na jej vymáhanie v tomto spore.

12. Zo žalovaným nepopretého, a teda v zmysle § 151 ods. 1 nesporného skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré preto nebolo potrebné dokazovať vyplynulo, že žalovaný doteraz celkovo (z tejto zmluvy) uhradil v prospech právneho predchodcu žalobcu sumu 342,30 eur. Táto skutočnosť však vyplynula aj z prehľadu platobnej histórie žalovaného nachádzajúceho sa na č.l. 21 spisu.

13. Pokiaľ ide o možnosť aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1 vo vzťahu k spotrebiteľovi (dvakrát vyššie využitej), tak súd uvádza, že spotrebiteľ síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (tie musí súd podľa únijného práva v spotrebiteľskej zmluve skúmať ex offo), avšak spotrebiteľa zaťažuje (ako každého iného žalovaného) bremeno tvrdenia, resp. povinnosť účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k ostatným skutkovým okolnostiam (než je neprijateľnosť zmluvných podmienok), ako napríklad v tomto prípade vo vzťahu ku skutočnosti poskytnutia úveru v sume 400 eur a celkovej úhrade (žalovaným) sumy vo výške 342,30 eur, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. ktorej nesplnenie (povinnosti účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa následky ako pre každého iného žalovaného, a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, t.j. fikcie nespornosti takto nepopretých skutkových tvrdení žalobcu, ktorá má za následok, že nie je potrebné vykonávať dokazovanie ohľadne týchto skutkových tvrdení žalobcu. Ustanovenia § 290 až 300 (osobitná úprava o spotrebiteľských sporoch) totiž nevylučujú aplikáciu ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 v spotrebiteľských sporoch, preto podľa § 300 možno ust. § 151 aplikovať aj v spotrebiteľských sporoch. Súd síce podľa § 295 môže (nie musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie

sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ (aspoň) splnil povinnosť tvrdenia (a teda iba neoznačil, či nepredložil dôkazy na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení), čo sa však nebol tento prípad, pretože žalovaný tu neuviedol absolútne žiadne skutkové tvrdenia (vo vzťahu ku skutočnosti poskytnutia úveru v sume 400 eur a úhrade sumy vo výške 342,30 eur.) Výnimku by teda predstavovala len okolnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré neprijateľné podmienky (ako už bolo uvedené) musí súd zo spotrebiteľskej zmluvy zisťovať ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa), a ohľadne ktorých sa teda nevyžaduje ani len skutkové tvrdenie žalovaného spotrebiteľa. V danom prípade však ide iba o otázku poskytnutia úveru (a jeho výšky), a otázku úhrady žalovaným (a jeho výšky), teda iba o otázky, ktorá nemajú nič spoločné s (prípadnými) neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve.

14. Takto zistený (právne relevantný) skutkový stav (na základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení žalobcu) súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.

15. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení účinnom časte uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

16. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

17. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

18. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

21. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v spotrebiteľskej zmluve bola ročná percentuálna miera nákladov určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa.

22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

23. Podľa § 52 ods. 3 dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

24. Podľa § 52 ods. 4 spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 53 ods. 6 ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

26. Podľa § 39 neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Podľa § 517 ods. 1 dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.

28. Podľa § 517 ods. 2 ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

29. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluve o zabezpečení splátok úveru, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba L. B. T. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

30. Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 20. 1. 2014 spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko v danom prípade išlo o poskytnutie spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, teda o dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy vo forme úveru, právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom v zmysle § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania, a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

31. Táto zmluva o spotrebiteľskom úvere je však súčasne spotrebiteľská zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože táto zmluva bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

32. Vzhľadom na to, že žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 109,82 eur (bez odôvodnenia), avšak táto suma bola zhodná so sumou podľa žalobcu dovtedy neuhradenej sumy zo zmluvy o zabezpečení splátok, ku ktorému späťvzatiu došlo až po doručení (pôvodnej) žaloby žalovanému, ale ešte pred začatím pojednávania, resp. predbežného prejednania sporu, súd aj bez vyžiadania súhlasu žalovaného podľa § 146 ods. 1 CSP, v tejto časti zastavil konanie podľa § 145 ods. 2 CSP, pričom o tom rozhodol v rámci rozhodnutia vo veci samej (výrok I.)

33. V uvedenej zmluve o spotrebiteľskom úvere však nie je obsiahnuté rozčlenenie, koľko zo splátky pripadá na istinu, koľko na úroky, a koľko na poplatky, ktorú obsahovú náležitosť vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto spotrebiteľského úveru, a to od počiatku (od uzavretia zmluvy.) Zo záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru vyplýva, že žalobca nemá nárok na (zmluvné) úroky a poplatky, preto súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa uplatnených zmluvných úrokov a poplatkov.

34. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom

Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.

35. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : V..F..J., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.

Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z.,

Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i),

v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010

(nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.

36. Navyše, pokiaľ ide o uplatnené (zmluvné) úroky, na uvedenú zmluvu je potrebné subsidiárne vzťahovať aj všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ.

37. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis (ani jeho vykonávací predpis) účinný v čase uzatvorenia tejto zmluvy neobsahoval limit pre ročnú percentuálnu mieru nákladov (odplatu), bolo nutné v tomto smere aplikovať ako lex generalis všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa limitu odplaty, a to ustanovenie § 53 ods. 6 OZ, ktoré pri zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov stanovuje, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa má prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

38. V spotrebiteľskej zmluve dojednaný úrok vo výške 22,90 % ročne však podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v zmysle § 53 ods. 6 OZ. Výklad ustanovenia § 53 ods. 6 pritom podáva tunajší odvolací súd (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 7Co/569/2015, z 9.2.2016), keď uvádza, že : „V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.“ Priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami s lehotou splatnosti do 1 roka (ako tomu bolo aj v tomto prípade, kde zmluva trvala menej ako 1 rok) predstavovali v januári 2014 (v čase uzatvorenia zmluvy) sadzbu 8,57 % ročne (zdroj : V..F..J.), teda ak dojednaná úroková sadzba vo výške 22,90% ročne túto priemernú úrokovú mieru prevyšovala takmer trikrát (konkrétne 2,67 krát), išlo o podstatné prevýšenie podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednanie takýchto úrokov v zmluve je preto v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 , čím je (minimálne) toto dojednanie o úrokoch podľa § 39 neplatné.

39. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzanej bezúročnosti spotrebiteľského úveru od počiatku podľa § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch), súd nemohol žalobcom uplatnený nárok na (zmluvné) úroky priznať, a preto v tejto časti (pre uplatnené zmluvné úroky) zamietol žalobu.

40. Z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, pokiaľ ročná percentuálna miera nákladov ako povinný údaj zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch) bola určená nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Treba zdôrazniť, že údaj o RPMN má slúžiť pre orientáciu spotrebiteľa pri výbere finančných produktov, a táto musí byť stanovená na základe všetkých úrokov a poplatkov spojených s poskytnutím spotrebiteľského úveru. Sadzba RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere však vychádzala len z údajov uvedených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a nie aj z ďalšieho nákladu spojeného so spotrebiteľským úverom vzniknutého v spojitosti so zmluvou o zabezpečení splátok úveru (splátok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške 206 eur. K uvedenému záveru dospel súd na základe vyčíslenia celkovej sumy, ktorú mal dlžník podľa zmluvy zaplatiť (500,61 eur), ktorá však po započítaní platby v zmysle zmluvy o zabezpečení splátok úveru dosiahla až 706,61 eur, a teda RPMN tak bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere evidentne určená v neprospech spotrebiteľa.

41. Zo zmluvy rovnako nevyplynulo, či vôbec veriteľ skúmal bonitu žalovaného; žiadne údaje zo zmluvy, či ďalších dôkazov nevyplývajú, čo viedlo súd k použitiu ďalšieho dôvodu pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru formulovaného v § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

42. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzaných dvoch dôvodov pre nemožnosť priznania zmluvného úroku a poplatku žalobcovi - bezúročnosť podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a neplatnosť dojednania o úrokoch podľa § 39 v spojení s § 53 ods. 6 (toto sa však týka len zmluvných úrokov)), súd nemohol žalobcom uplatnený nárok na (zmluvné) úroky a poplatky priznať ani pre bezúročnosť podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch a § 11 ods. 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto tiež v tejto časti (uplatnených zmluvných úrokov vo výške 43,40 eur a poplatkov vo výške 57,21 eur) zamietol žalobu.

43. Keďže súd dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na uplatnené (zmluvné) úroky (vo výške 43,40 eur) a poplatky (vo výške 57,21 eur), v zásade tak má nárok len na žalovaným nevrátenú časť poskytnutej istiny spotrebiteľského úveru (žalobca si v žalobe iné nároky neuplatňoval, len istinu a úroky.)

44. Keďže právnym predchodcom žalobcu poskytnutá suma spotrebiteľského úveru vo forme úveru žalovanému predstavovala 400 eur, a žalovaný doteraz uhradil celkovo sumu 342,30 eur (nie je pritom podstatné, na úhradu akých súm žalovaný túto sumu určil, či právny predchodca žalobcu použil), má tak žalobca nárok na vrátenie istiny úveru len vo výške 57,70 eur (a nie vo výške 153,88 eur ako si uplatňoval), preto súd túto sumu istiny žalobcovi podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch priznal, a vo vzťahu k zvyšku uplatnenej istiny žalobu zamietol.

45. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré si žalobca (správne) uplatňoval len zo sumy nevrátenej istiny úveru (ktorej výšku však žalobca pre účely vyjadrenia tohto úroku z omeškania nesprávne vyčíslil vo výške 153,88 eur, pretože správne mala byť vyčíslená vo výške 57,70 eur), tak súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia (a viazaný žalobným návrhom podľa § 216 za obdobie od 17. 12. 2016 do zaplatenia, pretože k mimoriadnemu zosplatneniu tu nedošlo, a splatnosť jednotlivých nevrátených splátok istiny úveru stále vyplývala zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a posledná splátka istiny úveru mala podľa zmluvy nastať 1. 12. 2014, pričom žalobca požadoval úrok z omeškania zo všetkých dlžných splátok nevrátenej istiny úveru až od 17. 12. 2016. Pokiaľ ide o percentuálnu sadzbu úroku z omeškania, tak keďže splatnosť poslednej splátka istiny úveru mala podľa zmluvy nastať 1. 12. 2014, teda v období, keď percentuálna sadba úrokov z omeškania podľa) § 517 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia predstavovala 5,05 % ročne (od 10. 9. 2014), a v období pred 10. 9. 2014, do ktorého by mohla spadať splatnosť predchádzajúcich nezaplatených splátok istiny úveru bola vyššia ako 5,05 % ročne, súd priznal žalobcovi (rešpektujúc rozsah žalobného návrhu podľa § 216 nárok na úrok z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne. Súd teda nepriznal nárok na tento úrok z omeškania (v sadzbe 5,05 % ročne, a za obdobie od 17. 12. 2016 do zaplatenia) zo sumy 153,88 eur (ako si uplatňoval žalobca), ale len zo sumy 57,70 eur, a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.

46. Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, túto súd posúdil ako neplatnú podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, a súčasne pritom išlo o formulárovú zmluvu, teda (podľa § 53 ods. 2 a ods. 3 nie individuálne dojednané zmluvné ustanovenia (keďže spotrebiteľ sa síce mal možnosť s nimi oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol reálne ovplyvniť ich obsah), ktorú zjavne dlžník podpísal v kontexte kontraktácie (hlavnej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere (na zabezpečenie z ktorej vyplývajúcich splátok táto zmluva slúžila), a ktorá nemala zabezpečiť pre dlžníka osobitnú službu, ale zrejme viedla len k navyšovaniu nákladov spojených s úverom (a teda súd nemohol na jej základe uvažovať o akomsi samostatnom zmluvnom nároku mimo rámca hlavnej zmluvy.) Predmetom danej zmluvy bolo poskytnutie služby spočívajúcej v prevzatí splátok úveru, za čo mal spotrebiteľ zaplatiť celkovú sumu 206 eur, teda sumu približne sa rovnajúcu polovici istiny úveru. Súdu nebol celkom jasný benefit vyplývajúci z tejto dohody pre spotrebiteľa - veriteľovi priniesla síce ďalšie nenáležité finančné prostriedky, zatiaľ čo dlžník mal iba pravdepodobne zjednodušený spôsob splácania v mieste svojho trvalého bydliska, resp. na inom mieste kde mu to práve bude vyhovovať. Realizácia danej zmluvy je však otázna, pretože jej obsah definuje miesto splácania dlhu v uvedenom bydlisku alebo na inom mieste, určenom predchádzajúcou vzájomnou dohodou zmluvných strán, kde to bude žalovanému práve vyhovovať. Vychádzajúc z kontraktačnej a informačnej prevahy veriteľa bolo možné pri tejto dohode úplne zmariť jej realizáciu akoukoľvek požiadavkou na zmenu miesta preberania splátok úveru. Ako už bolo spomenuté, hodnota označenej služby dosiahla viac ako polovicu poskytnutého úveru, čo možno ťažko vnímať ako vyvážený prístup k definovaniu práv a povinností účastníkov zmluvy, keď zaplatenie splátky úveru vo výške 11,13 eur by platbou prostredníctvom pošty bolo spoplatnené sumou 1 euro (U.:/..H..J.-H.-F.-I..) Súd uvádza ako príklad tento spôsob platby najmä z dôvodu, že dlžník nemusel disponovať bankovým účtom, kde by prevod nebol zrejme spoplatňovaný žiadnou sumou. Pre úplnosť tiež treba dodať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere výslovne stanovovala splácanie dlhu na účet veriteľa s presnými platobnými údajmi, z ktorého dôvodu nie je zrejmé, k čomu mala slúžiť ďalšia dohoda o preberaní splátok, ak dlžník mohol v ktorejkoľvek pobočke banky vykonať príslušnú úhradu. Za daných okolností súd neakceptoval žiadne nároky uplatňované dohody o zabezpečení splátok úveru, pretože táto je z dôvodu jej neprimeranej nevýhodnosti pre spotrebiteľa neplatná. Vzhľadom na to súd podľa § 53 ods. 5 v spojení s § 53 ods. 1 zamietol žalobu v časti uplatneného nároku na sumu 206 eur z titulu odmeny požadovanej na základe zmluvy o zabezpečení splátok z 20. 1. 2014.

47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a§ 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. V časti konania (o zaplatenie sumy 109,82 eur), v ktorej došlo k zastaveniu konania pre späťvzatie žaloby (bez odôvodnenia) bol totiž plne úspešným žalovaný (pretože sa má za to, že toto čiastočné zastavenie konania podľa § 256 ods. 1 procesne zavinil žalobca), a v časti konania, vo vzťahu ku ktorej nedošlo k čiastočnému zastaveniu konania vyplýva z porovnania žalobného petitu (364,13 eur s príslušenstvom) a rozsudkom žalobcovi priznaného plnenia (57,70 eur s príslušenstvom) vyplýva, že úspešnejším bol žalovaný. Preto by mal mať žalovaný proti žalobcovi (po pomernom rozdelení náhrady trov konania podľa § 255 ods. 2 nárok na náhradu trov (celého) konania (v príslušnom percentuálnom rozsahu), avšak keďže z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy konania (pre jeho absolútnu pasivitu v tomto konaní, keďže nereagoval ani na písomnú výzvu súdu) nevznikli, súd podľa § 262 ods. 1 rozhodol tak ako je uvedené vo výroku IV. tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.